wz

.

 

 

 

 

.

 

 

 

 

 

 

Sancta sanctis

Toto je nielen zdroj z ktorého je možné čerpať inšpiráciu, ale aj silu k odhodlaniu rozvíjať svoje duchovno v kresťanskom duchu a morálke. Dostala som to mailom už ani neviem od koho pred časom a stalo sa to pre mňa každodenným čítaním. Verím, že si tu každý nájde niečo pre seba k rozmýšľaniu, rozjímaniu, úvahám, prežívaniu srdcom i duchom s možnosťou nadobudnúť sebaistotu s poznaním pravých hodnôt svojho života.

Keďže som našla zdroj z ktorého pisateľ mailu pravdepodobne čerpal, uvádzam na konci textov aj webovú stránku, kde som obsah mailu náhodou našla. Chcem veriť tomu, že to nebudem musieť zmazať, keďže to dávam na web v dobrej viere, že obsah je hodnotou pre každého, kto hľadá pravé kresťanské hodnoty.  


Nevyčerpateľné žriedlo duchovnej potravy, hotový prameň lásky pre každého človeka, nielen kresťana.

 
Druhá časť

Slávenie kresťanského tajomstva
Prečo liturgia?


1066 V Symbole viery Cirkev vyznáva tajomstvo Najsvätejšej Trojice a tajomstvo jej vôle50 podľa jej „dobrotivého rozhodnutia“ (Ef 1, 9) o celom stvorení: Otec uskutočňuje „tajomstvo svojej vôle“ tak, že
dáva svojho milovaného Syna a svojho Svätého Ducha na spásu sveta a na slávu svojho mena. Také je Kristovo tajomstvo, [1] zjavené a uskutočnené v dejinách podľa určitého zámeru, podľa múdro usporiadaného „rozhodnutia“,236 ktoré svätý Pavol nazýva „plán [ekonómia] tajomstva“ (Ef 3, 9) a ktoré patristická tradícia pomenuje „ekonómiou vteleného Slova“ alebo „ekonómiou spásy“.

1067 „Toto dielo vykúpenia ľudstva a dokonalej oslavy Boha, ktorého predohrou boli veľké Božie skutky uprostred ľudu Starého zákona, uskutočnil Kristus Pán predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho požehnaného umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia. V tomto tajomstve ,svojou smrťou našu smrť premohol a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život‘. Lebo z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo obdivuhodné tajomstvo celej Cirkvi.“ [2] 571 Preto Cirkev v liturgii slávi predovšetkým veľkonočné tajomstvo, ktorým Kristus zavŕšil dielo našej spásy.

1068 Toto Kristovo tajomstvo Cirkev ohlasuje a slávi vo svojej liturgii, aby veriaci z neho žili a svedčili o ňom vo svete:

„Liturgia totiž, ktorou sa ,uskutočňuje dielo nášho vykúpenia‘, nadovšetko v božskej eucharistickej obete, najväčšmi prispieva k tomu, aby veriaci svojím životom prejavovali a iným odhaľovali Kristovo tajomstvo a skutočnú povahu pravej Cirkvi.“ [3]

Čo znamená slovo liturgia?

1069 Slovo „liturgia“ v pôvodnom význame znamená „verejné dielo“, „službu v mene ľudu alebo v prospech ľudu“. V kresťanskej tradícií znamená, že Boží ľud sa zúčastňuje na „Božom diele“. [4] Prostredníctvom liturgie Kristus, náš Vykupiteľ a Veľkňaz, pokračuje vo svojej Cirkvi, s ňou a skrze ňu v diele nášho vykúpenia.

1070 V Novom zákone sa slovom „liturgia“ označuje nielen slávenie Božieho kultu,[5] ale aj ohlasovanie evanjelia[6] a činorodá láska. [7] Vo všetkých týchto prípadoch ide o službu Bohu a ľuďom. Cirkev je pri liturgickom slávení služobnicou na obraz svojho Pána, jediného „Liturga“,[8] lebo má účasť na jeho kňazstve (kult), 783 ktoré je prorocké (ohlasovanie slova) a kráľovské (služba lásky).

„Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže Hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult. Preto každé liturgické slávenie ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.“ [9]

Liturgia ako prameň života

1071 Liturgia, Kristovo dielo, je aj činnosťou jeho Cirkvi. Realizuje a ukazuje Cirkev ako viditeľný znak spoločenstva medzi Bohom a ľuďmi skrze Krista. Zapája veriacich do nového života spoločenstva.1692
Vyžaduje, aby sa všetci na nej zúčastňovali „vedome, aktívne a s úžitkom“. [10]

1072 „Liturgia nevyčerpáva celú činnosť Cirkvi“:[11] má ju predchádzať evanjelizácia, viera a obrátenie. Vtedy môže prinášať ovocie v živote veriacich – nový život podľa Ducha, angažovanie sa v poslaní Cirkvi a službu jej jednote.
Modlitba a liturgia

1073 Liturgia je aj účasťou na Kristovej modlitbe, ktorou sa Kristus obracia na Otca v Duchu Svätom. Každá kresťanská modlitba nachádza v liturgii svoj prameň a svoj ciel: Prostredníctvom liturgie sa vnútorný človek zakoreňuje a upevňuje [12] v nesmiernej láske, ktorou nás miluje Otec[13] vo svojom milovanom Synovi. To sa samo „obdivuhodné Božie dielo“ prežíva a zvnútorňuje každou modlitbou „v každom čase v Duchu“2558 (Ef 6, 18).

Katechéza a liturgia

1074 „Liturgia je vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameň, z ktorého vyviera všetka jej sila.“ [14] Je teda vynikajúcim miestom pre katechézu Božieho ľudu. „Katechéza je svojou povahou spätá s každým liturgickým a sviatostným slávením, lebo vo sviatostiach, najmä v Eucharistii, Ježiš Kristus plne pôsobí, aby pretváral ľudí.“ [15]

1075 Liturgická katechéza426 sa zameriava na to, aby vovádzala do Kristovho tajomstva (je „mystagógiou“), a to tak, že postupuje od viditeľného k neviditeľnému, od označujúceho k označovanému, od
„sviatostí“ k „tajomstvám“. 774 Takáto katechéza je úlohou miestnych a regionálnych katechizmov. Tento Katechizmus, ktorý chce poslúžiť celej Cirkvi v rozmanitosti jej obradov a kultúr, [16] vyloží to, čo je základné a spoločné pre celú Cirkev v oblasti liturgie chápanej ako tajomstvo a slávenie (prvý oddiel), a potom sedem sviatostí a sväteniny (druhý oddiel).
Prvý oddiel

Sviatostná ekonómia


1076 Vyliatím Ducha Svätého v deň Turíc bola Cirkev zjavená svetu. [1] Darom Ducha sa začína nové obdobie „vo vysluhovaní tajomstva [dispensatio mysterii]“: obdobie Cirkvi, v ktorom Kristus prostredníctvom liturgie svojej Cirkvi zviditeľňuje a sprítomňuje svoje dielo spásy a dáva na ňom účasť, „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26). V tomto období Cirkvi Kristus žije a pôsobí vo svojej Cirkvi a s ňou novým spôsobom,739 ktorý je vlastný tomuto novému obdobiu. Pôsobí prostredníctvom sviatostí. Spoločná tradícia Východu i Západu to nazýva „sviatostnou ekonómiou“, ktorá spočíva v udeľovaní (alebo
„vysluhovaní“) ovocia Kristovho veľkonočného tajomstva pri slávení „sviatostnej“ liturgie Cirkvi.

Preto treba najprv vysvetliť toto „sviatostné vysluhovanie“ (prvá kapitola). Tak sa jasnejšie ukáže povaha a podstatné črty liturgického slávenia (druhá kapitola).

Prvá kapitola

Veľkonočné tajomstvo v období Cirkvi
1. článok

Liturgia – dielo Najsvätejšej trojice
I. Otec, prameň a cieľ liturgie


1077 „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. 492 Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli
pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi“ (Ef 1, 3-6).

1078 Požehnávanie je božská činnosť, 2626 ktorá dáva život a ktorej prameňom je Otec. Jeho požehnanie je zároveň slovo i dar (po latinsky bene-dictio, po grécky eu-logia, doslovne „dobro-rečenie“). Ak sa tento výraz aplikuje na človeka, znamená adoráciu a odovzdanie sa svojmu Stvoriteľovi vo vzdávaní vďaky.

1079 Od začiatku až do konca vekov je celé Božie dielo požehnaním. Od liturgickej poémy o prvom stvorení až po ospevovanie nebeského Jeruzalema inšpirovaní autori ohlasujú plán spásy ako nesmierne Božie požehnanie.

1080 Už na začiatku Boh požehnal živé bytosti, predovšetkým muža a ženu. Zmluva s Noemom a so všetkými živými bytosťami toto požehnanie plodnosti obnovuje, a to napriek hriechu človeka, pre ktorý je zem „prekliata“. Ale počnúc Abrahámom Božie požehnanie preniká do ľudských dejín, ktoré smerovali k smrti, aby ich znovu pozdvihlo k životu, k jeho prameňu; vierou „otca veriacich“, ktorý dostáva požehnanie, sa začínajú dejiny spásy.

1081 Božie požehnania sa prejavujú v obdivuhodných a spasiteľných udalostiach; takými sú: narodenie Izáka, východ z Egypta (Pascha a exodus), darovanie Zasľúbenej zeme, vyvolenie Dávida, Božia prítomnosť v chráme, očisťujúce vyhnanstvo a návrat „malého zvyšku“. Zákon, Proroci a Žalmy, z ktorých je utkaná liturgia vyvoleného ľudu, pripomínajú tieto Božie požehnania a zároveň na ne odpovedajú dobrorečeniami chvály a vďakyvzdania.

1082 Božie požehnanie sa naplno prejavuje a udeľuje v liturgii Cirkvi: Otec sa v liturgii uznáva a adoruje ako prameň a cieľ všetkých požehnaní stvorenia a spásy; vo svojom Slove, ktoré sa pre nás vtelilo, umrelo a vstalo z mŕtvych, zahŕňa nás svojimi požehnaniami a skrze toto Slovo vlieva do našich sŕdc Dar, ktorý obsahuje všetky dary: Ducha Svätého.

1083 Tak sa dvojitý rozmer kresťanskej liturgie 2627 chápe ako odpoveď viery a lásky na „duchovné požehnania“, ktorými nás obdarúva Otec. Na jednej strane Cirkev spojená so svojím Pánom a „v Duchu
Svätom“ (Lk 10, 21) velebí Otca „za jeho nevýslovný dar“ (2 Kor 9, 15) adoráciou, chválou a vzdávaním vďaky. Na druhej strane Cirkev neprestáva, a to až do zavŕšenia Božieho plánu, prinášať Otcovi „obetu z jeho vlastných darov“ 1360 a prosiť ho o zoslanie Ducha Svätého na túto obetu, na seba samu, na veriacich a na celý svet, aby účasťou na smrti a zmŕtvychvstaní Krista Kňaza a mocou Svätého Ducha tieto Božie požehnania prinášali ovocie života „na chválu a slávu jeho milosti“ (Ef 1, 6).

II. Kristovo dielo v liturgii
Oslávený Kristus...


1084 Kristus, „ktorý sedí po pravici Otca“ 662 a vylieva Ducha Svätého na svoje telo, ktorým je Cirkev, pôsobí teraz prostredníctvom sviatostí, ktoré ustanovil na udeľovanie svojej milosti. Sviatosti sú vnímateľné znaky (slová a úkony) prístupné našej terajšej ľudskej prirodzenosti. 1127 Kristovým pôsobením a mocou Ducha Svätého spôsobujú milosť, ktorú naznačujú (gratiam efficiunt quam significant).

1085 V liturgii Cirkvi Kristus naznačuje a uskutočňuje predovšetkým svoje veľkonočné tajomstvo. Ježiš počas svojho pozemského života svojím učením ohlasoval a svojimi činmi anticipoval svoje veľkonočné tajomstvo. Keď nadišla jeho hodina,[2] prežíva jedinečnú udalosť dejín, ktorá sa nepomíňa: Ježiš „raz navždy“ (Rim 6, 10; Hebr 7, 27; 9, 12) umiera, je pochovaný, vstáva z mŕtvych a sedí po pravici Otca. Je to skutočná udalosť, ktorá sa odohrala v našich dejinách, ale je celkom ojedinelá, lebo všetky ostatné udalosti dejín sa raz odohrajú a potom sa pominú, pohltené minulosťou. Naproti tomu Kristovo veľkonočné tajomstvo nemôže zostať iba v minulosti, lebo on svojou smrťou zničil smrť,519 a všetko, čím Kristus je, a všetko, čo urobil a pretrpel za všetkých ľudí, má účasť na Božej večnosti, takže
presahuje všetky časy a stáva sa v nich prítomné. 1165 Udalosť kríža a zmŕtvychvstania pretrváva a všetko priťahuje k Životu.
... je už od apoštolskej Cirkvi...

1086 „Ako Otec poslal Krista, aj on poslal apoštolov, 858 naplnených Duchom Svätým, aby hlásaním evanjelia všetkému stvoreniu nielen zvestovali, že Boží Syn nás svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním
vyslobodil zo satanovej moci a zo smrti a previedol do Otcovho kráľovstva, ale aby dielo spásy, ktoré ohlasovali, aj uskutočňovali Obetou a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život.“[3]

1087 A tak keď vzkriesený Kristus dáva apoštolom Ducha Svätého, zveruje im svoju moc posväcovať: [4] stávajú sa Kristovými sviatostnými znakmi. Mocou toho istého Ducha Svätého apoštoli zverujú túto moc svojim nástupcom. Toto „apoštolské nástupníctvo“ 861 (successio apostolica) stvárňuje celý liturgický život Cirkvi.
1536 Ono samo je sviatostné, lebo sa prenáša sviatosťou posvätného stavu.
... prítomný v pozemskej liturgii...

1088 „Na uskutočňovanie takého veľkého diela [vysluhovania alebo udeľovania svojho diela spásy] je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi,776 najmä v liturgických sláveniach.
669 Je prítomný v obete svätej omše v osobe služobníka, lebo teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži, ako aj, a predovšetkým, pod eucharistickými spôsobmi.1373 Je prítomný svojou mocou vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Je prítomný vo svojom slove, lebo to on hovorí, keď sa v Cirkvi čítajú sväté Písma. Napokon je prítomný, keď sa Cirkev modlí a spieva, ako to sám prisľúbil: ,Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi‘ (Mt 18, 20).“ [5]

1089 „V takom veľkom diele, ktorým sa Boh dokonale oslavuje a ľudia posväcujú, Kristus si vždy pridružuje Cirkev, svoju milovanú Nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.“ [6]
... ktorá je účasťou na nebeskej liturgii

1090 „V pozemskej liturgii 1137-1139 máme účasť na tej nebeskej liturgii – a vopred ju okusujeme –, ktorá sa slávi vo svätom meste Jeruzaleme, do ktorého smerujeme ako pútnici, kde sedí Kristus po pravici Boha ako služobník svätyne a pravého stánku; s celým zástupom nebeského vojska spievame chválospev na slávu Pánovi; s úctou si spomíname na svätých a dúfame, že dosiahneme nejakú účasť na ich spoločenstve; očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, kým sa nezjaví on, náš život, a nezjavíme sa aj my s ním v sláve.“ [7]

III. Duch Svätý a Cirkev v liturgii

1091 V liturgii je Duch Svätý vychovávateľom viery Božieho ľudu a tvorcom „Božích veľdiel“, ktorými sú sviatosti Novej zmluvy.798 Túžbou a dielom Ducha v srdci Cirkvi je, aby sme žili životom vzkrieseného Krista. Keď v nás nájde odpoveď viery, ktorú on vzbudil, nastáva pravá spolupráca, ktorou sa liturgia stáva spoločným dielom Ducha Svätého a Cirkvi.

1092 Pri tomto sviatostnom vysluhovaní Kristovho tajomstva737 pôsobí Duch Svätý takým istým spôsobom ako v iných obdobiach ekonómie spásy: pripravuje Cirkev na stretnutie s jej Pánom; pripomína a predstavuje Krista viere zhromaždených; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňuje a aktualizuje Kristovo tajomstvo; napokon ako Duch spoločenstva spája Cirkev so životom a poslaním Ježiša Krista.

Duch Svätý pripravuje na prijatie Krista

1093 Duch Svätý vo sviatostnej ekonómii spĺňa predobrazy Starej zmluvy. Keďže Kristova Cirkev 762 bola „obdivuhodne pripravovaná v dejinách izraelského ľudu a v Starej zmluve“, [8] liturgia Cirkvi zachováva ako integrálnu a nenahraditeľnú súčasť niektoré kultové prvky Starej zmluvy tým, že si ich osvojuje:
najmä čítanie Starého zákona, 121
modlitbu žalmov 2585
a nadovšetko pamiatku spasiteľných udalostí 1081 a predobrazových skutočností, ktoré dosiahli svoje splnenie v Kristovom tajomstve (prisľúbenie a zmluva, exodus a Pascha, kráľovstvo a chrám,
vyhnanstvo a návrat).

1094 Práve na tejto harmónii dvoch Zákonov [9] sa rozvíja Pánova veľkonočná katechéza [10] a potom aj katechéza apoštolov a cirkevných Otcov. Táto katechéza odhaľuje, čo zostávalo skryté v litere Starého zákona – Kristovo tajomstvo. Volá sa „typologická“, lebo zjavuje Kristovu novosť, vychádzajúc z „predobrazov“ (typov), ktoré ju zvestovali skutkami, slovami a symbolmi prvej Zmluvy. Týmto „novým čítaním“, čiže chápaním v Duchu pravdy, vychádzajúc od Krista, sa predobrazy objasňujú. [11] Tak potopa a Noemov koráb boli predobrazmi spásy prostredníctvom krstu; [12] takisto nimi boli aj oblak a prechod cez Červené more; voda zo skaly bola predobrazom Kristových duchovných darov;[13] manna na púšti bola predobrazom Eucharistie, ktorá je „pravý chlieb z neba“ (Jn 6, 32).

1095 Preto Cirkev najmä v Adventnom a Pôstnom období a predovšetkým na Veľkonočnú vigíliu281 v tomto novom svetle číta a znova prežíva všetky tieto veľké udalosti dejín spásy v „dnešku“ svojej liturgie.
To však tiež vyžaduje, aby katechéza pomáhala veriacim otvoriť sa tomuto „duchovnému“ chápaniu ekonómie spásy, ako ho predstavuje a dáva prežívať liturgia Cirkvi.117

1096 Židovská a kresťanská liturgia. Lepšie poznanie viery a náboženského života židovského národa, ako sa ešte aj dnes vyznáva a žije, môže pomôcť lepšie pochopiť určité črty kresťanskej liturgie. Pre židov i pre kresťanov je Sväté písmo podstatnou časťou ich liturgie, a to na ohlasovanie Božieho slova, na odpoveď na toto slovo, na modlitbu chvály a prosby za živých i mŕtvych a na utiekanie sa k Božiemu milosrdenstvu.1174 Liturgia slova vo svojej vlastnej štruktúre má pôvod v židovskej modlitbe. Liturgia hodín a iné liturgické texty a formuláre majú v nej svoje paralely a takisto aj samy formuly našich najúctyhodnejších modlitieb, ako je Otče náš. 1352 Aj eucharistické modlitby sa inšpirujú vzormi zo židovskej tradície. Vzťah medzi židovskou a kresťanskou liturgiou, ale aj rozdielnosť ich obsahu sú osobitne viditeľné na veľké sviatky liturgického roka, ako je napríklad Veľká noc. Veľkú noc (Paschu) slávia kresťania i židia. 840 U židov je to Veľká noc dejín zameraná na budúcnosť. U kresťanov je to Veľká noc uskutočnená Kristovou smrťou a jeho zmŕtvychvstaním, hoci ešte v očakávaní definitívneho zavŕšenia.

1097 V liturgii Novej zmluvy je každé liturgické slávenie, najmä slávenie Eucharistie a sviatostí, stretnutím medzi Kristom a Cirkvou. Liturgické zhromaždenie má svoju jednotu zo „spoločenstva Ducha Svätého“, ktorý spája Božie deti do jediného Kristovho tela. Toto zhromaždenie presahuje všetky ľudské, rasové, kultúrne a spoločenské príbuznosti.

1098 Zhromaždenie sa má pripraviť na stretnutie so svojím Pánom, má byť dobre pripraveným ľudom. [14] Táto príprava sŕdc je spoločným dielom Ducha Svätého a zhromaždenia, najmä jeho vysvätených služobníkov. Milosť Ducha Svätého sa usiluje vzbudiť vieru, 1430 obrátenie srdca a súhlas s Otcovou vôľou. Tieto dispozície sú predpokladom na prijatie ďalších milostí poskytovaných pri samotnom slávení a na ovocie nového života, ktoré má potom slávenie priniesť.

Duch Svätý pripomína Kristovo tajomstvo

1099 Duch a Cirkev spolupracujú na tom, aby sa Kristus a jeho dielo spásy stali zjavnými v liturgii. Liturgia je pamiatkou tajomstva spásy, a to predovšetkým v Eucharistii a analogicky aj v ostatných sviatostiach. Duch Svätý je živou pamäťou Cirkvi. [15] 91

1100 Božie slovo. 1134 Duch Svätý pripomína liturgickému zhromaždeniu predovšetkým zmysel udalosti spásy tým, že dáva život Božiemu slovu, ktoré sa ohlasuje, aby sa mohlo prijať a žiť.

„Sväté písmo má v liturgickom slávení veľmi veľký význam. 103 131 Z neho sa totiž čítajú a v homílii vysvetľujú čítania, z neho sa spievajú žalmy, z jeho inšpirácie a podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel úkony a znaky.“ [16]

1101 Duch Svätý dáva duchovné chápanie Božieho slova tým, čo ho čítajú a počúvajú, a to podľa dispozícií ich srdca. 117 Prostredníctvom slov, úkonov a symbolov, ktoré tvoria osnovu liturgického slávenia, vovádza veriacich a vysvätených služobníkov do živého vzťahu s Kristom, ktorý je Slovom a Obrazom Otca, aby mohli uviesť do svojho života zmysel toho, čo pri slávení počúvajú, kontemplujú a konajú.

1102 „Slovom spásy... sa živí v srdci veriacich viera, ktorou spoločenstvo veriacich vzniká a rastie.“ [17] Ohlasovanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na poučenie, ale vyžaduje odpoveď viery 143 ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A je to znova Duch Svätý, ktorý dáva milosť viery, posilňuje ju a dáva jej rásť v spoločenstve. Liturgické zhromaždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere.

1103 Anamnéza (pamiatka).1362 Liturgické slávenie sa vždy vzťahuje na spasiteľné Božie zásahy do dejín. „Ekonómia [plán] Zjavenia sa uskutočňuje činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté, takže...
slová ohlasujú skutky a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté.“ [18] V liturgii slova Duch Svätý „pripomína“ zhromaždeniu všetko, čo pre nás vykonal Ježiš Kristus. Podľa povahy liturgických úkonov a obradných tradícií cirkví slávenie „koná pamiatku“ obdivuhodných Božích skutkov vo viac alebo menej rozvinutej anamnéze. Duch Svätý, ktorý takto prebúdza pamäť Cirkvi, vzbudzuje aj vzdávanie vďaky a chvály (doxológiu).

Duch Svätý aktualizuje Kristovo tajomstvo

1104 Kresťanská liturgia nielen pripomína udalosti, ktoré nás spasili, ale ich aj aktualizuje, sprítomňuje. 1085 Kristovo veľkonočné tajomstvo sa slávi, neopakuje sa; opakujú sa iba slávenia. Pri každom z nich sa uskutočňuje vyliatie Ducha Svätého, ktorý aktualizuje jediné tajomstvo.

1105 Epikléza („vzývanie nad“) je prosba, v ktorej kňaz úpenlivo prosí Otca o zoslanie Ducha Posvätiteľa, aby sa obetné dary stali Kristovým telom 1153 a krvou a aby sa veriaci, keď ich prijmú, aj sami stali živou obetou Bohu.

1106 Epiklézaje spolu s anamnézou srdcom každého sviatostného slávenia a osobitným spôsobom slávenia Eucharistie:

„Pýtaš sa, ako sa chlieb stáva Kristovým telom a víno... Kristovou krvou?1375 Ja ti odpovedám, že Duch Svätý zostupuje a uskutočňuje to, čo veľmi presahuje každé slovo a každé chápanie... Nech ti stačí
počuť, že sa to deje pôsobením Ducha Svätého, tak ako pôsobením Ducha Svätého Pán vzal sebe a v sebe samom telo zo svätej Bohorodičky.“ [19]

1107 Pretvárajúca moc Ducha Svätého v liturgii urýchľuje príchod Kráľovstva a zavŕšenie tajomstva spásy. 2816 Duch Svätý nám v očakávaní a v nádeji umožňuje skutočne anticipovať plné spoločenstvo
s Najsvätejšou Trojicou. Duch Svätý, poslaný Otcom, ktorý vždy vyslyší epiklézu Cirkvi, dáva život tým, čo ho prijímajú, aje pre nich už teraz „závdavkom“ ich dedičstva. [20]

Spoločenstvo Ducha Svätého

1108 Cieľom poslania Ducha Svätého v každom liturgickom slávení je uvádzať do spoločenstva s Kristom, 788 a tak utvárať jeho telo. Duch Svätý je akoby miazgou Otcovho viniča, ktorý prináša svoje ovocie na ratolestiach.[21] V liturgii sa uskutočňuje najvnútornejšia spolupráca1091 medzi Duchom Svätým a Cirkvou. On, Duch spoločenstva, zostáva ustavične v Cirkvi, a preto je Cirkev veľkou sviatosťou spoločenstva s Bohom775 zhromažďujúcou roztratené Božie deti. Ovocím Ducha v liturgii je spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou a zároveň bratské spoločenstvo. [22]

1109 Epikléza je aj prosba, aby sa plne uskutočnila účasť zhromaždenia na Kristovom tajomstve. „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Boha [Otca] i spoločenstvo Svätého Ducha“ (2 Kor 13, 13) majú zostávať vždy s nami a prinášať ovocie aj po slávení Eucharistie. Preto Cirkev prosí Otca o zoslanie Ducha Svätého, aby urobil zo života veriacich živú obetu Bohu ich duchovným pretvorením na obraz Krista,1368 ich starosťou o jednotu Cirkvi a ich účasťou na jej poslaní svedectvom a službou lásky.

Zhrnutie

1110 V liturgii Cirkvi sa Boh Otec zvelebuje a adoruje ako prameň všetkých požehnaní stvorenia a spásy, ktorými nás požehnal vo svojom Synovi, aby nám dal Ducha adoptívneho synovstva.

1111 Kristovo pôsobenie v liturgii je sviatostné, lebo jeho tajomstvo spásy sa v nej sprítomňuje mocou jeho Svätého Ducha; lebo jeho telo, ktorým je Cirkev, je akoby sviatosť (znak a nástroj), ktorou Duch Svätý dáva účasť na tajomstve spásy; lebo putujúca Cirkev prostredníctvom svojich liturgických slávení už má účasť na nebeskej liturgii a vopred ju okusuje.

1112 Poslaním Ducha Svätého v liturgii Cirkvi je pripravovať zhromaždenie na stretnutie s Kristom; pripomínať a predstavovať Krista viere zhromaždenia; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňovať a aktualizovať Kristovo spasiteľné dielo a pôsobiť, aby dar spoločenstva v Cirkvi prinášal ovocie.

2. článok

Veľkonočné tajomstvo vo sviatostiach Cirkvi


1113 Celý liturgický život Cirkvi 1210 sa sústreďuje okolo eucharistickej obety a sviatostí. [23] V Cirkvi je sedem sviatostí: krst, birmovanie čiže krizmácia, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätný stav
a manželstvo. [24] V tomto článku sa hovorí o tom, čo má sedem sviatostí Cirkvi spoločné z hľadiska učenia. Čo majú spoločné z hľadiska slávenia, sa vysvetlí v druhej kapitole tohto oddielu, a čo je každej z nich vlastné, bude predmetom druhého oddielu.

I. Kristove sviatosti

1114 „Pridŕžajúc sa učenia svätých Písem, apoštolských tradícií a... [jednomyseľného] súhlasu Otcov,“ [25] vyznávame, že „všetky sviatosti Nového zákona... ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus“. [26]

1115 Ježišove slová a činy počas jeho skrytého života a jeho verejného účinkovania boli už spasiteľné. 512-560 Anticipovali moc jeho veľkonočného tajomstva. Ohlasovali a pripravovali to, čo dal Cirkvi, keď bolo všetko dokonané. Tajť, ale skôr podnecovať starostlivosť o zveľadenie tejto zeme, kde rastie to telo novej ľudskej rodiny, ktoré už môže poskytnúť určitý náčrt nového sveta. Preto hoci treba starostlivo rozlišovať pozemský pokrok 2820 od rastu Kristovho kráľovstva, predsa však v miere, v akej môže prispieť k lepšiemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti, má veľký význam pre Božie kráľovstvo.“ [641]

1050 „Lebo hodnoty, 1709 ako je ľudská dôstojnosť, bratské spoločenstvo a sloboda, čiže všetky tie dobré plody prírody a našej príčinlivosti, ktoré sme v Pánovom Duchu a podľa jeho príkazu rozmnožili na zemi, potom opäť nájdeme, ale očistené od každej nečistoty, ožiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi večné a univerzálne kráľovstvo.“ [642]  260 Vtedy bude Boh „všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28) vo večnom živote:

„Život vo svojej podstate a pravde je Otec, ktorý skrze Syna v Duchu Svätom vylieva na všetkých ako z prameňa nebeské dary. Z jeho láskavosti sú aj nám ľuďom naozaj prisľúbené dobrá večného života.“[643]

 



Zhrnutie

1051 Každý človek dostáva od Krista, sudcu živých i mŕtvych, hneď po svojej smrti večnú odplatu vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde.

1052 „Veríme, že duše všetkých, ktorí zomierajú v Kristovej milosti... tvoria po smrti Boží ľud a že smrť bude úplne zničená v deň vzkriesenia, keď sa tieto duše spoja so svojimi telami.“ [644]

1053 „Veríme, že množstvo duší, ktoré sú zhromaždené s Ježišom a Máriou v raji, tvorí nebeskú Cirkev, kde [tieto duše] požívajú večnú blaženosť a vidia Boha takého, aký je, a kde majú so svätými anjelmi v rozličnom stupni a rôznym spôsobom účasť na Božej vláde, ktorú vykonáva oslávený Kristus, lebo za nás orodujú a svojou bratskou starostlivosťou nám veľmi pomáhajú v našej slabosti.“ [645]

1054 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do Božej radosti.

1055 Cirkev na základe „spoločenstva svätých“ odporúča zosnulých do Božieho milosrdenstva a obetuje za nich prosby (suffragia), najmä svätú eucharistickú obetu.

1056 Cirkev podľa Kristovho príkladu varuje veriacich pred smutnou a žalostnou skutočnosťou večnej smrti, [646] ktorá sa volá aj „peklo“.

1057 Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.

1058 Cirkev sa modlí, aby sa nik nezatratil: „Pane, nikdy nedopusť, aby som sa odlúčil od teba.“ [647] Ak je pravda, že sa nik nemôže spasiť sám, je pravda aj to, že Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2, 4) a že jemu „je všetko možné.“ (Mt 19, 26).

1059 „Svätá Rímska cirkev pevne verí a s istotou tvrdí, že... v deň súdu sa všetci ľudia so svojimi telami objavia pred Kristovým súdom, aby vydali počet zo svojich skutkov.“ [648]

1060 Na konci čias dosiahne Božie kráľovstvo svoju plnosť. Vtedy budú spravodliví naveky kraľovať s Kristom, oslávení na tele i na duši, a aj sám hmotný vesmír bude premenený. Vtedy bude Boh „všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28) vo večnom živote.
„Amen“

1061 Vyznanie viery, ako aj posledná kniha Svätého písma [649] sa končí hebrejským slovom Amen. 2856 Toto slovo sa často nachádza aj na konci modlitieb Nového zákona. Takisto aj Cirkev končí svoje modlitby
slovom Amen.

1062 V hebrejčine Amen pochádza z toho istého koreňa ako slovo „veriť“. Tento koreň vyjadruje stálosť, vierohodnosť, vernosť. Tak chápeme, prečo môže „Amen“ znamenať tak vernosť Boha voči nám, 214 ako aj našu dôveru v neho.

1063 U proroka Izaiáša sa vyskytuje výraz „verný Boh“,215 doslovne „Boh Amen“, t. j. Boh verný svojim prisľúbeniam: „Kto bude chcieť byť požehnaný na zemi, bude chcieť byť požehnaný Bohom Amen“ (Iz
65, 16). Náš Pán často používa slovo „Amen“ („veru“),[650] niekedy aj opakovane[651], aby zdôraznil vierohodnosť svojho učenia,156 svoju autoritu založenú na Božej pravde.

1064 Záverečné „Amen“ Vyznania viery opakuje teda a potvrdzuje jeho prvé slovo: „Verím.“ Veriť znamená povedať „Amen“ Božím slovám, prisľúbeniam a prikázaniam, znamená úplne sa spoľahnúť na toho, ktorý je „Amen“ nekonečnej lásky a dokonalej vernosti. Každodenný kresťanský život bude teda „Amen“ onomu „Verím“ Vyznania viery nášho krstu: 197 2101
„Nech ti je tvoje Vyznanie viery akoby zrkadlom. Pozoruj sa v ňom, aby si videl, či veríš všetko, čo vyznávaš, že veríš, a raduj sa každý deň zo svojej viery.“ [652]

1065 Ježiš Kristus sám je „Amen“ (Zjv 3, 14). On je definitívne „Amen“ Otcovej lásky k nám; on berie na seba a završuje naše „Amen“ Otcovi: „Všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ,áno‘, a preto je skrze neho aj naše ,amen‘ Bohu na slávu“ (2 Kor 1, 20):

„Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi
máš ty, Bože, Otče všemohúci,
v jednote s Duchom Svätým
všetku úctu a slávu
po všetky veky vekov.

AMEN.“ [653]

 

 

Druhá časť

Slávenie kresťanského tajomstva
Prečo liturgia?


1066 V Symbole viery Cirkev vyznáva tajomstvo Najsvätejšej Trojice a tajomstvo jej vôle50 podľa jej „dobrotivého rozhodnutia“ (Ef 1, 9) o celom stvorení: Otec uskutočňuje „tajomstvo svojej vôle“ tak, že
dáva svojho milovaného Syna a svojho Svätého Ducha na spásu sveta a na slávu svojho mena. Také je Kristovo tajomstvo, [1] zjavené a uskutočnené v dejinách podľa určitého zámeru, podľa múdro usporiadaného „rozhodnutia“,236 ktoré svätý Pavol nazýva „plán [ekonómia] tajomstva“ (Ef 3, 9) a ktoré patristická tradícia pomenuje „ekonómiou vteleného Slova“ alebo „ekonómiou spásy“.

1067 „Toto dielo vykúpenia ľudstva a dokonalej oslavy Boha, ktorého predohrou boli veľké Božie skutky uprostred ľudu Starého zákona, uskutočnil Kristus Pán predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho požehnaného umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia. V tomto tajomstve ,svojou smrťou našu smrť premohol a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život‘. Lebo z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo obdivuhodné tajomstvo celej Cirkvi.“ [2] 571 Preto Cirkev v liturgii slávi predovšetkým veľkonočné tajomstvo, ktorým Kristus zavŕšil dielo našej spásy.

1068 Toto Kristovo tajomstvo Cirkev ohlasuje a slávi vo svojej liturgii, aby veriaci z neho žili a svedčili o ňom vo svete:

„Liturgia totiž, ktorou sa ,uskutočňuje dielo nášho vykúpenia‘, nadovšetko v božskej eucharistickej obete, najväčšmi prispieva k tomu, aby veriaci svojím životom prejavovali a iným odhaľovali Kristovo tajomstvo a skutočnú povahu pravej Cirkvi.“ [3]

Čo znamená slovo liturgia?

1069 Slovo „liturgia“ v pôvodnom význame znamená „verejné dielo“, „službu v mene ľudu alebo v prospech ľudu“. V kresťanskej tradícií znamená, že Boží ľud sa zúčastňuje na „Božom diele“. [4] Prostredníctvom liturgie Kristus, náš Vykupiteľ a Veľkňaz, pokračuje vo svojej Cirkvi, s ňou a skrze ňu v diele nášho vykúpenia.

1070 V Novom zákone sa slovom „liturgia“ označuje nielen slávenie Božieho kultu,[5] ale aj ohlasovanie evanjelia[6] a činorodá láska. [7] Vo všetkých týchto prípadoch ide o službu Bohu a ľuďom. Cirkev je pri liturgickom slávení služobnicou na obraz svojho Pána, jediného „Liturga“,[8] lebo má účasť na jeho kňazstve (kult), 783 ktoré je prorocké (ohlasovanie slova) a kráľovské (služba lásky).

„Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže Hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult. Preto každé liturgické slávenie ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.“ [9]

Liturgia ako prameň života

1071 Liturgia, Kristovo dielo, je aj činnosťou jeho Cirkvi. Realizuje a ukazuje Cirkev ako viditeľný znak spoločenstva medzi Bohom a ľuďmi skrze Krista. Zapája veriacich do nového života spoločenstva.1692
Vyžaduje, aby sa všetci na nej zúčastňovali „vedome, aktívne a s úžitkom“. [10]

1072 „Liturgia nevyčerpáva celú činnosť Cirkvi“:[11] má ju predchádzať evanjelizácia, viera a obrátenie. Vtedy môže prinášať ovocie v živote veriacich – nový život podľa Ducha, angažovanie sa v poslaní Cirkvi a službu jej jednote.
Modlitba a liturgia

1073 Liturgia je aj účasťou na Kristovej modlitbe, ktorou sa Kristus obracia na Otca v Duchu Svätom. Každá kresťanská modlitba nachádza v liturgii svoj prameň a svoj ciel: Prostredníctvom liturgie sa vnútorný človek zakoreňuje a upevňuje [12] v nesmiernej láske, ktorou nás miluje Otec[13] vo svojom milovanom Synovi. To sa samo „obdivuhodné Božie dielo“ prežíva a zvnútorňuje každou modlitbou „v každom čase v Duchu“2558 (Ef 6, 18).

Katechéza a liturgia

1074 „Liturgia je vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameň, z ktorého vyviera všetka jej sila.“ [14] Je teda vynikajúcim miestom pre katechézu Božieho ľudu. „Katechéza je svojou povahou spätá s každým liturgickým a sviatostným slávením, lebo vo sviatostiach, najmä v Eucharistii, Ježiš Kristus plne pôsobí, aby pretváral ľudí.“ [15]

1075 Liturgická katechéza426 sa zameriava na to, aby vovádzala do Kristovho tajomstva (je „mystagógiou“), a to tak, že postupuje od viditeľného k neviditeľnému, od označujúceho k označovanému, od
„sviatostí“ k „tajomstvám“. 774 Takáto katechéza je úlohou miestnych a regionálnych katechizmov. Tento Katechizmus, ktorý chce poslúžiť celej Cirkvi v rozmanitosti jej obradov a kultúr, [16] vyloží to, čo je základné a spoločné pre celú Cirkev v oblasti liturgie chápanej ako tajomstvo a slávenie (prvý oddiel), a potom sedem sviatostí a sväteniny (druhý oddiel).
Prvý oddiel

Sviatostná ekonómia


1076 Vyliatím Ducha Svätého v deň Turíc bola Cirkev zjavená svetu. [1] Darom Ducha sa začína nové obdobie „vo vysluhovaní tajomstva [dispensatio mysterii]“: obdobie Cirkvi, v ktorom Kristus prostredníctvom liturgie svojej Cirkvi zviditeľňuje a sprítomňuje svoje dielo spásy a dáva na ňom účasť, „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26). V tomto období Cirkvi Kristus žije a pôsobí vo svojej Cirkvi a s ňou novým spôsobom,739 ktorý je vlastný tomuto novému obdobiu. Pôsobí prostredníctvom sviatostí. Spoločná tradícia Východu i Západu to nazýva „sviatostnou ekonómiou“, ktorá spočíva v udeľovaní (alebo
„vysluhovaní“) ovocia Kristovho veľkonočného tajomstva pri slávení „sviatostnej“ liturgie Cirkvi.

Preto treba najprv vysvetliť toto „sviatostné vysluhovanie“ (prvá kapitola). Tak sa jasnejšie ukáže povaha a podstatné črty liturgického slávenia (druhá kapitola).

Prvá kapitola

Veľkonočné tajomstvo v období Cirkvi
1. článok

Liturgia – dielo Najsvätejšej trojice
I. Otec, prameň a cieľ liturgie


1077 „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. 492 Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli
pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi“ (Ef 1, 3-6).

1078 Požehnávanie je božská činnosť, 2626 ktorá dáva život a ktorej prameňom je Otec. Jeho požehnanie je zároveň slovo i dar (po latinsky bene-dictio, po grécky eu-logia, doslovne „dobro-rečenie“). Ak sa tento výraz aplikuje na človeka, znamená adoráciu a odovzdanie sa svojmu Stvoriteľovi vo vzdávaní vďaky.

1079 Od začiatku až do konca vekov je celé Božie dielo požehnaním. Od liturgickej poémy o prvom stvorení až po ospevovanie nebeského Jeruzalema inšpirovaní autori ohlasujú plán spásy ako nesmierne Božie požehnanie.

1080 Už na začiatku Boh požehnal živé bytosti, predovšetkým muža a ženu. Zmluva s Noemom a so všetkými živými bytosťami toto požehnanie plodnosti obnovuje, a to napriek hriechu človeka, pre ktorý je zem „prekliata“. Ale počnúc Abrahámom Božie požehnanie preniká do ľudských dejín, ktoré smerovali k smrti, aby ich znovu pozdvihlo k životu, k jeho prameňu; vierou „otca veriacich“, ktorý dostáva požehnanie, sa začínajú dejiny spásy.

1081 Božie požehnania sa prejavujú v obdivuhodných a spasiteľných udalostiach; takými sú: narodenie Izáka, východ z Egypta (Pascha a exodus), darovanie Zasľúbenej zeme, vyvolenie Dávida, Božia prítomnosť v chráme, očisťujúce vyhnanstvo a návrat „malého zvyšku“. Zákon, Proroci a Žalmy, z ktorých je utkaná liturgia vyvoleného ľudu, pripomínajú tieto Božie požehnania a zároveň na ne odpovedajú dobrorečeniami chvály a vďakyvzdania.

1082 Božie požehnanie sa naplno prejavuje a udeľuje v liturgii Cirkvi: Otec sa v liturgii uznáva a adoruje ako prameň a cieľ všetkých požehnaní stvorenia a spásy; vo svojom Slove, ktoré sa pre nás vtelilo, umrelo a vstalo z mŕtvych, zahŕňa nás svojimi požehnaniami a skrze toto Slovo vlieva do našich sŕdc Dar, ktorý obsahuje všetky dary: Ducha Svätého.

1083 Tak sa dvojitý rozmer kresťanskej liturgie 2627 chápe ako odpoveď viery a lásky na „duchovné požehnania“, ktorými nás obdarúva Otec. Na jednej strane Cirkev spojená so svojím Pánom a „v Duchu
Svätom“ (Lk 10, 21) velebí Otca „za jeho nevýslovný dar“ (2 Kor 9, 15) adoráciou, chválou a vzdávaním vďaky. Na druhej strane Cirkev neprestáva, a to až do zavŕšenia Božieho plánu, prinášať Otcovi „obetu z jeho vlastných darov“ 1360 a prosiť ho o zoslanie Ducha Svätého na túto obetu, na seba samu, na veriacich a na celý svet, aby účasťou na smrti a zmŕtvychvstaní Krista Kňaza a mocou Svätého Ducha tieto Božie požehnania prinášali ovocie života „na chválu a slávu jeho milosti“ (Ef 1, 6).

II. Kristovo dielo v liturgii
Oslávený Kristus...


1084 Kristus, „ktorý sedí po pravici Otca“ 662 a vylieva Ducha Svätého na svoje telo, ktorým je Cirkev, pôsobí teraz prostredníctvom sviatostí, ktoré ustanovil na udeľovanie svojej milosti. Sviatosti sú vnímateľné znaky (slová a úkony) prístupné našej terajšej ľudskej prirodzenosti. 1127 Kristovým pôsobením a mocou Ducha Svätého spôsobujú milosť, ktorú naznačujú (gratiam efficiunt quam significant).

1085 V liturgii Cirkvi Kristus naznačuje a uskutočňuje predovšetkým svoje veľkonočné tajomstvo. Ježiš počas svojho pozemského života svojím učením ohlasoval a svojimi činmi anticipoval svoje veľkonočné tajomstvo. Keď nadišla jeho hodina,[2] prežíva jedinečnú udalosť dejín, ktorá sa nepomíňa: Ježiš „raz navždy“ (Rim 6, 10; Hebr 7, 27; 9, 12) umiera, je pochovaný, vstáva z mŕtvych a sedí po pravici Otca. Je to skutočná udalosť, ktorá sa odohrala v našich dejinách, ale je celkom ojedinelá, lebo všetky ostatné udalosti dejín sa raz odohrajú a potom sa pominú, pohltené minulosťou. Naproti tomu Kristovo veľkonočné tajomstvo nemôže zostať iba v minulosti, lebo on svojou smrťou zničil smrť,519 a všetko, čím Kristus je, a všetko, čo urobil a pretrpel za všetkých ľudí, má účasť na Božej večnosti, takže
presahuje všetky časy a stáva sa v nich prítomné. 1165 Udalosť kríža a zmŕtvychvstania pretrváva a všetko priťahuje k Životu.
... je už od apoštolskej Cirkvi...

1086 „Ako Otec poslal Krista, aj on poslal apoštolov, 858 naplnených Duchom Svätým, aby hlásaním evanjelia všetkému stvoreniu nielen zvestovali, že Boží Syn nás svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním
vyslobodil zo satanovej moci a zo smrti a previedol do Otcovho kráľovstva, ale aby dielo spásy, ktoré ohlasovali, aj uskutočňovali Obetou a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život.“[3]

1087 A tak keď vzkriesený Kristus dáva apoštolom Ducha Svätého, zveruje im svoju moc posväcovať: [4] stávajú sa Kristovými sviatostnými znakmi. Mocou toho istého Ducha Svätého apoštoli zverujú túto moc svojim nástupcom. Toto „apoštolské nástupníctvo“ 861 (successio apostolica) stvárňuje celý liturgický život Cirkvi.
1536 Ono samo je sviatostné, lebo sa prenáša sviatosťou posvätného stavu.
... prítomný v pozemskej liturgii...

1088 „Na uskutočňovanie takého veľkého diela [vysluhovania alebo udeľovania svojho diela spásy] je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi,776 najmä v liturgických sláveniach.
669 Je prítomný v obete svätej omše v osobe služobníka, lebo teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži, ako aj, a predovšetkým, pod eucharistickými spôsobmi.1373 Je prítomný svojou mocou vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Je prítomný vo svojom slove, lebo to on hovorí, keď sa v Cirkvi čítajú sväté Písma. Napokon je prítomný, keď sa Cirkev modlí a spieva, ako to sám prisľúbil: ,Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi‘ (Mt 18, 20).“ [5]

1089 „V takom veľkom diele, ktorým sa Boh dokonale oslavuje a ľudia posväcujú, Kristus si vždy pridružuje Cirkev, svoju milovanú Nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.“ [6]
... ktorá je účasťou na nebeskej liturgii

1090 „V pozemskej liturgii 1137-1139 máme účasť na tej nebeskej liturgii – a vopred ju okusujeme –, ktorá sa slávi vo svätom meste Jeruzaleme, do ktorého smerujeme ako pútnici, kde sedí Kristus po pravici Boha ako služobník svätyne a pravého stánku; s celým zástupom nebeského vojska spievame chválospev na slávu Pánovi; s úctou si spomíname na svätých a dúfame, že dosiahneme nejakú účasť na ich spoločenstve; očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, kým sa nezjaví on, náš život, a nezjavíme sa aj my s ním v sláve.“ [7]

III. Duch Svätý a Cirkev v liturgii

1091 V liturgii je Duch Svätý vychovávateľom viery Božieho ľudu a tvorcom „Božích veľdiel“, ktorými sú sviatosti Novej zmluvy.798 Túžbou a dielom Ducha v srdci Cirkvi je, aby sme žili životom vzkrieseného Krista. Keď v nás nájde odpoveď viery, ktorú on vzbudil, nastáva pravá spolupráca, ktorou sa liturgia stáva spoločným dielom Ducha Svätého a Cirkvi.

1092 Pri tomto sviatostnom vysluhovaní Kristovho tajomstva737 pôsobí Duch Svätý takým istým spôsobom ako v iných obdobiach ekonómie spásy: pripravuje Cirkev na stretnutie s jej Pánom; pripomína a predstavuje Krista viere zhromaždených; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňuje a aktualizuje Kristovo tajomstvo; napokon ako Duch spoločenstva spája Cirkev so životom a poslaním Ježiša Krista.

Duch Svätý pripravuje na prijatie Krista

1093 Duch Svätý vo sviatostnej ekonómii spĺňa predobrazy Starej zmluvy. Keďže Kristova Cirkev 762 bola „obdivuhodne pripravovaná v dejinách izraelského ľudu a v Starej zmluve“, [8] liturgia Cirkvi zachováva ako integrálnu a nenahraditeľnú súčasť niektoré kultové prvky Starej zmluvy tým, že si ich osvojuje:
najmä čítanie Starého zákona, 121
modlitbu žalmov 2585
a nadovšetko pamiatku spasiteľných udalostí 1081 a predobrazových skutočností, ktoré dosiahli svoje splnenie v Kristovom tajomstve (prisľúbenie a zmluva, exodus a Pascha, kráľovstvo a chrám,
vyhnanstvo a návrat).

1094 Práve na tejto harmónii dvoch Zákonov [9] sa rozvíja Pánova veľkonočná katechéza [10] a potom aj katechéza apoštolov a cirkevných Otcov. Táto katechéza odhaľuje, čo zostávalo skryté v litere Starého zákona – Kristovo tajomstvo. Volá sa „typologická“, lebo zjavuje Kristovu novosť, vychádzajúc z „predobrazov“ (typov), ktoré ju zvestovali skutkami, slovami a symbolmi prvej Zmluvy. Týmto „novým čítaním“, čiže chápaním v Duchu pravdy, vychádzajúc od Krista, sa predobrazy objasňujú. [11] Tak potopa a Noemov koráb boli predobrazmi spásy prostredníctvom krstu; [12] takisto nimi boli aj oblak a prechod cez Červené more; voda zo skaly bola predobrazom Kristových duchovných darov;[13] manna na púšti bola predobrazom Eucharistie, ktorá je „pravý chlieb z neba“ (Jn 6, 32).

1095 Preto Cirkev najmä v Adventnom a Pôstnom období a predovšetkým na Veľkonočnú vigíliu281 v tomto novom svetle číta a znova prežíva všetky tieto veľké udalosti dejín spásy v „dnešku“ svojej liturgie.
To však tiež vyžaduje, aby katechéza pomáhala veriacim otvoriť sa tomuto „duchovnému“ chápaniu ekonómie spásy, ako ho predstavuje a dáva prežívať liturgia Cirkvi.117

1096 Židovská a kresťanská liturgia. Lepšie poznanie viery a náboženského života židovského národa, ako sa ešte aj dnes vyznáva a žije, môže pomôcť lepšie pochopiť určité črty kresťanskej liturgie. Pre židov i pre kresťanov je Sväté písmo podstatnou časťou ich liturgie, a to na ohlasovanie Božieho slova, na odpoveď na toto slovo, na modlitbu chvály a prosby za živých i mŕtvych a na utiekanie sa k Božiemu milosrdenstvu. 1174 Liturgia slova vo svojej vlastnej štruktúre má pôvod v židovskej modlitbe. Liturgia hodín a iné liturgické texty a formuláre majú v nej svoje paralely a takisto aj samy formuly našich najúctyhodnejších modlitieb, ako je Otče náš. 1352 Aj eucharistické modlitby sa inšpirujú vzormi zo židovskej tradície. Vzťah
medzi židovskou a kresťanskou liturgiou, ale aj rozdielnosť ich obsahu sú osobitne viditeľné na veľké sviatky liturgického roka, ako je napríklad Veľká noc. Veľkú noc (Paschu) slávia kresťania i židia. 840 U židov je to Veľká noc dejín zameraná na
budúcnosť. U kresťanov je to Veľká noc uskutočnená Kristovou smrťou a jeho zmŕtvychvstaním, hoci ešte v očakávaní definitívneho zavŕšenia.

1097 V liturgii Novej zmluvy je každé liturgické slávenie, najmä slávenie Eucharistie a sviatostí, stretnutím medzi Kristom a Cirkvou. Liturgické zhromaždenie má svoju jednotu zo „spoločenstva Ducha Svätého“, ktorý spája Božie deti do jediného Kristovho tela. Toto zhromaždenie presahuje všetky ľudské, rasové, kultúrne a spoločenské príbuznosti.

1098 Zhromaždenie sa má pripraviť na stretnutie so svojím Pánom, má byť dobre pripraveným ľudom. [14] Táto príprava sŕdc je spoločným dielom Ducha Svätého a zhromaždenia, najmä jeho vysvätených služobníkov. Milosť Ducha Svätého sa usiluje vzbudiť vieru, 1430 obrátenie srdca a súhlas s Otcovou vôľou. Tieto dispozície sú predpokladom na prijatie ďalších milostí poskytovaných pri samotnom slávení a na ovocie nového života, ktoré má potom slávenie priniesť.

Duch Svätý pripomína Kristovo tajomstvo

1099 Duch a Cirkev spolupracujú na tom, aby sa Kristus a jeho dielo spásy stali zjavnými v liturgii. Liturgia je pamiatkou tajomstva spásy, a to predovšetkým v Eucharistii a analogicky aj v ostatných sviatostiach. Duch Svätý je živou pamäťou Cirkvi. [15] 91

1100 Božie slovo. 1134 Duch Svätý pripomína liturgickému zhromaždeniu predovšetkým zmysel udalosti spásy tým, že dáva život Božiemu slovu, ktoré sa ohlasuje, aby sa mohlo prijať a žiť.

„Sväté písmo má v liturgickom slávení veľmi veľký význam. 103 131 Z neho sa totiž čítajú a v homílii vysvetľujú čítania, z neho sa spievajú žalmy, z jeho inšpirácie a podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel úkony a znaky.“ [16]

1101 Duch Svätý dáva duchovné chápanie Božieho slova tým, čo ho čítajú a počúvajú, a to podľa dispozícií ich srdca. 117 Prostredníctvom slov, úkonov a symbolov, ktoré tvoria osnovu liturgického slávenia, vovádza veriacich a vysvätených služobníkov do živého vzťahu s Kristom, ktorý je Slovom a Obrazom Otca, aby mohli uviesť do svojho života zmysel toho, čo pri slávení počúvajú, kontemplujú a konajú.

1102 „Slovom spásy... sa živí v srdci veriacich viera, ktorou spoločenstvo veriacich vzniká a rastie.“ [17] Ohlasovanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na poučenie, ale vyžaduje odpoveď viery 143 ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A je to znova Duch Svätý, ktorý dáva milosť viery, posilňuje ju a dáva jej rásť v spoločenstve. Liturgické zhromaždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere.

1103 Anamnéza (pamiatka).1362 Liturgické slávenie sa vždy vzťahuje na spasiteľné Božie zásahy do dejín. „Ekonómia [plán] Zjavenia sa uskutočňuje činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté, takže...
slová ohlasujú skutky a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté.“ [18] V liturgii slova Duch Svätý „pripomína“ zhromaždeniu všetko, čo pre nás vykonal Ježiš Kristus. Podľa povahy liturgických úkonov a obradných tradícií cirkví slávenie „koná pamiatku“ obdivuhodných Božích skutkov vo viac alebo menej rozvinutej anamnéze. Duch Svätý, ktorý takto prebúdza pamäť Cirkvi, vzbudzuje aj vzdávanie vďaky a chvály (doxológiu).

 



Duch Svätý aktualizuje Kristovo tajomstvo

1104 Kresťanská liturgia nielen pripomína udalosti, ktoré nás spasili, ale ich aj aktualizuje, sprítomňuje. 1085 Kristovo veľkonočné tajomstvo sa slávi, neopakuje sa; opakujú sa iba slávenia. Pri každom z nich sa uskutočňuje vyliatie Ducha Svätého, ktorý aktualizuje jediné tajomstvo.

1105 Epikléza („vzývanie nad“) je prosba, v ktorej kňaz úpenlivo prosí Otca o zoslanie Ducha Posvätiteľa, aby sa obetné dary stali Kristovým telom 1153 a krvou a aby sa veriaci, keď ich prijmú, aj sami stali živou obetou Bohu.

1106 Epiklézaje spolu s anamnézou srdcom každého sviatostného slávenia a osobitným spôsobom slávenia Eucharistie:

„Pýtaš sa, ako sa chlieb stáva Kristovým telom a víno... Kristovou krvou? 1375 Ja ti odpovedám, že Duch Svätý zostupuje a uskutočňuje to, čo veľmi presahuje každé slovo a každé chápanie... Nech ti stačí
počuť, že sa to deje pôsobením Ducha Svätého, tak ako pôsobením Ducha Svätého Pán vzal sebe a v sebe samom telo zo svätej Bohorodičky.“ [19]

1107 Pretvárajúca moc Ducha Svätého v liturgii urýchľuje príchod Kráľovstva a zavŕšenie tajomstva spásy. 2816 Duch Svätý nám v očakávaní a v nádeji umožňuje skutočne anticipovať plné spoločenstvo
s Najsvätejšou Trojicou. Duch Svätý, poslaný Otcom, ktorý vždy vyslyší epiklézu Cirkvi, dáva život tým, čo ho prijímajú, aje pre nich už teraz „závdavkom“ ich dedičstva. [20]

 

Spoločenstvo Ducha Svätého

1108 Cieľom poslania Ducha Svätého v každom liturgickom slávení je uvádzať do spoločenstva s Kristom, 788 a tak utvárať jeho telo. Duch Svätý je akoby miazgou Otcovho viniča, ktorý prináša svoje ovocie na ratolestiach. [21] V liturgii sa uskutočňuje najvnútornejšia spolupráca1091 medzi Duchom Svätým a Cirkvou. On, Duch spoločenstva, zostáva ustavične v Cirkvi, a preto je Cirkev veľkou sviatosťou spoločenstva s Bohom775 zhromažďujúcou roztratené Božie deti. Ovocím Ducha v liturgii je spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou a zároveň bratské spoločenstvo. [22]

1109 Epikléza je aj prosba, aby sa plne uskutočnila účasť zhromaždenia na Kristovom tajomstve. „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Boha [Otca] i spoločenstvo Svätého Ducha“ (2 Kor 13, 13) majú zostávať vždy s nami a prinášať ovocie aj po slávení Eucharistie. Preto Cirkev prosí Otca o zoslanie Ducha Svätého, aby urobil zo života veriacich živú obetu Bohu ich duchovným pretvorením na obraz Krista 1368 ich starosťou o jednotu Cirkvi a ich účasťou na jej poslaní svedectvom a službou lásky.

Zhrnutie

1110 V liturgii Cirkvi sa Boh Otec zvelebuje a adoruje ako prameň všetkých požehnaní stvorenia a spásy, ktorými nás požehnal vo svojom Synovi, aby nám dal Ducha adoptívneho synovstva.

1111 Kristovo pôsobenie v liturgii je sviatostné, lebo jeho tajomstvo spásy sa v nej sprítomňuje mocou jeho Svätého Ducha; lebo jeho telo, ktorým je Cirkev, je akoby sviatosť (znak a nástroj), ktorou Duch Svätý dáva účasť na tajomstve spásy; lebo putujúca Cirkev prostredníctvom svojich liturgických slávení už má účasť na nebeskej liturgii a vopred ju okusuje.

1112 Poslaním Ducha Svätého v liturgii Cirkvi je pripravovať zhromaždenie na stretnutie s Kristom; pripomínať a predstavovať Krista viere zhromaždenia; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňovať a aktualizovať Kristovo spasiteľné dielo a pôsobiť, aby dar spoločenstva v Cirkvi prinášal ovocie.

 

2. článok

Veľkonočné tajomstvo vo sviatostiach Cirkvi


1113 Celý liturgický život Cirkvi 1210 sa sústreďuje okolo eucharistickej obety a sviatostí. [23] V Cirkvi je sedem sviatostí: krst, birmovanie čiže krizmácia, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätný stav
a manželstvo. [24] V tomto článku sa hovorí o tom, čo má sedem sviatostí Cirkvi spoločné z hľadiska učenia. Čo majú spoločné z hľadiska slávenia, sa vysvetlí v druhej kapitole tohto oddielu, a čo je každej z nich vlastné, bude predmetom druhého oddielu.

I. Kristove sviatosti

1114 „Pridŕžajúc sa učenia svätých Písem, apoštolských tradícií a... [jednomyseľného] súhlasu Otcov,“ [25] vyznávame, že „všetky sviatosti Nového zákona... ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus“. [26]

1115 Ježišove slová a činy počas jeho skrytého života a jeho verejného účinkovania boli už spasiteľné. 512-560 Anticipovali moc jeho veľkonočného tajomstva. Ohlasovali a pripravovali to, čo dal Cirkvi, keď bolo všetko dokonané. Tajomstvá Kristovho života sú základom toho, čo Kristus, teraz už prostredníctvom vysvätených služobníkov svojej Cirkvi, udeľuje vo sviatostiach, lebo „čo bolo na našom Vykupiteľovi viditeľné, prešlo do sviatostí“. [27]

1116 Ako „sily, ktoré vychádzajú“ z Kristovho tela, [28] 1504 stále živého a oživujúceho, a ako činy Ducha Svätého,
774 ktorý pôsobí v jeho tele, ktorým je Cirkev, sviatosti sú „Božie veľdiela“ v novej a večnej zmluve.

II. Sviatosti Cirkvi

1117 Cirkev skrze Ducha Svätého, ktorý ju uvádza „do plnej pravdy“ (Jn 16, 13), postupne spoznala tento poklad prijatý od Krista a ako verná správkyňa Božích tajomstiev [29] spresnila jeho „spravovanie“ (dispensatio), ako to urobila aj s kánonom (zoznamom kníh) Svätého písma 120 a s učením viery. Takto Cirkev v priebehu storočí rozoznala, že medzi jej liturgickými sláveniami je sedem takých,
ktoré sú vo vlastnom zmysle slova sviatosťami ustanovenými Pánom.

1118 Sviatosti sú „sviatosťami Cirkvi“ v dvojakom zmysle: sú „skrze ňu“ a „pre ňu“. Sú „skrze Cirkev“, lebo ona je sviatosťou činnosti Ježiša Krista, ktorý v nej pôsobí vďaka zoslaniu Ducha Svätého. A sú „pre Cirkev“, sú „sviatosťami, ktorými sa buduje Cirkev“,[30] 1396 lebo robia zjavným a udeľujú ľuďom, najmä v Eucharistii, tajomstvo spoločenstva s Bohom Láskou, jedným v troch osobách.

1119 Keďže Cirkev tvorí s Kristom Hlavou 792 „akoby jedinú mystickú osobu“,[31] pôsobí vo sviatostiach ako „kňazské spoločenstvo“, ktoré je „organicky usporiadané“. [32] Krstom a birmovaním sa kňazský ľud
stáva spôsobilým sláviť liturgiu. Na druhej strane niektorí veriaci „vyznačení posvätným stavom sú v Kristovom mene ustanovení, aby živili Cirkev Božím slovom a Božou milosťou“. [33]

1120 Vysvätená služba čiže „služobné kňazstvo 1547 (ministerium ordinatum seu sacerdotium ministeriale)“ [34] je v službe krstného kňazstva. Zaručuje, že vo sviatostiach skutočne pôsobí Ježiš Kristus skrze Ducha Svätého v prospech Cirkvi. Poslanie spásy, ktoré Otec zveril svojmu vtelenému Synovi, je zverené apoštolom a prostredníctvom nich ich nástupcom: dostávajú Ježišovho Ducha, aby konali v jeho mene a v jeho osobe.[35] Vysvätená služba (ministerium ordinatum) je teda sviatostným putom, ktoré spája liturgické slávenie s tým, čo povedali a vykonali apoštoli, a prostredníctvom nich aj s tým, čo povedal a vykonal Kristus, ktorý je prameňom a základom sviatostí.

1121 Tri sviatosti: krst, birmovanie a posvätný stav udeľujú okrem milosti aj sviatostný charakter alebo „znak“, 1272
1304 prostredníctvom ktorého má kresťan účasť na Kristovom kňazstve
1582 a patrí do Cirkvi podľa rozličných stavov a funkcií. Toto pripodobnenie Kristovi a Cirkvi uskutočnené Duchom Svätým je nezničiteľné.[36] Zostáva navždy v kresťanovi ako pozitívna dispozícia na milosť, ako prísľub a záruka Božej ochrany a ako povolanie k Božiemu kultu a k službe Cirkvi. Preto tieto sviatosti nemožno nikdy opakovať.

III. Sviatosti viery

1122 Kristus poslal svojich apoštolov, aby „v jeho mene“ hlásali „všetkým národom... pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47): „Učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19). Poslanie krstiť, teda sviatostné poslanie je zahrnuté v poslaní evanjelizovať, 849 lebo na sviatosť pripravuje Božie slovo a viera, 1236 ktorá je súhlasom s týmto slovom.

„Boží ľud sa zhromažďuje predovšetkým slovom živého Boha... Hlásanie slova sa vyžaduje na samo vysluhovanie sviatostí, lebo ide o sviatosti viery, ktorá sa rodí zo slova a ním sa živí.“ [37]

1123 „Sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie kultu Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju slovami a vecami [či úkonmi] aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery.“[38] 1154

1124 Viera Cirkvi166 predchádza vieru veriaceho, ktorý je pozvaný, aby ju prijal. Keď Cirkev slávi sviatosti, vyznáva vieru prijatú od apoštolov. Z toho pochádza starodávny výrok: „Lex orandi, lex credendi“
1327
(alebo podľa Prospera Aquitana [5. storočie]: „Legem credendi lex statuat supplicandi“ [39] ). Zákon modlitby je zákonom viery. Cirkev verí tak, ako sa modlí. Liturgia je konštitutívnym prvkom svätej a živej Tradície. [40] 78

1125 Z tohto dôvodu nemožno nijaký sviatostný obrad 1205 meniť ani s ním manipulovať podľa ľubovôle vysväteného služobníka alebo spoločenstva. Ani sama najvyššia autorita Cirkvi nemôže liturgiu meniť podľa svojej ľubovôle, ale iba v poslušnosti viere (oboedientia fidei) a v posvätnej úcte k tajomstvu liturgie.

1126 Napokon, keďže sviatosti vyjadrujú a rozvíjajú spoločenstvo viery v Cirkvi, je lex orandi („zákon modlitby“) 815 jedným z podstatných kritérií dialógu, ktorý sa usiluje obnoviť jednotu kresťanov. [41]

IV. Sviatosti spásy

1127 Ak sa sviatosti náležite slávia vo viere, udeľujú milosť, ktorú naznačujú.[42] Sú účinné, pretože v nich pôsobí sám Kristus:1084 on krstí, on pôsobí vo svojich sviatostiach, aby udelil milosť, ktorú sviatosť naznačuje. Otec vždy vyslyší modlitbu Cirkvi svojho Syna,1105 ktorá v epikléze každej sviatosti vyjadruje svoju vieru v moc Ducha Svätého.
696 Podobne ako oheň premieňa na seba všetko, čoho sa dotkne, tak Duch Svätý premieňa na Boží život to, čo sa podriaďuje jeho sile.

1128 To je zmysel tvrdenia Cirkvi: [43] sviatosti pôsobia ex opere operato (t. j. „vykonaním úkonu“), čiže mocou Kristovho spasiteľného diela vykonaného raz navždy. Z toho vyplýva, že „sviatosť sa neuskutočňuje spravodlivosťou človeka, ktorý ju udeľuje alebo prijíma, ale mocou Boha“. [44] 1584 Keď sa sviatosť slávi podľa úmyslu Cirkvi, pôsobí v nej a skrze ňu moc Ježiša Krista a jeho Ducha nezávisle od osobnej svätosti vysluhovateľa. Pravda, ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.

1129 Cirkev tvrdí, že sviatosti Novej zmluvy1257 sú pre veriacich nevyhnutne potrebné na spásu. [45] „Sviatostná milosť“
2003 je milosť Ducha Svätého udelená Kristom a vlastná každej sviatosti. Duch uzdravuje a premieňa tých, čo ho prijímajú, pripodobňujúc ich Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich,[46] lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom.460

 

V. Sviatosti večného života

1130 Cirkev slávi tajomstvo svojho Pána, „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26), „aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28). Liturgiu už od apoštolských čias priťahuje k jej cieľu túžobné vzdychanie Ducha v Cirkvi: 2817„Marana tha!“ – „Pane, príď!“ (1 Kor 16, 22). Liturgia má tak účasť na Ježišovej túžbe: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka..., kým sa nenaplní v Božom kráľovstve“ (Lk
22, 15-16). V Kristových sviatostiach Cirkev už dostáva závdavok svojho dedičstva,950 už má účasť na večnom živote, hoci ešte očakáva „blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tít 2, 13). „A Duch i nevesta volajú: ,Príď!‘... ,Príď, Pane Ježišu!‘“ (Zjv 22, 17. 20).

Svätý Tomáš takto zhŕňa rozličné dimenzie sviatostného znaku: „Sviatosť je znak, ktorý pripomína, čo predchádzalo, čiže Kristovo utrpenie, i znak, ktorý ukazuje, čo v nás Kristovo utrpenie spôsobuje, totiž milosť, i znak, ktorý predpovedá čiže vopred zvestuje budúcu slávu.“[47]

Zhrnutie

1131 Sviatosti sú účinné znaky milosti ustanovené Kristom a zverené Cirkvi, ktorými sa nám udeľuje Boží život. Viditeľné obrady, ktorými sa sviatosti slávia, naznačujú a spôsobujú milosti, ktoré sú vlastné každej sviatosti. Sviatosti prinášajú ovocie v tých, ktorí ich prijímajú s potrebnými dispozíciami.

1132 Cirkev slávi sviatosti ako kňazské spoločenstvo, ktorého štruktúru tvorí krstné kňazstvo a kňazstvo vysvätených služobníkov.

1133 Duch Svätý pripravuje na sviatosti Božím slovom a vierou, ktorá prijíma slovo do dobre pripravených sŕdc. Vtedy sviatosti posilňujú a vyjadrujú vieru.

1134 Ovocie sviatostného života je zároveň osobné i ekleziálne: pre každého veriaceho je týmto ovocím život pre Boha v Kristovi Ježišovi; pre Cirkev je to vzrast v láske a v jej poslaní vydávať svedectvo.

 

Druhá kapitola

Sviatostné slávenie Veľkonočného tajomstva

1135 Katechéza o liturgii vyžaduje predovšetkým pochopenie sviatostnej ekonómie (prvá kapitola). V tomto svetle sa ukazuje novosť jej slávenia. Druhá kapitola sa teda bude zaoberať slávením sviatostí Cirkvi. Vysvetlí sa v nej, čo má v rozličných liturgických tradíciách slávenie siedmich sviatostí spoločné. O tom, čo je každej z nich vlastné, sa bude hovoriť neskôr. Táto základná katechéza o sviatostných sláveniach odpovie na prvé otázky, ktoré si veriaci v tomto ohľade kladú:
Kto slávi?
Ako sláviť?
Kedy sláviť?
Kde sláviť?


1. článok

Slávenie liturgie Cirkvi
I. Kto slávi?


1136 Liturgia je „činnosť“ úplného Krista. 795 Tí, čo ju teraz slávia povznesení ponad znaky, sú už v nebeskej liturgii,
1090 kde je slávenie naplno spoločenstvom a sviatkom.
Kto slávi nebeskú liturgiu? 2642

1137 Zjavenie svätého Jána, ktoré sa číta v liturgii Cirkvi, nám najprv zjavuje, že „na nebi stál trón a na tróne On, Sediaci“ (Zjv 4, 2): „Pán“, Boh (Iz 6, 1). [1] Potom zjavuje „Baránka, 662 ktorý bol ako zabitý“ (Zjv 5, 6): [2] ukrižovaného a vzkrieseného Krista, jediného Veľkňaza pravého svätostánku[3], „ktorý dary prináša a je prinášaný, ich prijíma a je rozdávaný“.[4] Nakoniec zjavuje „rieku vody života... vytekajúcu od Božieho a Baránkovho trónu“ (Zjv 22, 1), jeden z najkrajších symbolov Ducha Svätého.[5]

1138 Na službe chvály Boha a na zavŕšení jeho plánu sa zúčastňujú tí, čo boli „zjednotení ako v hlave“ v Kristovi: 335 nebeské mocnosti, [6] celé stvorenie (štyri živé bytosti), služobníci Starej a Novej zmluvy (dvadsaťštyri starcov), nový Boží ľud (stoštyridsaťštyritisíc označených),[7] najmä mučeníci „zabití pre Božie slovo“ (Zjv 6, 9), presvätá Božia Matka (žena[8] ),1370 Baránkova nevesta[9] a napokon „veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7, 9).

1139 Na tejto nebeskej liturgii nám Duch Svätý a Cirkev dávajú účasť, keď vo sviatostiach slávime tajomstvo spásy.
Kto slávi sviatostnú liturgiu?

