wz
Myspace Layouts

[ Späť | Obnoviť | Dopredu ]

   

Angel Image
Photo Image Sharing

Priateľ ticha
Na začiatku modlitby je ticho.
http://www.modlitba.sk/

KNIHA MODLITIEB je TU!

Osudy nie šťastných mladých ľudí

 

Kánonické Právo

OBSAH

1-Kánonické právo
2-Dejiny práva delíme:
3-Delenie práva:
4-1. Adresát Kódexu - kán. 1
5-2. Liturgia - kán. 2
6-3. Konkordáty - kán. 3
7-4. Nadobudnuté práva a privilégiá - kán. 4
8-5. Zvykové právo - kán. 5
9-6. Predchádzajúca legislatíva - kán. 6
10-Otázka Cirkevného zákona:
11-Aké zákony môže Cirkev vydávať?
12-Spätná pôsobnosť zákona - kán. 9
13-Kto podlieha cirkevným zákonom - kán. 11
14-Záväzná moc všeobecných a partikulárnych zákonov - kán. 12 - 13
15-Účinky zákona:
16-Príklady:
17-Výklad zákonov:
18-Druhy - výklady zákonov:
19-Medzera v zákone:
20-Príčiny zo strany zákona:
21-Dve zásady týkajúce sa právnej a faktickej pochybnosti:
22-Účinky neznalosti a omylu vo vzťahu na zákon sú:
23-Neznalosť trestných zákonov oslobodzuje od trestu v Cirkvi.
24-Zánik zákona
25-Zvyk - Kán. 23 - 28
26-Zánik zvyku - kán. 28
27-Normatívne úkony s akými sa stretáme v Cirkvi - kán 29 - 34
28-Konkrétne jednotlivé administratívne úkony:
29-Dišpenzy - kán. 85 - 93
30-Kto môže dišpenzovať:
31-Základné pojmy cirkevného práva.
32-Určenie trvalého a prechodného pobytu:
33-Pokrvenstvo a švagrovstvo
34-Právne úkony:
35-Príčiny neplatného úkonu:
36-Moc riadenia
37-Druhy moci riadenia:
38-Súdna moc:
39-Cirkevné úrady:
40-Ako sa stráca Cirkevný úrad:
41-V práve rozlišujeme čas:
42-Miery časy v práve:

Kánonické Právo

Kánonické Právo je najdôležitejší predmet. V SP sa píše: Spravodlivosť a právo sú základom jeho trónu. Budeme súdení podľa spravodlivosti a práva. Nie podľa výsledkov v inom predmete. Zákon miluje spravodlivosť a právo. Ak sa spravodlivý odvráti od svojej cesty a nebude žiť podľa práva, bude zatratený. Ak sa odvráti od cesty neprávosti a nastúpi na cestu práva, bude spasený.

Každý katolík má poznať svoje povinnosti a právo. Často si myslíme, že máme len práva a zabúdame na povinnosti. Za určené hodiny, ktoré máme, sa dá odprednášať len časť, a ostatné je ponechané na samoštúdium.

Okrem SP a Dokumentov 2. VK je KKP najdôležitejšia kniha Cirkvi. Kódex obsahuje všetky pravidla pre život všetkých katolíkov, preto je ho dôležité poznať. Je to základný zákon Cirkvi, Ústava.

Treba si naštudovať aj dejiny kánonického práva.

Odkedy ľudia žijú, odvtedy si museli medzi sebou vytvoriť pravidlá hry, spolunažívania. Kde je spoločnosť, spoločenstvo, tam je právo. Tam musia byť určené nejaké vzťahy bytia, aj keby žili len dvaja ľudia na svete. Veľmi premyslený právny systém mali Rimania - rímske právo. Je to premyslený právny systém, z ktorého vyrastajú právne zásady aj pre súčasné právo, či už štátne, ale aj cirkevné právo veľa čerpá z rímskeho práva. Často si to ani neuvedomujeme, že zásady, ktoré prijímame, sú vlastne prebrané z tohto právneho systému: majetkové právo, trestné právo...

Cirkevné právo existuje odkedy existuje Cirkev, aj keď nebolo rozpracované tak, ako je to v dnešnej dobe. Aj právo má svoj vývoj, dynamizmus, vždy musí odpovedať na potreby doby v ktorej sa nachádza.
Späť na Obsah


Dejiny práva delíme:

1. Od apoštolských čias - po Graciánov dekrét (0 - 1140)

Prvé obdobie zahŕňa poapoštolskú Cirkev, prenasledovanú Cirkev (Milánsky edikt r. 313), obdobie otcov 6. st., vznik barbarských kráľovstiev, až po Gregorovu reformu.

2. Od Graciánovho dekrétu - po 15 stor. (1140 - 1545) - nazýva sa aj Klasické (veľké) obdobie vývoja kánonického práva. Prelomový je rok 1140, kedy bol vydaný Graciánov dekrét. Jeho autorom je Magister Gratiánus. Volal sa Ján Graziano a bol kamaldulský mních, ktorý prednášal právo na univerzite v Bologni. Zostavil ho v rokoch 1140 - 1151. Bola to taká zbierka všetkých dovtedy známych aktuálne používaných právnych predpisov, noriem, ktoré vtedy boli známe. Jeho študenti ho rozšírili po celej Európe a jeden exemplár máme aj v Kolégiovej knižnici pri Dóme sv. Martina v Bratislave.

-3. Od Tridentského koncilu (1545) - po Nový kódex. Cirkev sa v tomto období ocitla v kríze a bolo ju treba reformovať, pretože bolo treba reagovať na nebezpečenstva, ktoré predstavoval pohanský humanizmus, osvietenský individualizmus a materialistický kolektivizmus. Prišiel Luther, Francúzka revolúcia, modernizmus vo viere a materializmus. Zapríčinila sa strata pre kresťanské hodnoty, čo viedlo k totalitarizmu, čoho následkom boli v tomto storočí dve svetové vojny a tretí svet.

Cirkev bola nútená začať znova hľadať samu seba, definovať katolícku náuku proti heretikom, dosiahnuť bezpečnosť a pokoj medzi kresťanskými panovníkmi. Tridentským koncilom právo prechádza výlučne do rúk pápeža.

Od Tridentského koncilu sa svet a postavenie Cirkvi dosť zmenili, hlavne v 19. st. prišlo k dosť veľkým otrasom politickým, ekonomickým, sociálnym, náboženským, preto pápeži nariadili vydať zbierku novej Cirkvi, reformovať právne predpisy. Poverený bol kardinál Gasparri, ktorý mal zostaviť platný KKP, ktorý obsahoval úradné cirkevné zákony, ktorými za mali katolíci riadiť. Na tomto kódexe začal pracovať pápež Pius X., ktorý poveril tohto kardinála Gasparriho. Práce prerušila 1. svetová vojna a smrť Pia X.

Zákon aj na Slovensku nezačne platiť keď ho poslanci odhlasujú, ale až keď vyjde v Zbierke zákonov, tým dňom, tým dátumom je zákon účinný. Cirkev má tiež svoju dobu medzi promulgáciou a účinnosťou, buď určenú samotným zákonom, alebo keď nie, tak sú všeobecne prijaté zásady odkedy zákon začína platiť. Všeobecný cirkevný zákon platí po troch mesiacoch, partikulárny zákon po mesiaci. Teda keď biskup niečo nariadi, tak účinnosť tohto nariadenia je po mesiaci od vydania diecézneho obežníka, čo je taká naša zbierka zákonov.

Kódex vydaný v roku 1917 bol prvý oficiálne vydaný kódex s názvom KKP v Cirkvi. Tento kódex riadil životy našich rodičov. Keď sa išli sobášiť museli sa skúmať manželské prekážky podľa tohto starého kódexu. Podľa toho kódexu sa nemohli zosobášiť napr. duchovne príbuzní: krstná mama s krstným synom, alebo birmovná. Teraz v novom kódexe to už neplatí. Nemoderné veci, problémy sa zrušili a naopak zaviedli sa nové, ktoré priniesol život. Starý kódex bol vydaný len v latinčine. Nový kódex má aj slovenský preklad. Nemôže byť čistý iba v slovenčine, pretože každý pokus o preklad je nedokonalý. Najdokonalejšia právnická reč na svete je latina. Je to striktná matematická reč, ktorá presne vystihuje právnu terminológiu. Do slovenčiny to často nie je možné presne preložiť, lebo na to nemáme špecificky presný výraz, tak sa to len opisuje. Preto Svätá stolica neschváli vydanie kódexu iba do národného jazyka. Nepovolí vydanie bez súbežného, paralelného originálu, pretože ak vzniknú pri štúdiu kódexy určité pochybnosti v terminológii, ktorá je použitá v preklade, môžeme to pozrieť v origináli.

Príklad: V trestnom práve sa použije termín pede (trest) latae sententiae. To sa ale nedá do slovenčiny preložiť troma slovami. Ale povieme: Sú to tresty do ktorých človek samočinne upadne, vo chvíli keď spácha určitý delikt, tak automaticky ten trest naňho spadá. Napr. žena keď spácha potrat, automaticky spadá do late sentencie, do trestu exkomunikácie, aj všetci ktorí na tom mali nevyhnutný podiel, aj muž, ktorý s tým súhlasil.

Teda Cirkev reaguje na nové javy, ktoré prichádzajú do života ľudí a Cirkvi. Keď sa šíria potraty, Cirkev reagovala takýmto spôsobom. V starých predpisoch to v minulosti nebolo, keď nebolo potratov, nebolo treba prijímať normu. Starý kódex nepísal ani o televízií, o médiách, lebo neexistovali. Teda keď sa mení život, spoločnosť, tak aj cirkev musí reagovať.

V legislatíve štátu prichádza každé štyri roky, niekedy aj skôr nový parlament. Počas tých štyroch rokov vznikajú stále nové zákony. Staré sa rušia alebo novelizujú. Cirkev je našťastie dokonalejšia inštitúcia ako štát, tak tá novelizuje svoje zákony každých 80-100 rokov. V Cirkvi sa poväčšine robia takéto reformy po konciloch. V Cirkvi nepoužívame zákony ale kánony. Jednotlivé predpisy delíme na kánony, tie sa delia na paragrafy a body. Starý kódex mal 2414 kánonov iba v latinčine.

Retroaktivita zákona - znamená, že nemožno vzťahovať zákon so spätnou účinnosťou. Rešpektuje to aj štátna sféra a pochádza to taktiež z rímskeho práva. Pr. Keď Malíkovci presadia zákon o treste smrti, tak začne platiť až od toho dňa. My nemôžeme popraviť všetkých ľudí žijúcich, ktorý spáchali taký zločin do schválenia zákona. Teda keď je niekto odsúdený na taký trest, ktorý platil vtedy, nemôže sa to po schválení nového zákona meniť. Teda nemožno aplikovať retroaktivitu.

Aj pri riešení manželských kauz si musíme dávať pozor, kedy bolo manželstvo uzavreté. Ak bolo uzavreté po prvej adventnej nedeli 1983, kedy začal platiť nový KKP, tak sa riadime zákonmi nového kódexu. Nový kódex uvádza aj niektoré nové prekážky, kedy môže byť manželstvo neplatné, ktoré starý kódex nepozná. „Je výhodnejší“. Teda kto sa sobášil v októbri 1983, mesiac pred platnosťou nového kódexu, ten dôvod pre ktorý sa to manželstvo rozpadlo neplatí, naňho sa teda neplatnosť nevzťahuje. Samozrejme sa o tom polemizuje, či sú niektoré veci ktoré uvádza kódex pôvodu Cirkevného alebo Božieho. Ak by to bolo prirodzené právo, tak to by malo byť retroaktívne. Ak niekto uzavieral manželstvo s podvodom uzavieral ho neplatne, čo v minulosti neplatilo a teraz to platí. Takže diskutujú a polemizujú právnici aj v Cirkvi.

Aj v štáte vydá koalícia zákon a opozícia sa hneď odvolá na ústavný súd, že taký zákon je zlý a nemôže platiť. Teda aj v Cirkvi napr. v spomínanej otázke podvodu právnici polemizujú, či by sa nedala žiadať neplatnosť so spätnou účinnosťou. Veď podvod je narušenie prirodzeného práva druhého človeka, čo nebolo kodifikované v starom práve, ale je to uvedené v novom práve. Či by to nemohlo byť so spätnou účinnosťou. Veď podvod bol vždy podvodom aj v platnosti starého kódexu. A podvodníkov je stále viac a viac.
Príklad: V sobotu sa dievča vydáva a v pondelok má manžel papier na nástup na desať rokov do Leopoldova. Keby to vedela, tak si ho neberie. Takéto veci sa dejú a sú nepochopiteľné. V dnešnej dobe sa vydávajú dievčatá, keď ich chlapec aj pred sobášom bije do krvi, ona si ho napriek tomu berie v kostole. Minule sme zneplatnili manželstvo muža, ktorý si bral ženu, slobodnú matku s jedným dieťaťom a po sobáši sa zistilo, že má ešte ďalšie dve v ústave. Teda zatajila dosť podstatnú vec. Ale nemôže to byť hlúposť, napr., že neľúbi makové buchty. Ale keď ide o podstatnú vec, ktorú tají jeden z nich, ako napr. neplodnosť. Ženy neraz o sebe vedia, že nebudú mať deti, pretože im to povie lekár. Napr. po nejakej operácii, úraze. Ona sa to bojí svojmu nastávajúcemu povedať, tak to je podvod. Keby mu to povedala a on si ju berie aj napriek tomu, tak manželstvo je platné. Teda neplodnosť nespôsobuje neplatnosť manželstva, ale keď to je zatajené, tak spôsobuje, lebo ide o podvod. Treba na to lekárske podklady aj s dátumom, kedy sa dozvedela o neplodnosti. Ak sa po sobáši ukáže, že manželstvo zostáva neplodné, čo je dnes už každé piate, tak to nespôsobuje neplatnosť. Oni sa predsa brali z lásky a keď už rodina neprichádza, tak to je už Božia vôľa a to nespôsobuje neplatnosť zväzku. Ale zatajená vedomosť, teda keď jeden z nich mal vedomosť, že je neplodný.

Na súde sme stále na báze viery a svedomia a rozhodujúce je to, či odchádzame vo svedomí spokojný. Podobne ako na spovedi, aj tam nám dá kňaz rozhrešenie aj keď ho oklameme, ale vo svedomí sme spokojní nie je a pred Bohom to tiež nie je platné. Teda ak niekto na súde klame ohľadom zneplatnenia manželstva len preto, že chce nový zväzok a podvodom dosiahne rozsudok o neplatnosti zväzku, tak ten druhý uzavretý nový zväzok je neplatný. To platí všeobecne nielen v tomto prípade. Dá sa uzavrieť aj manželstvo s podmienkou, že muž si môže dať aj podmienku napr. že žena neabsolvovala nikdy potrat. Ak je samozrejme tá podmienka dokázateľná, tak manželstvo je potom podľa toho platné alebo neplatné.

Ani nový kódex nie je dokonalý, lebo v ten deň, keď je nejaký zákon vydaný, už je čo na ňom vylepšovať, ale raz musí byť vydaný. Život vždy prinesie nejaké nové situácie, na ktoré zákon nereaguje. Nazývajú sa právne medzery.

Prvá kniha je taká náročnejšia a nazýva sa všeobecné normy. Nie je až taká zaujímavá, ale musíme sa naučiť terminológiu. Teda aby sme mohli pokračovať v ďalšom štúdiu musíme byť fundovaní o oblasti všeobecných noriem.
 

Späť na Obsah


Delenie práva:

Právo ako také delíme na Božie a ľudské.

Ľudské delíme na Božie a Cirkevné.

Božie právo delíme na prirodzené a pozitívne právo.

Prirodzené je také, ktorým sa riadi každý človek vo svedomí. Každý vo svedomí cíti, že nemá siahať na život, na majetok, na cudziu ženu... Aj tí, čo nepoznajú bibliu, riadia sa prirodzeným právom vo svedomí.

Pozitívne je v podstate to isté, ale to už je zjavené právo v Mojžišových tabuliach, keď nám Boh povedal, čo máme a čo nemáme.

Cirkevné právo delíme podľa rozličných hľadísk.

Vzhľadom na prameň vzniku:

Na Božie právo a na čisto Cirkevné právo, čiže ľudské. Normy, ktoré nám dal Boh a človek. Napríklad: Úrad biskupa pochádza od Boha, on si vybral apoštolov. Ale v kódexe nájdeme aj úrad súdny vikár a to si už vymyslela Cirkev.

Vzhľadom na územnosť, teritórium:

Právo univerzálne - to je vlastne kódex, platí na celom svete pre katolíkov, nazýva sa aj všeobecné právo.

Právo partikulárne - zaväzuje len časť, určité teritórium, napr. diecézu. Diecézny biskup si vydáva svoje vlastné normy pre svoje vlastné územie.

Vzhľadom na osoby delíme právo:

Všeobecné - zaväzuje všetkých katolíkov, napr. predpis účasti v prikázaný sviatok na celej svätej omši.

Jednotlivé - zaväzuje len určitú kategóriu veriacich, napr. rehoľníkov.

Vzhľadom na formu poznáme právo:

Písané - na papieri, kniha

Nepísané - zvykové, obyčajní ľudia sa riadia podľa určitého zvyku, ale nikde to nie je napísané, že to je zákon. Nepísané právo na Slovensku je, že na štedrý deň je pôst. Starší ľudia to zachovávajú a hotovo. Ale nikde sa to nedočítame, taký zákon neexistuje.

Nepísané právo je, že napr. rímskokatolícky kňazi nenosia bradu. Je to zvyk. Pravoslávny - východný zase nosia. Nikde to nie je napísané, že kňaz nesmie mať bradu, ale je to zvyk.

Vzhľadom na obrad rozlišujeme právo:

Latinskej - Rímskokatolíckej Cirkvi a právo Východných Cirkvi. Katolíci východných cirkví majú svoj vlastný kódex z roku 1990. Cirkev má dva kódexy ako máme na pľúcach dva laloky. Cirkev dýcha dvoma stranami pľúc. Božie zákony sú v oboch rovnaké ale Cirkevné sú trocha rozdielne.

Vzhľadom na dobu vzniku:

Právo dávne, staré - ktoré platilo do vydania kódexu

Právo zaväzujúce - terajšie, súčasné.

Právo budúce - ktoré sa ešte len pripravuje, ktoré sa očakáva, ktoré ešte nepoznáme, nezaväzuje.

Vzhľadom na záväznosť:

Právo absolútne zaväzujúce - vždy, všade a každého

Právo relatívne zaväzujúce - čiže pod nejakou podmienkou.

Právo verejné - má na zreteli všeobecné dobro Cirkvi.

Právo súkromné - zameriava sa jednotlivých veriacich.

Vzhľadom na sankcie delíme právo:

Právo perfektné - nedodržanie právnej normy má za následok neplatnosť právneho konania. Príklad: Niekto sa sobáši a má manželskú prekážku. Sobáš je neplatný, lebo porušil predpis neplatne konať. To je perfektné právo.

Super právo - to je že nielen neplatné konáme proti zaväzujúcej norme, ale ešte za to dostaneme aj trest. Príklad: Prekážka k vysviacke.

Právo mínus perfektné - nezneplatňuje konanie, ale obsahuje trest. Teda nezachoval som predpis tak, ako mám, konanie zostáva platné, ale za to že som niečo porušil dostávam trest.

Právo nedokonalé, neperfektné - je to taká norma, ktorej nezachovanie nemá žiadne následky. Teda nezachoval som a konal som platne a ešte sa mi aj nič nestalo. Načo je potom taká norma.
 

Späť na Obsah


1. Adresát Kódexu - kán. 1

Koho zaväzuje KKP? (komentár k prvému kánonu)

KKP viaže všetkých latinských katolíkov. Tzn. katolíkov, ktorý prináležia do latinskej Cirkvi Rímskokatolíckej. Latinskej preto, lebo úradným jazykom je stále latina.

Katolícka Cirkev má nielen rímskokatolícky obrad, ale máme aj Východných katolíkov. Naša Rímskokatolícka cirkev je jedna z 21 katolíckych cirkvi na svete. 20 je východných a jedna je západná. Tá je poriadna, najväčšia, naša.

Východné cirkvi sú zorganizované zoskupenia katolíkov Východu. Majú vlastnú hierarchiu, ale zostávajú pod najvyššou autoritou pápeža, uznávajú pápeža. Sú aj Východné cirkvi, ktoré neuznávajú pápeža, napr. Pravoslávne. Aj teraz bol Svätý Otec navštíviť katolíkov v Gruzínsku, kde je časť katolíkov, ktorí patria k Arménskej katolíckej cirkvi.