1140 Sviatostnú liturgiu slávi celé spoločenstvo, 752
1348 Kristovo telo zjednotené so svojou Hlavou. „Liturgické slávenia nie sú súkromné slávenia, ale slávenia Cirkvi, ktorá je ,sviatosťou jednoty‘, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov. Preto patria celému telu Cirkvi, robia ho zjavným a pôsobia naň. Jeho jednotlivých údov sa však týkajú rozličným spôsobom podľa rozdielnosti stavov, úloh a činnej účasti.“ [10] 1372 Preto „kedykoľvek obrady vyžadujú, podľa osobitnej povahy každého z nich, spoločné slávenie s prítomnosťou a činnou účasťou veriacich, treba zdôrazniť, že sa mu má dať podľa možnosti prednosť pred individuálnym a akoby súkromným slávením“. [11]

1141 Zhromaždenie, ktoré slávi, je spoločenstvo pokrstených, ktorí „sú znovuzrodením [v krste] a pomazaním Ducha Svätého posvätení na duchovný dom a sväté kňazstvo, aby ako kresťania celou svojou činnosťou prinášali duchovné obety“. [12] Toto „spoločné kňazstvo“ (sacerdotium commune) je kňazstvo Krista, jediného Kňaza,1120 na ktorom majú účasť všetky jeho údy. [13]

„Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k tej plnej, uvedomenej a činnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a ktorá je pre kresťanský ľud, ,vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo‘1268 (1 Pt 2, 9),[14] na základe krstu právom a povinnosťou.“ [15]

1142 „Ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť“ (Rim 12, 4). Niektoré údy povoláva Boh v Cirkvi a skrze Cirkev na osobitnú službu spoločenstvu. Títo služobníci sú vybratí a prijímajú sviatosť posvätného stavu, ktorou ich Duch Svätý robí schopnými konať v osobe Krista Hlavy, aby slúžili všetkým údom Cirkvi. [16] 1549 Vysvätený služobník je akoby „ikonou“ Krista Kňaza. Keďže sviatosť Cirkvi sa plne prejavuje v Eucharistii, služba biskupa sa prejavuje predovšetkým v predsedaní Eucharistii1561 a v spoločenstve s ním aj služba kňazov a diakonov.

1143 Aby sa poslúžilo úlohám spoločného kňazstva veriacich, jestvujú aj iné osobitné služby, neudeľované sviatosťou posvätného stavu,903 ktorých funkciu určujú biskupi podľa liturgických tradícií a pastoračných potrieb. „Aj miništranti, lektori, komentátori a členovia speváckeho zboru [schola cantorum] konajú opravdivú liturgickú službu.“ [17] 1672

1144 Pri slávení sviatostí je teda „liturgom“ celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie, ale „v jednote Ducha“, ktorý pôsobí vo všetkých. „Pri liturgických sláveniach nech každý, či vysvätený služobník, alebo veriaci, koná pri plnení svojej funkcie len to a všetko to, čo mu podľa povahy veci a liturgických predpisov patrí.“ [18]

 



II. Ako sláviť?
Znaky a symboly 1333-1340

1145 Sviatostné slávenie je utkané zo znakov a symbolov. Podľa Božej pedagógie (výchovy) spásy ich význam má korene v diele stvorenia53 a v ľudskej kultúre, spresňuje sa v udalostiach Starej zmluvy
a naplno sa zjavuje v osobe a diele Ježiša Krista.

1146 Znaky zo sveta ľudí. V ľudskom živote majú znaky a symboly dôležité miesto. Človek ako bytosť telesná a zároveň duchovná vyjadruje a vníma duchovné skutočnosti prostredníctvom hmotných znakov a symbolov.362
2702 Ako spoločenská bytosť človek potrebuje znaky a symboly, aby mohol komunikovať s inými pomocou reči, posunkov a úkonov.
1879 To isté platí aj o jeho vzťahu k Bohu.

1147 Boh hovorí človekovi prostredníctvom viditeľného stvorenia.299 Hmotný vesmír sa predstavuje rozumu človeka, aby v ňom človek čítal stopy svojho Stvoriteľa. [19] Svetlo a noc, vietor a oheň, voda a zem, strom a ovocie hovoria o Bohu a zároveň symbolicky vyjadrujú jeho veľkosť a blízkosť.

1148 Keďže tieto skutočnosti vnímateľné zmyslami sú stvorené, môžu sa stať miestom, kde sa prejavuje činnosť Boha, ktorý posväcuje ľudí, a činnosť ľudí, ktorí preukazujú kult Bohu. To isté platí aj o znakoch a symboloch spoločenského života ľudí: umývať a pomazať, lámať chlieb a piť z toho istého kalicha môže vyjadrovať posväcujúcu prítomnosť Boha a vďačnosť človeka voči svojmu Stvoriteľovi.

1149 Veľké náboženstvá 843 ľudstva často veľmi pôsobivo dosviedčajú tento kozmický a symbolický význam náboženských obradov. Liturgia Cirkvi predpokladá, preberá a posväcuje prvky stvorenia a ľudskej kultúry tak, že im udeľuje hodnosť znakov milosti, nového stvorenia v Ježišovi Kristovi.

1150 Znaky zmluvy.1334 Vyvolený národ dostáva od Boha charakteristické znaky a symboly, ktorými sa vyznačuje jeho liturgický život: nie sú to už len slávenia kozmických cyklov a spoločenských udalostí, ale znaky zmluvy, symboly veľkých skutkov, ktoré Boh vykonal pre svoj ľud. Z týchto liturgických znakov Starej zmluvy možno spomenúť obriezku, pomazanie a posvätenie kráľov a kňazov, vkladanie rúk, obety a najmä Veľkú noc (Paschu). Cirkev vidí v týchto znakoch predobraz sviatostí Novej zmluvy.

1151 Znaky prevzaté Kristom. 1335 Pán Ježiš pri svojom kázaní často používa znaky zo stvorenia, aby dal ľuďom poznať tajomstvá Božieho kráľovstva. [20] Uzdravuje alebo zdôrazňuje svoje kázanie hmotnými
znakmi alebo symbolickými úkonmi. [21] Dáva nový význam udalostiam a znakom Starej zmluvy, najmä východu z Egypta (exodu) a Veľkej noci (Pasche), [22] lebo on sám je zmyslom všetkých týchto znakov.

1152 Sviatostné znaky. Po Turíciach Duch Svätý posväcuje prostredníctvom sviatostných znakov svojej Cirkvi. Sviatosti Cirkvi nerušia, ale očisťujú a prijímajú celé bohatstvo znakov a symbolov hmotného sveta a spoločenského života. Okrem toho sú splnením predobrazov a obrazov Starej zmluvy, naznačujú a uskutočňujú spásu, ktorú vykonal Kristus, a sú predobrazmi a anticipáciou nebeskej slávy.

 



Slová a úkony

1153 Sviatostné slávenie je stretnutím Božích detí s ich Otcom v Kristovi a v Duchu Svätom. Toto stretnutie sa prejavuje ako dialóg prostredníctvom úkonov a slov. 53 Symbolické úkony sú bezpochyby už samy osebe akousi rečou, ale je potrebné, aby ich sprevádzalo a oživovalo Božie slovo a odpoveď viery, aby tak semeno Kráľovstva prinieslo svoju úrodu v dobrej zemi. Liturgické úkony naznačujú to, čo Božie slovo vyjadruje – nezaslúženú iniciatívu Boha a zároveň odpoveď viery jeho ľudu.

1154 Liturgia slova je integrálnou súčasťou sviatostných slávení. 1100 Aby znaky Božieho slova živili vieru veriacich, treba ich náležite využiť: knihu Božieho slova (lekcionár alebo evanjeliár),
103 prejavy úcty k nej
(sprievod, kadidlo, sviece), miesto, z ktorého sa slovo ohlasuje (ambona), jeho počuteľné a zrozumiteľné čítanie, homíliu vysväteného služobníka, ktorá je predĺžením čítania slova, a odpovede zhromaždenia (zvolania, rozjímavé žalmy, litánie, Vyznanie viery).

1155 Liturgické slovo a liturgický úkon sú nerozlučiteľné nielen ako znaky a poučenie, ale aj preto, že spôsobujú to, čo naznačujú. 1127 Duch Svätý nielenže dáva chápať Božie slovo tým, že vzbudzuje vieru, ale sviatosťami aj uskutočňuje Božie „divy“ ohlasované slovom. Sprítomňuje a sprostredkúva Otcovo dielo, ktoré vykonal jeho milovaný Syn.

 

 

Spev a hudba

1156 „Hudobná tradícia všeobecnej Cirkvi je poklad neoceniteľnej hodnoty. Vyniká nad ostatné umelecké prejavy najmä preto, že ako posvätný spev spojený so slovami je potrebnou alebo integrálnou súčasťou slávnostnej liturgie.“ [23] Skladanie a spev inšpirovaných žalmov, často za sprievodu hudobných nástrojov, boli tesne spojené už s liturgickými sláveniami Starej zmluvy. Cirkev pokračuje v tejto tradícii a rozvíja ju: „Hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho“ (Ef 5, 19). [24] „Kto spieva, dvakrát sa modlí.“ [25]

1157 Spev a hudba plnia svoju funkciu znakov tým výraznejšie, čím sú „tesnejšie späté s liturgickým slávením“, [26] a to podľa troch hlavných kritérií: krása vyjadrenia modlitby,2502 jednomyseľná účasť zhromaždenia v určených chvíľach a slávnostný ráz slávenia. Takto majú spev a hudba účasť na tom čo je cieľom liturgických slov a úkonov: Božia sláva a posvätenie veriacich. [27]

„Koľko som sa naplakal pri tvojich hymnoch a chválospevoch, silne dojatý ľúbezne znejúcimi hlasmi tvojej Cirkvi! Tie hlasy mi vnikali do uší, do srdca sa mi po kvapkách vlievala pravda a z toho sa roznietil cit nábožnosti a tiekli mi slzy a bolo mi pri nich tak dobre.“ [28]

1158 Súlad znakov (spevu, hudby, slov a úkonov) je tu tým výraznejší a účinnejší, čím lepšie vyjadruje kultúrne bohatstvo1201 vlastné Božiemu ľudu, ktorý slávi liturgiu. [29]
1674 Preto „nech sa vynachádzavo podporuje ľudový náboženský spev, aby pri pobožnostiach a náboženských sláveniach i pri samých liturgických úkonoch mohli“ podľa predpisov Cirkvi „zaznievať hlasy veriacich“. [30] Ale „texty určené na posvätný spev nech sú v súlade s katolíckym učením, ba nech sa vyberajú najmä zo Svätého písma a z liturgických prameňov“.  [31]

 



Sväté obrazy 475-477
2129-2132

1159 Svätý obraz, liturgická ikona, predstavuje predovšetkým Krista. Nemôže predstavovať neviditeľného a nepochopiteľného Boha. Až vtelením Božieho Syna sa začala nová „ekonómia“ obrazov:

„Boh, ktorý nemá ani telo, ani podobu, kedysi vôbec nebol predstavovaný obrazom. Ale teraz, keď sa Boh stal viditeľným v tele a žil s ľuďmi, môžem urobiť obraz Boha primerane tomu, ako sa dal vidieť... My však s odhalenou tvárou hľadíme na Pánovu slávu.“ [32]

1160 Kresťanská ikonografia prostredníctvom obrazu vyjadruje evanjeliové posolstvo, ktoré Sväté písmo podáva slovom. Obraz a slovo sa navzájom objasňujú:

„Aby sme sa vyjadrili v krátkosti, my neporušene zachovávame všetky cirkevné tradície, písané i nepísané, ktoré nám boli zverené. Jednou z nich je aj maľovanie obrazov, ktoré sa zhoduje s ohlasovaním evanjeliových udalostí – na posilnenie istoty, že Božie Slovo sa skutočne a nie iba zdanlivo stalo človekom – a ktoré je nám aj vhodným spôsobom užitočné. Lebo veci, ktoré sa navzájom objasňujú, bezpochyby majú aj rovnaký význam.“ [33]

1161 Všetky znaky liturgického slávenia sa vzťahujú na Krista. Podobne aj obrazy svätej Bohorodičky a svätých. Naznačujú totiž Krista, ktorý je v nich oslávený. Ukazujú „oblak svedkov“ (Hebr 12, 1), ktorí aj naďalej majú účasť na spáse sveta a s ktorými sme spojení najmä pri sviatostnom slávení. Prostredníctvom ich obrazov sa predstavuje našej viere človek stvorený „na Boží obraz“ a napokon pretvorený „na jeho podobu“, [34] ako aj anjeli, ktorí sú tiež v Kristovi zjednotení ako v hlave:

„Sledujúc božsky vnuknuté učenie našich svätých Otcov a tradíciu Katolíckej cirkvi (lebo vieme, že je tradíciou Svätého Ducha, ktorý v nej [Cirkvi] prebýva), so všetkou istotou a starostlivosťou vyhlasujeme, že tak zobrazenie drahocenného a oživujúceho kríža, ako aj úctyhodné a sväté obrazy, či už maľované, alebo [zhotovené] z mozaikových kamienkov, alebo z akéhokoľvek iného vhodného materiálu, majú byť vystavené vo svätých Božích chrámoch, na posvätných nádobách a rúchach, na stenách a tabuliach, v domoch a pri cestách, a to tak obraz Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ako aj našej nepoškvrnenej Panej, svätej Bohorodičky, ctihodných anjelov a všetkých svätých a spravodlivých mužov.“ [35]

1162 „Krása a farba obrazov podnecujú moju modlitbu. 2502 Kvety na obraze pôsobia na [môj] pohľad a podobne ako lúka obšťastňujú môj zrak a pozvoľna vnášajú do duše Božiu slávu.“ [36] Kontemplácia svätých obrazov spojená s meditáciou o Božom slove a so spevom liturgických hymnov sa zapája do harmónie znakov slávenia, aby sa slávené tajomstvo vtlačilo do pamäti srdca a potom sa prejavilo v novom živote veriacich.

 

 
III. Kedy sláviť?
Liturgický čas


1163 „Svätá matka Cirkev si pokladá za povinnosť v stanovené dni v priebehu roka sláviť posvätnou pamiatkou spasiteľné dielo svojho božského Ženícha. Každý týždeň, v deň, ktorý nazvala Pánovým [(dies) Dominica], slávi pamiatku Pánovho zmŕtvychvstania, ktoré okrem toho raz do roka slávi spolu s jeho požehnaným umučením najväčšou slávnosťou Veľkej noci. V ročnom cykle však postupne rozvíja celé Kristovo tajomstvo... 512 Keď takto pripomína tajomstvá vykúpenia, otvára veriacim bohatstvo spasiteľných činov a zásluh svojho Pána, takže sa v každom čase stávajú istým spôsobom prítomnými, aby sa veriaci dostávali s nimi do styku a napĺňala ich milosť spásy.“ [37]

1164 Boží ľud už od čias Mojžišovho zákona poznal stanovené sviatky, počnúc Veľkou nocou (Paschou), aby si pripomínal obdivuhodné skutky Boha Spasiteľa, vzdával mu za ne vďaky, udržiaval na ne spomienku a učil nové generácie prispôsobovať im ich správanie. V období Cirkvi, medzi Kristovou Veľkou nocou uskutočnenou raz navždy a jej zavŕšením v Božom kráľovstve, je liturgia, slávená v stanovených dňoch, úplne preniknutá novosťou Kristovho tajomstva.

1165 Keď Cirkev slávi Kristovo tajomstvo, 2659
2836 v jej modlitbe sa stále vracia slovo „dnes“ ako ozvena modlitby, ktorú ju naučil jej Pán,[38] a ozvena výzvy Ducha Svätého. [39] Toto „dnes“ živého Boha, do ktorého je človek povolaný vstúpiť, je „hodina“ Ježišovej Veľkej noci, ktorá sa tiahne celými dejinami a usmerňuje ich: 1085

„Život sa otvoril všetkým a všetko je plné večného svetla, Vychádzajúci zaplavuje vesmír a ten, ktorý bol zrodený pred zorničkou, nesmrteľný a mocný Kristus žiari všetkým jasnejšie ako slnko. Preto pre nás, ktorí v neho veríme, nastáva dlhý a večný jasný deň, ktorý nikdy nezhasne: mystická Veľká noc.“ [40]
Deň Pána 2174-2188

1166 „Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá deň Pána 1343 [dies Domini] alebo Pánov deň [dies dominica]“. [41] Deň Kristovho zmŕtvychvstania je „prvým dňom týždňa“, pamiatkou prvého dňa stvorenia, a zároveň „ôsmym dňom“, v ktorom Kristus po svojom „odpočinku“ cez Veľkú (Bielu) sobotu začína deň, „ktorý učinil Pán“ (Ž 118, 24), „deň, ktorý nemá večera“. [42] Jeho stredobodom je „Pánova večera“, lebo v nej sa celé spoločenstvo veriacich stretá so vzkrieseným Pánom, ktorý ich pozýva na svoju hostinu: [43]

„Pánov deň, deň zmŕtvychvstania, deň kresťanov, to je náš deň. Pánov sa volá aj preto, lebo v tento deň Pán vystúpil ako víťaz k Otcovi. Ak ho pohania volajú deň slnka, aj my to veľmi radi vyznávame: veď dnes vyšlo svetlo sveta, dnes vyšlo slnko spravodlivosti, v ktorého lúčoch je spása.“ [44]

1167 Nedeľa je v najplnšom zmysle slova dňom liturgického zhromaždenia, dňom, keď sa veriaci zhromažďujú, „aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii, a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“: [45]

„Keď teda rozjímame, [Kriste], o slávnych podivuhodných skutkoch a zázračných znameniach, ktoré sa stali v tento svätý nedeľný deň tvojho svätého zmŕtvychvstania, hovoríme: Požehnaný je nedeľný deň, lebo v ňom sa začalo stvorenie,... vykúpenie sveta,... obnovenie ľudského pokolenia... V ňom sa skvejú nebo i zem a celý vesmír sa naplnil svetlom. Požehnaný je Pánov deň, lebo v ňom boli otvorené brány raja, aby Adam a všetci vyhnaní mohli do neho bez obáv vstúpiť.“ [46]

 

 Liturgický rok

1168 Nové obdobie zmŕtvychvstania, počnúc od Veľkonočného trojdnia ako od svojho zdroja svetla, napĺňa svojím jasom celý liturgický rok. 2698 Z jednej i druhej strany tohto zdroja liturgia krok za krokom pretvára celý rok. Je to skutočne „Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 19). Ekonómia spásy pôsobí v rámci času, ale od jej splnenia v Ježišovej Veľkej noci a v zoslaní Ducha Svätého sa už vopred okusuje a anticipuje koniec dejín a Božie kráľovstvo vstupuje do nášho času.

1169 Preto veľká noc nie je iba jeden zo sviatkov medzi ostatnými sviatkami. Je to „sviatok sviatkov“, „slávnosť slávností“, podobne ako Eucharistia je sviatosť sviatostí (Veľká alebo Najsvätejšia sviatosť). 1330 Svätý Atanáz ju nazýva „Veľkou nedeľou“, [47] 560 podobne ako sa „Svätý týždeň“ (Hebdomada sancta) u východných kresťanov (i na Slovensku) volá „Veľký týždeň“. Tajomstvo zmŕtvychvstania, v ktorom Kristus zvíťazil nad smrťou, preniká svojou mohutnou silou náš starý čas, kým mu nebude všetko podrobené.

1170 Na Nicejskom koncile (v r. 325) sa všetky cirkvi dohodli, že kresťanská Veľká noc sa bude sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca (14. nisana). Pre odlišné metódy použité pri počítaní 14. dňa mesiaca nisana sa deň Veľkej noci v Západných a Východných cirkvách nie vždy zhoduje. Preto sa tieto cirkvi v súčasnosti usilujú dosiahnuť dohodu, aby deň Pánovho zmŕtvychvstania mohli znova sláviť v ten istý deň.

1171 Liturgický rok je rozvinutím rozličných aspektov jediného veľkonočného tajomstva. To platí celkom osobitne o cykle sviatkov týkajúcich sa tajomstva vtelenia524 (Zvestovanie, Narodenie, Zjavenie Pána), ktoré pripomínajú začiatok našej spásy a dávajú nám účasť na prvotinách veľkonočného tajomstva.

 

 Pamiatky svätých v liturgickom roku

1172 „Pri slávení tohto ročného cyklu Kristových tajomstiev si svätá Cirkev s osobitnou láskou uctieva preblahoslavenú Bohorodičku Máriu, 971 ktorá je nerozlučne spätá so spasiteľným dielom svojho Syna.
2030 V nej obdivuje a velebí vynikajúce ovocie vykúpenia a ako v prečistom obraze s radosťou kontempluje to, čím ona celá túži a dúfa byť.“ [48]

1173 Keď Cirkev v ročnom cykle slávi pamiatku mučeníkov 957 a iných svätých, „ohlasuje veľkonočné tajomstvo“ v tých mužoch a ženách, „ktorí spolu s Kristom trpeli a spolu s ním sú oslávení, a predkladá veriacim ich príklady, ktoré všetkých priťahujú skrze Krista k Otcovi, a pre ich zásluhy vyprosuje Božie dobrodenia“. [49]


Liturgia hodín

1174 Kristovo tajomstvo, jeho vtelenie a jeho Veľká noc, ktoré slávime v Eucharistii najmä pri nedeľnom zhromaždení, preniká a pretvára čas každého dňa slávením liturgie hodín, 2698 čiže „posvätného ofícia – Officium divinum“. [50] Toto slávenie, verné apoštolským povzbudeniam „bez prestania sa modliť“, [51] „je zostavené tak, aby sa celý priebeh dňa i noci posvätil chválou Boha“. [52] Je to „verejná modlitba Cirkvi“, [53] v ktorej veriaci (klerici, rehoľníci a laici) vykonávajú kráľovské kňazstvo pokrstených. Keď sa liturgia hodín slávi „spôsobom schváleným“ Cirkvou, „je to naozaj hlas samej Nevesty, ktorá sa prihovára u Ženícha, ba priam modlitba Krista spolu s jeho telom k Otcovi“. [54]

1175 Liturgia hodín je určená na to, aby sa stala modlitbou celého Božieho ľudu. Veď v nej sám Kristus „pokračuje prostredníctvom svojej Cirkvi v kňazskom úrade“. [55] Každý sa na nej zúčastňuje podľa svojej úlohy v Cirkvi a podľa okolností svojho života: kňazi preto, lebo ako tí, čo sa venujú pastoračnej službe, sú povolaní, aby boli vytrvalí v modlitbe a službe slova; [56] rehoľníci a rehoľníčky na základe charizmy svojho zasväteného života; [57] všetci veriaci podľa svojich možností: „Nech sa duchovní pastieri starajú, aby sa v nedeľu a na väčšie sviatky hlavné posvätné hodiny najmä vešpery slávili spoločne v kostole. Odporúča sa, aby sa aj laici modlili posvätné ofícium či už spolu s kňazmi, alebo sami spoločne, alebo aj každý sám.“ [58]

1176 Slávenie liturgie hodín si nevyžaduje len zladiť hlas so srdcom,2700 ktoré sa modlí, ale aj nadobudnúť „plnšie liturgické a biblické vzdelanie, najmä pokiaľ ide o žalmy“. [59]

1116 Ako „sily, ktoré vychádzajú“ z Kristovho tela, [28] 1504 stále živého a oživujúceho, a ako činy Ducha Svätého,
774 ktorý pôsobí v jeho tele, ktorým je Cirkev, sviatosti sú „Božie veľdiela“ v novej a večnej zmluve.

II. Sviatosti Cirkvi
 

 

1117 Cirkev skrze Ducha Svätého, ktorý ju uvádza „do plnej pravdy“ (Jn 16, 13), postupne spoznala tento poklad prijatý od Krista a ako verná správkyňa Božích tajomstiev [29] spresnila jeho „spravovanie“ (dispensatio), ako to urobila aj s kánonom (zoznamom kníh) Svätého písma 120 a s učením viery. Takto Cirkev v priebehu storočí rozoznala, že medzi jej liturgickými sláveniami je sedem takých,
ktoré sú vo vlastnom zmysle slova sviatosťami ustanovenými Pánom.

1118 Sviatosti sú „sviatosťami Cirkvi“ v dvojakom zmysle: sú „skrze ňu“ a „pre ňu“. Sú „skrze Cirkev“, lebo ona je sviatosťou činnosti Ježiša Krista, ktorý v nej pôsobí vďaka zoslaniu Ducha Svätého. A sú „pre Cirkev“, sú „sviatosťami, ktorými sa buduje Cirkev“,[30] 1396 lebo robia zjavným a udeľujú ľuďom, najmä v Eucharistii, tajomstvo spoločenstva s Bohom Láskou, jedným v troch osobách.

1119 Keďže Cirkev tvorí s Kristom Hlavou 792 „akoby jedinú mystickú osobu“, [31] pôsobí vo sviatostiach ako „kňazské spoločenstvo“, ktoré je „organicky usporiadané“. [32] Krstom a birmovaním sa kňazský ľud stáva spôsobilým sláviť liturgiu. Na druhej strane niektorí veriaci „vyznačení posvätným stavom sú v Kristovom mene ustanovení, aby živili Cirkev Božím slovom a Božou milosťou“. [33]

1120 Vysvätená služba čiže „služobné kňazstvo 1547 (ministerium ordinatum seu sacerdotium ministeriale)“ [34] je v službe krstného kňazstva. Zaručuje, že vo sviatostiach skutočne pôsobí Ježiš Kristus skrze Ducha Svätého v prospech Cirkvi. Poslanie spásy, ktoré Otec zveril svojmu vtelenému Synovi, je zverené apoštolom a prostredníctvom nich ich nástupcom: dostávajú Ježišovho Ducha, aby konali v jeho mene a v jeho osobe. [35] Vysvätená služba (ministerium ordinatum) je teda sviatostným putom, ktoré spája liturgické slávenie s tým, čo povedali a vykonali apoštoli, a prostredníctvom nich aj s tým, čo povedal a vykonal Kristus, ktorý je prameňom a základom sviatostí.

1121 Tri sviatosti: krst, birmovanie a posvätný stav udeľujú okrem milosti aj sviatostný charakter alebo „znak“, 1272
1304 prostredníctvom ktorého má kresťan účasť na Kristovom kňazstve
1582 a patrí do Cirkvi podľa rozličných stavov a funkcií. Toto pripodobnenie Kristovi a Cirkvi uskutočnené Duchom Svätým je nezničiteľné.[36] Zostáva navždy v kresťanovi ako pozitívna dispozícia na milosť, ako prísľub a záruka Božej ochrany a ako povolanie k Božiemu kultu a k službe Cirkvi. Preto tieto sviatosti nemožno nikdy opakovať.

 

 

III. Sviatosti viery

1122 Kristus poslal svojich apoštolov, aby „v jeho mene“ hlásali „všetkým národom... pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47): „Učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19). Poslanie krstiť, teda sviatostné poslanie je zahrnuté v poslaní evanjelizovať, 849 lebo na sviatosť pripravuje Božie slovo a viera, 1236 ktorá je súhlasom s týmto slovom.

„Boží ľud sa zhromažďuje predovšetkým slovom živého Boha... Hlásanie slova sa vyžaduje na samo vysluhovanie sviatostí, lebo ide o sviatosti viery, ktorá sa rodí zo slova a ním sa živí.“ [37]

1123 „Sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie kultu Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju slovami a vecami [či úkonmi] aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery.“[38] 1154

1124 Viera Cirkvi166 predchádza vieru veriaceho, ktorý je pozvaný, aby ju prijal. Keď Cirkev slávi sviatosti, vyznáva vieru prijatú od apoštolov. Z toho pochádza starodávny výrok: „Lex orandi, lex credendi“
1327 (alebo podľa Prospera Aquitana [5. storočie]: „Legem credendi lex statuat supplicandi“ [39] ). Zákon modlitby je zákonom viery. Cirkev verí tak, ako sa modlí. Liturgia je konštitutívnym prvkom svätej a živej Tradície. [40] 78

1125 Z tohto dôvodu nemožno nijaký sviatostný obrad 1205 meniť ani s ním manipulovať podľa ľubovôle vysväteného služobníka alebo spoločenstva. Ani sama najvyššia autorita Cirkvi nemôže liturgiu meniť podľa svojej ľubovôle, ale iba v poslušnosti viere (oboedientia fidei) a v posvätnej úcte k tajomstvu liturgie.

1126 Napokon, keďže sviatosti vyjadrujú a rozvíjajú spoločenstvo viery v Cirkvi, je lex orandi („zákon modlitby“) 815 jedným z podstatných kritérií dialógu, ktorý sa usiluje obnoviť jednotu kresťanov. [41]

 

IV. Sviatosti spásy

1127 Ak sa sviatosti náležite slávia vo viere, udeľujú milosť, ktorú naznačujú.[42] Sú účinné, pretože v nich pôsobí sám Kristus:1084 on krstí, on pôsobí vo svojich sviatostiach, aby udelil milosť, ktorú sviatosť naznačuje. Otec vždy vyslyší modlitbu Cirkvi svojho Syna,1105 ktorá v epikléze každej sviatosti vyjadruje svoju vieru v moc Ducha Svätého.
696 Podobne ako oheň premieňa na seba všetko, čoho sa dotkne, tak Duch Svätý premieňa na Boží život to, čo sa podriaďuje jeho sile.

1128 To je zmysel tvrdenia Cirkvi: [43] sviatosti pôsobia ex opere operato (t. j. „vykonaním úkonu“), čiže mocou Kristovho spasiteľného diela vykonaného raz navždy. Z toho vyplýva, že „sviatosť sa neuskutočňuje spravodlivosťou človeka, ktorý ju udeľuje alebo prijíma, ale mocou Boha“. [44] 1584 Keď sa sviatosť slávi podľa úmyslu Cirkvi, pôsobí v nej a skrze ňu moc Ježiša Krista a jeho Ducha nezávisle od osobnej svätosti vysluhovateľa. Pravda, ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.

1129 Cirkev tvrdí, že sviatosti Novej zmluvy1257 sú pre veriacich nevyhnutne potrebné na spásu. [45] „Sviatostná milosť“
2003 je milosť Ducha Svätého udelená Kristom a vlastná každej sviatosti. Duch uzdravuje a premieňa tých, čo ho prijímajú, pripodobňujúc ich Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, [46] lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom.  460

 

 

V. Sviatosti večného života

1130 Cirkev slávi tajomstvo svojho Pána, „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26), „aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28). Liturgiu už od apoštolských čias priťahuje k jej cieľu túžobné vzdychanie Ducha v Cirkvi: 2817„Marana tha!“ – „Pane, príď!“ (1 Kor 16, 22). Liturgia má tak účasť na Ježišovej túžbe: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka..., kým sa nenaplní v Božom kráľovstve“ (Lk
22, 15-16). V Kristových sviatostiach Cirkev už dostáva závdavok svojho dedičstva, 950 už má účasť na večnom živote, hoci ešte očakáva „blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tít 2, 13). „A Duch i nevesta volajú: ,Príď!‘... ,Príď, Pane Ježišu!‘“ (Zjv 22, 17. 20).

Svätý Tomáš takto zhŕňa rozličné dimenzie sviatostného znaku: „Sviatosť je znak, ktorý pripomína, čo predchádzalo, čiže Kristovo utrpenie, i znak, ktorý ukazuje, čo v nás Kristovo utrpenie spôsobuje, totiž milosť, i znak, ktorý predpovedá čiže vopred zvestuje budúcu slávu.“  [47]

Zhrnutie

1131 Sviatosti sú účinné znaky milosti ustanovené Kristom a zverené Cirkvi, ktorými sa nám udeľuje Boží život. Viditeľné obrady, ktorými sa sviatosti slávia, naznačujú a spôsobujú milosti, ktoré sú vlastné každej sviatosti. Sviatosti prinášajú ovocie v tých, ktorí ich prijímajú s potrebnými dispozíciami.

1132 Cirkev slávi sviatosti ako kňazské spoločenstvo, ktorého štruktúru tvorí krstné kňazstvo a kňazstvo vysvätených služobníkov.

1133 Duch Svätý pripravuje na sviatosti Božím slovom a vierou, ktorá prijíma slovo do dobre pripravených sŕdc. Vtedy sviatosti posilňujú a vyjadrujú vieru.

1134 Ovocie sviatostného života je zároveň osobné i ekleziálne: pre každého veriaceho je týmto ovocím život pre Boha v Kristovi Ježišovi; pre Cirkev je to vzrast v láske a v jej poslaní vydávať svedectvo.

 

 

Druhá kapitola

Sviatostné slávenie Veľkonočného tajomstva
1135 Katechéza o liturgii vyžaduje predovšetkým pochopenie sviatostnej ekonómie (prvá kapitola). V tomto svetle sa ukazuje novosť jej slávenia. Druhá kapitola sa teda bude zaoberať slávením sviatostí Cirkvi. Vysvetlí sa v nej, čo má v rozličných liturgických tradíciách slávenie siedmich sviatostí spoločné. O tom, čo je každej z nich vlastné, sa bude hovoriť neskôr. Táto základná katechéza o sviatostných sláveniach odpovie na prvé otázky, ktoré si veriaci v tomto ohľade kladú:
Kto slávi?
Ako sláviť?
Kedy sláviť?
Kde sláviť?


1. článok

Slávenie liturgie Cirkvi
I. Kto slávi?


1136 Liturgia je „činnosť“ úplného Krista. 795 Tí, čo ju teraz slávia povznesení ponad znaky, sú už v nebeskej liturgii,
1090 kde je slávenie naplno spoločenstvom a sviatkom.
Kto slávi nebeskú liturgiu? 2642

1137 Zjavenie svätého Jána, ktoré sa číta v liturgii Cirkvi, nám najprv zjavuje, že „na nebi stál trón a na tróne On, Sediaci“ (Zjv 4, 2): „Pán“, Boh (Iz 6, 1). [1] Potom zjavuje „Baránka, 662 ktorý bol ako zabitý“ (Zjv 5, 6): [2] ukrižovaného a vzkrieseného Krista, jediného Veľkňaza pravého svätostánku[3], „ktorý dary prináša a je prinášaný, ich prijíma a je rozdávaný“.[4] Nakoniec zjavuje „rieku vody života... vytekajúcu od Božieho a Baránkovho trónu“ (Zjv 22, 1), jeden z najkrajších symbolov Ducha Svätého.[5]

1138 Na službe chvály Boha a na zavŕšení jeho plánu sa zúčastňujú tí, čo boli „zjednotení ako v hlave“ v Kristovi: 335 nebeské mocnosti, [6] celé stvorenie (štyri živé bytosti), služobníci Starej a Novej zmluvy (dvadsaťštyri starcov), nový Boží ľud (stoštyridsaťštyritisíc označených),[7] najmä mučeníci „zabití pre Božie slovo“ (Zjv 6, 9), presvätá Božia Matka (žena[8] ),1370 Baránkova nevesta[9] a napokon „veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7, 9).

1139 Na tejto nebeskej liturgii nám Duch Svätý a Cirkev dávajú účasť, keď vo sviatostiach slávime tajomstvo spásy.
Kto slávi sviatostnú liturgiu?

1140 Sviatostnú liturgiu slávi celé spoločenstvo, 752
1348 Kristovo telo zjednotené so svojou Hlavou. „Liturgické slávenia nie sú súkromné slávenia, ale slávenia Cirkvi, ktorá je ,sviatosťou jednoty‘, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov. Preto patria celému telu Cirkvi, robia ho zjavným a pôsobia naň. Jeho jednotlivých údov sa však týkajú rozličným spôsobom podľa rozdielnosti stavov, úloh a činnej účasti.“ [10] 1372 Preto „kedykoľvek obrady vyžadujú, podľa osobitnej povahy každého z nich, spoločné slávenie s prítomnosťou a činnou účasťou veriacich, treba zdôrazniť, že sa mu má dať podľa možnosti prednosť pred individuálnym a akoby súkromným slávením“. [11]

1141 Zhromaždenie, ktoré slávi, je spoločenstvo pokrstených, ktorí „sú znovuzrodením [v krste] a pomazaním Ducha Svätého posvätení na duchovný dom a sväté kňazstvo, aby ako kresťania celou svojou činnosťou prinášali duchovné obety“. [12] Toto „spoločné kňazstvo“ (sacerdotium commune) je kňazstvo Krista, jediného Kňaza,1120 na ktorom majú účasť všetky jeho údy. [13]

„Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k tej plnej, uvedomenej a činnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a ktorá je pre kresťanský ľud, ,vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo‘1268 (1 Pt 2, 9),[14] na základe krstu právom a povinnosťou.“ [15]

1142 „Ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť“ (Rim 12, 4). Niektoré údy povoláva Boh v Cirkvi a skrze Cirkev na osobitnú službu spoločenstvu. Títo služobníci sú vybratí a prijímajú sviatosť posvätného stavu, ktorou ich Duch Svätý robí schopnými konať v osobe Krista Hlavy, aby slúžili všetkým údom Cirkvi. [16] 1549 Vysvätený služobník je akoby „ikonou“ Krista Kňaza. Keďže sviatosť Cirkvi sa plne prejavuje v Eucharistii, služba biskupa sa prejavuje predovšetkým v predsedaní Eucharistii1561 a v spoločenstve s ním aj služba kňazov a diakonov.

1143 Aby sa poslúžilo úlohám spoločného kňazstva veriacich, jestvujú aj iné osobitné služby, neudeľované sviatosťou posvätného stavu,903 ktorých funkciu určujú biskupi podľa liturgických tradícií a pastoračných potrieb. „Aj miništranti, lektori, komentátori a členovia speváckeho zboru [schola cantorum] konajú opravdivú liturgickú službu.“ [17] 1672

1144 Pri slávení sviatostí je teda „liturgom“ celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie, ale „v jednote Ducha“, ktorý pôsobí vo všetkých. „Pri liturgických sláveniach nech každý, či vysvätený služobník, alebo veriaci, koná pri plnení svojej funkcie len to a všetko to, čo mu podľa povahy veci a liturgických predpisov patrí.“ [18]

II. Ako sláviť?
Znaky a symboly 1333-1340

1145 Sviatostné slávenie je utkané zo znakov a symbolov. Podľa Božej pedagógie (výchovy) spásy ich význam má korene v diele stvorenia53 a v ľudskej kultúre, spresňuje sa v udalostiach Starej zmluvy
a naplno sa zjavuje v osobe a diele Ježiša Krista.