Rozlišujeme päť základných východných obradov. Päť kategórii východných cirkví, ktoré majú podkategórie a keď ich zrátame dostaneme už spomínané číslo:

1. Alexandrijský obrad - Koptská a Etiópská cirkev, s liturgickým jazykom koptským (Egypt) a etiópskym (Etiópia).

2. Antiochijský obrad - používajú jazyk sýrsky, arabský. Patria sem Melchiti, Maroniti (v Libanone) a Malankarská cirkev v Indii.

3. Sýrsko-Chaldejský obrad - patrí sem Chaldejská cirkev v Mezopotámií a Malabarská v Indii.

4. Arménsky obrad - patrí sem Turecká, Ruská, Egyptská, Poľská, Rumunská katolícka cirkev. Sú to pozostalosti, malé skupiny zo starých cirkví, ktoré zakladali ešte apoštoli. Aj v Iraku je katolícka cirkev. A Irak je na rozdiel od Iránu tolerantný voči katolíkom. Je zaujímavé, že Irak, kde vládne Husajn, ktorý nenávidí celý svet je tolerantný voči katolíkom. Minister zahraničných vecí a terajší premier Tári Azís nie je moslim ale je katolík. V Iraku je skupina 30 000 katolíkov a majú dokonca aj svoje školy, čo je zaujímavé.

5. Grécko-Byzantský obrad - je to najpočetnejší obrad. Nie je jednotný, má 3 podskupiny:

a) Grécko-katolícky obrad - v Carihrade a Maďarsku.

Taliansko-Grécky obrad - v Južnom Taliansku, v Dalmácii.

Grécko-Melchidský obrad - tiež s Talianskym jazykom v Sýrií, Palestíne a v Egypte.

b) Staroslovienský obrad - patrí sem Ukrajinská, Rusínska, Bulharská, Poľská a tá naša

Slovenská Gréckokatolícka cirkev

Naša Grécko-katolícka cirkev je autonómna, má svoj vlastný staroslovienský obrad.

c) Rumunský Grécko-Byzantský obrad.

Všetky tieto spomínané cirkví vytvárajú jednu veľkú skupinu, ktorú nazývame Východné cirkví, rozlišujú sa obradom. Riadia sa vlastným kódexom kánonického práva, ktorý bol pre ne vydaný v roku 1990. Katolícka cirkev dýcha pľúcami, ktoré majú dve časti - Východná a Západná cirkev.

Východný uznávajú pápeža za hlavu cirkvi, ale patriarchovia majú často väčšiu autonómiu, ako majú naši biskupi. Východný patriarchovia majú dokonca aj právo menovať biskupov v určitých obradoch. Východný patriarchovia sú automaticky aj kardinálmi, ale všetko je to pod autoritou Svätého otca, ktorý má v prípade potreby čo do toho povedať.

Všetky tieto obrady majú rovnakú hodnosť a hodnotu. Sú živými svedkami apoštolskej tradície. Často uchovávajú tradície, ktoré tam založili priamo apoštoli, keď odišli do sveta a tam zakladali tieto cirkvi. Teraz žijú neraz v diaspore, kde sú zo strachu pred Mohamedánmi.
 

Späť na Obsah


2. Liturgia - kán. 2

Hovorí, že liturgické právo nie je súčasťou KKP. Liturgické predpisy môžeme tiež nazvať zákonmi, predpismi, príkazmi. Tzn., že to je liturgické právo a to nie je súčasťou kódexu. Teda liturgické predpisy zostávajú v platnosti s KKP, ak s KKP nie je sú v priamom rozpore. S liturgickými predpismi sa oboznámime v Rímskom misály, ďalším prameňom na liturgické predpisy je Rímsky breviár, ktorý obsahuje textu liturgie posvätenia času, Rímsky kalendár, Martyrilógium a napokon malé červené knižku - Orda ( napr. na vysluhovanie sviatosti manželstva, birmovania, spovede ...), ale máme aj partikulárne pramene liturgického práva. Sú to knihy týkajúce sa diecéznych obyčajov, alebo inštrukcie Apoštolskej stolice vydané pre určitú oblasť.
 

Späť na Obsah


3. Konkordáty - kán. 3

Hovorí o tom, čo s dohodami, ktoré uzavrela Apoštolská stolica pred vydaním, platnosťou nového KKP. Svätá stolica je subjekt medzinárodného práva. Svätá otec nie je len na čele Cirkvi, ako najvyšší rímsky biskup, patriarcha a prímas, ale je na čele štátu nazývaného Vatikán. Je to hlava štátu a tento štát je súčasťou medzinárodného spoločenstva. tento štát má s rozličnými štátmi uzavreté písomné dohody. Aj u nás sa pripravuje dohoda medzi vládou, našou republikou a Vatikánom. Príprava je už hotová, čaká sa na schválenie najvyšších a bude sa to musieť ratifikovať parlamentom. Štát väčšinou uzatvára s Vatikánom zmluvu, ktorá sa nazýva konkordát. Naša zmluva nebude mať povahu konkordátu, lebo teraz je tendencia od typu takejto zmluvy, pretože často štát rieši postavenie Cirkvi už v základnom zákone napr. Ústava a nie je treba uzatvárať nejaké špeciálne zmluvy. Ale ak chce štát pristúpiť k jednanie, tak Vatikán je rád, keď sa zmluvne dajú na papier napr. ľudské práva v oblasti náboženstva. Sú to vlastne definované základné práva veriacich v danom štáte. Čo môžu, nemôžu, čo si štát neželá... U nás si chce štát vyhradiť právo ( v tejto zmluve sa nebudú riešiť nejaké konkrétne veci, na to sú čiastkové zmluvy a toto bude základná zmluva, na základe ktorej sa potom dohodne školská zmluva, tzn. postavenie, práca učiteľov a katechétov, vojenská, ohľadom duchovných u vojska a ďalších iných. Možno raz príde čo sa týka materiálnej závislosti k odtrhnutiu Cirkvi od štátu... ), aj keď poväčšine štát veľa podmienok nedáva, v tejto zmluve bude, že štát si neželá, aby biskup, ktorý bude pre Slovensku v budúcnosti menovaný, bol občanom Slovenskej republiky (nie inej národnosti, lebo to by sa netýkalo Maďarov). Lebo je teoreticky možné, že pápež by mohol na Slovensko menovať napr. biskupa Adamca z Ameriky. Tak ako biskup presúva farárov, tak môže pápež presúvať biskupov. Aj Berlínsky kardinál Maisner, bol presunutý za diecézneho biskupa do Kolína. Aj my v Nitre môžeme dostať za biskupa človeka z úplne inej diecézy (nielen Slovenskej), alebo už existujúceho biskupa. Teda teoreticky aj Adamec, Slovák, biskup pôsobiaci v Amerike, alebo Hnilica z Ríma, keby boli vzatí do úradu za diecézneho biskupa na Slovensko, tak to nemôže byť. To si vyžaduje štát a keďže to nie je pre nás až také obmedzenie, tak takúto podmienku môžeme prijať.

Aký je rozdiel medzi konkordátom a takouto dohodou?

Je to hlavne v názve, konkordát je konkrétnejší, ide viac do hĺbky. Toto bude základná zmluva, dohoda. Konkordát je stabilnejší, dlhodobejší, má trošku vyššiu právnu hodnotu. Konkordát má aj slávnostné vyhlásenie. Hlavným cieľom konkordátu je garancie náboženskej slobody, ale dá sa to dosiahnuť aj inak, napr. zakotvením v ústave. Konkordátov nie je vo svete veľa, posledný bol podpísaný s Poľskom r. 1993, ale dlho sa čakalo na ratifikáciu.

Ďalej existuje tzv. Modus vivendi - ktorý usporadúva všetky vzťahy, ale má iba dočasnú povahu. Také čosi existovalo medzi Vatikánom a ČSR pred vojnou.

U nás zatiaľ nevieme, kedy bude táto zmluva uzavretá. Niektoré štáty sú citlivé na to, že katolíci podliehajú aj inej moci, ako ich vlastnej. Hlavne neveriaci majú problém rozlíšiť, že som občanom SR a som viazaný zákonmi SR, ale som aj katolík a som viazaný aj zákonmi Rímsko-katolíckej Cirkvi. Oni berú Cirkev ako politický subjekt, pretože to je aj štát - Vatikán. A oni majú strach, že niekto bude našich občanov dirigovať z cudziny, ako cudzia mocnosť. Tak to je aj V Číne, kde je cirkev rozdelená. Oficiálne cirkev nekomunikuje s pápežom, menujú si biskupov bez jeho vedomia a druhá je tzv. podzemná, ktorá je tvrdo prenasledovaná, za to že komunikuje, uznáva pápeža. Podobne aj na Kube, aj u nás v minulosti, kde podzemná Cirkev urobila veľa, ale ťarchu dňa niesli kňazi na farách.
 

Späť na Obsah


4. Nadobudnuté práva a privilégiá - kán. 4

Nadobudnuté práva a privilégia, ktoré boli doteraz udelené Apoštolskou stolicou, či už jednotlivcom alebo právnickým osobám používané alebo neodvolávané zostávajú nedotknuté, ak ich kánony neodvolávajú výslovne. V Kódexe už nenájdeme o Msgr., Pápežský prelát, Apoštolský protonotár, čo sú také čestné tituly zaslúžilým kňazom, ktoré sú na základe rôznych dávnych privilégií, zvykov. Kódex o tom nič nehovorí, ani ich neodvoláva, preto sa ponechávajú v platnosti tým, ktorým boli udelené. Patria tam aj tituly pre chrámy, diecézy...
 

Späť na Obsah


5. Zvykové právo - kán. 5

Zvyky, ktoré protirečia Kódexy a katolíci ich zachovávajú. Aj sú v rozpore s kánonmi Kódexu, tak sa zavrhujú. Zrušujú sa úplne a ani v budúcnosti sa nepripúšťa oživenie, ak sú v rozpore.

Ak sú storočné alebo od nepamäti, tak ich možno trpieť, ak ich podľa úsudku ordinára vzhľadom na okolnosti miesta a osôb nemožno odstrániť. Ľudia často porušujú právo a konajú podľa nejakého zvyku. Čo s tým? Vysvetlíme ľuďom, že Veľkonočný pondelok nie je prikázaný sviatok, alebo že na Štedrý deň nie je pôst, pritom sa môže jesť aj mäso. Podľa cirkevného zákona je pôst celkový len na Veľký piatok a Popolcovú stredu. A od mäsa každý piatok. A nepresvedčíme tých starých ľudí, pretože to tak bolo odjakživa. Zvyk je železná košeľa.

6. Predchádzajúca legislatíva - kán. 6

Nový Kódex ruší doterajšie kánonické právo - starý Kódex z roku 1917.

Ďalej ruší všetky zákony mimo Kódexu, ak nesúhlasia s predpismi nového Kódexu.

Ruší všetky trestné zákony, ktoré nie je sú zahrnuté v novom Kódexe. Trestné právo sa oproti minulosti veľmi zúžilo. Minulý Kódex obsahoval veľa rôznych trestov za všelijaké delikty, činy. Dnes sa od toho už upustilo.

Exkomunikácii je už len päť rezervovaných pápežovi a dve rezervované biskupovi.

Počet interdiktov sa takisto zmenšil. Úplne sa zrušil miestny interdikt, ktorý v minulosti býval uvalený na celú dedinu, mesto. Ak mal niekto nejaký vážnu čin proti Bohu, proti Cirkvi, tak v minulosti mohol byť udelený interdikt pre celú obec, mesto. V súčasnosti už môže byť udelený len osobný interdikt.

Príklad: Exkomunikácia je za zneuctenie Eucharistie. Keď si niekto napr. vyberie Eucharistiu z úst, zneváži ju, zahodí, pošliape, alebo keď satanisti vylamujú Bohostánky, keď gazda si vybral sv. prijímanie z úst, zobral domov a dal krave, aby lepšie dojila, tak za to všetko je aj dnes exkomunikácia, osobná.

Kto ju zneuctí morálne tým,  že prijíma v ťažkom hriechu, tak to je hriech ťažký.

Nedávno sa stalo v istej našej farnosti, že babičky v kostole tak upratali kostol, že vyčistili aj Bohostánok. Hostie sa im zdali zatuchnuté, tak ich vyhodili na smetisko a už sa ich nedalo dopátrať. Kedysi by bol za to interdikt na celú dedinu. Rok by sa nesmelo pochovávať, sobášiť, nič, žiadny náboženský úkon sa tam nebude konať.

Ono by sa to zišlo niekedy aj v súčasnosti, napr. keď sa obec protirečí príkazu biskupa. Keď biskup usúdi, že kňaza treba preložiť, napriek tomu, že je úspešný, obľúbený, ale biskup potrebuje aby išiel zveľaďovať aj nejakú inú zaostalú farnosť, tak hneď je veľká vzbura. Prídu sem tri autobusy a nechceli by ste počuť ako vykrikujú na pána kardinála. To je úcta a poslušnosť, Veď ten kňaz nebol vysvätený pre ich farnosť, ale pre potreby diecézy. Keď sa takto začnú protirečiť biskupovi a začnú robiť revolúciu vo farnosti, tak by aj teraz mal byť interdikt. Keby takéto niečo dnes bolo, tak ľudia by si rozmysleli, ako sa budú správať.

Ľudia si myslia, keď sú v demokratickej spoločnosti, tak si môžu robiť čo chcú. V Cirkvi nie je demokracia, ale Cirkev je hierarchia, čiže vojenský systém. Z hora dolu, či sa nám páči, alebo nie. Je to z Božieho práva. To by vyzeralo, keby bola v Cirkvi demokracia: Voľby biskupa, kandidáti, predvolebný program, ohováranie, štvanie, vyťahovanie špinavej bielizne.

Žiadny trest v Cirkvi nie je doživotný. Každý trest je tzv. liečivý prostriedok na jeho polepšenie, tzn. že liek treba užívať iba dovtedy, kým nevyzdravie. Tzn. polepšujúci trest, duchovný nátlak na neho, aby sa spamätal a poprosil o odpustenie, ako pri hriechu. Keď niekto tvrdošijne zotrváva v hriechu, nemôže dostať rozhrešenie. Keď vinník tvrdošijne zotrváva v tom, čo vykonal a neoľutuje, tak nemôže byť trest stiahnutý. A to sa robí cez spoveď, ale spovedník musí mať fakultu získanú od pápeža, keby to bol ten prípad Eucharistie. Ten kňaz musí vinníkovi povedať, že mu nemôže dať rozhrešenie a do mesiaca si musí získať od pápeža spovednú fakultu, ktorý dovolí rozhrešiť v mene toho človeka. stiahnuť exkomunikáciu, na čo je špeciálna formulka a uloží pokánie, aké prišlo z Ríma.

Teraz sa ten prípad zneuctenia Sviatosti v Bohostánku nerieši interdiktom pre celú obec, ale zastavia sa v tom chráme bohoslužby, pokiaľ diecézny biskup nerozhodne o spôsobe odčinenie Pánu Bohu - odprosenie a kajúca pobožnosť. Teda diecézny biskup musí nariadiť, čo postihnutá farnosť má robiť, aby odprosili Pána Boha.
 

Späť na Obsah


Otázka Cirkevného zákona:

Všetky definície zákona, ktoré existujú sú len pokusom o definíciu. Klasickú definíciu sa pokúsil podať sv. Tomáš: Zákon je hnutím rozumu, pre spoločné dobro, ktorý musí byť spoločnosti oznámený.

Zákon musí mať vlastnosti:

1. Musí to byť norma rozumná - rozumná je vtedy, keď je slušná, že neprotirečí Božiemu, ani prirodzenému právu, obsah je morálne dobrý. Ak vyjde zákon o zrovnoprávnení homosexuálnych manželstiev, tak je to hlúpy zákon. Nedávno jeden poslanec povedal, že on nebude hlasovať za prasačiny. Všetci sa doňho potom pustili a tam bolo vidieť akú má česká spoločnosť averziu voči Cirkvi, voči viere, katolíkom, voči morálke. Čo je na tom zlé? Ktorý samec v prírode si v ríši zvierat hľadá samca? Už je trakýto zákon v Holansku, Belgicku, Dánsku, Škandinávii, Nemci tento zákon pripravujú, tak sa môžeme na čo tešiť. Teda takáto norma je neslušná, protirečiaca Božiemu právu, taký by nás ani nezaväzovala.

Musí byť slušný, musí mať na zreteli dobro všetkých, musí byť uskutočniteľná, k nemožnému nemožno nikoho zaviazať, teda musí to byť možné zachovať.

2. Musí to byť norma užitočná - užitočná keď nie pre celú spoločnosť, tak aspoň pre väčšinu spoločnosti pre ktorú sa vydáva. Zákon nikdy neuspokojí všetkých, alebo vždy sa nájdu ľudia, ktorý ho budú pokladať za hlúpy, zbytočný, nedokonalý..., často také aj sú.

3. Musí to byť aj norma všeobecne zaväzujúca - tzn., že ide o autoritatívny príkaz konania, alebo zanechania konania.

4. Musí to byť norma trvalá a stála - teda vydáva sa na neurčitý čas. Je zbytočné vydať zákon, ktorý bude platiť týždeň. Keď zákon bude časom nepotrebný, tak sa zruší, ale v momente vydania sa vydáva na neurčito. Teda keď rieši nejakú situáciu, tak sa predpokladám, že tá situácia bude trvať veľmi dlho. Napr. postavenie národnostných menšín. Časom sa ale môže zmeniť, keď bude nedostačujúci, alebo zrušiť, keď bude zlý.

Teda každý zákonodarca aj cirkevný vydáva zákon na neurčito.

5. Musí mať na zreteli spoločné dobro - teda ten zákon nemôže byť vydaný jednotlivcovi, ale iba pre celú spoločnosť. Jednotlivcovi sa nedávajú zákony, ale príkazy vykonať zákon. Zákon sa vydáva pre celok.

6. Musí byť vyhlásený kompetentným zákonodarcom - teda musí ísť o subjekt s verejnou riadiacou mocou, či už je to osoba fyzická, alebo kolegiálna. Musí mať zákonodarnú moc. Kto má zákonodarnú moc v Cirkvi? Na prvom mieste v histórii boli zákonodarci apoštoli. Oni tlmočili zákon, ktorý vydal Kristus a niektoré vydávajú oni sami. Kor 7, 10-12 - Tým, čo uzavreli manželstvo prikazujem. Ani nie ja, ale Pán prikazuje. Teda tlmočí Krista: Aby manželka neodchádzala od muža. To je zákon od Boha. Ostatným hovorím ja - sv. Pavol: Ak má niektorý brat neveriacu ženu a ona chce s ním bývať, nech ju neprepúšťa. Apoštoli vykonávajú zákonodarnú moc individuálne i kolegiálne. Najvyšším zákonodarcom je nástupca apoštolov - pápež sám, ako nástupca sv. Petra, hlava kolégia biskupov, pastier celej Cirkvi, zástupca Krista Pána. Pápež má najvyššiu plnú, bezprostrednú, priamu a riadnu nikým neobmedzenú moc. Nikto na tomto svete nemá vyššiu moc, čo sa týka viery a mravov, cirkevných zákonov. A priamu, tzn. že môže niečo stanoviť nielen pre celú Cirkev, ale aj priamo k jednotlivcovi. Môže vydať zákon priamo aj pre našu farnosť, bez opýtania sa tunajšieho diecézneho biskupa. Pápež sa zodpovedá a bude zodpovedať iba Bohu. Pápež nemôže byť súdený nikým na tomto svete v Cirkvi. Nepodlieha žiadnemu súdu.

Zaväzujú zákony, ktoré vydáva zákonodarca aj jeho samého?
Ba to nie je sú jednoliate pohľady. Niektorí hovoria, že áno, niektorí že nie. Odvádza sa to z toho, že ako môže byť niekto sám sebe nadriadený aj podriadený. Zaväzujú ho morálne, nie právne. Keď vydáva zákony pre všetkých a sám by ich nedodržiaval, dával by zlý príklad, vyvolával by pohoršenie. Kňazov viaže celibát a on by sa oženil. Nikto by sme si nepomohli.

Najvyššou formou vydania zákona v Cirkvi je bula. Bula je pápežský dokument veľkého významu. Názov pochádza od slova bulla, ktoré kedysi označovalo olovenú, striebornú alebo zlatú pečať. Od 16. stor. sa tento názov používal na označenie samotného dokumentu opatreného charakteristickou pečaťou. V súčasnosti iba najvýznamnejšie buly na svete sú opatrené otlačkom olovenej pečate, kde je meno pápeža, zobrazený sú sv. Peter a sv. Pavol (na tej pečati) a takúto bulu pápež vydáva iba keď menuje kardinála, biskupa, alebo utvorenie diecézy. Sú aj buly vydávané konzistiriálne na nejakom zasadnutí, alebo kanonizácie svätých. Bula býva vydávaná na pergamene, je podpísaná priamo pápežom.

Univerzálne zákony vydáva pápež, ako nástupca sv. Petra. Vzhľadom na formu pápežské akty delíme na bulu a breve.