1146 Znaky zo sveta ľudí. V ľudskom živote majú znaky a symboly dôležité miesto. Človek ako bytosť telesná a zároveň duchovná vyjadruje a vníma duchovné skutočnosti prostredníctvom hmotných znakov a symbolov.362
2702 Ako spoločenská bytosť človek potrebuje znaky a symboly, aby mohol komunikovať s inými pomocou reči, posunkov a úkonov.
1879 To isté platí aj o jeho vzťahu k Bohu.

1147 Boh hovorí človekovi prostredníctvom viditeľného stvorenia.299 Hmotný vesmír sa predstavuje rozumu človeka, aby v ňom človek čítal stopy svojho Stvoriteľa. [19] Svetlo a noc, vietor a oheň, voda a zem, strom a ovocie hovoria o Bohu a zároveň symbolicky vyjadrujú jeho veľkosť a blízkosť.

1148 Keďže tieto skutočnosti vnímateľné zmyslami sú stvorené, môžu sa stať miestom, kde sa prejavuje činnosť Boha, ktorý posväcuje ľudí, a činnosť ľudí, ktorí preukazujú kult Bohu. To isté platí aj o znakoch a symboloch spoločenského života ľudí: umývať a pomazať, lámať chlieb a piť z toho istého kalicha môže vyjadrovať posväcujúcu prítomnosť Boha a vďačnosť človeka voči svojmu Stvoriteľovi.

1149 Veľké náboženstvá 843 ľudstva často veľmi pôsobivo dosviedčajú tento kozmický a symbolický význam náboženských obradov. Liturgia Cirkvi predpokladá, preberá a posväcuje prvky stvorenia a ľudskej kultúry tak, že im udeľuje hodnosť znakov milosti, nového stvorenia v Ježišovi Kristovi.

1150 Znaky zmluvy.1334 Vyvolený národ dostáva od Boha charakteristické znaky a symboly, ktorými sa vyznačuje jeho liturgický život: nie sú to už len slávenia kozmických cyklov a spoločenských udalostí, ale znaky zmluvy, symboly veľkých skutkov, ktoré Boh vykonal pre svoj ľud. Z týchto liturgických znakov Starej zmluvy možno spomenúť obriezku, pomazanie a posvätenie kráľov a kňazov, vkladanie rúk, obety a najmä Veľkú noc (Paschu). Cirkev vidí v týchto znakoch predobraz sviatostí Novej zmluvy.

1151 Znaky prevzaté Kristom. 1335 Pán Ježiš pri svojom kázaní často používa znaky zo stvorenia, aby dal ľuďom poznať tajomstvá Božieho kráľovstva. [20] Uzdravuje alebo zdôrazňuje svoje kázanie hmotnými
znakmi alebo symbolickými úkonmi. [21] Dáva nový význam udalostiam a znakom Starej zmluvy, najmä východu z Egypta (exodu) a Veľkej noci (Pasche), [22] lebo on sám je zmyslom všetkých týchto znakov.

1152 Sviatostné znaky. Po Turíciach Duch Svätý posväcuje prostredníctvom sviatostných znakov svojej Cirkvi. Sviatosti Cirkvi nerušia, ale očisťujú a prijímajú celé bohatstvo znakov a symbolov hmotného sveta a spoločenského života. Okrem toho sú splnením predobrazov a obrazov Starej zmluvy, naznačujú a uskutočňujú spásu, ktorú vykonal Kristus, a sú predobrazmi a anticipáciou nebeskej slávy.

Slová a úkony

1153 Sviatostné slávenie je stretnutím Božích detí s ich Otcom v Kristovi a v Duchu Svätom. Toto stretnutie sa prejavuje ako dialóg prostredníctvom úkonov a slov. 53 Symbolické úkony sú bezpochyby už samy osebe akousi rečou, ale je potrebné, aby ich sprevádzalo a oživovalo Božie slovo a odpoveď viery, aby tak semeno Kráľovstva prinieslo svoju úrodu v dobrej zemi. Liturgické úkony naznačujú to, čo Božie slovo vyjadruje – nezaslúženú iniciatívu Boha a zároveň odpoveď viery jeho ľudu.

1154 Liturgia slova je integrálnou súčasťou sviatostných slávení. 1100 Aby znaky Božieho slova živili vieru veriacich, treba ich náležite využiť: knihu Božieho slova (lekcionár alebo evanjeliár),
103 prejavy úcty k nej
(sprievod, kadidlo, sviece), miesto, z ktorého sa slovo ohlasuje (ambona), jeho počuteľné a zrozumiteľné čítanie, homíliu vysväteného služobníka, ktorá je predĺžením čítania slova, a odpovede zhromaždenia (zvolania, rozjímavé žalmy, litánie, Vyznanie viery).

1155 Liturgické slovo a liturgický úkon sú nerozlučiteľné nielen ako znaky a poučenie, ale aj preto, že spôsobujú to, čo naznačujú. 1127 Duch Svätý nielenže dáva chápať Božie slovo tým, že vzbudzuje vieru, ale sviatosťami aj uskutočňuje Božie „divy“ ohlasované slovom. Sprítomňuje a sprostredkúva Otcovo dielo, ktoré vykonal jeho milovaný Syn.

Spev a hudba

1156 „Hudobná tradícia všeobecnej Cirkvi je poklad neoceniteľnej hodnoty. Vyniká nad ostatné umelecké prejavy najmä preto, že ako posvätný spev spojený so slovami je potrebnou alebo integrálnou súčasťou slávnostnej liturgie.“ [23] Skladanie a spev inšpirovaných žalmov, často za sprievodu hudobných nástrojov, boli tesne spojené už s liturgickými sláveniami Starej zmluvy. Cirkev pokračuje v tejto tradícii a rozvíja ju: „Hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho“ (Ef 5, 19). [24] „Kto spieva, dvakrát sa modlí.“ [25]

1157 Spev a hudba plnia svoju funkciu znakov tým výraznejšie, čím sú „tesnejšie späté s liturgickým slávením“, [26] a to podľa troch hlavných kritérií: krása vyjadrenia modlitby,2502 jednomyseľná účasť zhromaždenia v určených chvíľach a slávnostný ráz slávenia. Takto majú spev a hudba účasť na tom čo je cieľom liturgických slov a úkonov: Božia sláva a posvätenie veriacich. [27]

„Koľko som sa naplakal pri tvojich hymnoch a chválospevoch, silne dojatý ľúbezne znejúcimi hlasmi tvojej Cirkvi! Tie hlasy mi vnikali do uší, do srdca sa mi po kvapkách vlievala pravda a z toho sa roznietil cit nábožnosti a tiekli mi slzy a bolo mi pri nich tak dobre.“ [28]

1158 Súlad znakov (spevu, hudby, slov a úkonov) je tu tým výraznejší a účinnejší, čím lepšie vyjadruje kultúrne bohatstvo1201 vlastné Božiemu ľudu, ktorý slávi liturgiu. [29]
1674 Preto „nech sa vynachádzavo podporuje ľudový náboženský spev, aby pri pobožnostiach a náboženských sláveniach i pri samých liturgických úkonoch mohli“ podľa predpisov Cirkvi „zaznievať hlasy veriacich“.[30] Ale „texty určené na posvätný spev nech sú v súlade s katolíckym učením, ba nech sa vyberajú najmä zo Svätého písma a z liturgických prameňov“. [31]

Sväté obrazy475-477
2129-2132

1159 Svätý obraz, liturgická ikona, predstavuje predovšetkým Krista. Nemôže predstavovať neviditeľného a nepochopiteľného Boha. Až vtelením Božieho Syna sa začala nová „ekonómia“ obrazov:

„Boh, ktorý nemá ani telo, ani podobu, kedysi vôbec nebol predstavovaný obrazom. Ale teraz, keď sa Boh stal viditeľným v tele a žil s ľuďmi, môžem urobiť obraz Boha primerane tomu, ako sa dal vidieť... My však s odhalenou tvárou hľadíme na Pánovu slávu.“ [32]

1160 Kresťanská ikonografia prostredníctvom obrazu vyjadruje evanjeliové posolstvo, ktoré Sväté písmo podáva slovom. Obraz a slovo sa navzájom objasňujú:

„Aby sme sa vyjadrili v krátkosti, my neporušene zachovávame všetky cirkevné tradície, písané i nepísané, ktoré nám boli zverené. Jednou z nich je aj maľovanie obrazov, ktoré sa zhoduje s ohlasovaním evanjeliových udalostí – na posilnenie istoty, že Božie Slovo sa skutočne a nie iba zdanlivo stalo človekom – a ktoré je nám aj vhodným spôsobom užitočné. Lebo veci, ktoré sa navzájom objasňujú, bezpochyby majú aj rovnaký význam.“ [33]

1161 Všetky znaky liturgického slávenia sa vzťahujú na Krista. Podobne aj obrazy svätej Bohorodičky a svätých. Naznačujú totiž Krista, ktorý je v nich oslávený. Ukazujú „oblak svedkov“ (Hebr 12, 1), ktorí aj naďalej majú účasť na spáse sveta a s ktorými sme spojení najmä pri sviatostnom slávení. Prostredníctvom ich obrazov sa predstavuje našej viere človek stvorený „na Boží obraz“ a napokon pretvorený „na jeho podobu“, [34] ako aj anjeli, ktorí sú tiež v Kristovi zjednotení ako v hlave:

„Sledujúc božsky vnuknuté učenie našich svätých Otcov a tradíciu Katolíckej cirkvi (lebo vieme, že je tradíciou Svätého Ducha, ktorý v nej [Cirkvi] prebýva), so všetkou istotou a starostlivosťou vyhlasujeme, že tak zobrazenie drahocenného a oživujúceho kríža, ako aj úctyhodné a sväté obrazy, či už maľované, alebo [zhotovené] z mozaikových kamienkov, alebo z akéhokoľvek iného vhodného materiálu, majú byť vystavené vo svätých Božích chrámoch, na posvätných nádobách a rúchach, na stenách a tabuliach, v domoch a pri cestách, a to tak obraz Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ako aj našej nepoškvrnenej Panej, svätej Bohorodičky, ctihodných anjelov a všetkých svätých a spravodlivých mužov.“ [35]

1162 „Krása a farba obrazov podnecujú moju modlitbu.2502 Kvety na obraze pôsobia na [môj] pohľad a podobne ako lúka obšťastňujú môj zrak a pozvoľna vnášajú do duše Božiu slávu.“[36] Kontemplácia
svätých obrazov spojená s meditáciou o Božom slove a so spevom liturgických hymnov sa zapája do harmónie znakov slávenia, aby sa slávené tajomstvo vtlačilo do pamäti srdca a potom sa prejavilo v novom živote veriacich.

III. Kedy sláviť?
Liturgický čas


1163 „Svätá matka Cirkev si pokladá za povinnosť v stanovené dni v priebehu roka sláviť posvätnou pamiatkou spasiteľné dielo svojho božského Ženícha. Každý týždeň, v deň, ktorý nazvala Pánovým [(dies) Dominica], slávi pamiatku Pánovho zmŕtvychvstania, ktoré okrem toho raz do roka slávi spolu s jeho požehnaným umučením najväčšou slávnosťou Veľkej noci. V ročnom cykle však postupne rozvíja celé Kristovo tajomstvo... 512 Keď takto pripomína tajomstvá vykúpenia, otvára veriacim bohatstvo spasiteľných činov a zásluh svojho Pána, takže sa v každom čase stávajú istým spôsobom prítomnými, aby sa
veriaci dostávali s nimi do styku a napĺňala ich milosť spásy.“ [37]

1164 Boží ľud už od čias Mojžišovho zákona poznal stanovené sviatky, počnúc Veľkou nocou (Paschou), aby si pripomínal obdivuhodné skutky Boha Spasiteľa, vzdával mu za ne vďaky, udržiaval na ne spomienku a učil nové generácie prispôsobovať im ich správanie. V období Cirkvi, medzi Kristovou Veľkou nocou uskutočnenou raz navždy a jej zavŕšením v Božom kráľovstve, je liturgia, slávená v stanovených dňoch, úplne preniknutá novosťou Kristovho tajomstva.

1165 Keď Cirkev slávi Kristovo tajomstvo,2659
2836 v jej modlitbe sa stále vracia slovo „dnes“ ako ozvena modlitby, ktorú ju naučil jej Pán,[38] a ozvena výzvy Ducha Svätého.[39] Toto „dnes“ živého Boha, do ktorého je človek povolaný vstúpiť, je „hodina“ Ježišovej Veľkej noci, ktorá sa tiahne celými dejinami a usmerňuje ich:1085

„Život sa otvoril všetkým a všetko je plné večného svetla, Vychádzajúci zaplavuje vesmír a ten, ktorý bol zrodený pred zorničkou, nesmrteľný a mocný Kristus žiari všetkým jasnejšie ako slnko. Preto pre nás, ktorí v neho veríme, nastáva dlhý a večný jasný deň, ktorý nikdy nezhasne: mystická Veľká noc.“ [40]
Deň Pána 2174-2188

1166 „Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá deň Pána 1343 [dies Domini] alebo Pánov deň [dies dominica]“. [41] Deň Kristovho zmŕtvychvstania je „prvým dňom týždňa“, pamiatkou prvého dňa stvorenia, a zároveň „ôsmym dňom“, v ktorom Kristus po svojom „odpočinku“ cez Veľkú (Bielu) sobotu začína deň, „ktorý učinil Pán“ (Ž 118, 24), „deň, ktorý nemá večera“. [42] Jeho stredobodom je „Pánova večera“, lebo v nej sa celé spoločenstvo veriacich stretá so vzkrieseným Pánom, ktorý ich pozýva na svoju hostinu: [43]

„Pánov deň, deň zmŕtvychvstania, deň kresťanov, to je náš deň. Pánov sa volá aj preto, lebo v tento deň Pán vystúpil ako víťaz k Otcovi. Ak ho pohania volajú deň slnka, aj my to veľmi radi vyznávame: veď dnes vyšlo svetlo sveta, dnes vyšlo slnko spravodlivosti, v ktorého lúčoch je spása.“ [44]

1167 Nedeľa je v najplnšom zmysle slova dňom liturgického zhromaždenia, dňom, keď sa veriaci zhromažďujú, „aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii, a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“: [45]

„Keď teda rozjímame, [Kriste], o slávnych podivuhodných skutkoch a zázračných znameniach, ktoré sa stali v tento svätý nedeľný deň tvojho svätého zmŕtvychvstania, hovoríme: Požehnaný je nedeľný deň, lebo v ňom sa začalo stvorenie,... vykúpenie sveta,... obnovenie ľudského pokolenia... V ňom sa skvejú nebo i zem a celý vesmír sa naplnil svetlom. Požehnaný je Pánov deň, lebo v ňom boli otvorené brány raja, aby Adam a všetci vyhnaní mohli do neho bez obáv vstúpiť.“ [46]

Liturgický rok

1168 Nové obdobie zmŕtvychvstania, počnúc od Veľkonočného trojdnia ako od svojho zdroja svetla, napĺňa svojím jasom celý liturgický rok. 2698 Z jednej i druhej strany tohto zdroja liturgia krok za krokom pretvára celý rok. Je to skutočne „Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 19). Ekonómia spásy pôsobí v rámci času, ale od jej splnenia v Ježišovej Veľkej noci a v zoslaní Ducha Svätého sa už vopred okusuje a anticipuje koniec dejín a Božie kráľovstvo vstupuje do nášho času.

1169 Preto veľká noc nie je iba jeden zo sviatkov medzi ostatnými sviatkami. Je to „sviatok sviatkov“, „slávnosť slávností“, podobne ako Eucharistia je sviatosť sviatostí (Veľká alebo Najsvätejšia sviatosť). 1330 Svätý Atanáz ju nazýva „Veľkou nedeľou“, [47] 560 podobne ako sa „Svätý týždeň“ (Hebdomada sancta) u východných kresťanov (i na Slovensku) volá „Veľký týždeň“. Tajomstvo zmŕtvychvstania, v ktorom Kristus zvíťazil nad smrťou, preniká svojou mohutnou silou náš starý čas, kým mu nebude všetko podrobené.

1170 Na Nicejskom koncile (v r. 325) sa všetky cirkvi dohodli, že kresťanská Veľká noc sa bude sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca (14. nisana). Pre odlišné metódy použité pri počítaní 14. dňa mesiaca nisana sa deň Veľkej noci v Západných a Východných cirkvách nie vždy zhoduje. Preto sa tieto cirkvi v súčasnosti usilujú dosiahnuť dohodu, aby deň Pánovho zmŕtvychvstania mohli znova sláviť v ten istý deň.

1171 Liturgický rok je rozvinutím rozličných aspektov jediného veľkonočného tajomstva. To platí celkom osobitne o cykle sviatkov týkajúcich sa tajomstva vtelenia524 (Zvestovanie, Narodenie, Zjavenie Pána), ktoré pripomínajú začiatok našej spásy a dávajú nám účasť na prvotinách veľkonočného tajomstva.

Pamiatky svätých v liturgickom roku

1172 „Pri slávení tohto ročného cyklu Kristových tajomstiev si svätá Cirkev s osobitnou láskou uctieva preblahoslavenú Bohorodičku Máriu,971 ktorá je nerozlučne spätá so spasiteľným dielom svojho Syna.
2030
V nej obdivuje a velebí vynikajúce ovocie vykúpenia a ako v prečistom obraze s radosťou kontempluje to, čím ona celá túži a dúfa byť.“ [48]

1173 Keď Cirkev v ročnom cykle slávi pamiatku mučeníkov957 a iných svätých, „ohlasuje veľkonočné tajomstvo“ v tých mužoch a ženách, „ktorí spolu s Kristom trpeli a spolu s ním sú oslávení, a predkladá veriacim ich príklady, ktoré všetkých priťahujú skrze Krista k Otcovi, a pre ich zásluhy vyprosuje Božie dobrodenia“. [49]
Liturgia hodín

1174 Kristovo tajomstvo, jeho vtelenie a jeho Veľká noc, ktoré slávime v Eucharistii najmä pri nedeľnom zhromaždení, preniká a pretvára čas každého dňa slávením liturgie hodín, 2698 čiže „posvätného ofícia – Officium divinum“.[50] Toto slávenie, verné apoštolským povzbudeniam „bez prestania sa modliť“, [51] „je zostavené tak, aby sa celý priebeh dňa i noci posvätil chválou Boha“. [52] Je to „verejná modlitba Cirkvi“, [53] v ktorej veriaci (klerici, rehoľníci a laici) vykonávajú kráľovské kňazstvo pokrstených. Keď sa liturgia hodín slávi „spôsobom schváleným“ Cirkvou, „je to naozaj hlas samej Nevesty, ktorá sa prihovára u Ženícha, ba priam modlitba Krista spolu s jeho telom k Otcovi“. [54]

1175 Liturgia hodín je určená na to, aby sa stala modlitbou celého Božieho ľudu. Veď v nej sám Kristus „pokračuje prostredníctvom svojej Cirkvi v kňazskom úrade“. [55] Každý sa na nej zúčastňuje podľa svojej úlohy v Cirkvi a podľa okolností svojho života: kňazi preto, lebo ako tí, čo sa venujú pastoračnej službe, sú povolaní, aby boli vytrvalí v modlitbe a službe slova; [56] rehoľníci a rehoľníčky na základe charizmy svojho zasväteného života; [57] všetci veriaci podľa svojich možností: „Nech sa duchovní pastieri starajú, aby sa v nedeľu a na väčšie sviatky hlavné posvätné hodiny najmä vešpery slávili spoločne v kostole. Odporúča sa, aby sa aj laici modlili posvätné ofícium či už spolu s kňazmi, alebo sami spoločne, alebo aj každý sám.“ [58]

1176 Slávenie liturgie hodín si nevyžaduje len zladiť hlas so srdcom,2700 ktoré sa modlí, ale aj nadobudnúť „plnšie liturgické a biblické vzdelanie, najmä pokiaľ ide o žalmy“. [59]

1177 Hymnusy a litániové prosby liturgie2586 hodín začleňujú modlitbu žalmov do cirkevného roka tým, že vyjadrujú symboliku hodiny dňa a liturgického obdobia alebo sviatku, ktorý sa slávi. Okrem toho čítanie Božieho slova pri každej posvätnej hodine (s responzóriami alebo tropármi, ktoré po ňom nasledujú) a pri určitých posvätných hodinách čítania z Otcov a učiteľov duchovného života hlbšie odhaľujú zmysel sláveného tajomstva, pomáhajú chápať žalmy a pripravujú na tichú modlitbu. Lectio divina, pri ktorej sa Božie slovo číta a medituje, aby sa stalo modlitbou, je takto zakorenená aj v liturgickom slávení.

1178 Liturgia hodín, ktorá je akoby predĺžením slávenia Eucharistie, nevylučuje rozličné pobožnosti Božieho ľudu, ale ich vyžaduje ako doplnenie, najmä adoráciu a kult 1378 Najsvätejšej oltárnej sviatosti.

IV. Kde sláviť?

1179 Kult Novej zmluvy „v duchu a pravde“ (Jn 4, 24) sa neviaže na nijaké výlučné miesto. Celá zem je svätá a zverená ľuďom. Keď sa veriaci zhromažďujú na jednom mieste, najdôležitejšie je, že oni sú „živé kamene“ zhromaždené na budovanie „duchovného domu“586 (1 Pt 2, 5). Telo vzkrieseného Krista je duchovný chrám, z ktorého vyviera prameň živej vody. Keďže nás Duch Svätý včlenil do Krista, sme „chrám živého Boha“ (2 Kor 6, 16).

1180 Keď sa neobmedzuje uplatňovanie náboženskej slobody,[60] 2106 kresťania stavajú budovy určené na Boží kult. Tieto viditeľné kostoly nie sú obyčajnými miestami zhromaždenia, ale naznačujú a ukazujú Cirkev žijúcu na tom mieste, ktorá je prebývaním Boha s ľuďmi zmierenými a zjednotenými v Kristovi.

1181 „Dom modlitby,2691 v ktorom sa slávi a uchováva najsvätejšia Eucharistia a zhromažďujú sa veriaci a v ktorom sa na posilu a útechu veriacich uctieva prítomnosť Božieho Syna, nášho Spasiteľa, ktorý sa obetoval za nás na obetnom oltári, má byť pekný a vhodný na modlitbu a posvätné obrady.“[61]

V tomto „Božom dome“ má pravdivosť a harmónia znakov, ktoré ho tvoria, robiť zjavným Krista, ktorý je prítomný a pôsobí na tomto mieste. [62]

1182 Oltárom Novej zmluvy je Pánov kríž, [63] 617
1383 z ktorého pramenia sviatosti veľkonočného tajomstva. Na oltári, ktorý je stredobodom kostola, sa pod sviatostnými znakmi sprítomňuje obeta kríža. Oltár je aj Pánovým stolom, ku ktorému je pozvaný Boží ľud. [64] V niektorých východných liturgiách je oltár aj symbolom hrobu (Kristus skutočne zomrel a skutočne vstal z mŕtvych).

1183 Svätostánok 1379 má byť v kostoloch umiestnený „na veľmi dôstojnom mieste a čo najúctyhodnejšie“. [65]
2120 Dôstojný vzhľad, umiestnenie a bezpečnosť eucharistického svätostánku[66] majú napomáhať adoráciu Pána skutočne prítomného v Najsvätejšej oltárnej sviatosti.

Svätá krizma (myron),1241 ktorou pomazanie je sviatostným znakom pečate daru Ducha Svätého, sa tradične uchováva a uctieva na bezpečnom mieste svätyne. Možno tam uložiť aj olej katechumenov a olej na pomazanie chorých.

1184 Sedadlo biskupa (katedra) alebo kňaza „má naznačovať jeho funkciu: predsedať zhromaždeniu a viesť modlitbu“. [67]

Ambona: „Dôstojnosť Božieho slova si vyžaduje, 103 aby v kostole bolo vhodné miesto, z ktorého by sa [Božie slovo] ohlasovalo 1348 a ku ktorému by sa pri liturgii slova pútala pozornosť veriacich.“ [68]

1185 Zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína krstom; preto kostol má mať miesto na slávenie krstu (baptistérium čiže krstiteľnicu) a má napomáhať spomienku na krstné sľuby (svätená voda).

Obnovenie krstného života vyžaduje pokánie. Preto kostol má byť vhodný aj na kajúcne vyznanie a prijatie odpustenia, čo si vyžaduje, aby v ňom bolo primerané miesto na prijatie kajúcnikov (spovednica a pod.).

Kostol má byť aj priestorom pozývajúcim na sústredenie a tichú modlitbu,2717 ktorá predlžuje a zvnútorňuje veľkú modlitbu Eucharistie.

1186 A napokon kostol má aj eschatologický význam. Kto chce vstúpiť do Božieho domu,1130 musí prekročiť prah, symbol prechodu zo sveta raneného hriechom do sveta nového života, do ktorého sú povolaní všetci ľudia. Viditeľný kostol je symbolom otcovského domu, do ktorého putuje Boží ľud a v ktorom Otec „im zotrie... z očí každú slzu“ (Zjv 21, 4). Preto je kostol i domom všetkých Božích detí, dokorán otvoreným a pripraveným ich prijať.

Zhrnutie

1187 Liturgia je dielo úplného Krista, Hlavy i tela. Náš Veľkňaz ju nepretržite slávi v nebeskej liturgii s presvätou Bohorodičkou, s apoštolmi, so všetkými svätými a s množstvom ľudí, ktorí už vošli do Kráľovstva.

1188 Pri liturgickom slávení je „liturgom“ celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie. Krstné kňazstvo je kňazstvom celého Kristovho tela. Niektorí veriaci sú však vysvätení sviatosťou posvätného stavu, aby zastupovali Krista ako Hlavu tela.

1189 Liturgické slávenie obsahuje znaky a symboly, ktoré sa vzťahujú na stvorenie (svetlo, voda, oheň), na ľudský život (umývať, pomazať, lámať chlieb) a na dejiny spásy (veľkonočné obrady). Tieto prvky hmotného sveta, tieto ľudské obrady a tieto pripomienky Božích skutkov, začlenené do sveta viery a povýšené mocou Ducha Svätého, stávajú sa nositeľmi Kristovho spasiteľného a posväcujúceho pôsobenia.

1190 Liturgia slova je integrálnou súčasťou slávenia. Zmysel slávenia je vyjadrený Božím slovom, ktoré sa ohlasuje, a aktívnou účasťou viery, ktorá naň odpovedá.

1191 Spev a hudba sú tesne späté s liturgickým slávením. Kritériami ich správneho použitia sú: krása vyjadrenia modlitby, jednomyseľná účasť zhromaždenia a slávnostný ráz slávenia.

1192 Sväté obrazy v našich kostoloch a domoch majú prebúdzať a živiť našu vieru v Kristovo tajomstvo. Prostredníctvom obrazu Krista a jeho spasiteľných činov sa klaniame jemu samému. Prostredníctvom svätých obrazov presvätej Bohorodičky, anjelov a svätých uctievame tých, ktorí sú na nich zobrazení.

1193 Nedeľa, „deň Pána“, je hlavným dňom slávenia Eucharistie, lebo je dňom Pánovho zmŕtvychvstania. Je dňom liturgického zhromaždenia v najplnšom zmysle slova, dňom kresťanskej rodiny, dňom radosti a odpočinku od práce. Je „základom a jadrom celého liturgického roka“. [69]

1194 Cirkev „v ročnom cykle... postupne rozvíja celé Kristovo tajomstvo, a to od vtelenia a narodenia až po nanebovstúpenie, po Turíce a po očakávanie blaženej nádeje a Pánovho príchodu“. [70]

1195 Keď pozemská Cirkev v stanovených dňoch liturgického roka slávi pamiatku svätých, predovšetkým svätej Bohorodičky a potom apoštolov, mučeníkov a ostatných svätých, ukazuje, že je spojená s nebeskou liturgiou. Oslavuje Krista za to, že dovŕšil spásu vo svojich oslávených údoch. Ich príklad povzbudzuje Cirkev na jej ceste k Otcovi.

1196 Veriaci, ktorí slávia liturgiu hodín, sa spájajú s Kristom, naším Veľkňazom, modlitbou žalmov, rozjímaním o Božom slove, chválospevmi a vzdávaniami vďaky, aby sa tak zapojili do jeho neprestajnej a univerzálnej modlitby, ktorá oslavuje Otca a vyprosuje dar Ducha Svätého pre celý svet.

1197 Kristus je pravý Boží chrám, „miesto, kde sídli (Božia) sláva“. Pôsobením Božej milosti sa aj kresťania stávajú chrámami Ducha Svätého, živými kameňmi, z ktorých sa buduje Cirkev.

1198 Cirkev vo svojom pozemskom stave potrebuje miesta, kde by sa spoločenstvo mohlo zhromažďovať: sú nimi naše viditeľné kostoly, sväté miesta, obrazy Svätého mesta čiže nebeského Jeruzalema, do ktorého sa uberáme ako pútnici.

1199V týchto kostoloch Cirkev slávi verejný kult na slávu Najsvätejšej Trojice, počúva Božie slovo a spieva chvály, vznáša k Bohu svoju modlitbu a prináša obetu Krista, ktorý je sviatostne prítomný uprostred zhromaždenia. Kostoly sú aj miestami sústredenia a osobnej modlitby.

2. článok

Liturgická rozmanitosť a jednota tajomstva
Liturgické tradície a katolíckosť Cirkvi


1200 Od prvého spoločenstva v Jeruzaleme až po parúziu (druhý Kristov príchod) Božie cirkvi verné apoštolskej viere slávia všade to isté veľkonočné tajomstvo. Tajomstvo slávené v liturgii2625 je jedno, ale formy jeho slávenia sú rozličné.

1201 Nesmierne bohatstvo Kristovho tajomstva je také veľké, že nijaká liturgická tradícia 2663 nemôže vyčerpať možnosti jeho vyjadrenia. Dejiny vzniku a rozvoja týchto obradov (rítov) svedčia o ich
podivuhodnom vzájomnom dopĺňaní. Keď cirkvi žili liturgické tradície v spoločenstve viery a sviatostí viery, navzájom sa obohacovali a rástli vo vernosti 1158 Tradícii a spoločnému poslaniu celej Cirkvi. [71]

1202 Rozličné liturgické tradície814 vznikli práve so zreteľom na poslanie Cirkvi. Cirkvi tej istej zemepisnej a kultúrnej oblasti dospeli k sláveniu Kristovho tajomstva osobitými prejavmi príznačnými pre tamojšiu kultúru: v odovzdávaní „zvereného pokladu“ (2 Tim 1, 14) viery,1674 v liturgickej symbolike, v organizovaní bratského spoločenstva, v teologickom chápaní tajomstiev a vo formách svätosti. Tak sa Kristus, svetlo a spása všetkých národov, stáva prostredníctvom liturgického života určitej cirkvi zjavným národu a kultúre,835 ku ktorým je poslaná a u ktorých je zakorenená. Cirkev je katolícka: môže začleniť do svojej jednoty 1937 všetky pravé kultúrne bohatstvá, pričom ich očisťuje.[72]

1203 Liturgické tradície alebo obrady, ktoré sa v súčasnosti používajú v Cirkvi, sú: latinský obrad (predovšetkým rímsky, ale aj obrady niektorých miestnych cirkví, ako napríklad ambroziánsky obrad alebo obrady niektorých rehoľných rádov), ďalej obrad byzantský, alexandrijský alebo koptský, sýrsky, arménsky, maronitský a chaldejský. „Posvätný koncil, verne poslušný Tradícii, vyhlasuje, že svätá matka Cirkev priznáva všetkým právoplatne uznaným obradom rovnaké právo a rovnakú dôstojnosť a že ich chce aj v budúcnosti zachovať a všemožne podporovať.“ [73]

Liturgia a kultúry

1204 Slávenie liturgie 2684 má teda zodpovedať duchu a kultúre rozličných národov. [74] Aby Kristovo tajomstvo bolo „vyjavené všetkým národom, aby poslušne prijali vieru“ (Rim 16, 26), 854
1232 treba ho vo všetkých kultúrach ohlasovať, sláviť a prežívať tak, aby ich neodstránilo, ale vykúpilo a zdokonalilo.[75] Množstvo Božích detí má so svojou vlastnou ľudskou kultúrou,2527 prevzatou a pretvorenou Kristom, a prostredníctvom nej prístup k Otcovi, aby ho velebili v jednom Duchu.

1205 „Treba vziať do úvahy, že v liturgii a najmä v liturgii sviatostí1125 je nezmeniteľná časť, lebo je z Božieho ustanovenia a Cirkev je jej strážkyňou, a sú v nej časti, ktoré možno meniť, a Cirkev má moc, ba niekedy i povinnosť prispôsobiť ich kultúram nedávno evanjelizovaných národov.“ [76]

1206 „Liturgická rozmanitosť môže byť prameňom obohatenia, ale môže vyvolať aj napätia, vzájomné nepochopenia, ba aj schizmy. Je zrejmé, že v tejto oblasti rozmanitosť nesmie škodiť jednote a môže sa prejaviť len v rámci vernosti spoločnej viere, sviatostným znakom, ktoré Cirkev dostala od Krista, ako aj hierarchickému spoločenstvu. Prispôsobovanie kultúram si vyžaduje obrátenie srdca a, ak je potrebné, aj zanechanie starodávnych zvykov, ktoré sú nezlučiteľné s katolíckou vierou.“ [77]
Zhrnutie

1207 Treba sa usilovať, aby sa slávenie liturgie vyjadrovalo v kultúre národa, v ktorom sa Cirkev nachádza, ale bez toho, aby sa jej podriaďovalo. Na druhej strane však sama liturgia vytvára a stvárňuje kultúry.

1208 Rozličné právoplatne uznané liturgické tradície alebo obrady (ríty) ukazujú katolíckosť Cirkvi, lebo naznačujú to isté Kristovo tajomstvo a dávajú na ňom účasť.

1209 Kritérium, ktoré zabezpečuje jednotu v mnohotvárnosti liturgických tradícií, je vernosť apoštolskej Tradícii, t. j. spoločenstvo vo viere a vo sviatostiach prijatých od apoštolov, spoločenstvo, ktorého znakom a zárukou je apoštolské nástupníctvo (successio apostolica).

Druhý oddiel

Sedem sviatostí Cirkvi


1210 Sviatosti Nového zákona ustanovil Ježiš Kristus.1113 Je ich sedem: krst, birmovanie, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätný stav a manželstvo. Tieto sviatosti sa týkajú všetkých etáp a všetkých
dôležitých chvíľ života kresťana: dávajú životu viery kresťanov vznik a rast, uzdravenie a poslanie. V tomto je určitá podobnosť medzi etapami prirodzeného života a etapami duchovného života. [1]

1211 Na základe tejto analógie vysvetlíme najprv tri sviatosti uvádzania do kresťanského života (prvá kapitola), potom sviatosti uzdravenia (druhá kapitola) a nakoniec sviatosti služby spoločenstvu a poslaniu veriacich (tretia kapitola). Toto poradie isto nie je jediné možné, ale umožňuje vidieť, že sviatosti tvoria určitý organizmus, v ktorom má každá sviatosť svoje životne dôležité miesto. V tomto organizme má Eucharistia1374 ako „sviatosť sviatostí“ jedinečné miesto: „Všetky ostatné sviatosti sú zamerané na ňu ako na [svoj] cieľ.“ [2]

Prvá kapitola

Sviatosti uvádzania do kresťanského života


1212 Sviatosťami uvádzania do kresťanského života, t. j. krstom, birmovaním a Eucharistiou, sa kladú základy celého kresťanského života. „Účasť na Božej prirodzenosti, ktorú ľudia dostávajú prostredníctvom Kristovej milosti, má istú podobnosť so vznikom, rastom a udržiavaním prirodzeného života. A vskutku, veriacich znovuzrodených krstom posilňuje sviatosť birmovania a potom sa v Eucharistii živia pokrmom večného života, takže týmito sviatosťami uvádzania do kresťanského života dostávajú v čoraz väčšej miere bohatstvo Božieho života a napredujú k dokonalosti lásky.“ [3]

1. článok

Sviatosť krstu


1213 Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu (vitae spiritualis ianua), ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní: [4] „A tak sa krst správne a vhodne definuje ako sviatosť znovuzrodenia skrze vodu v slove.“ [5]

I. Ako sa volá táto sviatosť?

1214 Táto sviatosť sa volá krst (po latinsky baptismus) podľa hlavného obradu, ktorým sa udeľuje: krstiť je po grécky baptizein, čo znamená „ponoriť“, „pohrúžiť“. „Ponorenie“ do vody628 symbolicky vyjadruje pochovanie katechumena v Kristovu smrť, odkiaľ vychádza skrze vzkriesenie s Kristom[6] ako nové stvorenie“ (2 Kor 5, 17; Gal 6, 15).

1215 Táto sviatosť sa volá aj „kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom“ (Tít 3, 5), lebo naznačuje a spôsobuje ono narodenie z vody a z Ducha, bez ktorého nikto „nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“1257 (Jn 3, 5).

1216 „Tento kúpeľ sa volá osvietením, lebo tí, čo dostávajú toto [katechetické] poučenie, sú duchovne osvietení...“[7] Keďže pokrstený prijal v krste Slovo, „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého“ (Jn 1, 9), „po osvietení“ (Hebr 10, 32) sa stal „synom svetla“1243 (1 Sol 5, 5), ba sám sa stal „svetlom“ (Ef 5, 8):

Krst „je najkrajším a najvznešenejším Božím dobrodením... Voláme ho darom, milosťou, krstom, pomazaním, osvietením, rúchom neporušiteľnosti, kúpeľom znovuzrodenia, pečaťou a napokon každým najvznešenejším menom. Volá sa darom, lebo sa dáva tým, čo predtým nepriniesli nič; milosťou, lebo sa udeľuje aj vinníkom; krstom, lebo hriech sa pochováva vo vode; pomazaním, lebo je posvätný a kráľovský (takí totiž boli tí, ktorých pomazávali); osvietením, lebo je jasom a svetlom; rúchom, lebo zakrýva našu pohanu; kúpeľom, lebo obmýva; pečaťou, lebo je zachovaním a potvrdením [Božej] nadvlády.“ [8]

II. Krst v ekonómii spásy
Predobrazy krstu v Starej zmluve


1217 Cirkev v liturgii Veľkonočnej vigílie pri požehnaní krstnej vody slávnostným spôsobom pripomína veľké udalosti dejín spásy, ktoré už boli predobrazmi tajomstva krstu:

„Bože, tvoja neviditeľná moc zázračne účinkuje prostredníctvom sviatostných znakov. Stvoril si vodu a mnohorakým spôsobom si ju pripravoval, aby nám naznačovala milosť krstu.“ [9]

1218 Od začiatku sveta je voda,344 toto skromné a obdivuhodné stvorenie, prameňom života a plodnosti.
694 Sväté písmo ju vidí obklopenú starostlivosťou Božieho Ducha: [10]

„Bože, tvoj Duch sa už na počiatku stvorenia vznášal nad vodami, a tak voda už vtedy dostala schopnosť posväcovať.“ [11]

1219 Cirkev vidí v Noemovom korábe predobraz spásy701
845 prostredníctvom krstu. A naozaj v korábe „sa zachránili skrze vodu len niekoľkí, celkove osem ľudí“ (1 Pt 3, 20):

„Potopou sveta si vopred naznačil [naše] znovuzrodenie, keď v hlbinách jedného a toho istého živlu bol koniec nerestí a začiatok čností.“ [12]

1220 Ak je pramenitá voda symbolom života, morská voda je symbolom smrti. Preto mohla byť predobrazom tajomstva kríža. 1010 Podľa tejto symboliky krst znamená spoločenstvo s Kristovou smrťou.

1221 Ale predovšetkým prechod cez Červené more, skutočné vyslobodenie Izraela z egyptského otroctva, zvestuje oslobodenie, ktoré spôsobuje krst: „Abrahámovým potomkom si dal suchou nohou prejsť cez Červené more, aby ľud vyslobodený z faraónovho otroctva bol predobrazom pokrsteného ľudu.“ [13]

1222 A napokon predobrazom krstu je prechod cez Jordán; ním Boží ľud dostáva do daru krajinu prisľúbenú Abrahámovmu potomstvu, ktorá je obrazom večného života. Prisľúbenie tohto blaženého dedičstva sa spĺňa v Novej zmluve.

Kristov krst

1223 Všetky predobrazy Starej zmluvy sa spĺňajú v Ježišovi Kristovi. Ježiš začína svoj verejný život po tom, ako sa dal pokrstiť svätému Jánovi Krstiteľovi v Jordáne, [14] a po svojom zmŕtvychvstaní zveruje apoštolom toto poslanie: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“232 (Mt 28, 19-20). [15]

1224 Náš Pán sa dobrovoľne podrobil krstu svätého Jána, ktorý bol určený hriešnikom, aby splnil „všetko, čo je spravodlivé“ 536 (Mt 3, 15). Toto Ježišovo konanie je viditeľným prejavom toho, že „sa zriekol
seba samého“ (Flp 2, 7). Vtedy Duch, ktorý sa vznášal nad vodami prvého stvorenia, zostupuje na Krista ako predzvesť nového stvorenia a Otec zjavuje Ježiša ako svojho milovaného Syna. [16]

1225 Kristus vo svojej Veľkej noci otvoril všetkým ľuďom pramene krstu. A vskutku, už o svojom umučení, ktoré mal podstúpiť v Jeruzaleme, hovoril ako o „krste“, ktorým má byť pokrstený. [17] 766 Krv a voda, ktoré vyšli z prebodnutého boku ukrižovaného Ježiša,[18] sú predobrazmi krstu a Eucharistie, sviatostí nového života. [19] Odvtedy sa ľudia môžu narodiť „z vody a z Ducha“ (Jn 3, 5), aby mohli vojsť do Božieho kráľovstva.

„Pozri, kde si pokrstený, odkiaľ je krst, ak nie je z Kristovho kríža, z Kristovej smrti. Celé tajomstvo je v tom, že trpel za teba. V ňom si vykúpený, v ňom si spasený.“ [20]

Krst v Cirkvi

1226 Odo dňa Turíc Cirkev slávila a vysluhovala svätý krst. A skutočne svätý Peter vyhlasuje zástupu vzrušenému jeho kázaním: „Robte pokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť v mene Ježiša Krista849 na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“ (Sk 2, 38). Apoštoli a ich spolupracovníci udeľujú krst každému, kto verí v Ježiša: židom, bohabojným i pohanom. [21] Krst sa vždy javí ako spojený s vierou: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom,“ hovorí svätý Pavol strážcovi väzenia vo Filipách. A rozprávanie pokračuje: „... a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci“ (Sk 16, 31. 33).

1227 Podľa svätého apoštola Pavla veriaci má krstom účasť na Kristovej smrti; je s ním pochovaný a s ním vstáva z mŕtvych: 790

„Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6, 3-4). [22]

Pokrstení si „obliekli Krista“. [23] Pôsobením Ducha Svätého je krst kúpeľom, ktorý očisťuje, posväcuje a ospravodlivuje. [24]

1228 Krst je teda kúpeľom vody, v ktorom „neporušiteľné semeno“ Božieho slova spôsobuje svoj oživujúci účinok. [25] Svätý Augustín o krste hovorí: „Slovo sa pridáva k [hmotnému] prvku a vzniká sviatosť.“ [26]

III. Ako sa slávi sviatosť krstu?
Uvádzanie do kresťanského života


1229 Stať sa kresťanom sa už od čias apoštolov uskutočňuje postupným napredovaním a uvádzaním do kresťanského života, ktoré pozostávajú z viacerých etáp. Túto cestu možno prejsť rýchlo alebo pomaly. Vždy však obsahuje niektoré základné prvky: ohlasovanie slova, prijatie evanjelia, ktoré vedie k obráteniu, vyznanie viery, krst, vyliatie Ducha Svätého a pristúpenie k eucharistickému prijímaniu.

1230 Uvádzanie do kresťanského života sa v priebehu storočí a podľa okolností značne menilo. V prvých storočiach Cirkvi dosiahlo veľký rozvoj s dlhým obdobím katechumenátu a s celým radom prípravných obradov,1248 ktoré liturgicky vyznačovali cestu katechumenálnej prípravy a vyúsťovali do slávenia sviatostí uvádzania do kresťanského života.

1231 Kde sa krst detí stal bežne zaužívanou formou slávenia tejto sviatosti, tento spôsob slávenia sa stal jediným úkonom, ktorý veľmi skrátene zahŕňa aj etapy, ktoré predchádzajú uvádzanie do kresťanského života. Krst detí už svojou povahou vyžaduje katechumenát po krste. Nejde len o potrebné poučenie po krste, ale aj o nevyhnutné rozvíjanie krstnej milosti počas rastu osoby.13 Tu je vlastné miesto katechézy.

1232 Druhý vatikánsky koncil obnovil pre Latinskú cirkev „viacstupňový katechumenát dospelých“. [27] Jeho obrady sa nachádzajú v Ordo initiationis christianae adultorum („Obrad uvádzania dospelých do kresťanského života“) (r. 1972). Koncil okrem toho dovolil, aby sa „popri tom, čo sa nachádza v kresťanskej tradícii“, v misijných územiach pripustili „aj také prvky...,1204 ktoré sa používajú u jednotlivých národov, pokiaľ ich možno prispôsobiť kresťanskému obradu“. [28]

1233 Dnes sa teda vo všetkých latinských a východných obradoch uvádzanie dospelých do kresťanského života začína ich vstupom do katechumenátu a vrcholí v jedinom slávení troch sviatostí: krstu, birmovania a Eucharistie. [29] Vo východných obradoch sa uvádzanie detí do kresťanského života začína krstom, 1290 po ktorom bezprostredne nasleduje birmovanie a prijatie Eucharistie, kým v rímskom obrade toto uvádzanie detí pokračuje viacročnou katechézou a neskôr sa končí birmovaním a Eucharistiou, ktorá je vrcholom ich uvádzania do kresťanského života. [30]

Mystagógia slávenia

1234 Význam a milosť sviatosti krstu jasne vysvitajú z obradov jeho slávenia. Keď veriaci s pozornou účasťou sledujú úkony a slová tohto slávenia, sú zasväcovaní do bohatstva, ktoré táto sviatosť naznačuje a spôsobuje v každom novopokrstenom.

1235 Znak kríža na začiatku slávenia označuje Kristovým znakom617 toho, ktorý mu bude čoskoro patriť, a znamená milosť vykúpenia, ktorú nám Kristus získal svojím krížom. 2157

1236 Hlásanie Božieho slova objasňuje zjavenú pravdu kandidátom krstu i zhromaždeniu a vzbudzuje odpoveď viery, ktorá je neoddeliteľná od krstu. Krst je totiž osobitným spôsobom „sviatosťou viery“, 1122
lebo je sviatostnou bránou do života viery.

1237 Keďže krst znamená oslobodenie od hriechu a od jeho podnecovateľa diabla, nad kandidátom sa vyslovuje exorcizmus (alebo viacero exorcizmov). Celebrant ho pomaže olejom katechumenov alebo vloží na neho ruku1673 a on sa výslovne zrieka satana. Takto pripravený môže vyznať vieru Cirkvi, 189 ktorej bude krstom „zverený“. [31]

1238 Potom sa modlitbou epiklézy posvätí krstná voda 1217 (buď v tej istej chvíli, alebo na Veľkonočnú vigíliu). Cirkev pritom prosí Boha, aby skrze jeho Syna zostúpila do tejto vody sila Ducha Svätého, aby sa tí, čo ňou budú pokrstení, narodili „z vody a z Ducha“ (Jn 3, 5).

1239 Potom nasleduje podstatný obrad sviatosti: 1214 krst v pravom zmysle slova, ktorý naznačuje a spôsobuje odumretie hriechu a vstup do života Najsvätejšej Trojice, a to pripodobnením Kristovmu veľkonočnému tajomstvu. Krst sa najvýraznejšie udeľuje trojitým ponorením do krstnej vody. Ale už od najstarších čias ho možno udeľovať aj tak, že sa trikrát leje voda na hlavu kandidáta.

1240 V Latinskej cirkvi vysluhovateľ toto trojnásobné liatie vody sprevádza slovami: „M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Vo východných liturgiách je katechumen obrátený na východ a kňaz hovorí: „Krstí sa Boží služobník M. v mene Otca i Syna i Svätého Ducha.“ A pri vzývaní každej osoby Najsvätejšej Trojice ho ponorí do vody a opäť ho z nej vyzdvihne.

1241 Pomazanie svätou krizmou,1294
1574 voňavým olejom, ktorý posvätil biskup, znamená dar Ducha Svätého daný novopokrstenému. Stal sa kresťanom čiže „pomazaným“ Duchom Svätým, včleneným do Krista, ktorý je pomazaný za Kňaza, Proroka a Kráľa. [32] 783

1242 V liturgii Východných cirkví pomazanie olejom hneď po krste je sviatosťou krizmácie (birmovania). V rímskej liturgii je toto pomazanie predzvesťou druhého pomazania svätou krizmou, 1291 ktoré udelí biskup, čiže sviatosti birmovania, ktorá vlastne „potvrdzuje“ a završuje krstné pomazanie.

1243 Biele rúcho symbolicky vyjadruje, že pokrstený si obliekol Krista[33], vstal z mŕtvych s Kristom. Svieca zapálená od veľkonočnej sviece (paškálu) znamená, že Kristus novopokrsteného osvietil. 1216
Pokrstení sú v Kristovi „svetlo sveta“ (Mt 5, 14).[34]

Novopokrstený je už Božím dieťaťom v jednorodenom Synovi. Môže sa modliť modlitbu Božích detí: „Otče náš.“ 2769

1244 Prvé prijímanie Eucharistie. Keď sa novopokrstený stal Božím dieťaťom a obliekol si svadobné rúcho, je pripustený na „Baránkovu svadobnú hostinu“ a prijíma pokrm nového života, Kristovo telo a krv. Východné cirkvi si uchovávajú živé vedomie jednoty uvádzania do kresťanského života, 1292 a preto dávajú sväté prijímanie všetkým novopokrsteným a birmovaným, a to aj malým deťom, pamätajúc na
Pánove slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im...“ (Mk 10, 14). Latinská cirkev vyhradzuje pristúpenie k svätému prijímaniu tým, čo dosiahli vek používania rozumu, a zameranie krstu na Eucharistiu vyjadruje prinesením novopokrsteného dieťaťa k oltáru na modlitbu „Otče náš“.

1245 Slávnostné požehnanie uzatvára slávenie krstu. Pri krste novonarodených má osobitné miesto požehnanie matky.

IV. Kto môže prijať krst?

1246 „Krst je schopný prijať každý človek a iba ešte nepokrstený človek.“ [35]

Krst dospelých

1247 Od začiatkov Cirkvi je krst dospelých najbežnejší tam, kde sa iba nedávno začalo hlásanie evanjelia. Katechumenát (príprava na krst) má v tomto prípade dôležité miesto. Keďže je uvádzaním do viery a do kresťanského života, má pripraviť na prijatie Božieho daru v krste, birmovaní a Eucharistii.

1248 Katechumenát 1230 alebo formácia katechumenov má za cieľ umožniť im, aby ako odpoveď na Božiu iniciatívu a v spojení s určitým cirkevným spoločenstvom priviedli k zrelosti svoje obrátenie a svoju vieru. Ide o formáciu celého kresťanského života, ktorou „sa učeníci spájajú s Kristom, svojím Učiteľom. Preto treba katechumenov náležite zasväcovať do tajomstva spásy a do mravného života podľa evanjelia a posvätnými obradmi, ktoré sa majú sláviť postupne, treba ich uvádzať do života viery, liturgie a lásky Božieho ľudu.“ [36]

1249 Katechumeni 1259 „sú už spojení s Cirkvou, už patria do Kristovej rodiny a nezriedka už žijú životom viery, nádeje a lásky“. [37] „Matka Cirkev ich už ako svojich zahŕňa láskou a starostlivosťou.“ [38]

Krst detí

1250 Keďže sa deti rodia s padlou a dedičným hriechom403 poškvrnenou ľudskou prirodzenosťou, aj ony potrebujú znovuzrodenie v krste, [39] aby boli vyslobodené z moci tmy a prenesené do kráľovstva slobody Božích detí, [40] ku ktorej sú povolaní všetci ľudia. Krst detí zvlášť ukazuje, že milosť spásy je úplne nezaslúžený dar.1996 Cirkev a rodičia by teda pripravili dieťa o neoceniteľnú milosť stať sa Božím dieťaťom, keby mu krátko po narodení neudelili krst. [41]

1251 Kresťanskí rodičia majú uznať, že táto prax zodpovedá aj ich úlohe starať sa o život, ktorý im zveril Boh. [42]

1252 Prax krstiť malé deti je od nepamäti tradíciou Cirkvi. Od druhého storočia sú o nej výslovné svedectvá. Je však celkom možné, že už od začiatku kazateľskej činnosti apoštolov, keď prijali krst celé „domy“,[43] boli pokrstené aj malé deti. [44]

Viera a krst

1253 Krst je sviatosťou viery. [45] 1123 Viera si však vyžaduje spoločenstvo veriacich. Jednotliví veriaci môžu veriť iba vo viere Cirkvi. Viera, ktorá sa vyžaduje na krst, nie je viera dokonalá a zrelá, 168 ale je začiatkom, ktorý sa má rozvíjať. Katechumen alebo jeho krstný rodič dostáva otázku: „Čo si žiadaš od Božej Cirkvi?“ A odpovedá: „Vieru!“

1254 U všetkých pokrstených, u detí i dospelých, má viera po krste rásť. Preto Cirkev každý rok na Veľkonočnú vigíliu2110 slávi obnovenie krstných sľubov. Príprava na krst privádza iba na prah nového života.
Krst je prameňom nového života v Kristovi, z ktorého vyviera celý kresťanský život.

1255 Aby sa krstná milosť mohla rozvíjať, je dôležitá pomoc rodičov. To je aj úloha krstného otca alebo krstnej matky, 1311 ktorí majú byť presvedčenými veriacimi, schopnými a ochotnými pomáhať novopokrstenému, dieťaťu alebo dospelému, na jeho ceste kresťanského života. [46] Ich úloha je skutočnou ekleziálnou službou (officium). [47] Celé cirkevné spoločenstvo nesie časť zodpovednosti za rozvinutie a zachovanie milosti prijatej v krste.

V. Kto môže krstiť?

1256 Riadnymi vysluhovateľmi krstu sú biskup a kňaz 1239-1240 a v Latinskej cirkvi aj diakon.[48] V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý, aj nepokrstený človek, ak má p> 1177 Hymnusy a litániové prosby liturgie2586 hodín začleňujú modlitbu žalmov do cirkevného roka tým, že vyjadrujú symboliku hodiny dňa a liturgického obdobia alebo sviatku, ktorý sa slávi. Okrem toho čítanie Božieho slova pri každej posvätnej hodine (s responzóriami alebo tropármi, ktoré po ňom nasledujú) a pri určitých posvätných hodinách čítania z Otcov a učiteľov duchovného života hlbšie odhaľujú zmysel sláveného tajomstva, pomáhajú chápať žalmy a pripravujú na tichú modlitbu. Lectio divina, pri ktorej sa Božie slovo číta a medituje, aby sa stalo modlitbou, je takto zakorenená aj v liturgickom slávení.

VI. Nevyhnutná potreba krstu

1257 Sám Pán Ježiš tvrdí, že krst je nevyhnutne potrebný na spásu. [52] 1129 Preto prikázal svojim učeníkom, aby ohlasovali evanjelium a krstili všetky národy.[53] Krst je nevyhnutne potrebný na spásu 161 846 tým, ktorým sa ohlasovalo evanjelium a mali možnosť požiadať o túto sviatosť.[54] Cirkev nepozná nijaký iný prostriedok na zaistenie vstupu do večnej blaženosti, iba krst. Preto sa chráni, aby nezanedbala poslanie, ktoré dostala od Pána, čiže postarať sa, aby boli „znovuzrodení z vody a z Ducha“ všetci, ktorí môžu byť pokrstení. Boh zviazal spásu so sviatosťou krstu, ale on sám nie je viazaný svojimi sviatosťami.

1258 Cirkev bola vždy pevne presvedčená, že tí, čo podstúpia smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení svojou smrťou za Krista a s Kristom. Tento krst krvi, takisto ako túžba po krste, má účinky krstu, 2473 hoci nie je sviatosťou.

1259 Katechumenom, 1249 ktorí zomrú pred krstom, zaisťuje spásu, ktorú nemohli prijať prostredníctvom sviatosti, ich výslovná túžba prijať krst, spojená s ľútosťou nad vlastnými hriechmi a s láskou.

1260 „Keďže Kristus zomrel za všetkých a konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, a to Božie, máme veriť, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby spôsobom známym Bohu mali účasť na tomto veľkonočnom tajomstve.“[55] Každý človek, ktorý hľadá pravdu a plní Božiu vôľu848 tak, ako ju pozná, môže byť spasený, hoci nepozná Kristovo evanjelium a jeho Cirkev. Možno predpokladať, že takí ľudia by boli výslovne túžili po krste, keby boli vedeli, že je nevyhnutne potrebný.

1261 Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne. A vskutku, veľké milosrdenstvo Boha, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2, 4), a Ježišova nežnosť k deťom, ktorá mu vnukla slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im...“1257 (Mk 10, 14), dovoľujú nám dúfať, že jestvuje cesta spásy pre deti, ktoré zomreli bez krstu. Tým naliehavejšia je teda výzva Cirkvi, aby sa nebránilo deťom prísť ku Kristovi1250 prostredníctvom daru svätého krstu.

VII. Krstná milosť

1262 Rozličné účinky krstu1234 sú naznačené viditeľnými prvkami sviatostného obradu. Ponorenie do vody pripomína symboliku smrti a očistenia, ale aj znovuzrodenia a obnovy. Dva hlavné účinky krstu sú teda očistenie od hriechov a znovuzrodenie (nové narodenie) v Duchu Svätom. [56]
Na odpustenie hriechov...

1263 Krstom sa odpúšťajú všetky hriechy:977 dedičný hriech i všetky osobné hriechy, ako aj všetky tresty za hriechy.[57] A naozaj, v tých, ktorí boli znovuzrodení, nezostáva nič, čo by im bránilo vojsť do Božieho kráľovstva:1425 ani Adamov hriech, ani osobný hriech, ani následky hriechu, z ktorých najťažším je odlúčenie od Boha.

1264 V pokrstenom však zostávajú niektoré časné následky hriechu, ako utrpenie, choroba, smrť alebo krehkosti spojené so životom, ako sú charakterové slabosti a pod., a takisto náklonnosť na hriech, ktorú Tradícia volá žiadostivosť (concupiscentia) 976 2514 alebo metaforicky ohnisko hriechu (fomes peccati): „Hoci je [žiadostivosť] ponechaná na boj, 1426 nemôže uškodiť tým, čo [s ňou] nesúhlasia a s pomocou
milosti Krista Ježiša [jej] mužne odporujú. Ba viac: ,Kto pretekal podľa pravidiel, dostane veniec‘ 405 (2 Tim 2, 5).“ [58]

„Nové stvorenie“

1265 Krst nielenže očisťuje od všetkých hriechov, ale novopokrsteného robí aj „novým stvorením“ (2 Kor 5, 17), adoptívnym Božím synom,[59] 505 ktorý sa stal účastným na Božej prirodzenosti, [60] 460 Kristovým údom, [61] Kristovým spoludedičom[62] a chrámom Ducha Svätého. [63]

1266 Najsvätejšia Trojica dáva pokrstenému posväcujúcu milosť, milosť ospravodlivenia: 1992 ktorá ho pomocou teologálnych (božských) čností1812 robí schopným veriť v Boha, dúfať v neho a milovať ho; ktorá mu pomocou darov Ducha Svätého1831 umožňuje žiť a konať pod vplyvom Ducha Svätého; ktorá mu pomocou morálnych čností1810 umožňuje rásť v dobrom.
Celý organizmus nadprirodzeného života kresťana má teda svoje korene vo svätom krste.

Včlenení do Cirkvi, Kristovho tela

1267 Krst nás robí údmi Kristovho tela. 782 „Preto... sme si navzájom údmi“ (Ef 4, 25). Krst včleňuje do Cirkvi. Z krstných prameňov sa rodí jediný Boží ľud Novej zmluvy, ktorý presahuje všetky prirodzené
alebo ľudské hranice národov, kultúr, rás a pohlaví: „Veď my všetci... sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo“ (1 Kor 12, 13).

1268 Pokrstení sa stali „živými kameňmi“ na vbudovanie „do duchovného domu, do svätého kňazstva“ (1 Pt 2, 5). Krstom majú účasť na Kristovom kňazstve a na jeho prorockom a kráľovskom poslaní, sú „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo,1141 aby... zvestovali slávne skutky toho, ktorý“ ich „z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1 Pt 2, 9). Krst dáva účasť na spoločnom kňazstve veriacich.784

1269 Keď sa pokrstený stane údom Cirkvi, už nepatrí sebe,[64] ale tomu, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. [65] Odvtedy je povolaný, aby sa podriaďoval iným, [66] aby im slúžil[67] v spoločenstve Cirkvi a aby poslúchal predstavených Cirkvi a podriaďoval sa im,[68] aby si ich vážil a mal ich v láske.[69] Tak ako z krstu vyplývajú zodpovednosti a povinnosti, 871 pokrstený má v Cirkvi aj práva: prijímať sviatosti, živiť sa Božím slovom a dostávať aj iné druhy duchovnej pomoci Cirkvi. [70]

1270 Pokrstení, „znovuzrodení [krstom] ako Božie deti, sú povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, 2472 ktorú dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi“, [71] a zúčastňovať sa na apoštolskej a misijnej činnosti Božieho ľudu. [72]

Sviatostné puto jednoty kresťanov

1271 Krst je základom spoločenstva všetkých kresťanov,818
838 aj tých, ktorí ešte nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou: „Veď tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou... V krste sú ospravodlivení vierou, včlenení do Krista, a preto sú právom poctení menom kresťan a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi.“ [73] „Krst teda vytvára sviatostné puto jednoty jestvujúce medzi všetkými, ktorí boli jeho prostredníctvom znovuzrodení.“ [74]

Nezmazateľný duchovný znak

1272 Pokrstený, včlenený krstom do Krista, je pripodobnený Kristovi.[75] Krst vtláča kresťanovi nezmazateľný duchovný znak (charakter), ktorý znamená, že patrí Kristovi. Nijaký hriech nemôže tento znak zotrieť, hoci hriech zabraňuje krstu prinášať ovocie spásy. [76] Krst, udelený raz navždy, nemožno opakovať.

1273 Veriaci včlenení krstom do Cirkvi prijali sviatostný znak1121 (charakter), ktorý ich určuje na kresťanský náboženský kult. [77] Krstná pečať uschopňuje a zaväzuje kresťanov, aby slúžili Bohu
1070 živou účasťou na posvätnej liturgii Cirkvi a vykonávali svoje krstné kňazstvo svedectvom svätého života a činorodej lásky. [78]

1274 „Pánova pečať“ (Dominicus character) [79] je pečať, ktorou nás označil Duch Svätý „na deň vykúpenia“197 (Ef 4, 30). [80] „Krst je pečať večného života.“ [81] Veriaci, ktorý si „zachová pečať“ až do konca, čiže ostane verný požiadavkám svojho krstu, bude môcť zomrieť“ so znakom viery“,[82] 2016 s vierou svojho krstu, v očakávaní oblažujúceho videnia Boha – ktoré je zavŕšením viery – a v nádeji na vzkriesenie.

Zhrnutie

1275 Uvádzanie do kresťanského života sa uskutočňuje tromi sviatosťami, ktoré tvoria jeden celok: krstom, ktorý je začiatkom nového života, birmovaním, ktoré tento život posilňuje, a Eucharistiou, ktorá živí učeníka Kristovým telom a krvou, aby ho premieňala v Krista.

1276 „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19-20).

1277 Krst je narodením pre nový život v Kristovi. Podľa Pánovej vôle je nevyhnutne potrebný na spásu ako sama Cirkev, do ktorej krst vovádza.

1278 Podstatný obrad krstu spočíva v ponorení kandidáta do vody alebo v liati vody na jeho hlavu, pričom sa vyslovuje vzývanie Najsvätejšej Trojice, t. j. Otca i Syna i Ducha Svätého.

1279 Ovocie krstu alebo krstná milosť je bohatá skutočnosť. Obsahuje od pustenie dedičného hriechu a všetkých osobných hriechov, narodenie pre nový život, ktorým sa človek stáva Otcovým adoptívnym synom, Kristovým údom a chrámom Ducha Svätého. Pokrstený je tým včlenený do Cirkvi, Kristovho tela, a dostáva účasť na Kristovom kňazstve.

1280 Krst vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak, charakter, ktorý určuje pokrsteného na kresťanský náboženský kult. Pre tento charakter nemožno krst opakovať. [83]

1281 Tí, čo podstúpia smrť pre vieru, katechumeni a všetci ľudia, ktorí síce nepoznajú Cirkev, ale pod vplyvom milosti úprimne hľadajú Boha a usilujú sa plniť jeho vôľu, môžu sa spasiť, aj keď neprijali krst. [84]

1282 Už od najstarších čias sa krst udeľuje deťom, lebo je Božou milosťou a Božím darom, ktorý nepredpokladá ľudské zásluhy; deti sú krstené vo viere Cirkvi. Vstup do kresťanského života otvára prístup k pravej slobode.

1283 Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, liturgia Cirkvi nás povzbudzuje, aby sme dôverovali v Božie milosrdenstvo a modlili sa za ich spásu.

1284 V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý človek, ak má úmysel robiť to, čo robí Cirkev, a leje vodu na hlavu kandidáta, pričom hovorí: „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

2. článok

Sviatosť birmovania


1285 Sviatosť birmovania tvorí spolu s krstom a Eucharistiou jeden celok sviatostí uvádzania do kresťanského života“, ktorého jednotu treba zachovať. „Preto treba veriacim vysvetliť, že prijatie sviatosti birmovania je potrebné na dovŕšenie krstnej milosti.[85] Veď pokrstených „sviatosť birmovania dokonalejšie spája s Cirkvou a bohato ich obdarúva osobitnou silou Ducha Svätého, takže sú ako praví Kristovi svedkovia väčšmi povinní šíriť a brániť vieru slovom i skutkom“. [86]

I. Birmovanie v ekonómii spásy<br>
1286 V Starom zákone proroci zvestovali, že na očakávanom Mesiášovi spočinie Pánov Duch [87] 702-716 vzhľadom na jeho spasiteľné poslanie.[88] Zostúpenie Ducha Svätého na Ježiša, keď ho Ján pokrstil, bolo
znamením, že on je ten, ktorý má prísť, že je Mesiáš, Boží Syn. [89] Ježiš sa počal z Ducha Svätého a celý jeho život a celé jeho poslanie sa uskutočňujú v plnom spoločenstve s Duchom Svätým, ktorého mu Otec dáva bez miery. [90]

1287 Táto plnosť Ducha sa však nemala obmedziť iba na Mesiáša, ale ju mal dostať celý mesiášsky ľud. [91] 739 Ježiš Kristus viac ráz prisľúbil toto vyliatie Ducha[92] a toto prisľúbenie splnil najprv v deň svojho zmŕtvychvstania[93] a potom oveľa zjavnejšie v deň Turíc.[94] Apoštoli naplnení Duchom Svätým začínajú ohlasovať „veľké Božie skutky“ (Sk 2, 11) a Peter vysvetľuje, že toto vyliatie Ducha je znamením mesiášskych čias. [95] Aj tí, čo vtedy uverili kázaniu apoštolov a dali sa pokrstiť, dostali „dar Ducha Svätého“ (Sk 2, 38).

1288 „Od... [tých] čias apoštoli, plniac Kristovu vôľu, vkladaním rúk udeľovali novopokrsteným dar Ducha Svätého,699 ktorý dovršuje krstnú milosť.[96] Preto sa v Liste Hebrejom medzi základmi prvého kresťanského vyučovania spomína učenie o krstoch a o vkladaní rúk.[97] Vkladanie rúk sa v katolíckej tradícii právom považuje za začiatok sviatosti birmovania, ktorou v Cirkvi určitým spôsobom pretrváva turíčna milosť.“ [98]

1289 Aby sa lepšie naznačil dar Ducha Svätého, čoskoro sa ku vkladaniu rúk pridalo pomazanie voňavým olejom (krizmou). 695 Toto pomazanie objasňuje meno „kresťan“, ktoré znamená „pomazaný“ a je odvodené od mena samého Krista (grécke Christos značí Pomazaný),436 ktorého „Boh pomazal Duchom Svätým“ (Sk 10, 38). Obrad pomazania jestvuje až podnes na Východe aj na Západe. Preto sa táto sviatosť na Východe volá krizmácia, t. j. pomazanie krizmou,1297 alebo (po grécky) myron, čo značí „krizma“. Na Západe názov confirmatio (v slovenčine birmovanie) naznačuje, že táto sviatosť potvrdzuje krst a zároveň posilňuje krstnú milosť.

Dve tradície: východná a západná

1290 V prvých storočiach birmovanie zvyčajne tvorilo jednojediné slávenie s krstom a podľa vyjadrenia svätého Cypriána tvorilo s ním „dvojsviatosť“. [99] Ale čoraz väčší počet krstov detí, a to v každom ročnom období, a rozmnoženie (vidieckych) farností a tým aj zväčšenie diecéz už nedovoľovalo, okrem iných dôvodov, aby bol biskup prítomný na všetkých sláveniach krstu. Keďže na Západe chceli vyhradiť dovŕšenie krstu biskupovi, zaviedli časové oddelenie týchto dvoch sviatostí. Východ si zachoval obidve sviatosti spojené,1233 takže birmovanie udeľuje kňaz, ktorý krstí. Ale aj on to môže robiť iba krizmou (po grécky myron), ktorú posvätil biskup. [100]

1291 Jeden zvyk rímskej cirkvi – dvojité pomazanie krizmou po krste – uľahčil rozvoj západnej praxe: prvé pomazanie, 1242 ktoré na novopokrstenom, keď vyšiel z krstného kúpeľa, vykonal už kňaz, bolo dovŕšené druhým pomazaním, ktoré vykonal biskup na čele každého novopokrsteného.[101] Prvé pomazanie svätou krizmou, ktoré udeľuje kňaz, ostalo spojené s krstným obradom a znamená účasť pokrsteného na Kristovom prorockom, kňazskom a kráľovskom poslaní. Keď sa krst udeľuje dospelému, po krste sa dáva iba jedno pomazanie, a to birmovné.

1292 Prax Východných cirkví vyjadruje viac jednotu uvádzania 1244 do kresťanského života. Prax Latinskej cirkvi jasnejšie vyjadruje spoločenstvo nového kresťana s jeho biskupom, ktorý je ručiteľom a služobníkom jednoty svojej Cirkvi, jej katolíckosti a jej apoštolskosti a tým aj spojivom s apoštolským pôvodom Kristovej Cirkvi.

II. Znaky a obrad birmovania

1293 V obrade tejto sviatosti treba vziať do úvahy znak pomazania a to, čo pomazanie znamená a vtláča – duchovnú pečať.

Pomazanie má v biblickej a antickej symbolike695 mnoho významov: olej je znakom hojnosti [102] a radosti; [103] očisťuje (natieranie pred kúpeľom a po ňom) a robí pružným (natieranie atlétov
a zápasníkov); je znakom uzdravenia, lebo hojí pomliaždeniny a rany;[104] spôsobuje, že človek vyžaruje krásu, zdravie a silu.

1294 Všetky tieto významy pomazania olejom1152 sa nachádzajú aj vo sviatostnom živote. Pomazanie pred krstom olejom katechumenov znamená očistenie a posilnenie; pomazanie chorých vyjadruje uzdravenie a posilu. Pomazanie svätou krizmou po krste, pri birmovaní a pri vysviacke je znakom posvätenia. Kresťania, čiže tí, čo sú pomazaní, birmovaním dostávajú vo väčšej miere účasť na poslaní Ježiša Krista a na plnosti Ducha Svätého, ktorým je Kristus naplnený, aby celý ich život vydával „Kristovu ľúbeznú vôňu“ (2 Kor 2, 15).

1295 Týmto pomazaním birmovanec dostáva „znak“, 698pečať Ducha Svätého. Pečať je symbolom osoby, [105] znakom jej autority, [106] jej vlastníckeho práva na nejaký predmet[107] (tak napr. vojakov označovali pečaťou ich veliteľa a otrokov pečaťou ich pána). Pečať potvrdzuje právny akt[108] alebo dokument[109] a prípadne ho robí tajným. [110]

1296 Sám Kristus vyhlasuje, že ho Otec označil svojou pečaťou. [111] Aj kresťan je označený pečaťou: 1121 „Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do
sŕdc závdavok Ducha“ (2 Kor 1, 21-22).[112] Táto pečať Ducha Svätého znamená, že kresťan úplne patrí Kristovi, že je navždy v jeho službe, ale aj to, že má prisľúbenie Božej ochrany vo veľkej eschatologickej skúške.[113]

Slávenie birmovania

1297 Dôležitým úkonom, ktorý predchádza slávenie birmovania, ale istým spôsobom je jeho súčasťou, je posvätenie svätej krizmy. 1183 Svätí ju biskup na Zelený štvrtok v omši svätenia olejov pre celú svoju diecézu. 1241 V niektorých Východných cirkvách je toto svätenie dokonca vyhradené patriarchovi:

Antiochijská liturgia vyjadruje epiklézu posvätenia svätej krizmy (po grécky myron) takto: „[Otče..., zošli svojho Svätého Ducha] na nás a na tento olej, ktorý je tu pred nami, a posväť ho, aby bol pre všetkých, ktorí ním budú pomazaní a poznačení, svätým myronom, kňazským myronom, kráľovským myronom, rúchom svetla, plášťom spásy, ochranou života, duchovným darom, posvätením duše i tela, radosťou srdca, večnou slasťou, nehynúcim šťastím, nezmazateľnou pečaťou, štítom viery a ochrannou prilbou proti všetkým úkladom Protivníka.“ [114]

1298 Keď sa birmovanie slávi oddelene od krstu, ako je to v rímskom obrade, liturgia sviatosti sa začína obnovením krstných sľubov a vyznaním viery birmovancov. Z toho jasne vidno, že birmovanie sa dáva do súvisu s krstom. [115] Keď sa krstí dospelý, udeľuje sa mu hneď aj birmovanie a má účasť na Eucharistii. [116]

1299 V rímskom obrade biskup vystrie ruky nad všetkých birmovancov. Tento úkon je už od čias apoštolov znakom daru Ducha. Biskup pritom prosí o vyliatie Ducha takto:

„Všemohúci Bože, Otec nášho Pána Ježiša Krista, ty si znovuzrodil z vody a z Ducha Svätého týchto našich bratov a sestry a oslobodil si ich od hriechu. Otče, zošli na nich Ducha Svätého Obhajcu,1831
udeľ im ducha múdrosti a rozumu, ducha rady a sily, ducha poznania a nábožnosti a naplň ich duchom bázne voči tebe. Skrze Krista, nášho Pána.“ [117]

1300 Nasleduje podstatný obrad sviatosti. V latinskom obrade „sa sviatosť birmovania udeľuje pomazaním krizmou na čele, ktoré sa koná vkladaním ruky a slovami: ,Prijmi znak Daru Ducha Svätého: [118] 699
– ,Accipe signaculum doni Spiritus Sancti.‘“ [119] Vo Východných cirkvách byzantského obradu sa pomazanie myronom (krizmou) koná po modlitbe epiklézy na významnejších častiach tela: na čele, na očiach, na nose, na ušiach, na perách, na prsiach, na chrbte, na rukách a na nohách. Každé pomazanie sa sprevádza formulou: „Pečať daru Svätého Ducha,“ „Sfragis doreas Pneumatos Hagiou“ (po grécky), [120] „Signaculum doni Spiritus Sancti“ (po latinsky).