Breve - je pápežský list, písaný na tenkom bielom pergamene, ale v kratšej forme, pri menej slávnostnejších príležitostiach. Táto forma je menej slávnostnejšia ako bula.

Iné pápežské dokumenty, ktoré dostávajú názov už nie podľa formy, ale podľa obsahu:

1. Apoštolské konštitúcie - uvádzajú pápežské zákony všeobecného, alebo partikulárneho charakteru, týkajúce sa vážnejších vecí.

2 Apoštolské listy (motu proprio) - sú to pápežské listy vydávané z vlastnej iniciatívy pápeža, neraz aj veľkej váhy. Teda keď pápeža k vydaniu nikto neiniciuje.

3. Reskripty - vydáva ich Apoštolská stolica a sú to apoštolské listy vydané na podnet niekoho, alebo na predloženú otázku. Re-skript - odpoveď.

4. Encykliky - pápež v nich objasňuje kresťanskú náuku. Najčastejšie sú určené biskupom, ale aj veriacim celého sveta. Pápež v nich poúča, vysvetľuje, dáva rady, odkazy, varuje pred bludmi, nebezpečnými mienkami. Nie je to v pravom slova zmysle zákon, ale skôr taká príručka pre kresťanský život, aby sme sa dokázali správne orientovať.

5. Apoštolské adhortácie - sú to dokumenty do obsahu blízke encyklike, obsahujúce hlboký výklad aktuálnej úlohy, problému v živote Cirkvi. Aj po skončení biskupskej synody, ktorá práve prebieha bude po jej skončení vydaná apoštolská adhortácia.

6. Pápežské listy - sú určené jednotlivým biskupom, vyšším predstaveným rehoľných inštitútov, predstaveným univerzít. Dotýkajú sa veci osobitných súkromných.

7. Rozličné myšlienku pápeža, poučky - sú uverejňované v rozličných príhovoroch, homíliách, rozhlasových posolstvách, deklaráciách...

Pápežské dokumenty sa v tituloch nazývajú (encyklika, adhortácia) podľa prvých začiatočných slov - Gaudium et spes, Mater et Magistra, Sacrae disciplinae leges, Katechezi tradende, Christifideles laici, Pastor bonus...

Pápežské zákony vydáva iba pápež, ale konštitúciou Pastor bonus, ktorá je v platnosti od 1. 3. 1989, pápež delegoval svoju moc vydávať zákony aj na Rímsku kúriu. Keď je toho veľa, tak pápež nemôže rozhodovať vo všetkých oblastiach. Má na to kúriu, čo je súbor všetkých úradov, inštitúcií v Ríme, ktoré mali donedávna iba výkonnú moc, ale niektoré kongregácie majú už delegované aj zákonné moci.

Najvyššie rímske súdy, tribunály Apoštolskej stolice vydávajú výroky, ktoré nemajú význam zákona, avšak ich rozhodnutia slúžia ako precedens pre nižšie súdy pri riešení rozličných káuz.

Ďalší najvyšší (po pápežovi) zákonodarca je kolégium všetkých biskupov, ale nikdy nie bez pápeža.

Teda pápež môže rozhodovať sám - to je jeden subjekt.

Druhý subjekt moci je pápež s ostatnými biskupmi. Túto moc vykonáva väčšinou na všeobecnom koncile. Tam sa o rozhodnutiach hlasuje a keby toto rozhodnutie pápež nepodpísal, tak nemá žiadnu účinnosť.

Mimo koncilu môže rozhodovať, iba ak je jednotné konanie biskupov roztrúsených po celom svete a potom akceptované pápežom.

Keď nie je zvolený pápež, tak Cirkev riadi dekan kolégia kardinálov, ak niekde nie je pápež prítomný, tak tam musí niekoho delegovať. Biskupi nemôžu svojím počtom pápeža nikdy prehlasovať. Ak to on nepodpíše, nemá to žiadnu účinnosť.

Autorom partikúlárnych zákonov (napr. pre našu diecézu) môže byť:

1. Pápež - on môže vydať nielen všeobecný zákon pre celú cirkev, ale aj osobitný zákon pre nejakú konkrétne územie.

2. Konferencia biskupov v rámci konferencie.

3. Partikulárne synody - územné synody, ktoré môžu byť:

a) Plenárne - zahŕňajú všetkých biskupov konferencie.

b) Provincionálne - zahŕňajú provincie. Na Slovensku máme dve provincie.

Teda mohli by byť dve provincionálne synody, ale jedna plenárna, máme jednu konferenciu biskupov.

4. Diecézne synody - rozhoduje za základe rozhodnutia synodálnych diecéznych otcov biskup. Teda vždy len biskup. Členovia diecéznej synody majú hlasovacie právo, ale nemajú zákonodarnú iniciatívu. Každopádne je v rámci diecézy okrem pápeža najvyšší zákonodarca diecézny biskup, či už koná na synode alebo mimo nej, ako aj tí, ktorí sú rovný diecéznemu biskupovi.

Na čele niektorých území nestoja diecézny biskupi, pretože tie územie ešte nemožno považovať za biskupstvo. Sú to napríklad Apoštolské prelatúry, Prefektúry, Apoštolský vikariát... Aj Trnava donedávna nebola diecéza, ale bola to Apoštolská administratúra. To územie nemalo štatút, úroveň diecézy. Bolo teda dočasne spravované priami Rímom, ktoré tam poslal delegovaného biskupa na spravovanie tej diecézy. Nebohý arcibiskup Gábriš nebol Trnavským titulárnym arcibiskupom, lebo Trnava nemala diecézu.

Autori partikulárnych zákonov pre rehoľníkov sú vyšší predstavení, teda najvyšší a generálne kapituly klerických rehoľných inštitútov a klerických spoločnosti apoštolského života pápežského práva podľa svojich konštitúcii.
 

Späť na Obsah


Aké zákony môže Cirkev vydávať? (teda predmet cirkevného zákona).

Cirkev sa nemôže a ani nemá záujem sa miešať do záležitosti svetského práva. Môže vydávať a vydáva zákon iba v medziach svojej kompetencie tzn. všetkého toho, čo sa týka jej úlohy. Úloha Cirkvi je posväcovať, riadiť a učiť spoločenstvo veriacich. Osobitný význam v živote Cirkvi má Božie Slovo, Boží kult sviatosti, a preto aj cirkevné zákony sa týkajú týchto vonkajších prejavov chovania človeka, ale týkajú sa aj vnútorných aktov. Cirkev nemá fyzický donucovací systém, aby sa cirkevné zákony zachovávali. Zachovávať cirkevný zákon súvisí vždy so svedomím a s dobrou vôľou človeka. Sú určité duchovné, nátlakové tresty na tých, ktorí hrubo porušujú Božie a Cirkevné zákony, ale nie sú to fyzické tresty. Sú to len duchovné tresty. Teda my môžeme len navonok posudzovať, či si konkrétny človek plní, alebo neplní cirkevné zákony. Dovnútra ale nevidíme, či tie zákony zachováva. Zákony sa poväčšine týkajú vonkajších prejavov človeka: Musíš chodiť v nedeľu do kostola. To je cirkevný zákon, predpis. Boží je: Spomni si, aby si deň sviatočný svätil a Cirkev predpisuje ako, spôsob, zúčastniť sa na celej svätej omši, tak ako ustanovil Kristus: „Toto robte na moju pamiatku“. To sa dá navonok dokázať, či niekto ide, alebo nejde do kostola.

Ale kto dokáže farárovi, ktorý má cirkevný príkaz aplikovať túto jednu z nedeľných omši za veriacich. Kaplán to nemusí, ale farár je povinný jednu z omší aplikovať za celú farnosť, na úmysel všetkých veriacich. Druhá môže byť na privátny úmysel. Ale kto to kňazovi dokáže, či to aplikoval, či si ten úmysel vzbudil? Teda len svedomie kontroluje človeka a za tieto vnútorné akty si človek zodpovedá sám pred Bohom.
 

Späť na Obsah


Spätná pôsobnosť zákona - kán. 9

Predpis tohto kánona stanovuje, že zákony sa vždy týkajú budúcnosti a nie minulosti. Iba žeby niečo špeciálne iné vyplývalo zo zákona. Je to stará rímska zásada, že zákon nemá mať spätnú účinnosť. Výnimočne sa zákon môže dotýkať aj veci minulých, ak sa toho domáha dosiahnutie určitého cieľa, aby sa vyhlo pohoršeniu, alebo sa niečo napravilo. Že sa môže stanoviť napr. trest za minulé zakázané činnosti podľa kánona 1399. Môžu sa odvolať práva a výsady nadobudnuté v minulosti.

Ale zásada spätnej neúčinnosti vyplýva z trvania práva z bezpečnosti, ktorú má zákon zaručovať. V opačnom prípade by ľudia nemali dôveru v právny poriadok, keby sa zákony vydávali so spätnou účinnosťou. Keby si napríklad zoberieme trest smrti, tak nemôže byť so spätnou účinnosťou v svetskej legislatíve. Niekto sa dopustí zločinu, podľa dnešného trestného zákona za to dostane 20 rokov väzenia. Ale o 10 rokov neskôr by sa spoločnosť rozhodla ten istý čin trestať už trestom smrti. Ale už nemôžu popraviť všetkých sediacich za ten zločin spáchaný v minulosti.

Ak by sa ale neskôr priniesol miernejší zákon, tak ten, čo už má odsedené, podľa nového zákona môže byť prepustený. Ale opačne to nejde. To platí aj v cirkevnom, aj svetskom práve. Teda zákon reaguje na aktuálnu potrebu, ale nie so spätnou účinnosťou.

Každý zákon, keď sa už dohodne konkrétna vrchnosť, tak ho musí vyhlásiť. Musí ho dať spoločnosti na vedomie, čo sa nazýva promulgácia zákona. Promulgácia je oficiálne vyhlásenie zákona. Je to právny akt, ktorým zákonodarca vyhlasuje nový zákon, dáva ho na vedomie zainteresovaným a uvádza ho do života. Je logické, že zákon netreba adresovať každej osobe spoločenstva zvlášť. Ak parlament vynesie zákon pre občanov Slovenska, tak sme si vedomí, že ho nedostaneme každý do schránky, koho sa týka. Naše štátne zákony sú promulgované v Zbierke zákonov a je starosťou ľudí, aby sa stým zákonom oboznámili. Nikto z radových ľudí nepozná všetky zákony, preto si ľudia najímajú advokátov, ktorí ich v prípade potreby zastupujú v právnych problémoch.

Aj radový katolík by mal poznať všetky práva a povinnosti laika, ale nemusí poznať povinnosti biskupa.

V minulosti, keď sa koncil na niečom dohodol, tak odpisy týchto rozhodnutí koncilu boli posielané metropolitom a primasom, aby ich uviedli do života. Od 13. stor. sa rozhodnutia univerzálnych zákonov prečítali v bazilikách Ríma a v pápežskej rezidencii a vylepili sa na dvere týchto kostolov, čím bola Cirkev oboznámená. Kto chcel vedieť, mohol si ísť do Ríma prečítať.

Exempláre týchto zbierok cirkevných zákonov pápeži posielali na univerzity do Bologne a do Paríža. Od r. 1909 sa zákony ohlasujú v úradnom časopise Cirkvi - Acta Apostolicae Sedis. Je to takto zachovávané dodnes, Kódex to potvrdzuje a ustanovuje, že všetky cirkevné zákony sa vyhlasujú uverejnením v úradnom orgáne Acta Apostolicae Sedis, ibaže by bol v jednotlivých prípadoch predpísaný iný spôsob promulgácie.

Ak Kódex prv ako vyšiel na knižné pulty, bol vyhlásený v tomto časopise.

Ak nie je určené inak v samotnom zákone, tak záväznosť zákonov uverejnených v tomto časopise (ktorý sa dostáva na biskupské úrady po jednom originály v latinčine), účinnosť publikovaných zákonov začína tri mesiace od dátumu, kedy vyšli Acta Apostolicae Sedis (AAS) . Samotný Kódex neplatil o tri mesiace, (vyhlásený bol 25. 1. 1983), ale začal platiť prvou adventnou nedeľou toho roku - 27. 11. 1983. To bolo ale uverejnené v samotnom zákone.

Diecézne - partikulárne zákony sú promulgované spôsobom, aký určí zákonodarca, ale zvyčajne je to úradnom orgáne - časopise diecézy. Najčastejšie to býva v obežníku Asta Kurie Episkopopális Nitriesis. Ale môže to byť aj pastierský list, ktorý posiela biskup do kostolov. Takže deň, kedy je zákon vyhlásený a kedy začína platiť, sa zvyčajne nekryje, ale je tam tá lehota na oboznámenie sa so zákonom - vacatio legis. Teda zákon má ešte prázdniny. Partikulárne, diecézne zákony, pokiaľ nie je určené inak začínajú platiť mesiac po uverejnení v obežníku.

Akceptácia zákona neprináleží do podstaty zákona. Tzn., či ľudia ten zákon príjmu, či sa s ním stotožnia, zákonodarcu zväčšia nezaujíma. Zákon býva vydaný pre celé spoločenstvo, ale nie vždy sa s ním celé spoločenstvo stotožní, ale to už zákonodarcu nezaujíma. Akceptácia zo strany veriacich teda neprináleží do podstaty zákona.

Veriaci v Cirkvi nemajú zákonodarný moc. Tú majú ľudia len v spoločnosti, pretože si volia demokratický parlament a keď sa im nepáči, tak to môžu ľudia vo voľbách zmeniť. Teda moc je v demokratickom štáte u občanov. Čo sme si zvolili, to máme. Nostalgicky spomíname na komunizmus, ale v podstate tých istých ľudí tam mame znovu, počnúc prezidentom.
 

Späť na Obsah


Kto podlieha cirkevným zákonom - kán. 11

Hovorili sme, že Kódex je vydaný pre všetkých rímskych katolíkov, ale nezaväzuje všetkých katolíkov. Má zaväzovať latinských katolíkov, ale nie všetkých.

Zaväzuje:

1. Všetkých katolíkov, ktorý sú pokrstení v katolíckej Cirkvi, alebo boli do nej prijatí, konvertiti.

2. Musia užívať rozum. Teda mentálne postihnutých ľudí nazaväzuje Kódex, psychicky chorých nezaväzuje. Chorí ľudia, ktorý neužívajú rozum, sú napriek tomu, že sú dospelí fyzicky, kladení na úroveň dieťaťa. U užívania rozumu sa používa neužívanie rozumu permanentne - trvalí debili. Sú ale aj prechodne neužívajúci rozum a neviaže ich cirkevný zákon. Napr: Opitý človek nemôže uzavrieť platné manželstvo, nemôže vykonať právny úkon. Teda ľudia ktorí sú zhypnotizovaní, v alkoholickom opojení, narkomani, pod. drogami, tak v tej chvíli ich neviaže cirkevný zákon. Pokiaľ sa neuviedli do opilosti úmyselne s cieľom nezachovať nejaký zákon, či už cirkevný alebo Boží. Morálne sú záväzní, ale právne nenastal úkon. Ak sa opije, lebo inak by nebol schopný vydať manželský súhlas, tak ho vlastne nevydal, nemá to právne dôsledky.

3. Deti do siedmeho roku nezaväzuje Kódex, nezaväzujú ich cirkevné zákony. Božie ich zaväzujú: Poslúchať rodičov... Aj do kostola je dieťa povinné začať chodiť už od siedmeho roku života, lebo už podlieha cirkevnému zákonu.

Každé náboženské spoločenstvo na svete má svoj vlastný spôsob úcty, klaňania sa Bohu. Cirkev predpisuje zachovať túto pamiatku v nedeľu a v prikázaný sviatok povinne - zúčastniť sa na celej svätej omši.

Prezumpuje sa, že človek už okolo siedmeho roku dokáže rozlišovať dobro od zla. Aj po dosiahnutí tohto veku deti nepodliehajú všetkým zákonom. Niektoré zákony špeciálne upravujú vyšší vek. Napr. pôst: Mäsitý pôst viaže osoby od 14 roku. Prísny, hladový pôst viaže od 18 roku. Je také náročné dvakrát do roka vydržať o jednom jedle za deň? Čo majú hovoriť Mohamedáni, keď ja Ramadám. 40 dní pôstu a nesmú zjesť nič od rána do večera. V noci sú hody, ale cez deň od východu po západ slnka nesmú nič zjesť a vypiť. A tam majú iné horúčavy. Tí ortodoxní sa boja prehltnúť aj vlastnú slinu, ak ešte majú. Tuk ani bravčová masť nepodlieha pôstu, to nie je mäsitý pokrm v pravom slova zmysle.

Trestné zákony viažu osoby až od 16. roku. Osoba pod 16. rok nemôže byť cirkevne trestaná. Teda ak spácha potrat mladá žena podlieha exkomunikácii, ak ešte nedovŕšila 16. rok, tak nepodlieha exkomunikácii.

Platne môže uzavrieť manželstvo muž od 16. rokov, žena od 14 rokov. Podľa cirkevného zákona už 14. ročné dievča nepotrebuje dišpenz od biskupa, ale potrebuje povolenie občianskeho súdu.
 

Späť na Obsah


Záväzná moc všeobecných a partikulárnych zákonov - kán. 12 - 13

Viažu ma všetky cirkevné zákony na celom svete, keď je veľa všeobecných, veľa dišpenzovaných, veľa je aj partikulárnych zákonov.

Všeobecné zákony, keďže boli vydané pre všetkých, viažu všetkých katolíkov na celom svete. Sú niektoré zákony, ktoré sú špecificky dané konkrétnym osobám, napr. duchovným, laikom. Aj predpisy o povinnostiach biskupa sú všeobecné, ale podliehame im, keď nie sme biskupi? Sú dané len pre určitú kategóriu ľudí, ale zaväzujú všetkých na celom svete, pre ktorých boli vydané. Avšak stáva sa, že všeobecný zákon nezaväzuje na konkrétnom území. Tí, čo majú výkonnú moc, môžu od takých všeobecných disciplinárnych zákonov dišpenzovať.

Napr. pre celú Cirkev bol vydaný zákon o desiatich prikázaných sviatkoch. Je desať prikázaných sviatkov, ktoré majú zachovať veriaci, okrem nedele. Ale na Slovensku sa rozhodli jeden sviatok dišpenzovať. Na Slovensku slávenie prikázaného sviatku sv. Jozefa nemusíme sláviť. Český biskupi dišpenzovali až osem sviatkov. Ľudia tam nechodia do kostola, nie sú zvyknutí sláviť, tak aby nemali ťažké hriechy, tak radšej dišpenzovali.

Spod tých všeobecných zákonov (ak sú dišpenzované) sú vyňatí všetci tí, ktorí bývajú na tom území a všetci, ktorí sa tam aktuálne nachádzajú, teda aj tí, ktorí tam prichádzajú. Ak budeme v Čechách počas týchto dišpenzovaných sviatkov, nemusíme ich sláviť. Ak sa bude Rakúšan nachádzať u nás na sv. Jozefa a v Rakúsku sv. Jozef nie je dišpenzovaný, ale on sa nachádza tu, nemusí ho sláviť. Je to ako s dopravnými predpismi. My sa v Rakúsku nemôžeme vyhovárať, že u nás je 60 km/h, keď u nich je 50 km/h cez dedinu.

Všeobecný predpis je, že sa musíme zdržiavať mäsitých pokrmov v piatok. Ale partikulárny zákon, respektíve konferencia biskupov môže rozhodnúť o náhradných skutkoch. U nás je rozhodnuté o náhradných skutkoch, ale keď ideme do cudziny, nemôžeme sa riadiť vlastným partikulárnym právom, ale musíme dodržiavať všeobecné predpisy. Mali by sme sa, ale keď konáme Bona fide - z nevedomosti. Ale keď prídeme niekde v cudzine do rodiny a budú tam zachovávať mäsitý pôst, tak my nemôžeme naliehať, že chceme mäso, lebo u nás je povolené, že sa za to pomodlím ruženec.

Na nejakom území bol vydaný nejaký špeciálny zákon, ktorý neplatí na inom území. Tu teda ide o výňatky zo všeobecného zákona vzhľadom na partikulárne územie. Že tu je niečo navyše že majú nejaký partikulárny zákon navyše a čo s ním vzhľadom na ostatných, alebo koho viaže takýto partikulárny zákon.

Takýto zákon viaže iba tých, pre ktorých bol vydaný, alebo tých, ktorí na ňom majú trvalé, alebo prechodné bydlisko. Ak sa na ňom aktuálne zdržujú pri zachovaní kánona 13. Teda takéto partikulárne (nie všeobecné, dišpenzované viažu iba tých, pre ktorých boli vydané, tzn. tí, ktorí tam trvalo alebo prechodne bývajú. Netýkajú sa cestujúcich.

Teda ak ja prídem do Rakúska a tam majú biskupmi vydaný nejaký špeciálny zákon, tak nemusím ho ako cudzinec zachovávať.

Ale paragraf 13 hovorí, že by som ho musel zachovať v prípade, že ich prestúpenie by spôsobili škodu na vlastnom území, musel by som ich zachovať, ak by tieto zákony vymedzovali formálnosti nejakých úkonov napr. zmlúv. Keď tam ja pôjdem dediť a oni majú nejakú špeciálny predpis ohľadom dedičskej zmluvy, tak sa musím prispôsobiť, keď chcem, aby to bolo platné; alebo niečo, čo sa týka majetkových úkonov, nehnuteľnosti, majetkové právo..., lebo cirkevné právo sa často odvoláva na štátne právo práve v týchto majetkových záležitostiach, alebo problémoch o adopcii deti.

Teda v takých špeciálnych situáciách sa musí prispôsobiť partikulárnemu právu. Inak ako cestujúceho ma neviažu. Takisto aj ich, ak opustia územie, už ich neviažu, pokiaľ ten zákon nemá osobný charakter.

Ak by náš diecézny biskup prikázal kňazom, že musia chodiť v reverendách od rána do večera vždy a všade, teda, že vydá špeciálny partikulárny zákon. Všeobecné právo o reverendách nehovorí. Ale ak by biskup prikázal, že naši kňazi budú nosiť reverendu bez špecifikácii, tak ich musia nosiť všade, lebo tu ide o osobný zákon.

Partikulárne zákony majú v podstate charakter územný, nie personálny, ak zo zákona nevyplýva niečo iné.

Cirkev sa opiera o teritoriálnu organizáciu a preto aj zákony sú zväčša teritoriálne.

Teda všeobecné zákony a urobí sa na niektorom území výnimka, teda dišpenzujú sa všeobecné platné zákony, tak nepodliehame, ak sa tam nachádzame. Nepodliehame tým všeobecným zákonom, ak sú na danom území dišpenzované.

Ak vychádzame z vlastného územia von a u nás je nejaký špeciálny partikulárny zákon, tak ma neviaže, pokiaľ to nie je osobný.

Tých, ktorí prichádzajú k nám, neviaže tiež, ibaže by to boli zákony opierajúce sa o formálnosti, náležitosti zmlúv, nehnuteľnosti, verejný poriadok... To treba zachovať.

V našom partikulárnom zákonodarstve nie je rozlíšené, či ide o zákon, či ide o inštrukciu, či ide o radu, informáciu, naliehanie, nariadenie. To nemáme celkom v poriadku a mali by to naši výkonný nariadení špecifikovať. Bansko-Bystrická a Rožňavská diecéza už majú knižne vydané svoje partikulárne právo. U nás niekedy kňazi sami nevedia, či ide o rozkaz zákona alebo je to zbožné želanie biskupa.

Tulák je osoba, ktorá nemá vlastné trvalé, ani prechodné bydlisko. Akými zákonmi sa má riadiť, keď hovoríme, že zákony sú teritoriálne. Rozhodujúce je bydlisko, podľa toho sa musím riadiť.

Tulákov viažu tie zákony, kde sa aktuálne nachádzajú; Kán. 13 § 2. Ale ordinár môže pre tulákov vydať špeciálne zákony, keď sú jeho aktuálni podriadení. Tzn., že môže pre nich niečo vyžadovať. Za tulákov považujeme cirkusantov, kolotočiarov. Keď chodia po celej republike, tak kde sa má oženiť? Keď nemá trvalé bydlisko komu vlastne podlieha, akému farárovi? Kde sa má obrátiť na ktorý farský úrad, alebo biskupský, keď potrebuje dišpenz. Nadriadeného má teda tam, kde sa práve nachádza. Ten má naňho kompetenciu, ak spĺňa kategóriu tuláka.
 

Späť na Obsah


Účinky zákona:

Všeobecným účinkom zákona je splniť zákon. Morálna povinnosť plniť zákon. Načo by bol taký zákon, ktorý by nemal cieľ plnenia toho, pre ktorého bol vydaný.

Všetky cirkevné zákony zaväzujú vo svedomí. Zákonodarca túži, aby si ľudia zákony osvojili a zachovávali ich.

Bezprostredným predmetom morálneho záväzku je, keď zákon niečo prikazuje, tak mám uskutočniť činnosť, ktorú mi prikazuje.

Keď mi niekto zákonom niečo zakazuje, tak účinkom je zanechať činnosť, ktorú konám.

Ak je zákon dovoľujúci, tak účinkom je uznávať práva iného. Ak niečo druhý môže a nemusí, tak ja to musím rešpektovať. Nesmiem mu brániť užívať toto dovolenie.

Pri zákonoch zneplatňujúcich je účinok, že musím uznať danú činnosť za neplatnú.

Pri zákonoch zneschopňujúcich, musím uznať, že tá osoba je neschopná platne konať.

Kto prekročí trestný zákon je vo svedomí podriadený prijať trest.
 

Späť na Obsah


Príklady:

Zákony zneplatňujúce a zneschopňujúce ako také nezaväzujú vo svedomí nevykonať úkon, ktorému priamo kladú podmienky. Zaväzujú iba pokladať úkon za platný, alebo neplatný. Ten, kto urobí niečo proti zákonu, ktorý určuje podmienky pre platnosť, respektíve neplatnosť konania, nemá hriech za to, keď to prekročí, ale musí uznať, že konal neplatne.

1. Dievča nemá hriech za to, že pristúpila k sobášu 13, 5 ročná, možno ani nevedela, že sa nemôže sobášiť. Ale keď sa zistí, tak zo zákona je to manželstvo vyhlásené za neplatné. Ale nemá hriech za to, že si to dovolila urobiť.

2. Takisto by partikulárny zákon na niektorom území mohol predpísať podmienky pre platnosť zásnub. Zásnuby nie sú vyžadované tak, že musia byť. Zásnuby sa riadia zvykovým právom, ľudia sa riadia podľa zvykového krajového práva, ale biskup by mohol predpísať pre snúbencov formu platných zásnub. Keby to oni nezachovali, tak nemajú za to hriech, ale ponesú následky v tom, že zásnuby sú neplatné.

3. Asistujúcim pri manželstve môže byť iba ten a ten. Teda ak tam je niekto iný, tak je neschopný sobášiť. Ak tak sobášil, musí sa uznať, že ten sobáš je neplatný. Platne z úradu sobášiť môže iba miestny ordinár a farár. Kapláni a diakoni nemôžu sobášiť, ak im to farár nedovolí. Sú činnosti, ktoré sú rezervované len farárom a keď to robí nejaký iný kňaz, robí to neplatne.

4. Keď som bol v pastorácii a bol som učiť v Žiline, mal som  tam sobáš vo svojej farnosti. Preto som poprosil jedného pánka, aby ma pri sobáši zastúpil a dal som mu delegáciu. Musel som ho poveriť, delegovať, hoci to bol farár, ale cudzí. On sľúbil, že bude sobášiť. Keď som prišiel večer domov pozerám zápisnicu, a tam podpísaný iný kňaz. Sobáš bol tým pádom neplatný. Jemu prišla do cesty nejaká brigáda, tak nemal čas, preto poslal kaplána. To nemôže urobiť. Jedine vtedy, keby som mu ja dovolil subdelegovať. Ak nebudeš môcť, pošli ďalšieho. A ja som to nepovedal, ale dal som delegáciu písomne na jeho meno. A čo teraz? Mal som ísť do kultúrneho domu a zavolať ich naspäť, že sobáš je neplatný? Tri týždne žili v neplatnom manželstve a nevedeli o tom.

Keď úkon nalieha na svedomie, tak porušenie nemá za následok len neplatnosť konania, ale aj pácham hriech. Ak je niečo nielen neplatné, ale aj nedovolené konať, tak keď konám pácham hriech, porušujem zákon a viaže ma to vo svedomí.

Stáva sa to vtedy:


1. Keď samotný zákonodarca zakazuje priamo, či nepriamo cez stanovenie trestu za prekročenie zákona konať.

2. Ak neplatný úkon je sám sebe zlý, tzn. , že sa nemôžem vyhovárať na to, že je to neplatné. Ale keď som vykonal niečo, čo je samo sebe zlé, že to je od prirodzenosti zlé - vražda, krádež, neúcta k rodičom, tak to je samozrejme hriech.

Napr. ak niekto simuluje slávenie sv. omše alebo spovedania. Nedávno sa v istej našej farnosti stalo, že do nemocnice prišiel nejaký muž, ktorý sa vydával za kňaza a veselo tam spovedal pacientov aj personál. Niektoré zdravotné sestry, ktoré niekoľko rokov naberali odvahu na spoveď, aby sa zmierili s Bohom aj s Cirkvou, sa mu vyspovedali. takéhoto laika, ktorý si toto trúfne, čaká interdikt, delikt. Je jeho rozhrešenie platné? Je neplatné, lebo vykonal rozhrešenie neschopný človek, teda porušil zákon. Je neschopný konať platne, takže si môže povedať, že sa z jeho strany nič nestalo, veď som nedal platné rozhrešenie. Ale nemal by za to ani hriech? Hriech za to má, keď si dovolil manipulovať so sviatosťou. Pre tie sestričky a pacientov, ktorí sa spovedali, je tá spoveď platná. Oni išli bona fide - v dobrej vôli do toho. Oni nevedeli, že to nie je kňaz. Vo SP je: "Vyznávajte hriechy jeden druhému." Ak im to ale nedá svedomie, môžu si spoveď samozrejme zopakovať ešte raz, keď sa to dozvedeli. Ale keď sa to tá osoba v živote nedozvie, že ju spovedal neplatný kňaz, alebo suspendovaný kňaz, ak tá osoba má odpustené hriechy, lebo Boh to vidí, rešpektuje, že ona sa išla spovedať úprimne, s čistým úmyslom. Ona nemôže za to, že sa tam niekto hral na kňaza.

Podobne aj keď ideme ne sv. omšu, my nikdy nevieme, či kňaz môže alebo nemôže slúžiť sv. omšu, keď sme napr. cudzí, nepoznáme ho. Celý život žijeme v tom, že sme boli na sv. omši a vôbec netušíme, že to nebol kňaz. Že sa tam nejaký turista vydával za kňaza. Pre nás je ten úkon stále platný.

3. Keby daný neplatný úkon bol škodlivý pre iných, keď je v protiklade so zásadou spravodlivosti, alebo lásky k blížnemu.

4. Zákon výrazne zneplatňuje úkon, alebo zneschopňuje osobu, keď použije jasné slová. Neplatne koná ak..., alebo nie je schopný konať ten a ten. Tie slová v tom zákone musia byť. Napr. kán. 1108, len tie manželstvá sú platné, ktoré sa uzatvárajú pred miestnym ordinárom, alebo pred farárom.

Kaplán nemôže sobášiť platne z úradu. Z úradu platne môže sobášiť len ordinár a len farár. Ak to urobí kaplán, bez vedomia farára, tak je to neplatné. Kaplán musí mať od farára dovolenie sobášiť, ak sobáši bez vedomia farára, tak sobáši neplatne.

Však je kňaz, to nestačí? Sobášenie nie je viazané na sviatosť kňazstva, ale na úrad, ktorý zastáva ten dotyčný.

Veď sviatosť si vysluhujú sami? Tak nech si ju vysluhujú sami hocikde. Keby len prídu na faru a povedia: My sme si vyslúžili sviatosť manželstva sami, nechceme sobáš v kostole. Čo s tým? Že by sa to na fare len zapisovalo?

Aj štát vyžaduje oficiálny obrad. Aj štát určuje ľudí, ktorí majú oprávnenie v mene štátu počuť, že si manželský súhlas vymenili.

Aj Cirkev má právo určovať ľudí, ktorí majú oprávnenie vypočuť si ten manželský sľub. Áno oni si ju vysluhujú, ale ktosi to musí počuť, že si ju vysluhujú. To musí byť svedok. Štát dáva dvoch a Cirkev dáva jedného, úradného. A tým úradným svedkom môže byť len farár, alebo len ordinár, nie hocikto. Ale môže to byť aj nimi delegovaný človek.

Napr. aj ja nemôžem sobášiť aj keď som kňaz, ale z úradu nemám právo sobášiť, aj keď mám právo sobáš zneplatniť. Keby ste ma teraz požiadali, aby som vám pri sobáši asistoval, tak nemôžem. Nemôžeme ísť do kaplnky a odsobášiť to. Musel by som najprv zohnať miestneho farára, lebo len on má kompetenciu sobášiť na tomto území. Alebo ordinár, ktorý môže sobášiť na území celej diecézy. Musíme sa teda toho miestneho farára opýtať, či to dovolí. Ak on pre mňa podpíše delegáciu, že môžem sobášiť, že on sa zrieka a deleguje mňa, tak až vtedy môže byť sobáš platný.

Teda nemôže hocikto v mene Cirkvi počúvať ten ich súhlas. Zákonom je určené, že to môže byť len ordinár, alebo farár. Alebo od nich niekto delegovaný.

Jedine v nebezpečí smrti tam nemusia mať úradného svedka Cirkvi. Napr. Titanik sa topí, nie je tam kňaz, a keby aj bol, nemôže ich sobášiť, lebo nie je ich farár, tak ten môže robiť len svedka. Ale keby sa Titanik nepotopil, a oni doplávajú, zahlásia to do matriky, tak manželstvo je platné. Sobáš sa nemusí opakovať.

Aj štát prebral presne tieto zákony od Cirkvi. Napr. pri občianskom sobáši, môže asistovať len starosta a jeho zástupca. Teoreticky môže delegovať aj miestneho poslanca, ktorý bude počúvať súhlas v mene štátu. Keď to je bývalý starosta, tak už nemôže sobášiť, tak ako ja som bývalý farár, tak už nemôžem sobášiť. Teda ak som stratil úrad farára, stratil som aj niektoré právomoci, ktoré som ako farár mal. Môžem požiadať farára, že som kňaz, či by mi nejaký konkrétny pár nedovolil sobášiť. Aj farár môže sobášiť len vo svojej farnosti, inak si tiež musí pýtať od miestneho farára povolenie, to je v jeho kompetencii. S dovolením sa nerobia problémy, ale je to protokol, ktorý sa musí zachovať, a ktorý nie je zdvorilostný, ale je kvôli platnosti sobáša, aby nebol chaos.

Pre katolíkov je to nezaujímavé, pretože štát nás delegoval parlamentným zákonom za úradných svedkov, aby sme ten súhlas počúvali aj v mene štátu. Takže mi pošleme len zápis o sobáši do matriky.

Už sa nedupľuje manželský súhlas aj pred štátom, aj pred Cirkvou. Štát rešpektuje raz vydaný súhlas pred Cirkvou, teda v tej chvíli som delegovaný aj štátom.

Druhý problém je, že štát neuznáva naše rozsudky o neplatnosti, zároveň ako rozvod. Ale to sa možno dotiahne v budúcnosti. V niektorých štátoch to majú.

V prípade, že nie je možné zohnať kňaza a starosta má oprávnenie sobášiť aj v mene Cirkvi. Akoby zastupoval tam kňaza. Teda ak nie je možné sobášiť sa kánonickou formou, že žijem ne takom území, kde niet kňazov, ale je možné zachovať nejakú úradnú formu napr. občiansku, alebo aj inonáboženskú - u pravoslávnych, luteránov.., tak vtedy to je platné aj pre katolícku Cirkev. Ale to len v prípade, že je nedostatok kňazov. Tak ako v prípade, že štát sa zriekol, a že farár robí v mene štátu, počúvam súhlas, tak je to možné aj naopak. Že starosta počúva súhlas aj v mene Cirkvi, ale musí tiež mať splnomocnenie. Ale u nás to neprichádza do úvahy, lebo máme farnosti obsadené. Ale na Ukrajine, alebo v Rusku, kde katolíckeho kňaza vidia raz za rok, tak keď to ordinár rešpektuje, že povolí, že zároveň civilný sobáš sa akceptuje aj ako Cirkevný. Ak samozrejme spĺňa manželský súhlas náležitosti platného manželského súhlasu, ktorý je vyžadovaný pred Bohom. Je tam zahrnutá otázka, vernosti, nerozlučiteľnosti, deti a vedomia si, že ako pokrstený, tým uzavierame sviatosť.

Niekedy máme na Slovensku problém, že miešané manželstvá sú zakázané. Ale keď sa dá výnimka, že sa dovolí, katolík - evanjelička, alebo, že katolíčka si berie evanjelika. Stáva sa, že evanjelici sú tak tvrdí, že on má taký rešpekt a strach pred rodičmi, že nesúhlasí so sobášom v katolíckom kostole, ale je ochotný podpísať kautely, že súhlasí s krstom deti v katolíckom vierovyznaní, a že nebude brániť katolíckej výchove deti. Tak je možné dostať dišpenz od formy od biskupa, že tej katolíčke sa dovolí zosobášiť sa s Luteránom. Ale len ten prvý krok.

Dvoch našich Grékov, ja môžem zosobášiť iba s jeho povolením Gréka a opačne.

Pristupovanie k sviatostiam v inom obrade nemení obrad. Stále patrím tak, kde som bol pokrstený. Teraz sme našli v seminári jedného chlapca, ktorý je piatak pred vysviackou a zistilo sa, že je Grék. A celý život si myslel, že je Rimo-katolík. Otca mal Gréka a matku Rimo. Celý život žili podľa Rímsko-katolíckeho obradu aj otec aj matka, ale otec bol pôvodne ako Grék pokrstený. Keď pred vysviackou predložil krstné listy rodičov, tak sa zistilo, že on je Grék. Vtedy sa išlo tak, že aj dievčatá aj chlapci sa riadili podľa toho, v akom obrade je pokrstený otec.

Teda tomuto chlapcovi sme potom museli vybavovať zmenu obradu, čo sa robí cez Rím. Musí sa pýtať od Apoštolskej stolice povolenie o prestup do Rímsko- katolíckej Cirkvi oficiálne. Tam sa teda riadi, čo je otec a my nemôžeme do toho zasahovať. Pristupovanie k sviatostiam, teda keď ten otec celý život praktizoval a prijímal sviatosti u nás, nemení obrad. Keď budeme žiť na východe a budeme stále chodiť do grécko-katolíckeho kostola, tak tým sa nestávame automaticky Grékmi.

Napr. Gažova Froncova mama je Grécko-katolíčka. Ona je dokonca dcéra grécko-katolíckeho kňaza. Bola vydaná za rimo-katolíka, takže Gažo je Rimsky latolík. Ale kde to v Nitre ma jeho matka k dispozícii Grécko-katolíckeho kňaza. Celý život, čo tu žije, chodí do nášho kostola, sviatosti prijíma u nás, ale tým sa nestala Rímskou katolíčkou.

Podľa súčasne platného práva je zmena obradu platná len so súhlasom Ríma. Ten bohoslovec teda ešte sa mal možnosť oženiť a nechať vysvätiť u Grékov. Ale na druhej strane by ho asi neprijali, pretože on nebol k tomu vychovávaný, čo sa týka liturgie. Musel by asi mať ešte nejaké diferenčné štúdia, čo sa týka liturgie a spevu. Ostatné majú to isté, čo my.

Ja som mal šesť spolužiakov Grékov. Všetci sa pred vysviackou ženili. Rektor im nariadil v jeden deň, aby sa jeden druhému nepýtali na svadbu. Sobáš mali mesiac pred vysviackou. Zaujímavé, že sme si ich celých päť rokov doberali, či sa budú ženiť a nikdy o tom nechceli hovoriť. Nikdy sme ich nevideli so žiadnymi dievčatami. Za nami chodili sesternice, sestry, spolužiačky a za nimi nikto. Pre nich bol rozhovor na túto tému tabu. Asi stíhali cez prázdniny.

Zaujímavé je, že Grécko katolíci sa sobášia v reverendách. Je zvláštne, že ich tu máme niekoľko kilometrov od nás, sú to naši bratia a sestry, katolíci tristo km na východ a je to pre nás čosi úplne neznáme. Keď to vidíme napr. na videokazete, tak nám to vyráža dych, že ako je to možné. Myslíme si, že to je nejaký bludár. On v reverende s pierkom, nevesta vedľa neho. Tam sa nad tým vôbec nečudujú a pre nás to je úplne iná kultúra, úplne iná Cirkev. Na svadbu prišiel pán dekan s manželkou. Keď tancoval, tak si sal reverendu dole a dal si motýľa.

Celý ročník sa stretáme každý rok všetci. My im vždy referujeme zmenu prípadného miesta a oni nám , koľko im pribudlo deti. Všetci už začali štvrtú sériu. My máme jeden kríž a oni majú dva. Jednému sa napr. narodili prvé dieťa s rázštepom chrbtice. Menovali ho za dekana okresného mesta, veľa práce, veľa pastoračných povinnosti a ešte sa musel starať o to dieťa. Osem rokov dieťa žilo, aj keď väčšinou takto postihnutí zomierajú veľmi rýchlo. Bola to vraj beztvará živá masa, ktorú udržiavali pri živote len hadičkou. A museli sa starať, to sú kríže, ktoré môžu postihnúť manželov. Ale už im to zomrelo a narodilo sa im náhradné a aj ďalšie tri sú zdravé. Ale majú sa čo v dnešnej dobe obracať. Sú to väčšinou viacpočetné rodiny.