1301 Bozk pokoja, ktorým sa končí obrad sviatosti, je znakom a prejavom ekleziálneho spoločenstva s biskupom a so všetkými veriacimi. [121]

III. Účinky birmovania

1302 Zo slávenia sviatosti birmovania je zrejmé, že jej účinok spočíva v osobitnom vyliatí Ducha Svätého, 731 aké kedysi apoštoli dostali v deň Turíc.

1303 Preto birmovanie 1262-1274 prináša vzrast a prehĺbenie krstnej milosti:
prehlbuje naše zakorenenie v Božom synovstve, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ (Rim 8, 15);
pevnejšie nás zjednocuje s Kristom;
zveľaďuje v nás dary Ducha Svätého;
zdokonaľuje naše spojenie s Cirkvou; [122]
dáva nám osobitnú silu Ducha Svätého, aby sme ako praví Kristovi svedkovia slovom i skutkom šírili a bránili vieru, aby sme odvážne vyznávali Kristovo meno2044 a nikdy sa nehanbili za kríž:[123]

„Pripomeň si teda, že si dostal duchovný znak, ducha múdrosti a rozumu, ducha rady a sily, ducha poznania a nábožnosti a ducha svätej bázne, a chráň si, čo si dostal. Boh Otec ťa označil, Kristus Pán ťa posilnil a vložil ti do srdca Ducha ako závdavok.“ [124]

1304 Birmovanie, takisto ako krst, ktorého je dovŕšením,1121 sa udeľuje iba raz. Birmovanie totiž vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak, „charakter“, [125] ktorý znamená, že Ježiš Kristus označil kresťana pečaťou svojho Ducha a obdaril ho mocou z výsosti, aby bol jeho svedkom. [126]

1305 „Charakter“ zdokonaľuje spoločné kňazstvo veriacich1268 prijaté v krste a „birmovaný dostáva silu verejne vyznávať slovami vieru v Krista akoby z úradného poslania [quasi ex officio]“. [127]

IV. Kto môže prijať túto sviatosť?

1306 Sviatosť birmovania môže a má prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol birmovaný. [128] Keďže krst, birmovanie a Eucharistia tvoria jednotu, „veriaci sú povinní prijať túto sviatosť vo vhodnom čase“,[129] 1212 lebo sviatosť krstu je síce bez birmovania a Eucharistie platná a účinná, ale uvádzanie do kresťanského života ostáva neúplné.

1307 Latinský zvyk už od stáročí určuje ako orientačný bod na prijatie birmovania „vek usudzovania“. Ale v nebezpečenstve smrti sa má deťom udeliť birmovanie, aj keď ešte nedosiahli vek usudzovania. [130]

1308 Ak sa niekedy hovorí o birmovaní ako o „sviatosti kresťanskej zrelosti“, nemal by sa pri tom zamieňať vek dospelosti vo viere s dospelým vekom prirodzeného vývinu. Ani by sa nemalo zabúdať že krstná milosť je milosť darovaného a nezaslúženého vyvolenia, 1250 ktorá nepotrebuje „ratifikáciu“ (schválenie), aby sa stala účinnou. Pripomína to svätý Tomáš:

„Telesný vek nepodmieňuje dušu. Preto človek môže aj v detskom veku dosiahnuť dokonalosť duchovného veku, o ktorej hovorí Múdrosť: ,Nie dlhé roky robia starobu hodnou cti, ani sa ona nemeria počtom rokov‘ [4, 8]. Preto mnohí v detskom veku vďaka sile Ducha Svätého, ktorú prijali, udatne bojovali až po preliatie krvi za Krista.“ [131]

1309 Príprava na birmovanie má viesť kresťana k intímnejšiemu zjednoteniu s Kristom, k živšej dôvernosti s Duchom Svätým, s jeho činnosťou a s jeho darmi a vnuknutiami, aby mohol lepšie vziať na seba apoštolské povinnosti kresťanského života. Preto sa má birmovná katechéza usilovať o prebudenie vedomia príslušnosti ku Kristovej Cirkvi, a to tak k všeobecnej Cirkvi, ako aj k farskému spoločenstvu, ktoré má osobitnú zodpovednosť za prípravu birmovancov. [132]

1310 Na prijatie birmovania je potrebný stav milosti. Birmovanec má pristúpiť k sviatosti pokánia, aby sa očistil vzhľadom na prijatie daru Ducha Svätého. Horlivejšia modlitba ho má pripraviť, 2670 aby poslušne a ochotne prijal silu a milosti Ducha Svätého. [133]

1311 Pre birmovanie, takisto ako pre krst, majú kandidáti hľadať duchovnú pomoc birmovného otca alebo birmovnej matky. 1255 Aby lepšie vynikla jednota oboch sviatostí, mala by to byť tá istá osoba ako pri krste. [134]

V. Vysluhovateľ birmovania

1312 Prvotným vysluhovateľom birmovania je biskup. [135]

Vo východných cirkvách kňaz, 1233 ktorý krstí, zvyčajne hneď udeľuje aj birmovanie v rámci toho istého slávenia. Robí to však svätou krizmou, ktorú posvätil patriarcha alebo biskup, čo vyjadruje apoštolskú jednotu Cirkvi, ktorej zväzky sviatosť birmovania posilňuje. V Latinskej cirkvi sa zachováva taká istá disciplína (postup) pri krste dospelých alebo keď sa do plného spoločenstva s Cirkvou prijíma pokrstený z iného kresťanského spoločenstva, ktoré nemá platnú sviatosť birmovania. [136]

1313 V latinskom obrade 1290 je riadnym vysluhovateľom birmovania biskup.[137] Hoci biskup môže v prípade potreby dať kňazom splnomocnenie vysluhovať birmovanie, [138] má ho udeľovať on sám, aby sa nezabudlo, že práve z tohto dôvodu slávenie birmovania bolo časovo oddelené od krstu. Biskupi sú nástupcami apoštolov, dostali plnosť sviatosti posvätného stavu. Keď sviatosť birmovania vysluhujú oni, vhodne sa tým naznačuje, že účinok tejto sviatosti je užšie spojenie tých, čo ju prijímajú, 1285 s Cirkvou, s jej apoštolským pôvodom a s jej poslaním vydávať svedectvo o Kristovi.

1314 Ak je kresťan v nebezpečenstve smrti, môže mu birmovanie udeliť ktorýkoľvek kňaz.[139] 1307 Cirkev totiž chce, aby ani jedno, ani to najmenšie z jej detí neodišlo z tohto sveta bez toho, aby ho Duch Svätý nezdokonalil darom Kristovej plnosti.

Zhrnutie

1315 „Keď sa apoštoli, ktorí boli v Jeruzaleme, dopočuli, že Samária prijala Božie slovo, vyslali k nim Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil; boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého“ (Sk 8, 14-17).

1316 Birmovanie zdokonaľuje krstnú milosť. Je to sviatosť, ktorá dáva Ducha Svätého, aby nás hlbšie zakorenil v Božom synovstve, pevnejšie včlenil do Krista, posilnil naše spojenie s Cirkvou, väčšmi nás zapojil do jej poslania a pomáhal nám vydávať svedectvo o kresťanskej viere slovom, ktoré sprevádzajú skutky.

1317 Birmovanie, takisto ako krst, vtláča do duše kresťana nezmazateľný duchovný znak alebo charakter. Preto túto sviatosť možno prijať iba raz v živote.

1318 Vo Východných cirkvách sa sviatosť birmovania udeľuje bezprostredne po krste a po nej nasleduje účasť na Eucharistii. Táto tradícia zvýrazňuje jednotu troch sviatostí uvádzania do kresťanského života. V Latinskej cirkvi sa táto sviatosť udeľuje po dosiahnutí veku používania rozumu a jej slávenie sa spravidla vyhradzuje biskupovi, čím sa naznačuje, že birmovanie posilňuje ekleziálny zväzok.

1319 Kandidát birmovania, ktorý dosiahol vek používania rozumu, má vyznať vieru, byť v stave milosti, mať úmysel prijať túto sviatosť a má byť pripravený vziať na seba úlohu Kristovho učeníka a svedka v cirkevnom spoločenstve i v časných záležitostiach.

1320 Podstatným obradom birmovania je pomazanie pokrsteného svätou krizmou na čele (vo Východných cirkvách aj na iných častiach tela) s vkladaním ruky vysluhovateľa a so slovami: „Prijmi znak daru Ducha Svätého“ v rímskom obrade – „Accipe signaculum doni Spiritus Sancti“ (po latinsky) a „Pečať daru Svätého Ducha“ v byzantskom obrade – „Signaculum doni Spiritus Sancti“ (po latinsky) – „Sfragis doreas Pneumatos Hagiu“ (po grécky).

1321 Keď sa birmovanie slávi oddelene od krstu, jeho spojitosť s krstom sa okrem iného vyjadruje obnovením krstných sľubov. Slávenie birmovania počas Eucharistie prispieva k zvýrazneniu jednoty sviatostí uvádzania do kresťanského života.

3. článok

Sviatosť Eucharistie


1322 Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života.1212 Tí, čo boli krstom povýšení na hodnosť kráľovského kňazstva a birmovaním hlbšie pripodobnení Kristovi, prostredníctvom Eucharistie
majú s celým spoločenstvom účasť na samej Pánovej obete.

1323 „Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby ňou v priebehu vekov trvale zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej Neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania: sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky, veľkonočnú hostinu, pri ktorej prijímame Krista, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy.“ [140] 1402

I. Eucharistia – prameň a vrchol života Cirkvi

1324 Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života.[141] 864 „Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka.“ [142]

1325 „Eucharistia vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje775 účasť na Božom živote a jednotu Božieho ľudu, na ktorých sa zakladá Cirkev. V nej je vrchol aj činnosti, ktorou Boh v Kristovi posväcuje
svet, aj kultu, ktorý ľudia preukazujú Kristovi a skrze neho Otcovi v Duchu Svätom.“ [143]

1326 Napokon slávením Eucharistie sa už spájame s nebeskou liturgiou 1090 a anticipujeme večný život, v ktorom bude Boh všetko vo všetkých. [144]

1327 Skrátka, Eucharistia je zhrnutím a súhrnom našej viery: „Naše presvedčenie [viery] je v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zasa potvrdzuje naše presvedčenie.“ [145] 1124

II. Ako sa volá táto sviatosť?

1328 Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Každé z nich poukazuje na určité jej stránky. Volá sa:

Eucharistia, lebo je vzdávaním vďaky Bohu. 2637 Grécke slová eucharistein (Lk 22, 19; 1 Kor 11, 24) a eulogein
1082 (Mt 26, 26; Mk 14, 22) pripomínajú židovské dobrorečenia, ktoré – najmä pri stolovaní – ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie. 1359

1329 Pánova večera,[146] 1382 lebo ide o Večeru, ktorú Pán slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi, a o anticipovanie Baránkovej svadobnej hostiny [147] v nebeskom Jeruzaleme.

Lámanie chleba, lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie, Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa,[148] najmä pri Poslednej večeri. [149] Podľa tohto úkonu ho učeníci spoznali po jeho zmŕtvychvstaní[150] a týmto výrazom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia. [151] 790 Dávali tým najavo, že všetci, čo jedia jediný rozlomený chlieb, Krista, vstupujú do spoločenstva s ním a tvoria v ňom jedno telo. [152]

Eucharistické zhromaždenie (po grécky synaxis), lebo Eucharistia sa slávi v zhromaždení veriacich, 1348 ktoré je viditeľným prejavom Cirkvi. [153]

1330 Pamiatka (po latinsky memoriale) 1341 Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania.

Svätá obeta, lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa a zahŕňa obetu Cirkvi,2643 alebo aj obeta svätej omše, „obeta chvály“ (Hebr 13, 15),[154] duchovná obeta, [155] čistá [156] a svätá obeta, 614 lebo završuje a prevyšuje všetky obety Starej zmluvy.

Svätá a božská liturgia, lebo celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. V takom istom zmysle sa volá aj slávením svätých tajomstiev. 1169 Hovoríme aj o Najsvätejšej sviatosti, lebo je „sviatosťou sviatostí“. Týmto pomenovaním sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávané vo svätostánku.

1331 Prijímanie,950 po latinsky communio (spoločenstvo, spojenie), lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aotrebný úmysel a použije trojičnú krstnú formulu.[49] 1752 Potrebný úmysel spočíva v tom, že chce robiť to, čo robí Cirkev, keď krstí. Cirkev vidí dôvod tejto možnosti v Božej vôli spasiť všetkých ľudí [50] a v nevyhnutnej potrebe krstu na spásu. [51]

VI. Nevyhnutná potreba krstu

1332 Svätá omša (po latinsky Sancta Missa), pretože liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, 849 sa končí poslaním veriacich (missio – „iďte...“), aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote.

III. Eucharistia v ekonómii spásy
Znaky chleba a vína


1333 V srdci slávenia Eucharistie je chlieb a víno,1350 ktoré sa Kristovými slovami a vzývaním Ducha Svätého stávajú Kristovým telom a jeho krvou. Cirkev verná Pánovmu príkazu naďalej robí na jeho pamiatku až do jeho slávneho návratu to, čo urobil v predvečer svojho umučenia: „vzal chlieb...“, „vzal kalich s vínom...“ Keď sa znaky chleba a vína stanú tajomným spôsobom Kristovým telom a jeho krvou, 1147 aj
naďalej naznačujú, že stvorenie je dobré. 1148 A tak na ofertórium dobrorečíme Stvoriteľovi za chlieb a víno [160] „plod práce ľudských rúk“, ale ešte prv „plod zeme“ a „viniča“, teda Stvoriteľove dary. Cirkev vidí v úkone kráľa a kňaza Melchizedecha, ktorý „priniesol chlieb a víno“ (Gn 14, 18), predobraz svojej vlastnej obety. [161]

1334 V Starej zmluve sa chlieb a víno prinášajú na obetu1150 medzi prvotinami zeme na znak vďačnosti Stvoriteľovi. Ale v súvislosti s exodom (východom z Egypta) dostávajú aj nový význam:
1363 nekvasené chleby, ktoré Izrael je každý rok na Veľkú noc, pripomínajú náhlenie pri východe z Egypta. Spomienka na mannu na púšti bude Izraelu stále pripomínať, že žije z chleba Božieho slova. [162] A napokon každodenný chlieb je plodom Zasľúbenej zeme, zárukou, že Boh je verný svojim prisľúbeniam. „Kalich dobrorečenia“ (1 Kor 10, 16) na konci židovskej veľkonočnej hostiny pridáva k sviatočnej radosti z vína eschatologický rozmer, t. j. rozmer mesiášskeho očakávania obnovenia Jeruzalema. Ježiš ustanovil svoju Eucharistiu tak, že dal nový a definitívny zmysel dobrorečeniu nad chlebom a kalichom.

1335 Zázraky rozmnoženia chlebov, 1151 keď Pán dobrorečil, rozlámal chleby a prostredníctvom svojich učeníkov ich rozdelil, aby nasýtil zástupy, sú predobrazom hojnosti tohto jediného chleba, ktorým je jeho Eucharistia. [163] Znak vody premenenej na víno v Káne [164] už zvestuje hodinu Ježišovho oslávenia. Naznačuje uskutočnenie svadobnej hostiny v Otcovom kráľovstve, kde budú veriaci piť nové víno, [165] ktoré sa stalo Kristovou krvou.

1336 Prvá predpoveď Eucharistie učeníkov rozdelila, tak ako ich pohoršila predpoveď umučenia: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?!“ (Jn 6, 60). Eucharistia a kríž sú kameňmi úrazu. Je to to isté tajomstvo a neprestáva byť príčinou rozdelenia. „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6, 67). Táto Pánova otázka zaznieva cez stáročia ako výzva jeho lásky, aby ľudia spoznali, že on jediný má „slová večného života“ (Jn 6, 68) a že prijať s vierou dar jeho Eucharistie znamená prijať jeho samého. 1327

Ustanovenie Eucharistle

1337 Pretože Pán miloval svojich, miloval ich až do krajnosti. 610 Keďže vedel, že nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi, pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky.[166] Aby im nechal závdavok tejto lásky, aby sa nikdy nevzdialil od svojich a dal im účasť na svojej Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do svojho návratu svojim apoštolom, „ktorých vtedy ustanovil za kňazov Nového zákona“. [167] 611

1338 Tri synoptické evanjeliá a svätý Pavol nám odovzdali opis ustanovenia Eucharistie. Svätý Ján zasa uvádza Ježišove slová v kafarnaumskej synagóge, ktoré pripravujú ustanovenie Eucharistie: Kristus označuje sám seba za chlieb života, ktorý zostúpil z neba. [168]

1339 Ježiš si zvolil čas Veľkej noci,1169 aby splnil, čo prisľúbil v Kafarnaume že totiž svojim učeníkom dá svoje telo a svoju krv.

„Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. [Ježiš] poslal Petra a Jána so slovami: ,Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru...‘ Išli teda... a pripravili veľkonočného baránka. Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: ,Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve...‘ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ,Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku!‘ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: ,Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás‘“ (Lk 22, 7-20). [169]

1340 Tým, že Ježiš slávil Poslednú večeru so svojimi apoštolmi počas veľkonočnej hostiny, dal židovskej Veľkej noci definitívny význam. 1151 A skutočne, Ježišov prechod k jeho Otcovi skrze smrť
a zmŕtvychvstanie, čiže nová Veľká noc (Pascha), sa anticipuje v Poslednej večeri a slávi v Eucharistii, ktorá završuje židovskú Veľkú noc (Paschu) 677 a anticipuje konečnú Veľkú noc Cirkvi v sláve Kráľovstva.
„Toto robte na moju pamiatku“

1341 Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26) nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil. Vzťahuje sa aj na liturgické slávenie – prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov – pamiatky Krista, 611
1363 jeho života, jeho smrti, jeho zmŕtvychvstania a jeho príhovoru u Otca.

1342 Cirkev bola už od začiatku verná 2624 tomuto Pánovmu príkazu. O jeruzalemskej cirkvi sa hovorí:

„Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách... Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2, 42. 46).

1343 Kresťania sa schádzali „na lámanie chleba“ 1166
2177 (Sk 20, 7) najmä „v prvý deň týždňa“, čiže v nedeľu, v deň Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tých čias sa až po naše dni pokračuje v slávení Eucharistie, takže dnes ho nachádzame v Cirkvi všade s tou istou základnou štruktúrou. Zostáva stredobodom života Cirkvi.

1344 Tak putujúci Boží ľud 1404 od jedného slávenia po druhé ohlasuje Ježišovo veľkonočné tajomstvo, „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26), a kráča po „úzkej ceste kríža“ [170] k nebeskej hostine, na ktorej všetci
vyvolení zasadnú k stolu Kráľovstva.

IV. Liturgické slávenie Eucharistie
Omša v priebehu storočí


1345 Už z druhého storočia máme svedectvo svätého Justína mučeníka o hlavných líniách priebehu slávenia Eucharistie. Až dodnes ostali rovnaké vo všetkých veľkých liturgických rodinách. Takto píše Justín okolo roku 155, aby pohanskému cisárovi Antoninovi Piovi (138-161) vysvetlil, čo robia kresťania:

„V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto.

Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí.

Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa“ [171] „aj za seba samých..., aj za všetkých ostatných, nech sú kdekoľvek..., aby sme boli nájdení ako tí, čo skutkami žijú správnym životom a zachovávajú prikázania, a tak dosiahli večnú spásu.

Keď modlitbu skončíme, pozdravíme sa navzájom bozkom.

Potom tomu, čo predsedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína.
On ich vezme a vzdáva chválu a slávu Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého a koná dlhé vzdávanie vďaky [po grécky eucharistia] za to, že nás uznal za hodných týchto darov.

Keď skončí modlitby a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen.

Keď predsedajúci skončil vzdávanie vďaky a všetok ľud nadšene zvolal, tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítomným chlieb, víno a vodu, ktoré boli ,eucharistizované‘, a zanesú [z nich] neprítomným.“[172]

1346 Liturgia Eucharistie prebieha podľa základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy. Rozvíja sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré tvoria v základe jednotu:
zhromaždenie sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich;
eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním.
Liturgia slova a eucharistická liturgia tvoria spolu „jediný úkon kultu“; [173] stôl pripravený pre nás v Eucharistii 103 je totiž zároveň stolom Božieho slova i stolom Pánovho tela. [174]

1347 Či to nie je samotný priebeh večere zmŕtvychvstalého Ježiša s jeho učeníkmi? Cestou im vysvetľoval Písma, a keď si potom sadol s nimi k stolu, „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“ (Lk 24, 30).[ 175]

Priebeh slávenia

1348 Všetci sa zhromaždia. Kresťania sa schádzajú na tom istom mieste na eucharistické zhromaždenie. 1140 Na jeho čele je sám Ježiš Kristus, ktorý je hlavný činiteľ pri slávení Eucharistie. On je Veľkňaz Novej zmluvy. On sám neviditeľne predsedá každému sláveniu Eucharistie. Biskup alebo kňaz práve preto, že ho zastupuje (konajúc v osobe Krista Hlavy1548 – in persona Christi Capitis agens), predsedá zhromaždeniu, po čítaniach má príhovor, prijíma obetné dary a prednáša eucharistickú modlitbu. Všetci sa aktívne zúčastňujú na slávení, každý svojím spôsobom: lektori, tí, čo prinášajú obetné dary, tí, čo rozdávajú prijímanie, i všetok ľud, ktorého Amen vyjadruje účasť.

1349 Liturgia slova obsahuje „spisy prorokov“, 1184 t.j. Starý zákon, a „pamäti apoštolov“, čiže ich listy a evanjeliá. Po homílii, ktorá vyzýva prijať toto slovo také, „aké naozaj je – ako slovo Božie“ (1 Sol 2, 13), a uvádzať ho do života, nasledujú prosby za všetkých ľudí podľa slov Apoštola: „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach“ (1 Tim 2, 1-2).

1350 Predloženie darov (ofertórium). Potom sa prinesú na oltár – niekedy aj v sprievode – chlieb a víno, ktoré bude kňaz obetovať v Kristovom mene v eucharistickej obete, v ktorej sa stanú Kristovým telom a jeho krvou. Je to ten istý úkon, ktorý vykonal Kristus pri Poslednej večeri, keď „vzal chlieb a kalich“. „Iba Cirkev prináša Stvoriteľovi túto čistú obetu,1359 keď mu so vzdávaním vďaky obetuje z jeho stvorenia.“ [176] Predloženie darov na oltár preberá Melchizedechov úkon a zveruje Stvoriteľove dary do Kristových rúk. 614 On vo svojej obete privádza k dokonalosti všetky ľudské pokusy prinášať obety.

1351 Kresťania už od začiatku prinášajú na Eucharistiu spolu s chlebom a vínom aj svoje dary, aby sa podelili s tými, čo sú v núdzi.1397 Tento zvyk konať zbierku (po latinsky collecta) [177]
2186 je stále aktuálny a inšpiruje sa príkladom Ježiša Krista, ktorý sa stal chudobným, aby nás obohatil. [178]

„Tí, čo majú dostatok a chcú, dávajú, každý podľa svojho úsudku, čo sa rozhodli. A čo sa zozbiera, uloží sa u predsedajúceho a on podporuje siroty a vdovy i tých, čo sú pre chorobu alebo z inej príčiny v núdzi, ako aj väzňov a prisťahovalcov, slovom, stará sa o všetkých, čo potrebujú pomoc.“ [179]

1352 Anafora. Eucharistickou modlitbou, čiže modlitbou vzdávania vďaky a konsekrácie, dostávame sa do srdca a vrcholu slávenia:

V prefácii Cirkev vzdáva vďaky Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom za všetky jeho diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie. Tu sa celé spoločenstvo zapája do neprestajnej chvály, ktorú nebeská Cirkev, anjeli a všetci svätí,559 spievajú trojsvätému Bohu.

1353 V epikléze Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Svätého Ducha 1105 (alebo moc svojho požehnania) [180] na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali telom a krvou Ježiša Krista a aby tí, čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch.
(Niektoré liturgické tradície umiestňujú epiklézu za anamnézou.)

V opise ustanovenia Eucharistie1375 sila slov a konania Ježiša Krista a moc Ducha Svätého sviatostne sprítomňujú pod spôsobmi chleba a vína Kristovo telo a jeho krv, jeho obetu prinesenú raz navždy na kríži.

1354 V anamnéze, ktorá nasleduje, Cirkev si pripomína umučenie, 1103 zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje.

V prihovoroch (po latinsky intercessiones) Cirkev vyjadruje, že Eucharistia sa slávi v spoločenstve s celou Cirkvou, 954 nebeskou i pozemskou, s Cirkvou živých i zosnulých a v spoločenstve s pastiermi Cirkvi: s pápežom, s diecéznym biskupom,
s jeho kňazmi a diakonmi a so všetkými biskupmi sveta spolu s ich cirkvami.

1355 Pri prijímaní, ktoré predchádza modlitba Pána 1382 a lámanie chleba, veriaci prijímajú „chlieb z neba“ a „kalich spásy“, telo a krv Krista, ktorý dal seba „za život sveta“ (Jn 6, 51):

Pretože tento chlieb a toto víno boli podľa starodávneho vyjadrenia „eucharistizované“,[181] „tento pokrm sa u nás volá Eucharistia a nesmie sa na nej zúčastniť nik, iba ten, kto verí, že je pravda, 1327 čo učíme, a bol obmytý kúpeľom na odpustenie hriechov a na znovuzrodenie a žije tak, ako [nám] to zanechal Kristus“. [182]

V. Sviatostná obeta: vzdávanie vďaky, pamiatka, prítomnosť

1356 Ak kresťania už od začiatku slávia Eucharistiu, a to v podobe, ktorá sa napriek veľkej rozdielnosti čias a liturgií v podstate nezmenila, je to preto, lebo vieme, že nás viaže Pánov príkaz, ktorý dal v predvečer svojho umučenia: „Toto robte na moju pamiatku“ (1 Kor 11, 24-25).

1357 Tento Pánov príkaz plníme slávením pamiatky jeho obety. Keď to robíme, obetujeme Otcovi, čo nám on dal: dary jeho stvorenia, chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a mocou Ducha Svätého stali Kristovým telom a krvou; takto sa Kristus stáva skutočne a tajomne prítomným.

1358 O Eucharistii treba teda uvažovať:
ako o vzdávaní vďaky a chvály Otcovi;
ako o obetnej pamiatke Krista a jeho tela (Cirkvi);
ako o Kristovej prítomnosti mocou jeho slova a jeho Ducha.
Vzdávanie vďaky a chvály Otcovi

1359 Eucharistia, sviatosť našej spásy, ktorú Kristus uskutočnil na kríži, je aj obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom 293 predložené
Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Cirkev môže skrze Krista prinášať obetu chvály na vzdávanie vďaky za všetko dobré, krásne a spravodlivé, čo Boh urobil v stvorení a v ľudstve.

1360 Eucharistia je obetou vzdávania vďaky Otcovi, 1083 je dobrorečením ktorým Cirkev vyjadruje svoju vďačnosť Bohu za všetky jeho dobrodenia, za všetko, čo vykonal stvorením, vykúpením a posvätením.

Eucharistia znamená predovšetkým „vzdávanie vďaky“.

1361 Eucharistia je aj obetou chvály, ktorou Cirkev v mene celého stvorenstva ospevuje Božiu slávu. Táto obeta chvály294 je možná jedine skrze Krista: on spája veriacich so svojou osobou, so svojou chválou
a so svojím príhovorom za nás, takže sa obeta chvály Otcovi prináša skrze Krista a s ním, aby bola prijatá v ňom.

Obetná pamiatka Krista a jeho tela, Cirkvi

1362 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi, ktorá je jeho telom. Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza alebo pamiatka. 1103

1363 Pamiatka 1099 podľa Svätého písma nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. [183] V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi. Takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú pamäti veriacich, aby podľa nich stvárňovali svoj život.

1364 V Novom zákone pamiatka dostáva nový význam. Keď Cirkev slávi Eucharistiu,611 koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Obeta, ktorú Kristus priniesol raz navždy na kríži, zostáva stále aktuálna: [184] „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža,1085 v ktorej ,bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus‘ (1 Kor 5, 7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia.“ [185]

1365 Keďže Eucharistia je pamiatkou Kristovej Veľkej noci, je aj obetou. Obetný charakter Eucharistie2100 vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ 1846 (Lk 22, 19-20). V Eucharistii dáva Kristus to isté telo, ktoré vydal za nás na kríži, a tú istú krv, ktorú vylial „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28).

1366 Eucharistia je teda obeta, 613 lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie:

Kristus, „náš Boh a Pán... raz navždy [obetoval] seba samého Bohu Otcovi smrťou na oltári kríža, aby pre nich [ľudí] vykonal večné vykúpenie. Keďže však po smrti jeho kňazstvo nemalo zaniknúť (Hebr 7, 24.27), pri Poslednej večeri, ,v tú noc, keď bol zradený‘ (1 Kor 11, 23),... [zanechal] Cirkvi, svojej milovanej Neveste, viditeľnú (ako si vyžaduje ľudská prirodzenosť) obetu, aby sa ňou sprítomňovala krvavá [obeta], ktorá sa mala raz navždy uskutočniť na kríži, aby jej pamiatka zostala až do konca sveta a aby sa jej spásna sila aplikovala na odpustenie hriechov, ktorých sa každodenne dopúšťame.“ [186]

1367 Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta: 1545 „Lebo jediná a tá istá je obeť, ten istý obetuje teraz službou kňazov, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži; rozdielny je iba spôsob obetovania.“ [187] „A keďže v tejto božskej obete, ktorá sa koná vo svätej omši, je prítomný a nekrvavým spôsobom sa obetuje ten istý Kristus, ktorý na oltári kríža ,raz navždy obetoval seba samého krvavým spôsobom...‘, táto obeta [je] skutočne zmierna.“ [188]

1368 Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí. 618 2031 V Eucharistii sa
Kristova obeta stáva aj obetou údov jeho tela. Život veriacich, ich vzdávanie chvály, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom, 1109 s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu. Kristova obeta prítomná na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť spojiť sa s jeho obetou.

V katakombách sa Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami v modlitbovom postoji. Ako Kristus, ktorý rozopäl ruky na kríži, aj Cirkev sa skrze neho, s ním a v ňom obetuje a oroduje za všetkých ľudí.

1369 Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom. Pápež, ktorý je poverený Petrovou službou v Cirkvi, 834
882 je spojený s každým slávením Eucharistie, kde sa spomína ako znak a služobník jednoty všeobecnej Cirkvi. Miestny biskup je vždy zodpovedný za Eucharistiu,1561 a to aj vtedy, keď jej predsedá kňaz.
1566 Jeho meno sa v nej vyslovuje preto, aby sa naznačilo, že on je na čele partikulárnej cirkvi uprostred presbytéria a za asistencie diakonov. Spoločenstvo prosí aj za všetkých vysvätených služobníkov, ktorí preň a s ním prinášajú eucharistickú obetu:

„Nech sa pokladá za platnú len tá Eucharistia, ktorá sa koná pod predsedníctvom biskupa alebo toho, koho on poveril.“ [189]

„Službou kňazov sa završuje duchovná obeta veriacich v spojení s obetou Krista, jediného Prostredníka, ktorá sa ich rukami v mene celej Cirkvi prináša v Eucharistii nekrvavým a sviatostným spôsobom, kým nepríde sám Pán.“ [190]

1370 S Kristovou obetou sa spájajú nielen tie údy, ktoré sú ešte tu na zemi, ale aj tie, čo sú už v nebeskej sláve. 956 Cirkev totiž prináša eucharistickú obetu v spoločenstve s preblahoslavenou Pannou Máriou 969 a so spomienkou na ňu i na všetkých svätých a všetky sväté. V Eucharistii je Cirkev spolu s Máriou určitým spôsobom pri kríži, spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom u Otca.

1371 Eucharistická obeta sa prináša aj za zosnulých veriacich, 958
1689 „za zosnulých v Kristovi ešte nie celkom očistených“, [191]
1032 aby mohli vojsť do Kristovho svetla a pokoja:

„Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári, kdekoľvek budete.“ [192]

„Potom [sa v anafore modlíme] za zosnulých svätých otcov a biskupov a vôbec za všetkých našich zosnulých, lebo veríme, že to bude na veľmi veľký úžitok tým dušiam, za ktoré sa prednáša modlitba, kým je prítomná svätá a nesmierna obeť... Keď predkladáme Bohu prosby za zosnulých, hoci boli hriešnikmi..., obetujeme Krista zabitého za naše hriechy, a tak uprosujeme Boha, priateľa ľudí, za nich i za nás.“ [193]

1372 Svätý Augustín obdivuhodne zhrnul toto učenie, ktoré nás povzbudzuje k čoraz plnšej účasti na obete nášho Vykupiteľa, 1140 ktorú slávime v Eucharistii:

„Celú túto vykúpenú obec, čiže zhromaždenie a spoločenstvo svätých, [prináša] ako všeobecnú obetu Bohu Veľkňaz, ktorý obetoval aj seba samého, keď trpel za nás v prirodzenosti sluhu, aby sme boli telom takej vznešenej Hlavy... Toto je obeta kresťanov: ,My mnohí sme jedno telo v Kristovi‘ (Rim 12, 5). A Cirkev ju často koná aj v Oltárnej sviatosti – ktorú veriaci poznajú –, kde sa jej ukazuje, že v tej veci, ktorú obetuje, je sama obetovaná.“ [194]
Kristova prítomnosť mocou jeho slova a Ducha Svätého

1373 „Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac, ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás“ (Rim 8, 34), je prítomný svojej Cirkvi mnohorakým spôsobom: [195] vo svojom slove, v modlitbe svojej Cirkvi, „lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20), v chudobných, chorých, uväznených,[196] vo sviatostiach, ktorých je pôvodcom, v obete omše a v osobe vysväteného služobníka. Ale „nadovšetko [je prítomný] pod eucharistickými spôsobmi“. [197] 1088

1374 Spôsob Kristovej prítomnosti pod eucharistickými spôsobmi je jediný svojho druhu. Povyšuje Eucharistiu nad všetky sviatosti, 1211 a preto Eucharistia je „akoby zavŕšenie duchovného života a cieľ všetkých sviatostí“. [198] V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté „opravdivo, skutočne a podstatne telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus“. [199] „Táto prítomnosť sa nazýva ,skutočnou‘ nie výlučne, ako keby ostatné neboli ,skutočné‘, ale v najplnšom zmysle slova, pretože je podstatná; ňou sa totiž stáva prítomným celý a úplný Kristus, Boh a človek.“ [200]

1375 Kristus sa v tejto sviatosti stáva prítomným premenením chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Cirkevní Otcovia rozhodne potvrdili vieru Cirkvi v účinnosť Kristovho slova a pôsobenia Ducha Svätého 1105 pri tomto premenení. Napríklad svätý Ján Zlatoústy vyhlasuje:

„To, že sa predložené dary stávajú Kristovým telom a jeho krvou, nespôsobuje človek, ale sám Kristus, ktorý bol za nás ukrižovaný. Kňaz, ktorý [ho] predstavuje, vyslovuje tie slová, ale [ich] účinnosť a milosť sú od Boha. 298 Hovorí: Toto je moje telo. Toto slovo premieňa obetné dary.“[201]

A svätý Ambróz o tomto premenení hovorí:

Buďme presvedčení, že „toto nie je to, čo vytvorila príroda, ale to, čo konsekrovalo dobrorečenie. A sila dobrorečenia je väčšia ako sila prírody, lebo dobrorečením sa mení aj sama príroda...“ [202] „Ak teda mohlo Kristovo slovo z ničoho urobiť [to], čo nebolo, nemôže veci, ktoré sú, premeniť na to, čím neboli? Veď dať veciam prvotnú prirodzenosť nie je menej ako zmeniť ju.“ [203]

1376 Tridentský koncil zhŕňa katolícku vieru, keď vyhlasuje: „Keďže... Kristus, náš Vykupiteľ, povedal, že to, čo [v tej chvíli] obetuje pod spôsobom chleba, je skutočne jeho telo, v Božej Cirkvi vždy vládlo presvedčenie, ktoré tento svätý koncil teraz znovu vyhlasuje: Konsekráciou chleba a vína sa uskutočňuje premena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. Túto premenu svätá katolícka Cirkev primerane a vhodne nazýva transsubstanciácia [prepodstatnenie].“ [204]

1377 Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí. [205]

1378 Kult Eucharistie.1178 V omšovej liturgii vyjadrujeme svoju vieru v skutočnú Kristovu prítomnosť pod spôsobmi chleba a vína okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána: 103
2628
„Katolícka Cirkev vzdávala a vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že s najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované hostie, vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali, a nosí ich v procesii na radosť ľudu zhromaždeného vo veľkom počte.“ [206]

1379 Svätá „úschovňa“ (svätostánok) 1183 bola pôvodne určená na dôstojné uchovávanie Eucharistie, aby ju bolo možno mimo omše zaniesť chorým a neprítomným. Prehĺbením viery v Kristovu skutočnú prítomnosť v Eucharistii si Cirkev uvedomila význam tichej adorácie Pána prítomného pod eucharistickými spôsobmi. Preto svätostánok má byť umiestnený na zvlášť dôstojnom mieste kostola a má byť vyhotovený tak, aby zdôrazňoval a znázorňoval pravdu, že Kristus je v Najsvätejšej sviatosti skutočne prítomný.