Sú spokojní, šťastní, ale uznávajú hodnoty celibátu. Uznávajú náš život a nebránia sa ponosovať, že to je náročné. V podstate ako každá rodina, ktorá má v dnešnej dobe uživiť malé dieťa.

Oni by mohli prijatie sviatosti manželstva odložiť, ale musel by odložiť aj vysviacku. Po prijatí sviatosti kňazstva už nesmú prijať sviatosť manželstva. To platí aj pre prípad ovdovenia. Jeden spolužiak mal otca kňaza - vdovca. Matku ani nepoznal, zomrela mu pri pôrode a otec sa musel starať o nich sám, už sa nemohol oženiť. Obidvoch synov ma tiež kňazov. My sme sa im „smiali“, že sa musia ženiť. Dievčatá sa museli vydávať aj keď to boli väčšinou študentky. Ale keď chceli pôsobiť v pastorácii, tak sa museli za nich vydať, pokiaľ tá známosť už bola v takom štádiu. Boli aj prípady, že si odložili vysviacku, že nemali dievča a cítili povolanie aj ku kňazstvu, aj do manželstva. Mali na to právo.

Teoreticky by sa dal zmeniť obrad, že Rimo by prešiel ku grékom a oženil by sa a naopak. Ale v poslednej dobe nebývajú také prípady. Skôr opačne. Keď sa zistilo, že je Grék, tak väčšinou si to potom právne upravoval, aby mohol ísť k nám.

Rímsko katolícka Cirkev môže mať ženatých len po stupeň diakonátu. Od presbyterátu už nie.

V Partizánskom je otec so synom - obaja kňazi. Ale otec nie je Grécky katolík, aj keď všeobecná mienka je, že to je Grék. Je to Rimokatolík. Stalo sa to tak, že on vyrastal tu, v našom seminári - jeho (dekanov) otec. Keď semináre rozpustili, tak on sa oženil a mal záujem ísť ku Grékom s tým, že vtedy bola tajná Cirkev. Jeho svätil nejaký pochybný biskup pre Grékov. Potom sa zistilo, že to nie je biskup, tak ho pán kardinál Korec znova svätil podmienečne pre Grékov. Ale Gréci (ordinár) ho neprijali. Čo potom, keď už bol vysvätený? Vysviacka sa nedá zrušiť. Teda on zostal v Rimokatolíckom obrade, pretože ho Gréci neprijali. Potom sa to muselo predložiť pápežovi a Sv. Otec má možnosť dať dišpenz aj Rímokatolíkovi k manželstvu. Sú dvaja takýto kňazi na Slovensku, ktorí majú dišpenz a zaviazali sa celibátu. Teda aj jemu žije manželka, ale vo svedomí sú celibátnici.

Keby si Grékyňa chcela brať Gréka, musela by mať povolenie od gréckeho ordinára, aby sa mohli sobášiť platne v rímsko-katolískom obrade.
 

Späť na Obsah


Výklad zákonov:

Zákony potrebujú svoj výklad, aby sme sa dozvedeli vôľu zákonodarcu. Zákony sú väčšinou stručné, striktné a potrebujeme k ním komentáre, ktoré nám vyjasňujú, čo ten zákon chce povedať, aká je skutočná vôľa zákonodarcu, aký je pravdivý zmysel zákona, aby sa norma mohla aplikovať.
 

Späť na Obsah


Druhy -  výklady zákonov:

1. Potvrdzujúci výklad - tlmočí zákon, dostatočne jasný, pomocou jasnejších slov. Odsúva akékoľvek pochybnosti.

2. Vyjasňujúci výklad - Tlmočí zákon objektívne nejasný. Musíme mať k tomu ešte nejaký výklad vyjasňujúci, aby sme to pochopili.

3. Úzku výklad (v úzkom slova zmysle) - je vtedy, ak interpret pod výraz zákona vzťahuje iba tie osoby, veci, ktoré nutne treba stiahnuť.

4. Široký výklad (v širokom slova zmysle) - je vtedy, ak sa za výrazom zákona, dá široký význam.

Napr. v zákone je použité slovo syn. Aký syn sa teraz myslí: rodný alebo adoptovaný? Keď nevieme, tak sa obrátime ne interpreta zákona, ktorý to má právo vykladať. Keď povie rodného, tak to je úzky výklad. Keď povie, že je to jedno, tak ten zákon má široký význam.

Napr. keď bol Kódex napísaný a vyšlo v ňom: Kto už v ten deň raz bol na sv. prijímaní, môže ísť opäť na sv. prijímanie. Čo znamená to opäť? Druhýkrát, alebo aj tretí, štvrtý krát. Museli sme sa opýtať zákonodarcu v Ríme, či opäť znamená ešte raz. Ono to lat. slovo Iterum bolo nejasné. V preklade totiž znamená znova, opäť. Ale myslelo sa opäť a dosť, alebo opäť a opäť. Z Ríma prišiel výklad, že sa to myslelo len druhý krát môžeme ísť v ten deň na sv. prijímanie, ak sme na celej druhej sv. omši. Prvýkrát môže byť prijímanie aj bez omše, ale druhý raz musí byť vždy s omšou, to je zákon. Keď to je v nevedomosti, tak nevedomosť hriechu nečiní, ale treba to ľuďom vysvetľovať.

5. Gramaticky, literárny výklad - presne podľa použitých slov v zákone.

6. Logicky - ak sa interpret zákona odvoláva na logickú súvislosť. Že to máme pochopiť z povahy, z logiky toho zákona, keď nám to nie je jasné.

7. Systematicky výklad

8. Analogicky výklad - keď to nie je jasné, tak sa oprieme o analogickú, podobnú normu.

9. Historicky výklad - berie na zreteľ históriu toho zákona.

Vzhľadom na autora sa oficiálny vykladač zákona nazýva tzv. autentický, úradný vykladateľ zákona. Úradným spôsobom vykladá zákony, a čo on vyloží, má silu zákona.

Všeobecné a partikulárne zákony vydané najvyššou mocou môže vykladať pápež, kolégium biskupov s pápežom, a pápežská komisia pre autentický výklad práva. Táto komisia existuje od roku 1984 a nazýva sa: Pápežská komisia pre výklad Kódexu kánonického práva. Ak v Kódexe existujú pochybnosti, treba sa na ňu obracať. Sú to všetko špecialisti, kardináli, biskupi, právnici, ktorí vykladajú v mene pápeža, a aj to iterum nám tak vyložili, že opäť znamená len druhý krát. Mimo Kódexu už existuje zbierka práve týchto pochybných kánonov, ktoré bolo treba vyložiť.
 

Späť na Obsah


Medzera v zákone:

Je samozrejme, že nie na všetku životné situácie existujú zákony. Niekedy zistíme, že v práve máme medzeru. Právne medzery hlavne štátnych zákonov práve mnohí vedia dôkladne zneužiť, využiť.

Zákon nie je schopný pojať celý život človek, pretože zákon má charakter statický a život má charakter dynamický. Preto zákony treba neustále inovovať, novelizovať, prípadne rušiť zbytočné zákony.

Pochybný zákon - ak takýto zákon existuje tak platí - lex dubium, nula. Pochybný zákon je žiadny zákon. Nemusím sa ním riadiť.

Príčiny uvoľňujúce od zachovania zákona: (čo nás môže uvoľniť od toho, aby som zákon zachoval).
 

Späť na Obsah


Príčiny zo strany zákona:

1. Pochybnosť - dubium. Pochybnosť je stav mysle medzi dvoma protichodnými mienkami. Niečo mi hovorí za, niečo proti. Čiže tu chýba istota, existuje tu pochybnosť, je tu váhanie, myseľ sa nevie rozhodnúť, čo má robiť.

Pochybnosť môže byť :

a) Právna - dubium iuris; keď mám pochybnosť, či taký zákon existuje. Alebo som počul, že zákon existuje, ale neviem, či sa týka aj mňa. Pochybujem, že sa ma týka.

b) Faktická - dubium fakty; keď viem o zákone a viem ,že sa ma týka, ale pochybujem, či som splnil všetky náležitosti, aby sa ten zákon mohol na mňa aplikovať. Či existujú všetky právne podmienky pre to, aby ho bolo možné aplikovať.
 

Späť na Obsah


Dve zásady týkajúce sa právnej a faktickej pochybnosti:

V prípade právnej pochybnosti zákon nezaväzuje. Ak pochybujem, či taký zákon existuje, teda mám právnu pochybnosť, tak ma nezaväzuje.

V prípade faktickej pochybnosti - keď máme pochybnosť ohľadom chýbania faktu, či môžeme zákon aplikovať, treba zákon rešpektovať, ale ordinár môže od tohto zákona dišpenzovať, ak táto moc obvykle dišpenz udeľuje. Týka sa to dišpenzu daného pre istotu.

Napr. pochybujeme či nie je medzi snúbencami manželská prekážka. Oni vystupujú ako dvaja cudzí zaľúbení ľudia a ktosi povie, ktovie, či sú oni nie sú bratranec a sesternica. Vznikne tam pochybnosť, ale nedá sa to dokázať, doložiť. Vtedy oni musia žiadať pre istotu, lebo keby to prasklo v budúcnosti, že sú naozaj, tak by nežili v platnom manželstve, keby sa aj sobášili. Teda keď je pochybnosť faktu, tak pre istotu sa dá dišpenz, aby sa predišlo neplatnému konaniu.

2. Chýbanie faktu - je to ďalšia príčina zo strany zákona, na ktorom zakladá predpokladanie zákona. Každý zákon je vydaný na určitý stav. Ak tento stav chýba, tak zákon stráca podstatu a zmysel, tak ho netreba zachovať.

Sú však prípady, v ktorých sa zákon vydáva vzhľadom na predpokladaný fakt. Že pre istotu ten zákon existuje, ale je to len predpokladané.

Napr. predpokladá sa, že otcom dieťaťa, je manžel matky dieťaťa. Istota nie je nikdy, ale je tam predpoklad. Život nás o tom učí.

3. Chýbanie cieľa v jednotlivom prípade - takýto zákon netreba aplikovať, pretože chýba cieľ, pre ktorý ten zákon bol vydaný. Ale predsa, čo sa týka spoločného dobra v spoločnosti, je dobré, keby sa ten zákon zachoval. Alebo niekedy to je potrebné, aby sa zákon zachoval.

Napr. manželstvo katolík a evanjelička. Evanjelička súhlasí so všetkými podmienkami katolíckej Cirkvi, takže de facto by sa také manželstvo mohlo bez problémov povoliť. My jej dôverujeme (aj keď väčšinou Luteránom nedôverujeme) lebo jej sestry sa vydali tiež za katolíkov a miestny farár vidí, že všetky tie sestry, aj keď sú právne Evanjeličkami, tak rešpektujú svojich katolíckych manželov. Kde žijú Evanjelici v totálnej menšine, tak sa väčšinou prispôsobia. Je taká riekanka: Luteráni barani, katolíci ovce. Ovce pasie Kristus Pán a baranov kto chce. Nechcem sa nikoho dotýkať, ale väčšinou býva s Evanjelikmi ťažká komunikácia. Ono sa zvykne rozlišovať medzi evanjelikmi a luteránmi. S evanjelikmi sa dá dohodnúť, tí sú rozumní a luteráni sú tvrdí.

Ale vrátime sa k tomu príkladu, že tá sestra sa vydala za katolíka, a jej ostatné sestry evanjeličky sú všetky vydaté za katolíkov. A všetky sa chovajú tak, ako Cirkev od nich očakáva. Respektíve plnia tie záväzky, na ktoré sa podujali. My ich nikdy nenútime konvertovať, ale musia rešpektovať záujmy katolíckej Cirkvi, keď chcú žiť s katolíkom. Inak sa sobáš nedovolí. Ona si môže žiť svoj život, ale nesmie brániť manželovi a deťom.

Je nutné žiadať od tej evanjeličky, že to musí podpísať, keď jaj sestry sú už sobášené s katolíkmi a nerobia s tým problém a žijú tak, teda máme predpoklad, že aj ona tak bude žiť.

Teda chýba tam ten cieľ, pre ktorý ten zákon je. Zákon predpisuje, že musí predpísať tie kautely, osvedčenie. Prakticky by to nemusela, lebo život sestier nám ukazuje, že ona to zachová, je tam predpoklad. Ale kvôli poriadku, nejakému nebezpečiu, pohoršeniu musí predpísať aj tá, o ktorej by sa nepredpokladalo, že by to nezachovala. Teda chýba cieľ v jednotlivom prípade.

Príde dakedy zjednotenie? Možno dakedy áno, ale slovanská evanjelická cirkev bude asi posledná, ktorá sa pridá. Aj keď si ich predstavení tykajú s naším otcom biskupom Rábekom, aj keď podpísali učenie o ospravodlivení človeka, o vykúpení. Ale hneď v zapätí na druhý deň skritizovali evanjelici pápeža, keď Sv. Otec dal odpustky v súvislosti s Jubilejným rokom, už boli nespokojní, že pápež už ide proti zmluve.

Ale to je ospravolivenie a čo ďalej? Dohodneme sa o primáte? Nikdy. Dohodneme sa o sviatostiach? Nikdy. Oni majú len krst, nič viac. Čo s nimi? Oni nemajú sviatosť kňazstva, sviatosť episkopátu. Kto odišiel, musí sa vrátiť, my nemáme kam ustúpiť. Ale my sa asi nedožijeme, že by také čosi ako zjednotenie nastalo. Sv. Otec to ocenil, treba sa modliť za jednotu, veď je to predsa Kristovo želanie, ale neviem v čom by sme mali my ešte ustúpiť.

Príčiny zo strany podmetu, človeka, subjekty, kedy musím alebo nemusím zákon zachovať. Čo sa stane ak ide napr. o neznalosť.
Aký je rozdiel medzi pojmom neznalosť a nevedomosť?


Neznalosť - ak nebudeme dobre pripravení na skúšku z cirkevného práva, ide o neznalosť. Neznalosť je absencia povinných vedomosti. V čom som odborníkom, čomu sa v živote venujem, tak v tom mám byť znalcom. A keď nie som znalcom, tak som neznalý veci a robím trapasy.

Neznalosť môže byť:

1. Právna - je, že neviem, že taký zákon existuje. U štátnych zákonov to neospravedlňuje. Keď porušíme nejakým priestupkom nejaký zákon a povieme, že some o tom nevedeli, tak nám to moc nepomôže.

2. Faktická - je, že mi nie je známe, že som v konkrétnej situácii splnil všetky podmienky, a by mohol byť zákon aplikovaný.

Napr. viem, že v piatok mám zachovať pôst. Ale v piatok si myslím, že je ešte štvrtok. Bona fide, že žijem ešte v omyle. Je to faktická neznalosť toho dňa u mňa. Alebo aj opačne, že si vo štvrtok namýšľam, že je piatok a postím sa celý štvrtok. Ak má on vedomosť vo svedomí, že je piatok, hoci je ešte len štvrtok, teda žije v omyle, ale svedomie mu diktuje, že musí pôst zachovať, tak ho musí zachovať, aj keď je štvrtok. Dá sa to ale epikiou vymeniť. Vyspelý kresťan vie, že Pán Boh mu schváli výmenu, ktorá bola neúmyselná, ale jeden deň aj tak ten človek zachoval.

Nevedomosť - je absencia vedomosti, ktoré nie je som povinný mať. Ak sme katechéti, nemusíme byť špecialisti na atómovú fyziku. Teda nemáme dané vedomosti v danej oblasti.

Nepozornosť - môže existovať medzi tým a je to prechodný stav neznalosti. Že som povinný poznať, čo poznať mám, a ak nedávam pozor, tak som nepozorný.

Kresťan by mal poznať zákony, ktoré riadia jeho kresťanský život.

3. Neprekonateľná - keď sa človek nemal možnosť oboznámiť zo zákonom fyzicky, ani morálne, alebo právnu udalosť, aj keď sa o to snažil. Je nezavinená.

4. Prekonateľná - môže byť zavinená aj nezavinená, vzhľadom na veľkosť udalosti. Osoba mohla poznať zákon, alebo právo, ale neurobila tak.

Zavinená ľahko - je taká neznalosť, keď dôjde k nejakému ľahšiemu porušeniu zákona.

Zavinená ťažko - nazývame ju aj zámernou, pretože k nej došlo s úmyslom opovrhnúť zákonom. Zavinená neznalosť: Dakto sa opije, len aby nemusel zachovať zákon.
 

Späť na Obsah


Účinky neznalosti a omylu vo vzťahu na zákon sú:

Neznalosť alebo omyl neuvoľňujú od zákonov zneplatňujúcich, alebo zneschopňujúcich.

Napr. nevedel som o takej manželskej prekážke, že sa nemôžem sobášiť. Mal si vedieť, ale keď tvrdíš že si nevedel, tak to neznamená, že ti to možno uznať za platné. Nenastal platný úkon.

Osoba, ktorá nie je schopná niečo vykonať a z neznalosti to vykoná, tak neznamená, že konala platne. Dôvodom tohto predpisu je verejné dobro.

Existujú prípady, že kánon 144 dopĺňa jurisdikciu v prípade všeobecného omylu. To je aj ten už spomínaní prípad, keď v nemocnici boli všetci presvedčení, že je kňaz a išli na tú omšu. Možno že tí pacienti, ktorí na tej omši boli sa už nikdy nedozvedeli, že to nebol kňaz. Ale žijú v domnení, že boli v nemocnici na omši.

Ak je všeobecný omyl, že tá osoba nemôže konať, alebo neplatne koná, tak Cirkev tam dopĺňa jurisdikciu. Napr. kňazi po vysviacke dostávajú kaplánske miesto a jurisdikciu spovedať dostávajú na jeden rok. Lebo spovedať tiež môžu len farári z úradu. Spoveď je jediná sviatosť, ktorá je viazaná nie na vysviacku, že mám sviatosť kňazstva, ale musím mať ešte k platnosti aj od ordinára splnomocnenie spovedať. Kaplánom sa to dáva na jeden rok, či sa ako spovedníci osvedčia. Keď budú chodiť na nich sťažnosti, že si v spovedi neplní tú úlohu lekára a sudcu, tak sa mu odoberie právomoc spovedať. A môže potom tú moc spovedníka niekomu aplikovať iba v nebezpečí smrti. Inak platne nikoho nerozhreší okrem nebezpečia smrti. Podobne aj lekári, šoféri.

Povedzme, že mne to včera skončilo a ja zabudnem, na to, že mi to včerajším dátumom skončilo. Spovedám ešte mesiac a potom mi to príde na myseľ, že minulý mesiac mi skončila spovedná fakulta. Boli ti spovede, čo som robil platné, alebo nie? Boli platné, lebo je tam všeobecný omyl aj u mňa, aj u tých, ktorý prijímali tú spoveď, tak mi nedá biskup to splnomocnenie, ale samotné právo. Akoby mi Cirkev pri tomto omyle doplnila jurisdikciu do okamihu, keď som si uvedomil, teda keď už nešlo o omyl.

Suspendovaný - je vyhodený z úradu. Suspendovaný kňaz môže chodiť k sviatostiam, ako radový veriaci, ale nesmie zastávať úrad.

Exkomunikovaný - je taký, že ani on nemôže prijímať sviatosti.

Napr. ak je kňaz verejne exkomunikovaný, aj suspendovaný, tak veriaci nesmú od neho prijímať sviatosti. Teda keď je to vyhlásené a vie sa o tom, tak nemajú od neho prijímať sviatosti. Ale závisí aj od druhu sviatosti. Krst je platný vždy, sv. omša je tiež platná, ale spoveď už nie je platná, keď mu bola odobratá spovedná fakulta. Teda od dátumu suspendovania, robí úradne veci neplatne; napr. neplatí jeho podpis na krstnom liste. Ale kňaz, ktorý celebruje sv. robí hriech, že to koná, ale omša je platná. Ak zachová podstatné prvky sviatosti, v tomto prípade premenenie, tak je to platné. Ale nesmie konať napr. sv. omšu. Pácha za to hriech, lebo je suspendovaný.

Ale môže sa stať, že kňaz je tajne exkomunikovaný. Môžeme vedieť, že ten kňaz, ktorý slúži omšu, alebo nás spovedá, nie je exkomunikovaný? Nikdy to nevieme. A môže byť exkomunikovaný na základe tajného deliktu, ktorý napr. v noci urobil a ráno má omšu. Alebo kňaz môže byť exkomunikovaný za porušenie spovedného tajomstva. Teoreticky si môže vypiť viac ako treba, niečo prezradí a potom si uvedomí, že to čo povedal, vie zo spovede. Vtedy je exkomunikovaný a rozhrešenie mu dá len pápež. Ráno príde do kostola dvesto ľudí na omšu a môže on povedať, ľuďom, že omša nebude, lebo on je exkomunikovaný. Že porušil spovedné tajomstvo? Čo teraz? Môže to povedať. Nie, lebo by si spôsobil veľkú morálnu škodu.

V takomto prípade právo hovorí, že ak ľudia žiadajú - tým, že prídu, tak žiadajú vyslúženie niečoho, tak vtedy on musí konať. Na tú chvíľu sa mu tá exkomunikácia pozastavuje. Teda musí konať, ale nesmie ponúkať sviatosti. Napr. ak je zvyknutý chodiť pol hodinu pred omšou do spovednice a ponúka možnosť spovedať, tak teraz nemôže ísť. Ale keď príde niekto za ním, že chce spoveď, tak nemôže odmietnuť. Znova sa mu to pozastavuje.

Podmienka teda je, že sviatosti musia žiadať. On ich nesmie ponúkať. On si musí čím skôr vybaviť stiahnutie exkomunikácie, ale do tej doby nesmie ponúkať sviatosti. V tomto prípade to môže udeliť len Sv. Otec.

Kňaz nemôže povedať, že je neznalý v tejto veci, Aj my už vieme za aké delikty je exkomunikácia.

Vieme, že za potrat je tiež exkomunikácia. Ak kňaz nie, že za porušenie spovedného tajomstva je exkomunikácia. Nemôže sa vyhovárať, že nevedel.

Aj rozhrešenie spoluvinníčky v šestke je exkomunikácia. Keby kňaz žil v konkubináte so ženou, ono tam nie je síce napísané so ženou, ale je tam napísané spoluvinníka, ako človeka, keby sa stalo ešte niečo horšie. Teda keby rozhrešil v akomkoľvek hriechu spoluvinníka, ako človeka, hlavne ženu, tak ju nesmie rozhrešiť. Keby tak učinil, tak rozhrešenie je neplatné a je exkomunikácia. To je nutné, aby sa predchádzalo k zneužitiu spovede. To by mohol nejaký kňaz zneužiť inštitút spovede na to, že on bude žiť v konkubináte s niekým a povedia si, že to zostane medzi nami, veď ja som kňaz a vždy ťa budem rozhrešovať. To nemôže. Ak by sa stalo, že kňaz padne, tak aj on je v hriech a ak sa chce z toho dostať musí ísť na spoveď a tá spoluvinníčka musí ísť k cudziemu kňazovi, nemôže ísť k nemu. Môže sa stať, že tam je zasa eror, omyl faktu. Že príde niekde do mesta, sú tam zatemnené spovednice a zrovna ten kňaz tam spovedá a ona nevie, že sa spovedá jemu. Tam Cirkev zase dopĺňa jurisdikciu. Že v tom prípade, že je tam ony, a ani jeden si to nevšimnú, tak sa dopĺňa jurisdikcia - kán. 144. Môže sa stať teoreticky aj toto.

Napr. ja som ako spovední zažil prípad, že žena s takýmto problémom sa hanbila spovedať ústne a dala mi to na papieri. Podstrčila lístoček, aby som si prečítal jej hriechy. Šedivel so pri nich, ale dá sa aj takto spovedať. Nemala to odvahu povedať, ale na rozhovor už pristúpila.

Keď príde na spoveď hluchonemí, tak tiež dáva hriechy na lístočku a ja mu musím dať pokánie taktiež na lístočku. Preto je dobré, keď ide kňaz spovedať napr. pred Vianocami do cudzej farnosti, tak je dobré, keď má pero a papier. Alebo v mestách sa to stáva.

Neznalosť zákona prikazujúceho, alebo zakazujúceho oslobodzuje, ak nie je nezavinená. Napr. nevedel som, že to mám urobiť, nevedel som, že to mám zakázané. V tomto prípade oslobodzuje od viny, ak to nie je ťažko nezavinené. Že sa opijem, aby som nevedel, že to musím urobiť. Alebo neopijem sa, aby som nevedel, že to mám zakázané.
 

Späť na Obsah


Neznalosť trestných zákonov oslobodzuje od trestu v Cirkvi. V štátnom zákonodarstve nie.

To je ten prípad, že sa musím ženy opýtať, či vedela, že potrat je delikt, a že je za to exkomunikácia. Vedeli ste? Ona síce vie, že to je hriech, preto sa z toho spovedá. Ale viete, že za to je aj trest? Ona povie, že to nevedela, a že to prvý raz teraz počuje. Vtedy ju musíme o tom poučiť, ale v tej chvíli sa na ňu trest ešte nevzťahuje. V tom prvom prípade to Cirkev ešte oslobodzuje, pretože nevedela.

U nás v našej diecéze majú kňazi dovolené rozhrešiť v jednom prípade deliktu. Hriech môže každý kňaz rozhrešiť. Ale keď žena povie, že má dva potraty. Na to kňaz nemá od biskupa delegáciu. Spýtam sa, či vie, že za to je exkomunikácia? Tak to môžem rozhrešiť ako dva ťažké hriechy vraždy, ak oľutuje, príjme pokánie... Ale keď ona povie, že o tom počula, že za to je exkomunikácie a odvtedy spáchala dva potraty, tak je akoby dvakrát exkomunikovaná. Má dva delikty. Na to vám nemôžem dať rozhrešenie, to musí ísť k biskupovi. Na jeden by som mal fakultu. Všetci kňazi majú na jeden prípad u každej ženy.

Ona môže mať teoreticky tri potraty. Hrôza. Dva ťažké hriechy a po druhom sa v kázni dopočula, že to nesmie robiť a ešte raz to urobí, tak až ten tretí je delikt. Teda mohol by som rozhrešiť dva ako hriech a tretí ako delikt. Raz môžem aj delikt.

Ako je to so zdravotnými sestrami, lekármi, ktorí robia, alebo asistujú pri potratoch?

Ak ich prítomnosť je nevyhnutná, tzn., že bez nich by lekár nemohol ten zákrok urobiť, tak sú exkomunikované. Morálna zásada hovorí, že nemôžeme dobré ciele dosahovať zlými prostriedkami. Teda vraždením detí nemôžem dosahovať dobré ciele, aj vlastnej rodiny. Je to pre sestričky problém, ale keď sestra robí anestéziu, teda že bez tej anestézie by to lekár nevykonal tak je exkomunikovaná. Ona si musí byť vedomá, že bez nej by to ten lekár nespravil. Keď to bez nej neurobí, tak je lekár, aj ona exkomunikovaná. Keď to je po potrate, alebo pri predpotratovými vyšetreniami, tak nie je exkomunikovaná, lebo ona ešte stále ten delikt nespáchala. Keď tá sestrička, lekárka vie, že si dá napr. odobrať krv preto, lebo má predpotratové vyšetrenie, tam je ešte stále možnosť ju prehovoriť. Ešte stále keď je tá lekárka veriaca má povedať, že to vyšetrí, ale mali by ste si rozmyslieť, čo robíte. Ešte stále je to možné zastaviť. Ale exkomunikovaní sú až vtedy, keď je potrat dokonaný, uskutočnený. Ten kto ho uskutočnil, kto s tým súhlasil a každý, bez koho by to nemohlo byť prevedené.

Nikoho nemožno zaviazať k tomu, aby zachoval, čo mu je fyzicky alebo morálne nemožné zachovať. Zákon nemôže vymáhať od človeka činy heroické a veľmi ťažké. K tomu môže byť niekto zaviazaný len z dôvodu vysokého úradu. Väčšia zodpovednosť je u toho, kto má funkciu a musí vyvíjať aj väčšie úsilie, ak by sa mu prekážalo zachovať zákon. Podobne aj otec rodiny, ktorý je zodpovedný za deti musí prekonať väčšie úsilie na zachovanie zákona v záujme svojich deti.

Epikia - toto slovo pochádza z gréckeho slova epikea a znamená slušnosť, miera, umiernenosť. Dá sa povedať, že to je také samo dišpenzovanie od zachovania zákona, ak je to nutné a možné bez vedomia vrchnosti, teda bez dišpenzu, ktorý by bolo možné získať od patričnej vrchnosti. Dáme si teda dišpenz sami. Toto je ale riskantné hlásať z našich kazateľníc, pretože naši veriaci nie sú tak nábožensky vyspelí, aby si mohli aplikovať túto možnosť do svojho života.

Niekedy sa ocitneme v situáciách, kedy nás zákon viaže niečo splniť, ale nám svedomie hovorí, že v danej chvíli by ten zákonodarca, ktorý ten zákon dal, či už Pán Boh, alebo Cirkev rozhodne by od nás nežiadal, aby sme to zachovali.

Príklad: Boží aj cirkevný zákon hovorí, že v nedeľu musím ísť do kostola na sv. omšu, ale susedovi horí chalupa. Alebo náhle ochorie doma niekto, kto potrebuje neustálu opateru. Tak použijem epikiu a dám si dišpenz od účasti na bohoslužbe. Pretože - milosrdenstvo chcem, a nie obetu, hovorí Pán Ježiš. Alebo ťažko pracujúci. On má aj úmysel, že bude Popolcovú stredu zachovávať. Ale vedúci mu v robote dá takú ťažkú prácu, že on nemá iné východisko, aby to fyzicky zvládol, ako sa posilniť mäsom. Bez toho, aby žiadal o dišpenz, jeho svedomie mu hovorí, že nemá možnosť inak konať, a tým neporuší zákon, keď nebude zachovávať pôst. Ale to býva výnimočné. Preto musíme pri použití epikie veľmi opatrní, aby nás to nepriviedli k benevolentnosti, zvlažneniu. Teda epikiu vo svojom živote môžu použiť len vyspelí kresťania.

Epikia sa môže použiť aj v prípade zákonov zneplatňujúcich a zneschopňujúcich. Právnici hovoria, že manželstvo katolíka s nepokrstenou osobou nemôže byť a bez dišpenzu je neplatné. Ale keby sa katolík ocitol možno ako otrok v nejakej islamskej krajine a vidí, že sa už v živote z tej krajiny nedostane. Ale mal by sa tam možnosť oženiť s Mohamedánkou a viesť tam rodinný život. Ale on nemôže zohnať katolíckeho kňaza, ani ordinára, ktorý by mu dal dišpenz, a ktorý by ho zosobášil. Použije ako vyspelý kresťan epikiu, povie si, že keby mal možnosť, tak biskup by mu dišpenz dal. Ale keď tú možnosť nemá, tak sa dišpenzuje sám, zosobáši sa, a pred Bohom je to manželstvo platné. Ale to iba vo výnimočných situáciách, keď nemá možnosť sa postarať o dišpenz od prekážky. Ale epikia je veľmi háklivá vec a musíme byť veľmi opatrní, aby sme ju nezneužili. Netreba o tom veľa ľudí učiť. Musíme si počkať pokiaľ bude evanjelizácia Slovenska na vyššom stupni.

Keď sa veriaci chcú uvoľňovať od povinnosti zachovať zákon, majú využívať inštitút dišpenzu od farára.

Farár má právo dišpenzovať od pôstnych dní, od neúčasti na sv. omši v nedeľu a vo sviatok. Ak napríklad ide niekto 2-3 krát do roka na nejakú túru a nebude môcť ísť do kostola, tak nech si radšej vopred vypýta dišpenz od zachovania nedele a potom za to nemá žiadny hriech. Poprípade im farár môže povedať, aby si to nahradili v týždni. Ale to len vo výnimočných prípadoch, keď nie je možné niečo zachovať, treba si ísť vypýtať dišpenz. Nie každý druhý týždeň.

Napríklad, keď mali v piatok zabíjačku, prišli si pýtať dišpenz, či môžu jesť mäso. To by už dnes ani nepotrebovali, lebo sami si môžu určiť náhradný skutok. Ale keď sa možno nestihnú pomodliť ruženec, alebo nebudú na to myslieť, tak pre istotu žiadajú o dišpenz.
 

Späť na Obsah


Zánik zákona

Vnútorné príčiny zániku:

1. Zákon zaniká ak sa napríklad zmení matéria. Prestane existovať, príčina podstatnej zmeny matérie zákona, pretože okolnosti spôsobia, že zákon sa stane škodlivý, neužitočný, nespravodlivý, upadne do zabudnutia, je neaktuálny. Dodnes ešte platia niekde na Slovensku nejaké Jozefské zákony, nikdy neboli zrušené, ale poväčšine sa už nezachovávajú.

2. Zákon môže zaniknúť, keď prestane existovať cieľová príčina, pre ktorú bol zákon vydaný.

Vonkajšie príčiny zániku:

1. Odvolanie zákona tým, kto ho vydal, alebo jeho nástupcom.

Tam môže nastať:

a) abrogácia - je to úplné zrušenie zákona zákonodarcom

b) derogácia - je to čiastočné odvolanie zákona.

c) obrogácia - je to nahradenie starého zákona novým.

2. Protikladný zvyk, že ľudia konajú proti zákonu zo zvyku, ale na to musia byť splnené podmienky pre zvyky, ktoré sú v Kódexe v kánonoch 23 - 28.

Občianska spoločnosť má svoje zákony, Cirkev má svoje zákony. Sú to dva svojprávne subjekty, ale niekedy sa ich činnosť alebo potreby prelínajú. Dá sa povedať, že v niektorých prípadoch Cirkev preberá zákony štátu. Ak sa kánonické právo odvoláva na štátne zákony, tak vtedy hovoríme, že tieto štátne, občianske zákony kanonizujeme, preberáme ich. Napríklad zákony v otázke premlčania sporných vecí preberáme aj my; v otázke zmlúv - nemožno v rámci Cirkvi urobiť platnú zmluvu, ak ju nerešpektuje štátna vrchnosť. Musíme sa riadiť podľa predpisov o zmluvách, čo vydáva štát; otázka adopcie dieťaťa, keď kánon hovorí, že dieťa je adoptované podľa cirkevného práva vtedy, keď je adoptované aj podľa štátneho práva. Teda preberáme, orientujeme sa predpismi v danom štáte. Tieto zákony sú akoby vypožičané z občianskeho práva.
 

Späť na Obsah


Zvyk - Kán. 23 - 28

Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa. Niektorá spoločnosť zavádza zákon aj tým, že má určitý zvyk. Dlhšiu dobu zachováva nejaký zvyk, až sa z toho stane zákon. Zvyk je to, čo bolo v spoločnosti prijaté cez tradíciu. Je to opakovanie rovnakej činnosti rovnakým spôsobom. Cirkev si cení zvyky svojich veriacich a dovoľujú sa uchovávať pre veľké hodnoty, pre spoločné dobro. Mnoho právnych inštitúcií pochádza zo zvyku.

Delíme ich:

1. Všeobecný zvyk - zasahuje celú Cirkev.

2. Partikulárny zvyk - zasahuje časť Cirkvi, napríklad diecézu, farnosť.

Vzhľadom na zákon ich delíme:

1. Súhlasný s právom - je totožný s predpisom zákona, neprotirečí zákonu.

2. Vedľa práva (mimoprávny zvyk) - neprotirečí, ale nie je ani súhlasný so zákonom.

3. Protikladný právu - je v protiklade s obsahom zákona.

Vzhľadom na trvanie je u zvykov právne delenie:

1. 30 ročné

2. 100 ročné

3. od nepamäti


Podmienky vzniku zvyku:

1. Výrazný súhlas - zvyk môže nadobudnúť moc zákona vtedy, ak zákonodarca výrazne oznamuje, že daný zvyk schvaľuje.

2. Mlčiaci súhlas - zákonodarca neprotirečí, ale vie, že taký zvyk existuje.

3. Legálny súhlas - ak vychádza zo zákona, ktorý vopred aprobuje tieto zvyky zodpovedajúce predpísaným podmienkam. Teda, že už zákon vopred súhlasí s takými zvykmi.

Právo ako objektívna norma má dvojaké vyjadrenie:

1. Písané - zákon

2. Nepísané - zvyk

Zvyk - nie je v pravom slova zmysle zákon, nakoľko mu chýba práve písaná forma a vyhlásenie. Je však považovaný za právnu normu.

Zo strany spoločnosti možno vytvoriť právny zvyk vtedy, keď ho vytvára spoločnosť, ktorá je schopná prijať zákon. Musí mať taká spoločnosť úmysel zaviesť právo.

Podmienky zo strany zvyku:

1. Žiadny zvyk, ktorý protirečí Božiemu právu nemôže získať právnu moc. Nemôžeme hovoriť, že u nás je zvyk v nedeľu nechodiť do kostola, nezachovávať nedeľu, u nás bol zvyk, že v nedeľu sa robí. Takýto zvyk nemožno schváliť, lebo je protirečiaci Božiemu právu. Božie právo hovorí zachovať v nedeľu kľud. Taký zvyk je hlúpim zvykom a nemôžeme narúšať prirodzené právo a pozitívne Božie právo.

2. Právnu moc nemôže získať zvyk, ktorý protirečí cirkevnému právu, ak nie je rozumný.

Ak zvyk existuje musí byť morálny, spravodlivý, užitočný a možný zachovania. Nemôže rušiť dobré zvyky, ničiť cirkevnú disciplínu. Ak sú také zvyky, tak zákonodarca ich zvyčajne výrazne zavrhne takou formulou: Opačné zvyky sú zakázané. Ak je v kánone, že opačný zvyk sa zavrhuje, tak takýto zvyk sa môže zachovávať iba v prípade, že je viac ako 100 ročný. Ale sú také zvyky, ktoré sú zavrhnuté výrazne. Napr. biskup má právo vizitácie diecézy po farnostiach. Niektorá farnosť by hovorila, že oni majú také privilégium, že do našej farnosti v živote biskup nevstúpil a nikdy nás nevizitovať, nemá právo kontroly. To u nás nie je zvykom, aby nás biskup chodil vizitovať. Teda keby aj mali takúto historickú skúsenosť, tak takýto zvyk sa zavrhuje.

3. Zvyk, ktorý nezískal potvrdenie zákonodarcu musí trvať predpísanú dobu, aby nadobudol predpísanú silu.

Zvyk, ktorý je v rozpore s Božím právom, ako sme hovorili, taký nemôže nastať. Zvyk, ktorý je v rozpore s kánonickým právom (ale je rozumný), alebo ktorý je mimo kánonického práva, teda právo s ním ani nesúhlasí, ani ho nepotvrdzuje, tak taký aby nadobudol silu zákona, musí byť zachovaný aspoň 30 rokov. Teda keď kánon buď hovorí inak, alebo nehovorí nič, vtedy ho možno v partikulárnej Cirkvi - farnosti, nepretržite aspoň 30 rokov.

Ale ak je tam tá klauzula, že sa zakazujú budúce zvyky, teda protirečí výraznému zákazu opačnému zvyku, tak taký preráža tento cirkevný zákon, iba keď je 100 ročný, alebo od nepamäti.
 

Späť na Obsah


Zánik zvyku - kán. 28

Zvyk zaniká podobne ako zákon:

1. Z vnútorných príčin

2. Z vonkajších príčin - cez opačný zvyk, alebo opačným zákonom.
 

Späť na Obsah


Normatívne úkony s akými sa stretáme v Cirkvi - kán 29 - 34

Celá Cirkev sa riadi cez papiere. Na všetko musia byť dokumenty, dekréty, alebo iné úkony.

Kto má právo riadiť Cirkev dektétmi, kto vydáva právoplatné dokumenty:

V Cirkvi podobne ako v štáte delíme moc na tri zložky - zákonodarná, výkonná, súdna.

1. Zákonodarná moc - (pápež a jednotlivý biskupi vo svojej diecéze) ten, kto má moc vydávať zákon, tak ten môže vydávať aj dekréty, ktoré sa vydávajú pre spoločnosť schopnú prijať zákon. Zákonodarca vlastne dekrétmi nalieha na zachovanie zákona.

2. Výkonná moc - majú tí, čo vykonávajú zákony v praxi, čo majú úrady v Cirkvi: generálny vikár má výkonnú moc v mene biskupa, farári majú časť výkonnej moci, teda tiež majú právo vydávať dekréty, podľa práva, ktoré im patrí.

Normatívne úkony v Cirkvi ešte poznáme:

Inštrukcie - sú to väčšinou poučenia, ktoré ustanovujú spôsob postupovania v nejakom prípade. Vydávajú sa pre tých, ktorí sa majú starať o uvedenie zákona do života. Inštrukcie vydáva kompetentná moc.

Štatúty - právnické osoby a iné organizačné jednotky väčšinou musia mať štatúty, zbierky jednotlivých predpisov o tej právnickej osobe. Seminár, kapitula, rehoľné zhromaždenie, náboženské spoločnosti, nadácie sa musia riadiť podľa štatútu.

Poriadkové predpisy - sú to zbierky noriem, ktoré sa zachovávajú v nejakom zhromaždení osôb, napr. počas rozličných slávností, akcií. Napr. prídu predpisy, čo sa bude diať, keď príde pápež do Nitry.
 