1380 Je veľmi vhodné, že Kristus chcel zostať prítomný vo svojej Cirkvi takýmto jedinečným spôsobom. Keďže čoskoro mal opustiť svojich vo svojej viditeľnej podobe, chcel nám darovať svoju sviatostnú prítomnosť.669 Keďže sa šiel obetovať na kríži pre našu spásu, chcel, aby sme mali pamiatku jeho lásky, ktorou nás miloval až „do krajnosti“ (Jn 13, 1), až po darovanie svojho života. A skutočne, vo svojej eucharistickej prítomnosti zostáva tajomne medzi nami ako ten, ktorý nás miloval a vydal seba samého za nás, [207] 478 a to pod znakmi, ktoré túto lásku vyjadrujú a dávajú na nej účasť:

„Cirkev a svet veľmi potrebujú eucharistický kult. Ježiš nás očakáva v tejto sviatosti lásky. Nešetrime svoj čas a stretajme sa s ním v adorácii, 2715 v kontemplácii plnej viery a ochotnej odčiňovať ťažké viny a zločiny sveta. Nech naša adorácia naozaj nikdy neprestane.“ [208]

1381 „Že v tejto sviatosti je pravé Kristovo telo a pravá Kristova krv, ako hovorí svätý Tomáš, ,nemožno poznať zmyslami, ale iba vierou, ktorá sa opiera o Božiu autoritu.156 Preto keď Cyril komentuje text Lukáša 22, 19: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás, hovorí: Nepochybuj, či je to pravda, ale radšej prijmi s vierou Spasiteľove slová,215 lebo ten, ktorý je Pravda, neklame.‘“ [209]

„Klaniam sa ti vrúcne, Bože večitý,
pod spôsobom chleba z lásky ukrytý.
Srdce moje tebe sa len oddáva,
že si Pánom jeho, vďačne uznáva.

Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať,
ale sluch ma učí pevnú vieru mať.
Verím, čo Syn Boží ustanovil nám:
ten klamať nemôže, kto je Pravda sám.“ [210]

VI. Veľkonočná hostina

1382 Omša je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a jeho krvi. Ale slávenie eucharistickej obety je celé zamerané na dôverné zjednotenie veriacich s Kristom950 prostredníctvom svätého prijímania (communio). Prijímať znamená prijať samého Krista, ktorý sa obetoval za nás.

1383 Oltár, okolo ktorého je zhromaždená Cirkev 1182 pri slávení Eucharistie, predstavuje dve stránky toho istého tajomstva: obetný oltár a Pánov stôl, a to tým viac, že kresťanský oltár je symbolom samého Krista, ktorý je prítomný uprostred zhromaždenia svojich veriacich ako obeť prinášaná na naše zmierenie a zároveň ako nebeský pokrm, ktorý sa nám dáva. „Veď čo je Kristov oltár, ak nie obraz Kristovho tela?“ – pýta sa svätý Ambróz. [211] A inde hovorí: „Oltár je obrazom [Kristovho] tela a Kristovo telo je na oltári.“ [212] Liturgia vyjadruje túto jednotu obety a prijímania v mnohých modlitbách. Rímska cirkev sa napríklad vo svojej anafore modlí:

„Pokorne ťa prosíme, všemohúci Bože, prikáž svojmu svätému anjelovi preniesť tieto dary na tvoj nebeský oltár, pred tvár tvojej božskej velebnosti, aby nás všetkých, ktorí máme účasť na tejto oltárnej obete a prijmeme presväté telo a krv tvojho Syna, naplnilo hojné nebeské požehnanie a milosť.“ [213]
„Vezmite a jedzte z neho všetci“: prijímanie

1384 Pán sa na nás obracia s naliehavou výzvou, aby sme ho prijímali2835 vo sviatosti Eucharistie: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53).

1385 Aby sme mohli odpovedať na túto výzvu, musíme sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť. Svätý Pavol povzbudzuje spytovať si svedomie: „Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie“ (1 Kor 11, 27-29). Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia. 1457

1386 Pred nesmiernou veľkosťou tejto sviatosti môže veriaci iba pokorne a s vrúcnou vierou opakovať stotníkove slová: [214] „Domine, non sum dignus, ut intres sub tectum meum, sed tantum dic verbo et sanabitur anima mea – Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ [215] V božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa veriaci modlia v tom istom duchu:

„Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomby sme tvorili jedno telo. [157] Volá sa aj sväté veci (po grécky ta hagia; po latinsky sancta) [158] – čo je pôvodný význam výrazu „spoločenstvo svätých“, 948 o ktorom hovorí Apoštolské vyznanie viery
1405 –, anjelský chlieb, chlieb z neba, „liek nesmrtelňosti“, [159]
viatikum (pokrm na cestu)...

1332 Svätá omša (po latinsky Sancta Missa), pretože liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, 849 sa končí poslaním veriacich (missio – „iďte...“), aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote.

III. Eucharistia v ekonómii spásy
Znaky chleba a vína


1333 V srdci slávenia Eucharistie je chlieb a víno,1350 ktoré sa Kristovými slovami a vzývaním Ducha Svätého stávajú Kristovým telom a jeho krvou. Cirkev verná Pánovmu príkazu naďalej robí na jeho pamiatku až do jeho slávneho návratu to, čo urobil v predvečer svojho umučenia: „vzal chlieb...“, „vzal kalich s vínom...“ Keď sa znaky chleba a vína stanú tajomným spôsobom Kristovým telom a jeho krvou, 1147 aj
naďalej naznačujú, že stvorenie je dobré. 1148 A tak na ofertórium dobrorečíme Stvoriteľovi za chlieb a víno [160] „plod práce ľudských rúk“, ale ešte prv „plod zeme“ a „viniča“, teda Stvoriteľove dary. Cirkev vidí v úkone kráľa a kňaza Melchizedecha, ktorý „priniesol chlieb a víno“ (Gn 14, 18), predobraz svojej vlastnej obety. [161]

1334 V Starej zmluve sa chlieb a víno prinášajú na obetu1150 medzi prvotinami zeme na znak vďačnosti Stvoriteľovi. Ale v súvislosti s exodom (východom z Egypta) dostávajú aj nový význam:
1363 nekvasené chleby, ktoré Izrael je každý rok na Veľkú noc, pripomínajú náhlenie pri východe z Egypta. Spomienka na mannu na púšti bude Izraelu stále pripomínať, že žije z chleba Božieho slova. [162] A napokon každodenný chlieb je plodom Zasľúbenej zeme, zárukou, že Boh je verný svojim prisľúbeniam. „Kalich dobrorečenia“ (1 Kor 10, 16) na konci židovskej veľkonočnej hostiny pridáva k sviatočnej radosti z vína eschatologický rozmer, t. j. rozmer mesiášskeho očakávania obnovenia Jeruzalema. Ježiš ustanovil svoju Eucharistiu tak, že dal nový a definitívny zmysel dobrorečeniu nad chlebom a kalichom.

1335 Zázraky rozmnoženia chlebov, 1151 keď Pán dobrorečil, rozlámal chleby a prostredníctvom svojich učeníkov ich rozdelil, aby nasýtil zástupy, sú predobrazom hojnosti tohto jediného chleba, ktorým je jeho Eucharistia. [163] Znak vody premenenej na víno v Káne [164] už zvestuje hodinu Ježišovho oslávenia. Naznačuje uskutočnenie svadobnej hostiny v Otcovom kráľovstve, kde budú veriaci piť nové víno, [165] ktoré sa stalo Kristovou krvou.

1336 Prvá predpoveď Eucharistie učeníkov rozdelila, tak ako ich pohoršila predpoveď umučenia: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?!“ (Jn 6, 60). Eucharistia a kríž sú kameňmi úrazu. Je to to isté tajomstvo a neprestáva byť príčinou rozdelenia. „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6, 67). Táto Pánova otázka zaznieva cez stáročia ako výzva jeho lásky, aby ľudia spoznali, že on jediný má „slová večného života“ (Jn 6, 68) a že prijať s vierou dar jeho Eucharistie znamená prijať jeho samého. 1327

Ustanovenie Eucharistle

1337 Pretože Pán miloval svojich, miloval ich až do krajnosti. 610 Keďže vedel, že nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi, pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky.[166] Aby im nechal závdavok tejto lásky, aby sa nikdy nevzdialil od svojich a dal im účasť na svojej Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do svojho návratu svojim apoštolom, „ktorých vtedy ustanovil za kňazov Nového zákona“. [167] 611

1338 Tri synoptické evanjeliá a svätý Pavol nám odovzdali opis ustanovenia Eucharistie. Svätý Ján zasa uvádza Ježišove slová v kafarnaumskej synagóge, ktoré pripravujú ustanovenie Eucharistie: Kristus označuje sám seba za chlieb života, ktorý zostúpil z neba. [168]

1339 Ježiš si zvolil čas Veľkej noci,1169 aby splnil, čo prisľúbil v Kafarnaume že totiž svojim učeníkom dá svoje telo a svoju krv.

„Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. [Ježiš] poslal Petra a Jána so slovami: ,Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru...‘ Išli teda... a pripravili veľkonočného baránka. Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: ,Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve...‘ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ,Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku!‘ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: ,Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás‘“ (Lk 22, 7-20). [169]

1340 Tým, že Ježiš slávil Poslednú večeru so svojimi apoštolmi počas veľkonočnej hostiny, dal židovskej Veľkej noci definitívny význam. 1151 A skutočne, Ježišov prechod k jeho Otcovi skrze smrť
a zmŕtvychvstanie, čiže nová Veľká noc (Pascha), sa anticipuje v Poslednej večeri a slávi v Eucharistii, ktorá završuje židovskú Veľkú noc (Paschu) 677 a anticipuje konečnú Veľkú noc Cirkvi v sláve Kráľovstva.
„Toto robte na moju pamiatku“

1341 Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26) nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil. Vzťahuje sa aj na liturgické slávenie – prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov – pamiatky Krista, 611
1363 jeho života, jeho smrti, jeho zmŕtvychvstania a jeho príhovoru u Otca.

1342 Cirkev bola už od začiatku verná 2624 tomuto Pánovmu príkazu. O jeruzalemskej cirkvi sa hovorí:

„Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách... Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2, 42. 46).

1343 Kresťania sa schádzali „na lámanie chleba“ 1166
2177 (Sk 20, 7) najmä „v prvý deň týždňa“, čiže v nedeľu, v deň Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tých čias sa až po naše dni pokračuje v slávení Eucharistie, takže dnes ho nachádzame v Cirkvi všade s tou istou základnou štruktúrou. Zostáva stredobodom života Cirkvi.

1344 Tak putujúci Boží ľud 1404 od jedného slávenia po druhé ohlasuje Ježišovo veľkonočné tajomstvo, „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26), a kráča po „úzkej ceste kríža“ [170] k nebeskej hostine, na ktorej všetci
vyvolení zasadnú k stolu Kráľovstva.

IV. Liturgické slávenie Eucharistie
Omša v priebehu storočí


1345 Už z druhého storočia máme svedectvo svätého Justína mučeníka o hlavných líniách priebehu slávenia Eucharistie. Až dodnes ostali rovnaké vo všetkých veľkých liturgických rodinách. Takto píše Justín okolo roku 155, aby pohanskému cisárovi Antoninovi Piovi (138-161) vysvetlil, čo robia kresťania:

„V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto.

Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí.

Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa“ [171] „aj za seba samých..., aj za všetkých ostatných, nech sú kdekoľvek..., aby sme boli nájdení ako tí, čo skutkami žijú správnym životom a zachovávajú prikázania, a tak dosiahli večnú spásu.

Keď modlitbu skončíme, pozdravíme sa navzájom bozkom.

Potom tomu, čo predsedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína.
On ich vezme a vzdáva chválu a slávu Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého a koná dlhé vzdávanie vďaky [po grécky eucharistia] za to, že nás uznal za hodných týchto darov.

Keď skončí modlitby a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen.

Keď predsedajúci skončil vzdávanie vďaky a všetok ľud nadšene zvolal, tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítomným chlieb, víno a vodu, ktoré boli ,eucharistizované‘, a zanesú [z nich] neprítomným.“[172]

1346 Liturgia Eucharistie prebieha podľa základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy. Rozvíja sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré tvoria v základe jednotu:
zhromaždenie sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich;
eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním.
Liturgia slova a eucharistická liturgia tvoria spolu „jediný úkon kultu“; [173] stôl pripravený pre nás v Eucharistii 103 je totiž zároveň stolom Božieho slova i stolom Pánovho tela. [174]

1347 Či to nie je samotný priebeh večere zmŕtvychvstalého Ježiša s jeho učeníkmi? Cestou im vysvetľoval Písma, a keď si potom sadol s nimi k stolu, „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“ (Lk 24, 30).[ 175]

Priebeh slávenia

1348 Všetci sa zhromaždia. Kresťania sa schádzajú na tom istom mieste na eucharistické zhromaždenie. 1140 Na jeho čele je sám Ježiš Kristus, ktorý je hlavný činiteľ pri slávení Eucharistie. On je Veľkňaz Novej zmluvy. On sám neviditeľne predsedá každému sláveniu Eucharistie. Biskup alebo kňaz práve preto, že ho zastupuje (konajúc v osobe Krista Hlavy1548 – in persona Christi Capitis agens), predsedá zhromaždeniu, po čítaniach má príhovor, prijíma obetné dary a prednáša eucharistickú modlitbu. Všetci sa aktívne zúčastňujú na slávení, každý svojím spôsobom: lektori, tí, čo prinášajú obetné dary, tí, čo rozdávajú prijímanie, i všetok ľud, ktorého Amen vyjadruje účasť.

1349 Liturgia slova obsahuje „spisy prorokov“, 1184 t.j. Starý zákon, a „pamäti apoštolov“, čiže ich listy a evanjeliá. Po homílii, ktorá vyzýva prijať toto slovo také, „aké naozaj je – ako slovo Božie“ (1 Sol 2, 13), a uvádzať ho do života, nasledujú prosby za všetkých ľudí podľa slov Apoštola: „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach“ (1 Tim 2, 1-2).

1350 Predloženie darov (ofertórium). Potom sa prinesú na oltár – niekedy aj v sprievode – chlieb a víno, ktoré bude kňaz obetovať v Kristovom mene v eucharistickej obete, v ktorej sa stanú Kristovým telom a jeho krvou. Je to ten istý úkon, ktorý vykonal Kristus pri Poslednej večeri, keď „vzal chlieb a kalich“. „Iba Cirkev prináša Stvoriteľovi túto čistú obetu,1359 keď mu so vzdávaním vďaky obetuje z jeho stvorenia.“ [176] Predloženie darov na oltár preberá Melchizedechov úkon a zveruje Stvoriteľove dary do Kristových rúk. 614 On vo svojej obete privádza k dokonalosti všetky ľudské pokusy prinášať obety.

1351 Kresťania už od začiatku prinášajú na Eucharistiu spolu s chlebom a vínom aj svoje dary, aby sa podelili s tými, čo sú v núdzi.1397 Tento zvyk konať zbierku (po latinsky collecta) [177]
2186 je stále aktuálny a inšpiruje sa príkladom Ježiša Krista, ktorý sa stal chudobným, aby nás obohatil. [178]

„Tí, čo majú dostatok a chcú, dávajú, každý podľa svojho úsudku, čo sa rozhodli. A čo sa zozbiera, uloží sa u predsedajúceho a on podporuje siroty a vdovy i tých, čo sú pre chorobu alebo z inej príčiny v núdzi, ako aj väzňov a prisťahovalcov, slovom, stará sa o všetkých, čo potrebujú pomoc.“ [179]

1352 Anafora. Eucharistickou modlitbou, čiže modlitbou vzdávania vďaky a konsekrácie, dostávame sa do srdca a vrcholu slávenia:

V prefácii Cirkev vzdáva vďaky Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom za všetky jeho diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie. Tu sa celé spoločenstvo zapája do neprestajnej chvály, ktorú nebeská Cirkev, anjeli a všetci svätí,559 spievajú trojsvätému Bohu.

1353 V epikléze Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Svätého Ducha 1105 (alebo moc svojho požehnania) [180] na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali telom a krvou Ježiša Krista a aby tí, čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch.
(Niektoré liturgické tradície umiestňujú epiklézu za anamnézou.)

V opise ustanovenia Eucharistie1375 sila slov a konania Ježiša Krista a moc Ducha Svätého sviatostne sprítomňujú pod spôsobmi chleba a vína Kristovo telo a jeho krv, jeho obetu prinesenú raz navždy na kríži.

1354 V anamnéze, ktorá nasleduje, Cirkev si pripomína umučenie, 1103 zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje.

V prihovoroch (po latinsky intercessiones) Cirkev vyjadruje, že Eucharistia sa slávi v spoločenstve s celou Cirkvou, 954 nebeskou i pozemskou, s Cirkvou živých i zosnulých a v spoločenstve s pastiermi Cirkvi: s pápežom, s diecéznym biskupom,
s jeho kňazmi a diakonmi a so všetkými biskupmi sveta spolu s ich cirkvami.

1355 Pri prijímaní, ktoré predchádza modlitba Pána 1382 a lámanie chleba, veriaci prijímajú „chlieb z neba“ a „kalich spásy“, telo a krv Krista, ktorý dal seba „za život sveta“ (Jn 6, 51):

Pretože tento chlieb a toto víno boli podľa starodávneho vyjadrenia „eucharistizované“,[181] „tento pokrm sa u nás volá Eucharistia a nesmie sa na nej zúčastniť nik, iba ten, kto verí, že je pravda, 1327 čo učíme, a bol obmytý kúpeľom na odpustenie hriechov a na znovuzrodenie a žije tak, ako [nám] to zanechal Kristus“. [182]

V. Sviatostná obeta: vzdávanie vďaky, pamiatka, prítomnosť

1356 Ak kresťania už od začiatku slávia Eucharistiu, a to v podobe, ktorá sa napriek veľkej rozdielnosti čias a liturgií v podstate nezmenila, je to preto, lebo vieme, že nás viaže Pánov príkaz, ktorý dal v predvečer svojho umučenia: „Toto robte na moju pamiatku“ (1 Kor 11, 24-25).

1357 Tento Pánov príkaz plníme slávením pamiatky jeho obety. Keď to robíme, obetujeme Otcovi, čo nám on dal: dary jeho stvorenia, chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a mocou Ducha Svätého stali Kristovým telom a krvou; takto sa Kristus stáva skutočne a tajomne prítomným.

1358 O Eucharistii treba teda uvažovať:
ako o vzdávaní vďaky a chvály Otcovi;
ako o obetnej pamiatke Krista a jeho tela (Cirkvi);
ako o Kristovej prítomnosti mocou jeho slova a jeho Ducha.
Vzdávanie vďaky a chvály Otcovi

1359 Eucharistia, sviatosť našej spásy, ktorú Kristus uskutočnil na kríži, je aj obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom 293 predložené
Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Cirkev môže skrze Krista prinášať obetu chvály na vzdávanie vďaky za všetko dobré, krásne a spravodlivé, čo Boh urobil v stvorení a v ľudstve.

1360 Eucharistia je obetou vzdávania vďaky Otcovi, 1083 je dobrorečením ktorým Cirkev vyjadruje svoju vďačnosť Bohu za všetky jeho dobrodenia, za všetko, čo vykonal stvorením, vykúpením a posvätením.

Eucharistia znamená predovšetkým „vzdávanie vďaky“.

1361 Eucharistia je aj obetou chvály, ktorou Cirkev v mene celého stvorenstva ospevuje Božiu slávu. Táto obeta chvály294 je možná jedine skrze Krista: on spája veriacich so svojou osobou, so svojou chválou
a so svojím príhovorom za nás, takže sa obeta chvály Otcovi prináša skrze Krista a s ním, aby bola prijatá v ňom.

Obetná pamiatka Krista a jeho tela, Cirkvi

1362 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi, ktorá je jeho telom. Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza alebo pamiatka. 1103

1363 Pamiatka 1099 podľa Svätého písma nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. [183] V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi. Takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú pamäti veriacich, aby podľa nich stvárňovali svoj život.

1364 V Novom zákone pamiatka dostáva nový význam. Keď Cirkev slávi Eucharistiu,611 koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Obeta, ktorú Kristus priniesol raz navždy na kríži, zostáva stále aktuálna: [184] „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža,1085 v ktorej ,bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus‘ (1 Kor 5, 7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia.“ [185]

1365 Keďže Eucharistia je pamiatkou Kristovej Veľkej noci, je aj obetou. Obetný charakter Eucharistie2100 vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ 1846 (Lk 22, 19-20). V Eucharistii dáva Kristus to isté telo, ktoré vydal za nás na kríži, a tú istú krv, ktorú vylial „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28).

1366 Eucharistia je teda obeta, 613 lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie:

Kristus, „náš Boh a Pán... raz navždy [obetoval] seba samého Bohu Otcovi smrťou na oltári kríža, aby pre nich [ľudí] vykonal večné vykúpenie. Keďže však po smrti jeho kňazstvo nemalo zaniknúť (Hebr 7, 24.27), pri Poslednej večeri, ,v tú noc, keď bol zradený‘ (1 Kor 11, 23),... [zanechal] Cirkvi, svojej milovanej Neveste, viditeľnú (ako si vyžaduje ľudská prirodzenosť) obetu, aby sa ňou sprítomňovala krvavá [obeta], ktorá sa mala raz navždy uskutočniť na kríži, aby jej pamiatka zostala až do konca sveta a aby sa jej spásna sila aplikovala na odpustenie hriechov, ktorých sa každodenne dopúšťame.“ [186]

1367 Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta: 1545 „Lebo jediná a tá istá je obeť, ten istý obetuje teraz službou kňazov, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži; rozdielny je iba spôsob obetovania.“ [187] „A keďže v tejto božskej obete, ktorá sa koná vo svätej omši, je prítomný a nekrvavým spôsobom sa obetuje ten istý Kristus, ktorý na oltári kríža ,raz navždy obetoval seba samého krvavým spôsobom...‘, táto obeta [je] skutočne zmierna.“ [188]

1368 Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí. 618 2031 V Eucharistii sa
Kristova obeta stáva aj obetou údov jeho tela. Život veriacich, ich vzdávanie chvály, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom, 1109 s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu. Kristova obeta prítomná na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť spojiť sa s jeho obetou.

V katakombách sa Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami v modlitbovom postoji. Ako Kristus, ktorý rozopäl ruky na kríži, aj Cirkev sa skrze neho, s ním a v ňom obetuje a oroduje za všetkých ľudí.

1369 Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom. Pápež, ktorý je poverený Petrovou službou v Cirkvi, 834
882 je spojený s každým slávením Eucharistie, kde sa spomína ako znak a služobník jednoty všeobecnej Cirkvi. Miestny biskup je vždy zodpovedný za Eucharistiu,1561 a to aj vtedy, keď jej predsedá kňaz.
1566 Jeho meno sa v nej vyslovuje preto, aby sa naznačilo, že on je na čele partikulárnej cirkvi uprostred presbytéria a za asistencie diakonov. Spoločenstvo prosí aj za všetkých vysvätených služobníkov, ktorí preň a s ním prinášajú eucharistickú obetu:

„Nech sa pokladá za platnú len tá Eucharistia, ktorá sa koná pod predsedníctvom biskupa alebo toho, koho on poveril.“ [189]

„Službou kňazov sa završuje duchovná obeta veriacich v spojení s obetou Krista, jediného Prostredníka, ktorá sa ich rukami v mene celej Cirkvi prináša v Eucharistii nekrvavým a sviatostným spôsobom, kým nepríde sám Pán.“ [190]

1370 S Kristovou obetou sa spájajú nielen tie údy, ktoré sú ešte tu na zemi, ale aj tie, čo sú už v nebeskej sláve. 956 Cirkev totiž prináša eucharistickú obetu v spoločenstve s preblahoslavenou Pannou Máriou 969 a so spomienkou na ňu i na všetkých svätých a všetky sväté. V Eucharistii je Cirkev spolu s Máriou určitým spôsobom pri kríži, spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom u Otca.

1371 Eucharistická obeta sa prináša aj za zosnulých veriacich, 958
1689 „za zosnulých v Kristovi ešte nie celkom očistených“, [191]
1032 aby mohli vojsť do Kristovho svetla a pokoja:

„Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári, kdekoľvek budete.“ [192]

„Potom [sa v anafore modlíme] za zosnulých svätých otcov a biskupov a vôbec za všetkých našich zosnulých, lebo veríme, že to bude na veľmi veľký úžitok tým dušiam, za ktoré sa prednáša modlitba, kým je prítomná svätá a nesmierna obeť... Keď predkladáme Bohu prosby za zosnulých, hoci boli hriešnikmi..., obetujeme Krista zabitého za naše hriechy, a tak uprosujeme Boha, priateľa ľudí, za nich i za nás.“ [193]

1372 Svätý Augustín obdivuhodne zhrnul toto učenie, ktoré nás povzbudzuje k čoraz plnšej účasti na obete nášho Vykupiteľa, 1140 ktorú slávime v Eucharistii:

„Celú túto vykúpenú obec, čiže zhromaždenie a spoločenstvo svätých, [prináša] ako všeobecnú obetu Bohu Veľkňaz, ktorý obetoval aj seba samého, keď trpel za nás v prirodzenosti sluhu, aby sme boli telom takej vznešenej Hlavy... Toto je obeta kresťanov: ,My mnohí sme jedno telo v Kristovi‘ (Rim 12, 5). A Cirkev ju často koná aj v Oltárnej sviatosti – ktorú veriaci poznajú –, kde sa jej ukazuje, že v tej veci, ktorú obetuje, je sama obetovaná.“ [194]
Kristova prítomnosť mocou jeho slova a Ducha Svätého

1373 „Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac, ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás“ (Rim 8, 34), je prítomný svojej Cirkvi mnohorakým spôsobom: [195] vo svojom slove, v modlitbe svojej Cirkvi, „lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20), v chudobných, chorých, uväznených,[196] vo sviatostiach, ktorých je pôvodcom, v obete omše a v osobe vysväteného služobníka. Ale „nadovšetko [je prítomný] pod eucharistickými spôsobmi“. [197] 1088

1374 Spôsob Kristovej prítomnosti pod eucharistickými spôsobmi je jediný svojho druhu. Povyšuje Eucharistiu nad všetky sviatosti, 1211 a preto Eucharistia je „akoby zavŕšenie duchovného života a cieľ všetkých sviatostí“. [198] V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté „opravdivo, skutočne a podstatne telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus“. [199] „Táto prítomnosť sa nazýva ,skutočnou‘ nie výlučne, ako keby ostatné neboli ,skutočné‘, ale v najplnšom zmysle slova, pretože je podstatná; ňou sa totiž stáva prítomným celý a úplný Kristus, Boh a človek.“ [200]

1375 Kristus sa v tejto sviatosti stáva prítomným premenením chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Cirkevní Otcovia rozhodne potvrdili vieru Cirkvi v účinnosť Kristovho slova a pôsobenia Ducha Svätého 1105 pri tomto premenení. Napríklad svätý Ján Zlatoústy vyhlasuje:

„To, že sa predložené dary stávajú Kristovým telom a jeho krvou, nespôsobuje človek, ale sám Kristus, ktorý bol za nás ukrižovaný. Kňaz, ktorý [ho] predstavuje, vyslovuje tie slová, ale [ich] účinnosť a milosť sú od Boha. 298 Hovorí: Toto je moje telo. Toto slovo premieňa obetné dary.“[201]

A svätý Ambróz o tomto premenení hovorí:

Buďme presvedčení, že „toto nie je to, čo vytvorila príroda, ale to, čo konsekrovalo dobrorečenie. A sila dobrorečenia je väčšia ako sila prírody, lebo dobrorečením sa mení aj sama príroda...“ [202] „Ak teda mohlo Kristovo slovo z ničoho urobiť [to], čo nebolo, nemôže veci, ktoré sú, premeniť na to, čím neboli? Veď dať veciam prvotnú prirodzenosť nie je menej ako zmeniť ju.“ [203]

1376 Tridentský koncil zhŕňa katolícku vieru, keď vyhlasuje: „Keďže... Kristus, náš Vykupiteľ, povedal, že to, čo [v tej chvíli] obetuje pod spôsobom chleba, je skutočne jeho telo, v Božej Cirkvi vždy vládlo presvedčenie, ktoré tento svätý koncil teraz znovu vyhlasuje: Konsekráciou chleba a vína sa uskutočňuje premena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. Túto premenu svätá katolícka Cirkev primerane a vhodne nazýva transsubstanciácia [prepodstatnenie].“ [204]

1377 Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí. [205]

1378 Kult Eucharistie.1178 V omšovej liturgii vyjadrujeme svoju vieru v skutočnú Kristovu prítomnosť pod spôsobmi chleba a vína okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána: 103
2628
„Katolícka Cirkev vzdávala a vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že s najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované hostie, vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali, a nosí ich v procesii na radosť ľudu zhromaždeného vo veľkom počte.“ [206]

1379 Svätá „úschovňa“ (svätostánok) 1183 bola pôvodne určená na dôstojné uchovávanie Eucharistie, aby ju bolo možno mimo omše zaniesť chorým a neprítomným. Prehĺbením viery v Kristovu skutočnú prítomnosť v Eucharistii si Cirkev uvedomila význam tichej adorácie Pána prítomného pod eucharistickými spôsobmi. Preto svätostánok má byť umiestnený na zvlášť dôstojnom mieste kostola a má byť vyhotovený tak, aby zdôrazňoval a znázorňoval pravdu, že Kristus je v Najsvätejšej sviatosti skutočne prítomný.

1380 Je veľmi vhodné, že Kristus chcel zostať prítomný vo svojej Cirkvi takýmto jedinečným spôsobom. Keďže čoskoro mal opustiť svojich vo svojej viditeľnej podobe, chcel nám darovať svoju sviatostnú prítomnosť.669 Keďže sa šiel obetovať na kríži pre našu spásu, chcel, aby sme mali pamiatku jeho lásky, ktorou nás miloval až „do krajnosti“ (Jn 13, 1), až po darovanie svojho života. A skutočne, vo svojej eucharistickej prítomnosti zostáva tajomne medzi nami ako ten, ktorý nás miloval a vydal seba samého za nás, [207] 478 a to pod znakmi, ktoré túto lásku vyjadrujú a dávajú na nej účasť:

„Cirkev a svet veľmi potrebujú eucharistický kult. Ježiš nás očakáva v tejto sviatosti lásky. Nešetrime svoj čas a stretajme sa s ním v adorácii, 2715 v kontemplácii plnej viery a ochotnej odčiňovať ťažké viny a zločiny sveta. Nech naša adorácia naozaj nikdy neprestane.“ [208]

1381 „Že v tejto sviatosti je pravé Kristovo telo a pravá Kristova krv, ako hovorí svätý Tomáš, ,nemožno poznať zmyslami, ale iba vierou, ktorá sa opiera o Božiu autoritu.156 Preto keď Cyril komentuje text Lukáša 22, 19: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás, hovorí: Nepochybuj, či je to pravda, ale radšej prijmi s vierou Spasiteľove slová,215 lebo ten, ktorý je Pravda, neklame.‘“ [209]

„Klaniam sa ti vrúcne, Bože večitý,
pod spôsobom chleba z lásky ukrytý.
Srdce moje tebe sa len oddáva,
že si Pánom jeho, vďačne uznáva.

Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať,
ale sluch ma učí pevnú vieru mať.
Verím, čo Syn Boží ustanovil nám:
ten klamať nemôže, kto je Pravda sám.“ [210]
VI. Veľkonočná hostina

1382 Omša je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a jeho krvi. Ale slávenie eucharistickej obety je celé zamerané na dôverné zjednotenie veriacich s Kristom950 prostredníctvom svätého prijímania (communio). Prijímať znamená prijať samého Krista, ktorý sa obetoval za nás.

1383 Oltár, okolo ktorého je zhromaždená Cirkev 1182 pri slávení Eucharistie, predstavuje dve stránky toho istého tajomstva: obetný oltár a Pánov stôl, a to tým viac, že kresťanský oltár je symbolom samého Krista, ktorý je prítomný uprostred zhromaždenia svojich veriacich ako obeť prinášaná na naše zmierenie a zároveň ako nebeský pokrm, ktorý sa nám dáva. „Veď čo je Kristov oltár, ak nie obraz Kristovho tela?“ – pýta sa svätý Ambróz. [211] A inde hovorí: „Oltár je obrazom [Kristovho] tela a Kristovo telo je na oltári.“ [212] Liturgia vyjadruje túto jednotu obety a prijímania v mnohých modlitbách. Rímska cirkev sa napríklad vo svojej anafore modlí:

„Pokorne ťa prosíme, všemohúci Bože, prikáž svojmu svätému anjelovi preniesť tieto dary na tvoj nebeský oltár, pred tvár tvojej božskej velebnosti, aby nás všetkých, ktorí máme účasť na tejto oltárnej obete a prijmeme presväté telo a krv tvojho Syna, naplnilo hojné nebeské požehnanie a milosť.“ [213]
„Vezmite a jedzte z neho všetci“: prijímanie

1384 Pán sa na nás obracia s naliehavou výzvou, aby sme ho prijímali2835 vo sviatosti Eucharistie: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53).

1385 Aby sme mohli odpovedať na túto výzvu, musíme sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť. Svätý Pavol povzbudzuje spytovať si svedomie: „Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie“ (1 Kor 11, 27-29). Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia. 1457

1386 Pred nesmiernou veľkosťou tejto sviatosti môže veriaci iba pokorne a s vrúcnou vierou opakovať stotníkove slová: [214] „Domine, non sum dignus, ut intres sub tectum meum, sed tantum dic verbo et sanabitur anima mea – Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ [215] V božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa veriaci modlia v tom istom duchu:

„Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri,732 veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ [216]

1387 Aby sa veriaci náležite pripravili na prijatie tejto sviatosti, majú zachovať pôst predpísaný v ich Cirkvi. [217] 2043 Vonkajší postoj (pohyby, odev) má vyjadrovať úctu, slávnostný ráz a radosť tejto chvíle, keď sa Kristus stáva naším hosťom.

1388 Zodpovedá samému zmyslu Eucharistie, aby veriaci, ak majú potrebné dispozície, [218] pristúpili k prijímaniu, keď sa zúčastnia na omši:[219] „Veľmi sa odporúča tá dokonalejšia účasť na omši, ktorá spočíva v tom, že po kňazovom prijímaní veriaci prijímajú Pánovo telo z tej istej obety.“ [220]

1389 Cirkev ukladá veriacim povinnosť, 2042 aby sa v nedeľu a na prikázané sviatky zúčastnili na božskej liturgii, čiže svätej omši, [221] a aby aspoň raz do roka prijali Eucharistiu, podľa možnosti vo
veľkonočnom období,[222] pripravení sviatosťou zmierenia. Cirkev však vrelo odporúča veriacim, aby prijímali svätú Eucharistiu v nedeľu a na prikázané sviatky, alebo ešte častejšie, aj každý deň. 2837

1390 Vďaka Kristovej sviatostnej prítomnosti pod každým z oboch spôsobov možno prijímaním iba pod spôsobom chleba prijať celé ovocie milosti Eucharistie. Z pastoračných dôvodov sa v latinskom obrade táto forma prijímania právoplatne ustálila ako najbežnejšia. „Ale plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania sa dosiahne prijímaním pod obojím spôsobom. V tejto forme sa totiž dokonalejšie prejavuje znak eucharistickej hostiny.“ [223] Takáto forma prijímania je bežná vo východných obradoch.

Ovocie prijímania

1391 Prijímanie prehlbuje naše zjednotenie s Kristom. Prijímanie Eucharistie prináša ako hlavné ovocie dôverné zjednotenie s Ježišom Kristom. Veď Pán hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“460 (Jn 6, 56). Život v Kristovi má svoj základ v eucharistickej hostine: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca,
521 aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57).