Späť na Obsah


Konkrétne jednotlivé administratívne úkony:

Dekréty - dekrét je administratívny úkon, ktorý vydáva výkonná moc podľa noriem práva, ktorou sa niečo rozhoduje, alebo uskutočňuje sa poverenie. Aby vrchnosť takýto dekrét vydal, nepredpokladá to nikým podanú žiadosť.

Napríklad biskup vydáva dekrét, ktorým poveruje stavbu kostola, vydáva dekrét, ktorým ustanovuje kaplána vo farnosti, alebo farára, vydáva nejaké rozhodnutie.

Pre dôkazovú hodnotu to musí vydať písomne. Platnosť nariadenia je od chvíle, kedy to povie aj ústne a písomné to príde dodatočne. Keď som bol preložený z Považskej Bystrice do Žabokriek na Veľký piatok večer mi zavolal generálny vikár, že od utorka som preložený a nastupujem do Žabokriek. Ja som papiere nemal, ale nemohol som sa na to vyhovárať. Musel som nastúpiť a papiere prišli dodatočne. Aj Marián Chovanec, keď bol menovaný za biskupa, tak pergamen dostal neskôr.

Teda platí ústne rozhodnutie, ale pre dôkazové ciele je písomná forma vymáhaná pre budúcnosť, aby to bolo dokázateľné. Teda platnosť dekrétu je od chvíle ústneho vydania nejakého rozhodnutia.

Dekrét viaže osoby všade, ak z neho nevyplýva niečo iné. Ak biskup nariadi niečo dekrétom kňazom, tak ich to viaže na celom svete, ak z povahy veci nevyplýva niečo iné.

Dekrét má účinok od chvíle doručenia, ak sa dekrét zverí na vykonávateľa. Napr. biskup niečo rozhodne a pošle s tým dekana, aby to išiel oznámiť tomu farárovi. Farár to teda vie až od chvíle, keď mu to dekan oznámi, doručí.

Ak mu to posielame priamo, tak dekrét platí od chvíle vydania, kedy je datovaný.

Príkazy - príkaz je taký dekrét v ktorom sa niečo nariaďuje, prikazuje, alebo zakazuje. Teda papiere majú názov dekrét vtedy, keď sa v tom o niečom rozhoduje, určuje.

Ak tam je niečo nariadené, alebo zakazujú sa nejakú činnosti, prikazuje sa niečo priamo osobe, tak vtedy hovoríme tomu, že to je príkaz. Príkaz sa väčšinou dáva konkrétnym osobám. Dekréty môžu byť aj pre viaceré osoby. Príkaz býva konkrétnej osobe, ale aj napr. rehoľnému spoločenstvu, aby zachovali zákon.

Reskript - reskript je taký dokument, ktorý je vydaný vrchnosťou na žiadosť niekoho z dola. Pri dekrétoch a príkazoch cirkevná vrchnosť koná automaticky sama.

Ale väčšina dokumentov, ktoré vychádzajú z biskupského úradu sú vydávané na podnet niekoho. Napr. veriaci žiadajú povolenie žiť odlúčene od manželského partnera, žiadajú rozličné dišpenzy k sobášu, keď si berú ľudí, ktorých si nemajú brať. Keď je tam manželská prekážka (máme dvanásť manželských prekážok). Teda keď o takýchto žiadostiach biskup rozhoduje, povoľuje, vtedy to nazývame re-skript, respondére - odpoveď. Reskriptami sa udeľujú rozličné privilégiá, dišpenzi, milosti. Môžu byť dané každému, kto nie je exkomunikovaný, alebo suspendovaný. Napr. nevydá sa titul čestného dekana kňazovi, ktorý je suspendovaný. Keby mal dotyčný nejaký kánonický trest, tak takýto reskript by bol neplatný, keby dotyčný dostal nejaké privilégium, milosť, dišpenz.

Reskript nemusíme pýtať len pre seba, ale aj pre druhého. Ak chceme niekoho potešiť, spôsobiť mu radosť, tak môžeme ho navrhnúť na povýšenie, alebo čestný titul kompetentnej vrchnosti. Podobne aj keď niekto dostane štátne vyznamenanie, tak ten dotyčný si ho asi nepýta, ale niekto ho navrhne. Teda pri nejakom jubileu sa môže na základe návrhu niekoho udeliť za zásluhy titul napr. čestného dekana, kňazovi ktorý celý život pracoval obetavo na slávu Božiu. Takýto kňaz dostane teda reskript, ktorý síce on nežiadal, ale žiadali ho pre neho iní.

Reskript by bol neplatný keby išlo o:

Subrepciu - zatajujeme pravdu, čiže neoznámime všetko podľa zákona, čo by bolo nutné k platnosti. Predkladáme nejaké klamné príčiny, na základe ktorých by sa príslušná vrchnosť nesprávne rozhodovala. Subrepciu, teda že neoznámime všetko, niečo zatajíme.

Obrepcia - všetko, čo pri žiadosti uvádzame je lož. Ani jedná z predložených príčin nie je pravdivá.

Sú tam ďalšie kánony, ktoré si treba doštudovať. Napr. keď nedostanem nejakú milosť od biskupa, či ju môžem pýtať od generálneho vikára a opačne, keď mi nejakú milosť zamietne vyššia vrchnosť, či to môžem pýtať od nižšej, vykonanie reskriptu.

Takisto treba naštudovať privilégia, čo sú to, komu sa môžu udeliť, aké sú, zánik privilégií.
 

Späť na Obsah


Dišpenzy - kán. 85 - 93

Dišpenz - je uvoľnenie od čisto cirkevného zákona v jednotlivom prípade. Teda je daná výnimka od zachovania zákona individuálneho charakteru. Zákon sa tým neruší, platí ďalej a pre všetkých, len v jednotlivom prípade sa dá dišpenz.

Inštitúcia dišpenzu prešla pomerne zložitým vývojom. V prvých storočiach kresťanstva dišpenzy udeľovali len biskupi a partikulárne synody. V 4. st. sa pýtali dišpenzy v ťažších prípadoch od pápežov. Časom Svätá stolica rozširovala okruh tých, ktorý mohli dávať dišpenz. Dnes to už je v určitých oblastiach možnosť získať dišpenz u farárov.

Delenie dišpenzov, záleží od toho, kde ho dostanem:

1. Môžem ho dostať vo vonkajšom fóre - je keď prídem verejne pýtať dišpenz na faru.

2. Môžem ho dostať vo vnútornom fóre - keď pýtam dišpenz rámci spovede od spovedníka. Aj v prípade manželskej prekážky je možné dostať dišpenz vo vnútornom fóre, ak je prekážka tajná.

Napr. keď budem spovedať v nemocnici muža, pri ktorom plače jeho žena, ale sú len civilne sobášený. Dotyčný chce prijať spoveď (v nebezpečí smrti môže dostať spoveď aj keď nie je sobášený sviatostne) , a povedia, že oni by sa ešte radi aj pred Pánom Bohom zosobášili, aby to mali v poriadku, ako to hovoria. Aj keď on zomiera. V spovedi pred prijatím sviatosti manželstva mi povie vo vnútornom fóre, že on bol pred štyridsiatimi rokmi vysvätený na diakona a nikto o tom už nevie, generácia prešla a už sa na to zabudlo. Čo teraz? Keby to bolo normálne, tak by mohol žiadať od Sv. Otca dišpenz. Aj kňaz môže dostať dišpenz a môže uzavrieť sviatosť manželstva, to je cirkevný zákon. V nebezpečenstve smrti však môže dišpenzovať aj spovedník od všetkého, okrem presbyterátu. Diakona by mohol dišpenzovať, kňaza už nie. Alebo sa zistí, že to je rehoľná sestrička, ktorá má večné sľuby a nikto ju od nich nedišpenzoval a už sa na to dávno zabudlo. V tejto situácií by som mohol použiť svoju moc spovedníka v mene pápeža, ale iba v nebezpečí smrti. Mimo nebezpečenstva smrti nemožno takýto dišpenz, ktorý je rezervovaný Svätej stolici dať: Rehoľný sľub, presbyterát, diakonát, episkopát, vražda manželského partnera. Ak niekto zabije svoju manželku preto, že si chce vziať inú, tak to je manželská prekážka. Alebo žena otrávi muža, lebo si chce vziať iného, do ktorého je zaľúbená. Mali sme už také prípady.

Ak sa to zistí, alebo v spovedi sa vyznáva z takéhoto hriechu, nemožno ju sobášiť. V nebezpečí smrti by mohol kňaz dať takýto dišpenz, ale ináč sa musí pýtať iba os Svätého Otca.

Samozrejme nemožno dať dišpenz od prekážky Božieho práva. Ak on povie, že muž je sobášený už v kostole s inou ženou, akou teraz žije, tak sa nedá dišpenzovať od toho zväzku.

Nemôžem ho dišpenzovať keď mi povie, že to je brat a sestra. Bratranec a sesternica sa môže dišpenzovať. Alebo keď je tam neistota, keď povie, že nie je isté, či ona nie je moja nevlastná sestra, lebo môj otec kedysi kdekade chodil. Tam nemožno dať dišpenz, čo keď sú.

Bratranec a sesternica by už v nebezpečí smrti bolo možné dať dišpenz, ale inak je to rezervované ordinárovi.

Dišpenzy ďalej delíme na:

1. Výrazný - je taký, že bola vôľa udeliť dišpenz vyjadrená.

2. Zahrnutý - dišpenz od prekážky bol udelený mlčky, keď biskup vedel, že existuje prekážka, nemal by konať, ale konal. Napr. vie o kandidátovi kňazstva, že je v prekážke, neudelí mu dišpenz, ale ho svätí. Tzn., že mu ho mlčky dáva.

Dišpenzy sú:

1. Jednorazové - je pre jeden prípad, napr. pri manželskej prekážke, alebo prekážky k vysviacke.

2. Mnohonásobné - napr. dišpenzuje chorého farára na oči, od povinnosti modliť sa breviár. To je mnohonásobný dišpenz, čiže na každý deň.

Cirkev nemôže dišpenzovať všetky zákony. Nikdy sa nemôže dišpenzovať taký zákon, ktorý určuje určité podstatné prvky, jednotlivých inštitúcií. Napr. zákon hovorí, že na čele seminára je rektor. To nemôžeme dišpenzovať a dať si na čelo seminára niekoho iného.

Dišpenzy sa nikdy neudeľujú od Božieho práva, ale udeľujú sa od záväzkov dobrovoľne prijatých pred Bohom. Napr. rehoľný sľub, prísaha, alebo sľub ako taký, učinený Bohu je možné tiež dišpenzovať. Preto nikdy nesľubujte, lebo potom potrebujete dišpenz. Je dobré dať si predsavzatie, nie sľub. Slovo sľub sa nesmie používať ľahkovážne. Napr. sľubujem Ti Bože, že sa každý deň budem modliť ruženec a potom mám ťažkosti to zachovať. Alebo sľubujem, že dám každý týždeň do zvončeka 500 sk. A keď to nie je možné zachovať, tak to máme ako hriech, lebo sme to sľúbili Bohu. Aj Pán Ježiš nás vyzýva, aby sme nikdy ľahkovážne neprisahali, nesľubovali. Je lepšie mať predsavzatie. To ak nedodržím, nič sa nestane, alebo si ho môžem zmeniť. Keď si však dám sľub, tak ho musím dodržať. Ak nevládzem, nemôžem, musím si pýtať dišpenz od kompetentnej vrchnosti.
 

Späť na Obsah


Kto môže dišpenzovať:

1. Pápež - môže dišpenzovať od všetkých cirkevných zákonov. Niektoré si rezervuje výslovne sebe - dišpenzovanie. Má na to úrady, ktoré v mene pápeža dišpenzujú.

Pre vnútorné fórum udeľuje dišpenz Apoštolská penitenciária. Napr. v spovedi sa priznám, že potrebujem nejaký dišpenz, alebo potreba dišpenzu vyplýva zo spovede, tak spovedník sa musí tajne obrátiť na Apoštolskú penitenciáriu, ktorá ten dišpenz udelí, a lebo dá podmienky pokánia, keď ide o stiahnutie exkonunikácie atď.

2. Diecézny biskup a iní ordinári - Biskup môže dať dišpenz od všetkých zákonov všeobecných, aj partikulárnych, ak sú dišpenzovania možné.

Napr. všeobecný zákon znie, že prikázaných sviatkov je desať. Diecézny biskup, alebo konferencia biskupov rozhodne na Slovensku dišpenzovať sv. Jozefa. Teda je to možné pri všeobecných disciplinárnych zákonoch. Toto nie je rezervované Apoštolskej stolici (AS). Apoštolská stolica si niektoré rezervuje pre seba, tzn., že nižší ich nemôže dišpenzovať.

Napr. Ak si pre seba rezervuje: celibát; zákaz prijatia medzi klerikov opäť toho, ktorý stratili duchovný stav, teda keď je z duchovného stavu prepustený, môže byť prijatý späť len s dovolením AS; povinnosť uctiť si hroby apoštolov Petra a Pavla - ad limima apostolorum; prejsť z reholy do inej reholy; ak nemá kandidát k vysviacke dostatočný vek, že mu chýba viac ako rok k predpísanému veku 25 rokov, môže dišpenzovať AS; keď chýba menej ako rok k predpísanému veku, tak môže dišpenzovať diecézny biskup; niektoré manželské prekážky dišpenzuje len AS; svätenie, verejný sľub čistoty, Pápež dišpenzuje od manželstva nedokonaného - manželstvo, ktoré bolo uzavreté, ale ešte neužívané, nebolo dokonané, môže byť zrušené pápežom.

Manželstvo - je nerozlučiteľné, nie od chvíle manželského súhlasu, ale od chvíle prvého dokonaného normálneho - humano modo, ľudského manželského sexuálneho styku. Odvtedy je nerozlučiteľné. Dôležité je to ľudského, lebo keby manželstvo užívali neprirodzene, ešte nie je dokonané. Napr. s použitím antikoncepcie, tak sa dá ešte zrušiť.

3. Farár, iný kňaz, diakon - farárovi je rezervované dišpenzovať v nebezpečenstve smrti od niektorých manželských prekážok, v nebezpečenstve smrti aj od formy uzatvárania manželstva, keď napr. nemôže zohnať dvoch svedkov, ktorých predpisuje forma, tak môže dať farár dišpenz; od súkromných sľubov, ale nesmú narúšať práva iného. Ak si dám pred Bohom sľub, že sa budem modliť nejakú modlitbu, tak ma môže dišpenzovať farár. Ale ak som niekomu sľúbil, že mu budem dávať peniaze, tak už by som narúšal jeho práva, keď mu ich nebudem dávať, preto od toho nemôžem byť dišpenzovaný farárom. To mi môže odpustiť len ten, komu som to sľúbil; ďalej farár môže dišpenzovať aj od prísahy, ak to nenarúša práva iných; od zachovania nedele, prikázaného sviatku, sviatočného dňa a dňa pokánia.

Niektoré práva dišpenzovať pripadajú aj iným kňazom, ktorí nie je sú farári a diakonom, ak ide o nebezpečie smrti a napr. kňaz je delegovaný na manželstvo a pred sobášom sa dozvie o nejakej prekážke, podobne diakon.

Aj spovedník môže udeľovať niektoré dišpenzy vo vnútornom fóre od tajných prekážok, alebo aj v súrnom prípade. Súrny prípad znamená, že na svadbu je všetko pripravené, o jedenástej je sobáš a o pol jedenástej ženích ide na spoveď a nikto iný na svete - len spovedník sa dozvie, že tam je manželská prekážka. A už je všetko nachystané a pred kostolom hrá muzika. Aj je to možné dišpenzovať, tak v súrnom prípade to môže aj spovedník, ak je prekážka tajná, že to nikto iný nevie. Ak je to prekážka verejná, že o tom vie aj niekto iný, tak sa to musí vybaviť s ordinárom (aj telefonicky) a sobáš bude o hodinu neskôr, keď sa to stihne vybaviť dišpenz.

Neplodnosť - nie je manželská prekážka. Podvod zamlčania neplodnosti nie je prekážka, ale je to chyba manželského súhlasu.

Keď je niekto neplodný (a vie o tom), tak klame pri sobáši. Manželstvo je neplatné z titulu chybného manželského súhlasu a nie zo zatajenia prekážky. Neplodnosť nie je prekážka.

Prekážky - sú taxatívne vymenované okolnosti, ktoré bránia uzavretiu manželstva.

Manželstvo môžu uzavrieť aj dvaja neplodný, alebo ak je neplodný jeden z nich. Môžu, lebo to že sú neplodní, nie je v ich moci. Iná vec je impotencia. Impotencia a neplodnosť, sú dve rozličné veci. Impotencia je prekážka.

Zatajenie je chyba manželského súhlasu, tzn., že zneplatňuje manželský súhlas. Klame pri sobáši. On keď mi ako spovedníkovi povie, že ja som to nastávajúcej nepovedal, tak ja musím povedať, že sa nemôžu sobášiť, ako to do chvíle sobáša nepovie. Ak on povie, že jej to povie, ale potom jej to nepovie, tak sobáš je neplatný. Tam sa nedá dať dišpenz, ale musí sa informovať, že taký sobáš nebude platný, keď to nepovie. Alebo keď sa žena bojí povedať, že ona mala nejaké ženské problémy (úraz, operácia) a lekár jej povie, že už nikdy nebude môcť mať deti a ona to nepovie tomu svojmu nastavajúcemu. To je podvod.

Dišpenz - sa môže dávať, iba na základe rozumnej, spravodlivej príčiny. Musí tam byť nejaký normálny motív napr. duchovné dobro, materiálne dobro.

Napr.: Plánovať si betónovanie deky na nedeľu je hriech. Ale keď začnú v sobotu ráno s poctivým úmyslom skončiť v sobotu večer a odoženie ich mimoriadna udalosť a nedokončením práce by vznikla mimoriadna materiálna škoda tomu človeku, tak môže dostať dišpenz, dokonca môže použiť aj epikiu a dokončiť to v nedeľu. Alebo keď si prasa zlomí nohu v nedeľu ráno, tak sa musí hneď zabiť, lebo v pondelok už môže byť neskoro. Urobí sa teda zabíjačka v nedeľu. To sú mimoriadne situácie. Ale nemôže to byť niečo plánované.

Späť na Obsah

Základné pojmy cirkevného práva

Ďalej si už pre nedostatok času povieme len stručne základné pojmy, s ktorými sa budeme stretať pri štúdiu cirkevného práva. Ostatné sa musíte doučiť sami.

Osoba - je ľudský jedinec, podľa teológie je to človek stvorený na obraz Boží a o definíciu osoby sa usiluje i právo.

Osoby delíme:

1. Fyzická - konkrétny človek

2. Právnická - súbor vecí, alebo osôb. Subjekt nositeľom práv - seminár, charita, farnosť. Má svoje ičo, pečiatku. Na čele právnickej osoby je nejaká konkrétna fyzická osoba. Katolícka Cirkev je právnická osoba, Apoštolská stolica je právnická osoba.

Právnicke osoby konajú podľa štatútov, ktoré majú, čo si treba doštudovať. Hovorí sa tam o úkonoch, o voľbách, ako voliť, koho voliť na čelo právnickej osoby..(doštudovať).

Osobou v Cirkvi sa stávam, keď prijmem krst.

Osoby v Cirkvi, čo sa týka veku rozlišujeme:

1. Plnoletá osoba - keď zákon hovorí o plnoletej osobe, tak ju chápeme ako 18 ročnú.

2. Maloletá osoba - pred ukončením siedmeho roku sa nazýva dieťa, medzi 7 a 18 je neplnoletá osoba.

Veľmi dôležití v cirkevnom práve je poznať pobyt, kde vlastne bývam a na koho sa obraciam pri svojich, či už duchovných alebo právnych potrebách, problémoch.

Dieťa má pobyt tam, kde majú pobyt jeho rodičia, či už trvalý, alebo prechodný, ak majú ten istý pobyt vo chvíli jeho narodenia.

Keď nemajú ten istý pobyt, tak sa riadia podľa bydliska matky.

Dieťa tulákov - má pobyt tam, kde sa fyzicky narodilo. Tulák nemá ani trvalý, ani prechodný pobyt.

Najdúch - dieťa, ktoré sa našlo, tam kde bolo nájdené. Má to význam, kde bude toto dieťa napr. krstené. Ktorý farár ho má konkrétne krstiť. Nie každý farár, môže krstiť hocikoho. Len svojich podriadených.
 

Späť na Obsah


Určenie trvalého a prechodného pobytu:

Neurčujeme ho podľa občianskeho preukazu, to nás v Cirkvi nezaujíma. V Cirkvi máme svoje definície trvalého a prechodného pobytu.
1. Trvalý pobyt - je miesto, kde mám úmysel zostať aspoň 5 rokov, alebo tam už bývam 5 rokov.

2. Prechodný pobyt - tu je tá hranica 3 mesiace. Teda, že mám úmysel zostať na danom mieste aspoň tri mesiace, alebo tam už 3 mesiace aktuálne som, tak už mám aj prechodný pobyt.

Tzn., že dvaja snúbenci mali v Žabokrekoch trvalý pobyt. U rodičov boli napísaní. Ale už pol roka bývali v novom byte v Topoľčanoch, tak ja som už nemal právo ich sobášiť. Oni darmo hovorili, že majú trvalý pobyt v Žabokrekoch. Spýtal som sa ich, či tam chcú zostať navždy, alebo aspoň 5 rokov? Áno, preto sme si ten byt kúpili. Teda už tam majú trvalý pobyt a už musia tam žiadať o sobáš. To je veľmi dôležité, poznať trvalý pobyt, aby sme vedeli, kde krstiť, kde sa sobášiť, kde sa obrátiť na súd.

Podľa týchto trvalých a prechodných pobytov nadobúdam farské bydlisko, aj diecézne bydlisko.

Obyvateľ - sa nazýva ten, kto má trvalý pobyt.

Prisťahovalec - sa nazýva ten, kto má prechodný pobyt.

Cestujúci - je ten, kto je mimo trvalého a prechodného pobytu sa nazýva cestujúci.

Tulák (bezdomovec) - je ten, kto nemá ani jeden, ani druhú pobyt.

Niekedy právo hovorí aj o oných pobytoch, napr. na sobáš stačí jednomesačný pobyt v nejakom meste, aby sme tam mohli o sobáš žiadať. Študenti sa môžu v napr. v Bratislave sobášiť, ak sú tam už aspoň mesiac.
 

Späť na Obsah


Pokrvenstvo a švagrovstvo - je veľmi dôležité pre manželské právo, s ktorým sa stretneme podrobne v druhom semestri.

Pokrvenstvo - je to vzťah medzi príbuznými.

Priama línia - matka, syn, dcéra, vnučka.

Bočná línia - súrodenci.

Švagrovstvo - ľudovo sa používa termín švagor pre brat, sestra, môjho manželského partnera.

Švagor - v cirkevnom práve zahŕňa všetkých príbuzných, ktorých dostávam spolu s manželským partnerom do rodiny. Švagor je teda každý príbuzný môjho manželského partnera. Nielen súrodenci. Tzn., že aj svokra je moja švagrina. Dokonca aj dcéra mojej manželky, ak som si ju zobral ako slobodnú matku, alebo vdovu je moja švagriná. Keby to bola moja dcéra, tak tam sa jedná o pokrvenstvo. Keď to nie je moja dcéra a dostal som ju do rodiny vyženil som ju, teda všetko, čo som vyženil, každá osoba je môj švagor. Teda aj moja nevlastná dcéra my je v cirkevnom práve švagrina. Je to veľmi dôležité pri určovaní manželských prekážok, ktoré budeme preberať v manželskom práve.
 

Späť na Obsah


Právne úkony:

Právny úkon - je to konanie začaté c cieľom, aby vyvolalo právne účinky. Takýto úkon môže byť platný, alebo neplatný. Všetky právnické úkony, čo budeme konať v živote, môžu byť platné, alebo neplatné.

Aj manželský súhlas je právnický úkon a môže byť platný alebo neplatný.

Príčiny neplatného úkonu:

1. Fyzický nátlak - spôsobuje neplatnosť, keď hrozí nejaké veľké zlo. Napr. hrozí sa mi stratou života, zdravia, majetku.

2. Morálny nátlak - vyhrážajú sa mi morálne. Napr. zrieknu sa ma rodičia, keď si toho a toho zoberiem; alebo keď tam je strach pred rodičmi. Takto uzavreté sobáše pod vplyvom veľkého strachu sú tiež neplatné. Musí to byť strach absolútne veľký, že na mojom mieste by mal strach každý človek. Nie také, že mám vnútornú obavu, ako to dopadne, bude, alebo, že si uvedomujem určité riziko. To nie je strach. Tam musí byť naozaj reálny strach. Je to neraz ťažko dokázateľné.

3. Podvod - spomínali sme ho s prípadom zatajenia pri uzavretí manželstva.

4. Neznalosť

5. Omyl
 

Späť na Obsah


Moc riadenia (kto má v Cirkvi moc riadenia)

Moc v Cirkvi delíme na moc:

1. Svätenia - moc svätiť vyplýva s prijatia vysviacky diakonskej kňazskej a biskupskej.

2. Riadenia - moc riadenia vyplýva z úradu, ktorý ten človek prijal. Zverí sa mu úrad a on tým nadobúda moc riadiť. Napr. ja som kňaz, ale nemám právo vydávať nejaké riadiace úkony farára, lebo nie je som v úrade farára. Stratil som moc farára a nemám právo sa miešať do nejakej farnosti.

Moc riadenia je zásadne zviazaná s mocou svätenia. Na väčšinu úradov v Cirkvi sú vyžadované kňazské svätenia. Napr. farár nemôže byť diakon, laik nemôže byť farárom. Na čele diecézy môže byť len biskup a nie kňaz. Kňaz môže byť jedine prechodne, pokiaľ nie je menovaný nový biskup.
 

Späť na Obsah


Druhy moci riadenia:

1. Vo vonkajšom fóre - vydávam administratívne úkony na papieri.

2. Vo vnútornom fóre - vydávam administratívne úkony v rámci spovede, medzi štyrmi očami. Vo vnútornom fóre to je pod rúškom tajomstva, pre potreby svedomia.

Keď mám riadiacu moc ako úrad riadiť môžem:

1. Sám, osobne, vo vlastnom mene.

2. Nechám sa zastupovať, mám vikára - aj kaplán sa úradne volá farský vikár. U nás je už možno sto ročný zvyk hovoriť kaplán. Kaplán v Poľštine znamená kňaz, u nás je to pomocník farára.

Diecézny biskup - má vlastnú moc

Generálny vikár - má zástupnú moc, v jeho mene - alter ego.

Riadiacu moc môžem delegovať. Nevykonám ju osobne, ale zverím ju, delegujem. Napr. farár sobáši sám, alebo deleguje svoju moc sobášiť na kaplána.

Kaplán - nemá právomoc sobášiť z úradu. Keď sobáši, tak už má delegovanú moc. Kto je delegovaný, musí to vedieť dokázať na papieri, keby to bolo potrebné. Inak je úkon neplatný.

Moc riadnu má:

1. Ordinár - je to širší pojem.

Keď kánon hovorí o ordinárovi, tak tam spadá pápež, diecézny biskup, každý, kto stojí na čele partikulárnej Cirkvi a je rovný biskupovi, aj keď nie je biskup: napr. diecézny administrátor, apoštolský vikár, apoštolský prefekt, apoštolský administrátor (keď ešte nie je to územie diecézou. Trnava bola donedávna apoštolskou administráturou a nie diecézou, čiže riadil ju pápežom poverený biskup - priamo), generálny vikár, biskupský vikár, vyšší rehoľný predstavený (rehoľníci majú svojich ordinárov) .

Generálny vikár - má výkonnú moc v celej diecéze, pre všetkých. Máme v diecéze dvoch vikárov s výkonnou mocou. Generálny vikár František Rábek má výkonnú moc pre celú diecézu, pre každého.

Biskupský vikár - má tú istú moc, ale len pre niektorých, alebo pre niektoré územie. Biskupského vikára máme pána Martinika, pre veriacich maďarskej národnosti. Teda keď maďarskí veriaci žiadajú dišpenz, tak nemusia písať generálnemu vikárovi, alebo diecéznemu biskupovi, ale ho žiadajú priamo od svojho vikára, ktorý koná v mene biskupa.

Súdny vikár - má súdnu moc, súdny vikár je jeden v každej diecéze. Súdny vikár koná súdnu moc v mene diecézneho biskupa, čo sa týka súdu. Keď je v kánone reč, že diecézny biskup môže, nemôže, tak to nemôžeme aplikovať na generálneho vikára. to môže konať len konkrétny diecézny biskup.

2. Miestny ordinár - to už je pojem užší. Miestni ordinári sú všetci ordinári s výnimkou rehoľných predstavených. (Pod pojem ordinár patrí aj vyšší rehoľný predstavený. Rehoľníci majú svojich ordinárov)

Ak je však reč o miestnom ordinárovi, tak sa myslia územní, teritoriálny. To sú všetci, okrem rehoľných. Pápež, diecézny biskup, generálny vikár, biskupský vikár, apoštolský vikár, provikár, administrátor - to sú všetko ordinári.

3. Diecézny biskup - to je už konkrétna osoba.
 

Späť na Obsah


Súdna moc:

Má ju osobne diecézny biskup, ktorý môže súdiť, alebo si môže vyhradiť niektoré kauzy pre seba. Väčšinou to však nevyužíva, lebo na to má súdneho vikára a sudcov.

Moc v Cirkvi sa delí na:

1. Svätiacu

2. Riadiacu

Riadiaca moc sa delí na tri zložku:

1. Zákonodarná moc - majú ju zákonodarcovia. Pre všeobecnú Cirkev pápež sám a pápež s biskupmi na koncile.

2. Výkonná moc - tú majú všetci, ktorí sú na čele úradov, či ju už majú delegovanú alebo riadnu.

3. Súdna moc - majú sudcovia so súdnym vikárom.

Riadna moc sa dá delegovať:

1. Na jeden prípad - ja môžem ako farár delegovať kaplána na jeden sobáš. To môžem urobiť aj ústne - choď poobede sobášiť.

2. Na viacej prípadov - ak mu poviem, že pokiaľ budeš pôsobiť v tejto farnosti právomoc sobášiť, delegujem svoju moc na teba, musí to vyjsť na papieri. trvalé splnomocnenie musí byť na papieri. Ústne stačí iba na jeden prípad.

Môže sa kaplán oslobodiť od delegácie a subdelegovať?

Ak má trvalú moc, udelenú na papieri, tak on môže prenášať túto moc na ďalšieho kamaráta, kolegu v jednotlivom prípade. Teda keď to mám trvalé, tzn. že si nemusím zakaždým pýtať, ale mám oznámiť farárovi, že to kolegovi dávam. To patrí k morálke. Farár má právo vedieť, čo sa mu deje vo farnosti. Ak povie kaplán farárovi, že poobede má sobáš a on to berie na vedomie a povie, že on si to neberie, tak automaticky ide sobášiť kaplán, lebo má trvalé splnomocnenie.

Ale keď kaplánovi príde nejaký kamarát na návštevu a on mu povie aby ho zastúpil, tak ten kaplán deleguje toho svojho kamaráta - kňaza. To môže.

Ale ak by ten kaplán mal delegáciu len na jeden prípad, že farár ho pošle poobede sobášiť a on nemá trvalé splnomocnenie a on by vtedy subdelegoval, čo nemôže tak sobáš je neplatný.

Mohol by to urobiť len vtedy, keby mu to ten delegujúci farár dovolil: Ak nebudeš môcť pošli ďalšieho. Teda iba s vedomím delegujúceho.
 

Späť na Obsah


Cirkevné úrady:

Úrad - je aktualizácia moci, Každý úradník má nejakú moc. Vďaka cirkevným úradom môže byť realizovaný život Cirkvi, potreby Cirkvi, potreby veriacich.

Cirkevný úrad - je akákoľvek úloha natrvalo ustanovená bežným, alebo cirkevným právom, pre realizáciu duchovného cieľa. Kán. - 145. Aj my môžeme mať nejaký cirkevný úrad: organista, kostolník, katechéta, sudca, obhajca zväzku manželského, notári... Laici veľmi stúpli na cene po 2. VK

Ako sa koná zverenie cirkevného úradu:

1. Musí byť určená osoba - výber kandidáta.

2. Odovzdanie titulu - teda moci, čo bude robiť, vykonávať.

3. Prevzatie úradu - Ak si biskup vyberie dotyčného kňaza, že bude farár tam a tam. Teda vyberie meno a zverí mu úrad. Ale on od tej chvíle ešte nie je farárom na tom mieste, pokiaľ tú farnosť neprevzal, tú farnosť. Ešte ju musí prísť aj fyzicky prevziať. Morálny nárok na ňu má, ale fyzicky ešte nemôže vykonávať moc, pokiať ešte neprevzal úrad.

Aké sú spôsoby predkladania kandidáta vrchnosti na zverenie úradu:

Nezávislá provízia - tzn., že biskup (pápež) nie je nikým a ničím nie je viazaný. On si vyberá ľudí slobodne na cirkevné úrady. Nie je nikým a ničím obmedzený.

Niekedy právo umožňuje predkladať kandidátov na nejaký úrad - niektoré napr. švajčiarske diecézy majú privilégia, že predkladajú pápežovi kandidáta, že toho chcú za biskupa. Pápež samozrejme aprobuje.

1. Prezentácia - možnosť výberu nejakého spoločenstva kandidáta na nejaký úrad. predkladáme. prezentujeme vám ho, tohto chceme, aby bol na tom úrade. Táto prezentácia znamená, že vyberáme automaticky schopnú osobu, kandidáta, ktorý vyhovuje týmto podmienkam.

2. Voľby - zvolíme kandidáta, ktorého treba potom potvrdiť vrchnosťou. Treba si naštudovať kánony, ako prebiehajú voľby v Cirkvi kán. 160 - 179.

Napr. volí sa diecézny administrátor. Biskup zomrie a do ôsmych dní musí byť zvolený kňaz, ktorý povedie diecézu. Pápež tam predsa nebude hneď na druhý deň menovať biskupa, ale to sa musí zvážiť. Teda sú možnosti voľby v určitých úradoch.

3. Postulácia - niekedy sa zvolí kandidát, ktorý má nejakú prekážku k tomu úradu. Napr. na ten úrad je predpísaný vek a my tam chceme človeka, ktorý nemá ten vek, alebo nemá vzdelanie. Teda má prekážku a treba od nej dišpenzovať.

Ak predkladáme kandidáta, ktorý má prekážku a prosíme, aby bol pre neho udelený dišpenz, aby mohol ten úrad zastávať, tomu sa hovorí postulácia. Postulujeme vám človeka, ktorá má prekážku a my ho chceme, preto prosíme o dišpenz. Ak tento kandidát spĺňa podmienky na daný úrad, mal by byť aprobovaný.
 

Späť na Obsah


Ako sa stráca Cirkevný úrad:

1. Dosiahnutím veku - farár, biskup, kardinál, všetci sa majú odpratať v 75 rokoch. Je to povedané tvrdo, ale niekedy to je naozaj nutné, pretože nevedia, kedy skončiť.

Preto právo nariadilo, že v 75 rokoch, či chceš, či nechceš, musíš.

Iná vec je, či kompetentná vrchnosť túto demisiu prijme. Napr. Pán kardinál dal v januári demisiu, lebo mal 75 a Svätý Otec ju neprijal a žiada, prosí Otca kardinála, aby ešte ťahal. Ale keby ju nedal, tak príde hneď upozornenie, ktoré hovorí, že už mal 75. Teda v 75 sa musí v Cirkvi zložiť úrad.

Môže sa riadiť aj občianskymi zákonmi a aj kňaz, biskup, kardinál, má právo ísť do dôchodku v 60 rokoch. Ale povinný cirkevný dôchodok zažína od 75 rokov.

Niekedy to je v niektorých prípadoch vyššie. Napr. Kardináli môžu voliť pápeža do 80 rokov, potom už nie. Nie že môže byť zvolený, ale má právo ísť voliť. Napr. kardinál Konig, ktorý má 90 rokov už nemôže ísť na voľbu pápeža, hoci je čulý, chodí prednášať po celej Európe. Keby náš Pán kardinál z úradu išiel preč, tak má ešte právo 5 rokov zúčastniť sa na voľbe pápeža.

Jediný úrad, ktorý sa nemusí vzdávať v 75 rokoch je úrad pápeža. On sa môže vzdať, ale aj nemusí.

2. Rezignácia, demisia - zriekam sa dobrovoľne, pretože som chorý, alebo tomu úradu nerozumiem. Táto demisia musí byť ale prijatá. Ja nemôžem odísť z farnosti bez toho, že by som poznal odpoveď, či rezignáciu kompetentná vrchnosť prijíma, alebo nie.

3. Preloženie - preloženie je z jedného rovnocenného úradu na druhý. Prekladá sa kaplán, farár, biskup.ľudia neraz nariekajú, čo urobil, keď ho prekladáte. On nič neurobil, ale ide tam preto lebo ho tam potrebujem, vzhľadom na jeho schopnosti. Teda musí dostať minimálne rovnocenný úrad, alebo vyšší.

4. Odstránenie - je to pridelenie menejcenného úradu. Býva vtedy, keď tam je nejaká neschopnosť, problém. Ide o odstránenie úradu, alebo ide o pozbavenie úradu. Odstránenie nie je trestné, ale keď napr. človek ochorie, keď nie je fyzicky , duševne plniť pridelený úrad. Musíme ho teda odtiaľ odstrániť, ale on za to nemôže, nespôsobil si to sám.

5. Pozbavenie - ak niečo pácha, robí pohoršenie, má to trestný charakter ide o pozbavenie úradu. Je to teda za trest.

Niekedy odníma úrad aj samotné právo automaticky, okamžite:

1. Ten, kto stratil duchovný stav - bol laicizovaný napr. kňaz, tzn., že si už nemôže nárokovať na úrad, ktorý má a automaticky ho stráca.

2. Kto verejne odstúpi od katolíckej viery - katolík, ktorý zastával nejaký úrad, či už laik, alebo duchovný apostatuje. Ide napr. k Luteránom, Pravoslávnym, k nejakej nekatolíckej Cirkvi. Čiže schizma, alebo heréza.

3. Duchovný, ktorý sa usiloval uzavrieť manželstvo, aj keď len civilne - stráca automaticky úrad. Tzn., že keby sa išiel diakon alebo kňaz išiel tajne sobášiť na občiansky úrad. Cirkevne sa sobášiť nemôže, preto sa hovorí, len o pokuse. Aj keď sa o to pokúša len civilne, lebo v skutočnosti to manželstvo nenastáva, automaticky je suspendovaný aj z úradu odstránený. Dekrét mu príde dodatočne. Svätenie stratiť nemôže.

V práve sa ešte stretáme s pojmom premlčania, času, čo si treba naštudovať v Kódexe.
 

Späť na Obsah


V práve rozlišujeme čas:

1. Súvislý čas - tento termín nepripúšťa prerušenie.

2. Užitočný čas - sa pozastavuje, ak o tom niekto nevie, alebo nemôže konať.

Napr. dostaneme dekrét, kde máme nariadené konať do 30 dní. Vtedy sa myslí súvislý čas a musíme konať do 30 dní. Ale keď nám tam napíšu, aby sme dali odpoveď do 30 dní užitočného času, tzn., že máme na to 30 dní takého času, kedy viem o tom.

Napr. keď som tri týždne v nemocnici, vrátim sa a nájdem doma dekrét, ktorý je datovaný pred troma týždňami a mám tam napísané, že mám do mesiaca konať, tak mi zostáva už len týždeň - to je teda súvislý čas. Ak by tam bolo napísané užitočný čas, tak pre mňa začne ten mesiac plynúť až od okamihu oboznámenia sa.

Užitočný čas je, keď môžem konať.
 

Späť na Obsah


Miery časy v práve:

Ak je v cirkevnom zákone spomínaný deň, myslí sa 24 hodín, od polnoci do polnoci.

Ak je v cirkevnom zákone spomínaný týždeň, myslí sa 7 dní.

Ak je v cirkevnom zákone spomínaný mesiac, tak sa myslí vždy 30 dní, aj keď má mesiac 31 dní.

Ak sa v cirkevnom zákone hovorí kalendárny mesiac, tak vtedy sa myslí 31 dní.

Ak sa v cirkevnom zákone hovorí rok, myslí sa 365 dní.

Zo skrípt študenta Teologickej fakulty)
Anežka Vražbová

Späť na Obsah

 


Mail : agnesa@seznam.cz
ODKAZY

na moje www stránky

http://cezmin.wz.cz

Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org 
Vianoce:
http://vianocesk.szm.com
Mikinka: http://mikinka.czweb.org 
Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
Pani Príroda: http://agika.szm.com   
Príroda: http://www.cezmina.szm.sk
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org 
Svet bábik: http://svetbabik.czweb.org 
Veľká noc: http://www.eufrosyne.szm.com
Michal Krpeľan: http://michalkrpelan.wz.cz 
Milujem pani P...: http://milujempanip.wz.cz
Vianoce: http://vianocechristmas.czweb.org 
CB rádioamatérske hobby: http://cbrsk.euweb.cz
Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.land.ru
Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.euweb.cz
Jánska noc:
http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk
Obec Horné Chlebany:
http://hornechlebany.unas.cz 
Svadba Chlebany:
http://svadbask.unas.cz
http://www.cbrsk.php5.sk 
http://www.cbjanskanoc.ic.cz 
 


  [ Späť | Obnoviť | Dopredu ]