„Keď veriaci prijímajú na [Pánove] sviatky Synovo telo, ohlasujú si navzájom dobrú zvesť, že je daný závdavok života, ako keď anjel povedal Márii [Magdaléne]: ,Kristus vstal z mŕtvych!‘ Hľa, aj teraz sa udeľuje život a vzkriesenie tomu, kto prijíma Krista.“ [224]

1392 Čo spôsobuje hmotný pokrm v našom telesnom živote, 1212 to obdivuhodným spôsobom uskutočňuje sväté prijímanie v našom duchovnom živote. Účasť na tele vzkrieseného Krista, tele „oživenom
Duchom Svätým a oživujúcom“, [225] zachováva, zveľaďuje a obnovuje život milosti prijatý v krste. Tento rast kresťanského života sa potrebuje živiť eucharistickým prijímaním, chlebom nášho putovania, až do chvíle smrti, keď ho dostaneme ako viatikum („pokrm na cestu“). 1524

1393 Prijímanie nás odlučuje od hriechu. Kristovo telo, ktoré prijímame vo svätom prijímaní, „je obetované za nás“ a krv, 613 ktorú pijeme, „je vyliata za všetkých na odpustenie hriechov“. Preto nás Eucharistia nemôže zjednotiť s Kristom bez toho, aby nás zároveň neočistila od hriechov, ktoré sme spáchali, a neuchránila pred budúcimi hriechmi.

„Vždy, keď [ho] prijímame, zvestujeme Pánovu smrť. [226] Ak zvestujeme [jeho] smrť, zvestujeme odpustenie hriechov. Ak vždy, keď sa vylieva [jeho] krv, vylieva sa na odpustenie hriechov, musím ju stále prijímať, aby mi stále odpúšťala hriechy. Ja, ktorý stále pácham hriechy, musím mať stále liek.“ [227]

1394 Podobne ako telesný pokrm slúži na obnovenie stratených síl, tak Eucharistia posilňuje lásku,1863 ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť. A táto oživená láska zotiera všedné hriechy.[228] Keď sa nám Kristus dáva, oživuje našu lásku1436 a robí nás schopnými pretrhnúť nezriadené lipnutia na stvoreniach a zakoreniť sa v ňom:

„Keďže teda Kristus zomrel za nás z lásky, keď si počas obety pripomíname jeho smrť, prosíme, aby prišiel Svätý Duch a udelil nám lásku. Úpenlivo prosíme, aby sme skrze tú lásku, z ktorej sa Kristus dal ukrižovať za nás, aj my mohli po prijatí milosti Svätého Ducha považovať svet za ukrižovaný pre nás a mohli byť ukrižovaní pre svet... Keďže sme dostali dar lásky, zomrime hriechu a žime Bohu!“ [229]

1395 Eucharistia nás tou istou láskou, ktorú v nás zapaľuje, chráni pred budúcimi smrteľnými hriechmi.1588 Čím väčšiu účasť máme na Kristovom živote a čím väčšie pokroky robíme v priateľstve s ním, tým ťažšie sa od neho odlúčime smrteľným hriechom. 1446 Eucharistia nie je zameraná na odpúšťanie smrteľných hriechov. To je vlastné sviatosti zmierenia. Eucharistii je vlastné, že je sviatosťou tých, ktorí sú v plnom spoločenstve s Cirkvou.

1396 Jednota tajomného tela: Eucharistia utvára Cirkev. 1118 Tí, čo prijímajú Eucharistiu, sú užšie zjednotení s Kristom. Preto ich Kristus spája so všetkými veriacimi do jedného tela – Cirkvi. Prijímanie Eucharistie obnovuje, posilňuje a prehlbuje toto včlenenie do Cirkvi,1267 ktoré sa uskutočnilo už krstom. V krste sme boli povolaní, aby sme tvorili jedno telo. [230] Eucharistia uskutočňuje toto povolanie: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“790 (1 Kor 10, 16-17).

„Ak ste Kristovým telom a jeho údmi, vaša sviatosť je položená na Pánovom stole: prijímate svoju sviatosť. Na to, čím ste, odpovedáte Amen [Áno, je to pravda] a svojou odpoveďou to podpisujete.1064 Počuješ totiž ,Telo Kristovo‘ a odpovedáš Amen‘. Buď teda údom Kristovho tela, aby [tvoje] Amen bolo pravdivé.“ [231]

1397 Eucharistia zaväzuje voči chudobným. Aby sme v pravde prijímali Kristovo telo a jeho krv obetované za nás, 2449 musíme spoznať Krista v tých najchudobnejších, jeho bratoch. [232]

„Ochutnal si Pánovu krv, a ani tak nepoznáš brata;... teraz však zneucťuješ aj sám stôl, keď nepokladáš za hodného ani tvojho pokrmu toho, ktorý bol uznaný za hodného mať účasť na tomto stole... Boh ťa oslobodil od všetkých tvojich [hriechov] a uznal ťa za hodného takého stola: a ty si sa ani tak nestal štedrejším.“ [233]

1398 Eucharistia a jednota kresťanov. Pred veľkosťou tohto tajomstva svätý Augustín zvolá: „Ó sviatosť milosrdenstva! Ó znak jednoty! Ó puto lásky!“ [234] Čím bolestnejšie sa pociťujú rozdelenia Cirkvi,817
ktoré prerušujú spoločnú účasť na Pánovom stole, tým naliehavejšie sú modlitby k Pánovi, aby sa vrátili dni úplnej jednoty všetkých, ktorí veria v neho.

1399 Východné cirkvi,838 ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, slávia Eucharistiu s veľkou láskou: „Tie cirkvi, i keď sú oddelené, [majú] pravé sviatosti a najmä – na základe apoštolského nástupníctva – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojení veľmi tesnými zväzkami.“[235] Preto „je istá účasť in sacris [na svätých veciach] nielen možná ale za vhodných okolností a so schválením cirkevnej vrchnosti sa aj odporúča“.[236]

1400 Cirkevné spoločenstvá, ktoré vznikli z reformácie a sú oddelené od Katolíckej cirkvi, si nezachovali „pravú a neporušenú podstatu eucharistického tajomstv1536a najmä preto, že im chýba sviatosť posvätného stavu“.[237] Z tohto dôvodu pre Katolícku cirkev nie je možná vzájomná účasť na Eucharistii (intercommunio) s týmito spoločenstvami. Keď si však tieto cirkevné spoločenstvá „pri Svätej večeri pripomínajú pamiatku Pánovej smrti a jeho zmŕtvychvstania, vyznávajú, že naznačuje život v spoločenstve s Kristom, a očakávajú jeho slávny príchod.“ [238]

1401 Keď sa podľa úsudku ordinára vyskytne naliehavá potreba,1483 katolícki vysvätení služobníci môžu udeliť sviatosti (Eucharistiu, sviatosť pokánia a pomazanie chorých) aj iným kresťanom, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, ak o ne dobrovoľne požiadajú; v takom prípade je potrebné, aby vyznávali katolícku vieru, čo sa týka týchto sviatostí, a aby mali potrebné dispozície.[239] 1385

VII. Eucharistia – „závdavok budúcej slávy“

1402 V jednej starodávnej modlitbe Cirkev s jasotom pozdravuje eucharistické tajomstvo:1323 „O sacrum convivium in quo Christus sumitur: recolitur memoria passionis eius, mens impletur gratia et futurae gloriae nobis pignus datur – Ó svätá hostina, pri ktorej prijímame Krista: slávi sa pamiatka jeho umučenia, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy.“[240] Keďže Eucharistia je pamiatkou Pánovej Veľkej noci a našou účasťou na oltárnej obete sme naplnení všetkým nebeským požehnaním a milosťou, [241] Eucharistia je aj anticipovaním nebeskej slávy. 1130

1403 Sám Pán pri Poslednej večeri upriamil pohľad svojich učeníkov na zavŕšenie Veľkej noci v Božom kráľovstve: „Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca“ (Mt 26, 29). [242] Vždy, keď Cirkev slávi Eucharistiu, pripomína si tento prísľub a jej pohľad sa obracia na toho, „ktorý príde“ (Zjv 1, 4). Vo svojej modlitbe vyprosuje jeho príchod:671 „Marana tha“ (1 Kor 16, 22), „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 20), „Nech príde [tvoja] milosť a nech sa pominie tento svet.“ [243]

1404 Cirkev vie, že Pán už teraz prichádza vo svojej Eucharistii a že je v nej prítomný medzi nami. Táto prítomnosť je však zahalená. Preto keď slávime Eucharistiu, „očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ [244] 1041 a modlíme sa: „Pevne dúfame, že aj my sa tam [v tvojom Kráľovstve]... budeme naveky radovať z tvojej slávy. Tam zotrieš každú slzu z našich očí a uvidíme teba, svojho Boha, z tváre do tváre; 1028 budeme ti podobní po všetky veky a budeme ťa bez prestania chváliť.“ [245]

1405 Nemáme istejší závdavok ani zjavnejší znak tejto veľkej nádeje,1042 čiže nádeje na „nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť“ (2 Pt 3, 13), ako Eucharistiu. Lebo vždy, keď sa slávi toto tajomstvo, „uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia“[246] 1000 a my lámeme „jeden chlieb, ktorý je liekom nesmrteľnosti a protijedom, aby sme nezomreli, ale navždy žili v Ježišovi Kristovi“. [247]
Zhrnutie

1406 Ježiš hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky... Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život..., ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 51. 54. 56).

1407 Eucharistia je srdcom a vrcholom života Cirkvi, lebo v nej Kristus pridružuje svoju Cirkev a všetkých jej členov k svojej obete chvály a vzdávania vďaky, ktorú raz navždy priniesol na kríži svojmu Otcovi. Prostredníctvom tejto obety vylieva milosti spásy na svoje telo, ktorým je Cirkev.

1408 Eucharistické slávenie vždy obsahuje: hlásanie Božieho slova; vzdávanie vďaky Bohu Otcovi za všetky jeho dobrodenia, predovšetkým za dar jeho Syna; konsekráciu chleba a vína a účasť na liturgickej hostine prijímaním Pánovho tela a krvi. Tieto prvky tvoria jediný úkon kultu.

1409 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, čiže diela spásy uskutočneného Kristovým životom, smrťou a zmŕtvychvstaním, diela, ktoré sa sprítomňuje liturgickým slávením (actio liturgica).

1410 Sám Kristus, večný Veľkňaz Novej zmluvy, prostredníctvom služby kňazov prináša eucharistickú obetu. A ten istý Kristus skutočne prítomný pod spôsobmi chleba a vína je aj obeťou eucharistickej obety.

1411 Len platne vysvätení kňazi môžu predsedať sláveniu Eucharistie a konsekrovať chlieb a víno, aby sa stali Pánovým telom a jeho krvou.

1412 Podstatnými znakmi sviatosti Eucharistie sú pšeničný chlieb a víno z viniča; na ne sa zvoláva požehnanie Ducha Svätého a kňaz nad nimi vyslovuje slová konsekrácie, ktoré Ježiš povedal pri Poslednej večeri: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás... Toto je kalich mojej krvi.“

1413 Konsekráciou sa uskutočňuje prepodstatnenie (transsubstantiatio) chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína je opravdivo, skutočne a podstatne prítomný sám živý a oslávený Kristus, jeho telo a jeho krv spolu s jeho dušou a s jeho božstvom. [248]

1414 Eucharistia ako obeta sa prináša aj na zadosťučinenie za hriechy živých i mŕtvych a na dosiahnutie duchovných alebo časných dobier od Boha.

1415 Kto chce prijať Ježiša Krista v eucharistickom prijímaní, musí byť v stave milosti. Ak si je niekto vedomý, že spáchal smrteľný hriech, nesmie prijať Eucharistiu, ak prv nedostal rozhrešenie vo sviatosti pokánia.

1416 Sväté prijímanie Kristovho tela a jeho krvi prehlbuje zjednotenie prijímajúceho s Pánom, odpúšťa mu všedné hriechy a chráni ho pred ťažkými hriechmi. Keďže sa medzi prijímajúcim a Kristom upevňujú putá lásky, prijímanie tejto sviatosti upevňuje jednotu Cirkvi, Kristovho tajomného tela.

1417 Cirkev vrelo odporúča veriacim, aby pristúpili k svätému prijímaniu, keď sa zúčastnia na slávení Eucharistie; ukladá im povinnosť urobiť tak aspoň raz do roka.

1418 Keďže v Oltárnej sviatosti je prítomný sám Kristus, treba ho uctievať kultom adorácie. Návšteva Najsvätejšej sviatosti je „dôkazom vďačnosti, znakom lásky a povinnosťou náležitej adorácie voči Kristovi Pánovi“. [249]

1419 Kristus, ktorý odišiel z tohto sveta k Otcovi, dáva nám v Eucharistii závdavok slávy u neho; účasť na svätej obete nás pripodobňuje jeho srdcu, udržiava naše sily, kým putujeme týmto životom, vzbudzuje v nás túžbu po večnom živote a už teraz nás spája s nebeskou Cirkvou, s preblahoslavenou Pannou Máriou a so všetkými svätými.

Druhá kapitola

Sviatosti uzdravenia


1420 Sviatosťami uvádzania do kresťanského života človek dostáva nový život v Kristovi. Lenže tento život nosíme „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4, 7). Teraz je ešte „s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3, 3). Sme ešte vo svojom pozemskom príbytku, [1] vystavení utrpeniu, chorobe a smrti. Tento nový život Božieho dieťaťa môže zoslabnúť, ba možno ho aj stratiť hriechom.

1421 Pán Ježiš Kristus, lekár našich duší i našich tiel, ktorý ochrnutému odpustil hriechy a vrátil telesné zdravie, [2] chcel, aby jeho Cirkev mocou Ducha Svätého pokračovala v jeho diele uzdravovania a spásy, a to aj voči svojim vlastným členom. To je cieľ dvoch sviatostí uzdravenia – sviatosti pokánia a pomazania chorých.

4. článok

Sviatosť pokánia a zmierenia


1422 „Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, 980 dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie.“ [3]

I. Ako sa volá táto sviatosť?

1423 Volá sa sviatosť obrátenia, 1989 lebo sviatostne uskutočňuje Ježišovu výzvu na obrátenie,[4] proces návratu k Otcovi, [5] od ktorého sa človek vzdialil hriechom.

Volá sa sviatosť pokánia,1440 lebo posväcuje osobný a ekleziálny proces obrátenia, ľútosti a zadosťučinenia kresťana hriešnika.

1424 Volá sa sviatosť svätej spovede, 1456 lebo spoveď, vyznanie hriechov pred kňazom je podstatnou zložkou tejto sviatosti. V hlbokom zmysle je táto sviatosť aj „vyznaním“, čiže uznaním a chválou Božej svätosti a Božieho milosrdenstva voči hriešnemu človekovi.

Volá sa sviatosť odpustenia, 1449 lebo kňazovým sviatostným rozhrešením Boh udeľuje kajúcnikovi „odpustenie a pokoj“.[6]

Volá sa sviatosť zmierenia, 1442 lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2 Kor 5, 20). Kto žije z milosrdnej Božej lásky, je pripravený odpovedať na Pánovu výzvu:
„Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom“ (Mt 5, 24).

II. Prečo sviatosť zmierenia po krste?

1425 „Obmyli ste sa, boli ste posvätení,1263 boli ste ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1 Kor 6, 11). Musíme si uvedomiť veľkosť Božieho daru, ktorý sme dostali vo sviatostiach uvádzania do kresťanského života, aby sme pochopili, do akej miery je hriech neprípustný pre toho, kto si obliekol Krista. [7] Ale apoštol svätý Ján tiež píše: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (1 Jn 1, 8). A sám Pán nás naučil modliť sa: „Odpusť nám naše hriechy“2838 (Lk 11, 4), pričom spojil vzájomné odpustenie našich previnení s odpustením, ktorým Boh odpustí naše hriechy.

1426 Obrátenie sa ku Kristovi, nové narodenie v krste, dar Ducha Svätého, Kristovo telo a krv prijaté ako pokrm nás urobili svätými a nepoškvrnenými pred tvárou Boha Otca,[8] ako je pred ním „svätá a nepoškvrnená“ (Ef 5, 27) sama Cirkev, Kristova nevesta. Ale nový život, ktorý sme dostali vo sviatostiach uvádzania do kresťanského života, neodstránil krehkosť a slabosť ľudskej prirodzenosti ani náklonnosť na hriech, ktorú tradícia nazýva žiadostivosť (concupiscentia) a ktorá zostáva v pokrstených,405 978 aby sa s pomocou Kristovej milosti osvedčili v boji kresťanského života. [9]
1264 Je to boj o obrátenie s cieľom dosiahnuť svätosť a večný život, do ktorého nás Pán neprestajne povoláva. [10]

III. Obrátenie pokrstených

1427 Ježiš vyzýva na obrátenie.541 Táto výzva je podstatnou zložkou ohlasovania Kráľovstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15). V kázaní Cirkvi sa táto výzva obracia predovšetkým na tých, ktorí ešte nepoznajú Krista a jeho evanjelium. Preto je krst hlavným miestom prvého a základného obrátenia. Vierou v dobrú zvesť a krstom [11] sa človek zrieka zla a získava spásu, 1226 čiže odpustenie všetkých hriechov a dar nového života.

1428 Kristova výzva na obrátenie neprestáva zaznievať v živote kresťanov. Toto druhé obrátenie je nepretržitou úlohou celej Cirkvi,1036 ktorá „zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá 853 a zároveň stále
potrebuje očistenie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy“. [12] Toto úsilie o obrátenie nie je len ľudským dielom. Je to snaha „skrúšeného srdca“, [13] ktoré milosť priťahuje a pohýna, [14] aby odpovedalo na milosrdnú lásku Boha,1996 ktorý nás prvý miloval. [15]

1429 Svedčí o tom obrátenie svätého Petra po trojnásobnom zapretí svojho Učiteľa. Ježišov nekonečne milosrdný pohľad vyvoláva v Petrovi slzy ľútosti [16] a po Pánovom zmŕtvychvstaní trojnásobné vyznanie Petrovej lásky k nemu. [17] Druhé obrátenie má aj spoločenský rozmer. Vidno to v Pánovej výzve na celú jednu cirkev: „Rob pokánie!“ (Zjv 2, 5. 16).

Čo sa týka dvoch obrátení, svätý Ambróz hovorí: „Cirkev však má aj vodu a má aj slzy: vodu krstu a slzy pokánia.“ [18]

IV. Vnútorné pokánie

1430 Ako už u prorokov, Ježišova výzva na obrátenie a pokánie sa nevzťahuje predovšetkým na vonkajšie skutky, na „vrece a popol“, na pôsty a umŕtvovania, ale na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie. 1098
Bez neho skutky pokánia zostávajú neplodné a klamné; naproti tomu vnútorné obrátenie pobáda k tomu, aby sa tento postoj prejavil vo viditeľných znakoch, v úkonoch a skutkoch pokánia. [19]

1431 Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla spojené s odporom k zlým skutkom,1451 ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti. Toto obrátenie srdca sprevádza spasiteľná bolesť a spasiteľný zármutok, ktoré cirkevní Otcovia nazvali animi cruciatus (trýzeň duše), compunctio cordis (skrúšenosť srdca). [20] 368

1432 Ľudské srdce je ťarbavé a zatvrdnuté. Je potrebné, aby Boh dal človekovi nové srdce. [21] 1989 Obrátenie je predovšetkým dielom milosti Boha, ktorý spôsobuje, že sa naše srdcia vracajú k nemu: „Obráť
nás, Pane, k sebe a vrátime sa“ (Nár 5, 21). Boh nám dáva silu začať znova. Keď naše srdce objaví veľkosť Božej lásky, je otrasené hrôzou a ťarchou hriechu a začína sa báť, aby neurazilo Boha hriechom a nebolo od neho odlúčené. Ľudské srdce sa obracia, keď hľadí na toho, ktorého naše hriechy prebodli. [22]

„Upretým zrakom hľaďme na Kristovu krv a spoznajme, aká je vzácna Bohu, jeho Otcovi; vyliata na našu spásu celému svetu priniesla milosť pokánia.“ [23]

1433 Po Veľkej noci Duch Svätý usviedča svet z hriechu,729 totiž že svet neuveril v toho, [24] ktorého poslal Otec. Ale ten istý Duch, ktorý odhaľuje hriech, je Tešiteľ, [25] 692
1848 ktorý dáva ľudskému srdcu milosť
pokánia a obrátenia. [26]

V. Rozličné formy pokánia v kresťanskom živote

1434 Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať veľmi rozmanitým spôsobom. Písmo a Otcovia zdôrazňujú najmä tri formy:1969pôst, modlitbu a almužnu,[27] ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným. Okrem úplného očistenia, ktoré spôsobuje krst alebo mučeníctvo, uvádzajú ako prostriedky na odpustenie hriechov úsilie zmieriť sa so svojím blížnym, slzy pokánia, starostlivosť o spásu blížneho, [28] orodovanie svätých a činorodú lásku, ktorá „zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8).

1435 V každodennom živote sa obrátenie uskutočňuje prejavmi zmierenia, starostlivosťou o chudobných, vykonávaním a obranou spravodlivosti a práva, [29] vyznaním pokleskov bratom, bratským napomenutím, revíziou života, spytovaním svedomia, duchovným vedením, prijímaním utrpení a trpezlivosťou v prenasledovaní pre spravodlivosť. Najistejšia cesta pokánia je vziať každý deň svoj kríž a nasledovať Ježiša. [30]

1436 Eucharistia a pokánie. Každodenné obrátenie a pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii, lebo v nej sa sprítomňuje Kristova obeta, ktorá nás zmierila s Bohom. Eucharistiou sa živia a posilňujú tí, ktorí žijú z Kristovho života;1394 ona je „protiliek, ktorý nás oslobodzuje od každodenných previnení a chráni pred smrteľnými hriechmi“. [31]

1437 Čítanie Svätého písma, modlitba liturgie hodín a modlitba Otče náš, každý úprimný úkon kultu alebo nábožnosti oživujú v nás ducha obrátenia a pokánia a prispievajú k odpusteniu našich hriechov.

1438 Kajúcne obdobia a dni v liturgickom roku 540 (Pôstne obdobie, každý piatok na pamiatku Pánovej smrti) sú význačné chvíle v kajúcnej praxi Cirkvi. [32] Tieto obdobia sú osobitne vhodné na duchovné cvičenia, kajúcne liturgické pobožnosti, púte
na znak pokánia, dobrovoľné odriekania, 2043 ako je pôst a almužna a bratské podelenie sa (charitatívne a misijné diela).

1439 Dynamiku obrátenia a pokánia vynikajúco opísal Ježiš v podobenstve o „márnotratnom synovi“, 545 ktorého stredobodom je „milosrdný otec“ (Lk 15, 1 l-24): očarenie klamlivou slobodou, opustenie otcovského domu; krajná bieda, v ktorej sa syn nájde, keď premárnil svoj majetok; hlboké poníženie, keď sa vidí donútený pásť svine, a ešte horšie, keď túži nasýtiť sa strukmi, čo žrali svine; uvažovanie nad tým, čo stratil; ľútosť a rozhodnutie priznať pred otcom svoju vinu; návrat; veľkodušné otcovo prijatie; otcova radosť – to sú charakteristické momenty procesu obrátenia. Krásne šaty, prsteň a slávnostná hostina sú symbolmi tohto nového, čistého, dôstojného a radostného života človeka, ktorý sa vracia k Bohu a do lona svojej rodiny, ktorou je Cirkev. Jedine Kristovo srdce, ktoré pozná hĺbku lásky svojho Otca, mohlo nám zjaviť priepasť jeho milosrdenstva takýmto jednoduchým a krásnym spôsobom.

VI. Sviatosť pokánia a zmierenia

1440 Hriech je predovšetkým urážkou Boha, 1850 prerušením spoločenstva s ním. Zároveň narúša spoločenstvo s Cirkvou. Preto obrátenie prináša súčasne Božie odpustenie a zmierenie s Cirkvou, čo liturgicky vyjadruje a uskutočňuje sviatosť pokánia a zmierenia. [33]

Jedine Boh odpúšťa hriech

1441 Jedine Boh odpúšťa hriechy. [34] 270
431 Pretože Ježiš je Boží Syn, hovorí o sebe: „Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ (Mk 2, 10). A túto božskú moc aj vykonáva: „Odpúšťajú sa ti hriechy!“ (Mk
2, 5).[35] Ba viac, na základe svojej božskej autority udeľuje túto moc aj ľuďom,[36] 589 aby ju vykonávali v jeho mene.

1442 Kristus chcel, aby celá jeho Cirkev bola svojou modlitbou, svojím životom a svojou činnosťou znakom a nástrojom odpustenia a zmierenia, ktoré nám získal za cenu svojej krvi. 983 Ale vykonávanie moci rozhrešenia zveril apoštolskej službe. Tá je poverená „službou zmierenia“ (2 Kor 5, 18). Apoštol je poslaný v Kristovom mene a Boh sám skrze neho napomína a prosí: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2 Kor 5, 20).

Zmierenie s Cirkvou

1443 Ježiš počas svojho verejného života hriechy nielen odpúšťal, ale ukázal aj účinky tohto odpustenia. Hriešnikov, ktorým odpustil, znova začlenil do spoločenstva Božieho ľudu, z ktorého ich hriech vzdialil alebo aj vylúčil. Jasným znakom toho je skutočnosť,545 že Ježiš pripúšťal hriešnikov k svojmu stolu, ba sám si sadal k ich stolu. Toto gesto veľmi pôsobivo vyjadruje Božie odpustenie [37] a súčasne aj návrat do lona Božieho ľudu.[38]

1444 Keď Pán dáva apoštolom účasť 981 na svojej vlastnej moci odpúšťať hriechy, udeľuje im aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou. Tento ekleziálny rozmer ich poslania vyjadrujú najmä Kristove slávnostné slová, ktoré povedal Šimonovi Petrovi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 19). Táto „moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov spojenému so svojou hlavou“. [39]

1445 Slová zväzovať a rozväzovať znamenajú: 553 koho vylúčite zo svojho spoločenstva, bude vylúčený aj zo spoločenstva s Bohom; koho znovu prijmete do svojho spoločenstva, aj Boh ho prijme do
spoločenstva so sebou. Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom.

Sviatosť odpustenia

1446 Kristus ustanovil sviatosť pokánia 979 pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi, 1856 predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne
spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa 1990 a znovu získať milosť ospravodlivenia. Cirkevní Otcovia predstavujú túto sviatosť ako „druhú [záchrannú] dosku po stroskotaní, ktorým je strata milosti“. [40]

1447 Konkrétna forma, akou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. V prvých storočiach zmierenie kresťanov, ktorí sa po svojom krste dopustili osobitne ťažkých hriechov (napr. modloslužobníctva, vraždy alebo cudzoložstva), bolo spojené s veľmi prísnou disciplínou, podľa ktorej kajúcnici museli za svoje hriechy konať verejné pokánie, trvajúce často dlhé roky, prv než mohli prijať zmierenie. Do tohto „stavu kajúcnikov“ (ktorý sa týkal iba určitých ťažkých hriechov) sa pripúšťalo len zriedka a v niektorých krajoch len raz za života. V 7. storočí írski misionári, ktorí sa inšpirovali východnou mníšskou tradíciou, priniesli do kontinentálnej Európy „súkromný“ spôsob pokánia, ktorý nevyžaduje verejné a dlhotrvajúce vykonávanie kajúcnych skutkov pred prijatím zmierenia s Cirkvou. Odvtedy sa táto sviatosť uskutočňuje tajnejším spôsobom, medzi kajúcnikom a kňazom. Táto nová prax predvídala možnosť opakovania, a tak otvorila cestu k pravidelnému pristupovaniu k tejto sviatosti. Umožňovala zahrnúť do jediného sviatostného slávenia odpustenie ťažkých i všedných hriechov. Túto formu pokánia Cirkev používa v hlavných črtách až dodnes.

1448 Napriek týmto zmenám, ktorými v priebehu storočí prešla disciplína a slávenie tejto sviatosti, možno v nej rozoznať tú istú základnú štruktúru. Obsahuje dva rovnako podstatné prvky. Na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého: ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Na druhej strane pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov udeľuje v mene Ježiša Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa tiež za hriešnika a koná s ním pokánie. Takto je hriešnik uzdravený a znova plne zapojený do ekleziálneho spoločenstva.

1449 Formula rozhrešenia, 1481 ktorá sa používa v Latinskej cirkvi, vyjadruje podstatné prvky tejto sviatosti: milosrdný Otec je prameňom každého odpustenia. On uskutočňuje zmierenie hriešnikov 234 Veľkou nocou (smrťou a zmŕtvychvstaním) svojho Syna a darom svojho Ducha, ako aj modlitbou a službou Cirkvi:

„Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ [41]

VII. Úkony kajúcnika

1450 „Pokánie pobáda hriešnika, aby sa ochotne podujal na všetko; aby mal v srdci ľútosť, v ústach vyznanie, v činoch dokonalú poníženosť alebo plodné zadosťučinenie.“ [42]
Ľútosť

1451 Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom 431 a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“. [43]

1452Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu1822 milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné. [44]

1453 Takzvaná „nedokonalá“ ľútosť (attritio) je tiež Božím darom, podnetom Ducha Svätého. Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi (je to ľútosť zo strachu – contritio ex timore). Takéto pohnutie svedomia môže vyvolať vnútorný proces, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením. Nedokonalá ľútosť sama osebe nedosiahne síce odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia. [45]

1454 Na prijatienej večeri,732 veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ [216]

1387 Aby sa veriaci náležite pripravili na prijatie tejto sviatosti, majú zachovať pôst predpísaný v ich Cirkvi. [217] 2043 Vonkajší postoj (pohyby, odev) má vyjadrovať úctu, slávnostný ráz a radosť tejto chvíle, keď sa Kristus stáva naším hosťom.

1388 Zodpovedá samému zmyslu Eucharistie, aby veriaci, ak majú potrebné dispozície, [218] pristúpili k prijímaniu, keď sa zúčastnia na omši:[219] „Veľmi sa odporúča tá dokonalejšia účasť na omši, ktorá spočíva v tom, že po kňazovom prijímaní veriaci prijímajú Pánovo telo z tej istej obety.“ [220]

1389 Cirkev ukladá veriacim povinnosť, 2042 aby sa v nedeľu a na prikázané sviatky zúčastnili na božskej liturgii, čiže svätej omši, [221] a aby aspoň raz do roka prijali Eucharistiu, podľa možnosti vo
veľkonočnom období,[222] pripravení sviatosťou zmierenia. Cirkev však vrelo odporúča veriacim, aby prijímali svätú Eucharistiu v nedeľu a na prikázané sviatky, alebo ešte častejšie, aj každý deň. 2837

1390 Vďaka Kristovej sviatostnej prítomnosti pod každým z oboch spôsobov možno prijímaním iba pod spôsobom chleba prijať celé ovocie milosti Eucharistie. Z pastoračných dôvodov sa v latinskom obrade táto forma prijímania právoplatne ustálila ako najbežnejšia. „Ale plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania sa dosiahne prijímaním pod obojím spôsobom. V tejto forme sa totiž dokonalejšie prejavuje znak eucharistickej hostiny.“ [223] Takáto forma prijímania je bežná vo východných obradoch.

Ovocie prijímania

1391 Prijímanie prehlbuje naše zjednotenie s Kristom. Prijímanie Eucharistie prináša ako hlavné ovocie dôverné zjednotenie s Ježišom Kristom. Veď Pán hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“460 (Jn 6, 56). Život v Kristovi má svoj základ v eucharistickej hostine: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca,
521 aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57).

„Keď veriaci prijímajú na [Pánove] sviatky Synovo telo, ohlasujú si navzájom dobrú zvesť, že je daný závdavok života, ako keď anjel povedal Márii [Magdaléne]: ,Kristus vstal z mŕtvych!‘ Hľa, aj teraz sa udeľuje život a vzkriesenie tomu, kto prijíma Krista.“ [224]

1392 Čo spôsobuje hmotný pokrm v našom telesnom živote, 1212 to obdivuhodným spôsobom uskutočňuje sväté prijímanie v našom duchovnom živote. Účasť na tele vzkrieseného Krista, tele „oživenom
Duchom Svätým a oživujúcom“, [225] zachováva, zveľaďuje a obnovuje život milosti prijatý v krste. Tento rast kresťanského života sa potrebuje živiť eucharistickým prijímaním, chlebom nášho putovania, až do chvíle smrti, keď ho dostaneme ako viatikum („pokrm na cestu“). 1524

1393 Prijímanie nás odlučuje od hriechu. Kristovo telo, ktoré prijímame vo svätom prijímaní, „je obetované za nás“ a krv, 613 ktorú pijeme, „je vyliata za všetkých na odpustenie hriechov“. Preto nás Eucharistia nemôže zjednotiť s Kristom bez toho, aby nás zároveň neočistila od hriechov, ktoré sme spáchali, a neuchránila pred budúcimi hriechmi.

„Vždy, keď [ho] prijímame, zvestujeme Pánovu smrť. [226] Ak zvestujeme [jeho] smrť, zvestujeme odpustenie hriechov. Ak vždy, keď sa vylieva [jeho] krv, vylieva sa na odpustenie hriechov, musím ju stále prijímať, aby mi stále odpúšťala hriechy. Ja, ktorý stále pácham hriechy, musím mať stále liek.“ [227]

1394 Podobne ako telesný pokrm slúži na obnovenie stratených síl, tak Eucharistia posilňuje lásku,1863 ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť. A táto oživená láska zotiera všedné hriechy.[228] Keď sa nám Kristus dáva, oživuje našu lásku1436 a robí nás schopnými pretrhnúť nezriadené lipnutia na stvoreniach a zakoreniť sa v ňom:

„Keďže teda Kristus zomrel za nás z lásky, keď si počas obety pripomíname jeho smrť, prosíme, aby prišiel Svätý Duch a udelil nám lásku. Úpenlivo prosíme, aby sme skrze tú lásku, z ktorej sa Kristus dal ukrižovať za nás, aj my mohli po prijatí milosti Svätého Ducha považovať svet za ukrižovaný pre nás a mohli byť ukrižovaní pre svet... Keďže sme dostali dar lásky, zomrime hriechu a žime Bohu!“ [229]

1395 Eucharistia nás tou istou láskou, ktorú v nás zapaľuje, chráni pred budúcimi smrteľnými hriechmi.1588 Čím väčšiu účasť máme na Kristovom živote a čím väčšie pokroky robíme v priateľstve s ním, tým ťažšie sa od neho odlúčime smrteľným hriechom. 1446 Eucharistia nie je zameraná na odpúšťanie smrteľných hriechov. To je vlastné sviatosti zmierenia. Eucharistii je vlastné, že je sviatosťou tých, ktorí sú v plnom spoločenstve s Cirkvou.

1396 Jednota tajomného tela: Eucharistia utvára Cirkev. 1118 Tí, čo prijímajú Eucharistiu, sú užšie zjednotení s Kristom. Preto ich Kristus spája so všetkými veriacimi do jedného tela – Cirkvi. Prijímanie Eucharistie obnovuje, posilňuje a prehlbuje toto včlenenie do Cirkvi,1267 ktoré sa uskutočnilo už krstom. V krste sme boli povolaní, aby sme tvorili jedno telo. [230] Eucharistia uskutočňuje toto povolanie: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“790 (1 Kor 10, 16-17).

„Ak ste Kristovým telom a jeho údmi, vaša sviatosť je položená na Pánovom stole: prijímate svoju sviatosť. Na to, čím ste, odpovedáte Amen [Áno, je to pravda] a svojou odpoveďou to podpisujete.1064 Počuješ totiž ,Telo Kristovo‘ a odpovedáš Amen‘. Buď teda údom Kristovho tela, aby [tvoje] Amen bolo pravdivé.“ [231]

1397 Eucharistia zaväzuje voči chudobným. Aby sme v pravde prijímali Kristovo telo a jeho krv obetované za nás, 2449 musíme spoznať Krista v tých najchudobnejších, jeho bratoch. [232]

„Ochutnal si Pánovu krv, a ani tak nepoznáš brata;... teraz však zneucťuješ aj sám stôl, keď nepokladáš za hodného ani tvojho pokrmu toho, ktorý bol uznaný za hodného mať účasť na tomto stole... Boh ťa oslobodil od všetkých tvojich [hriechov] a uznal ťa za hodného takého stola: a ty si sa ani tak nestal štedrejším.“ [233]

1398 Eucharistia a jednota kresťanov. Pred veľkosťou tohto tajomstva svätý Augustín zvolá: „Ó sviatosť milosrdenstva! Ó znak jednoty! Ó puto lásky!“ [234] Čím bolestnejšie sa pociťujú rozdelenia Cirkvi,817
ktoré prerušujú spoločnú účasť na Pánovom stole, tým naliehavejšie sú modlitby k Pánovi, aby sa vrátili dni úplnej jednoty všetkých, ktorí veria v neho.

1399 Východné cirkvi,838 ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, slávia Eucharistiu s veľkou láskou: „Tie cirkvi, i keď sú oddelené, [majú] pravé sviatosti a najmä – na základe apoštolského nástupníctva – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojení veľmi tesnými zväzkami.“[235] Preto „je istá účasť in sacris [na svätých veciach] nielen možná ale za vhodných okolností a so schválením cirkevnej vrchnosti sa aj odporúča“.[236]

1400 Cirkevné spoločenstvá, ktoré vznikli z reformácie a sú oddelené od Katolíckej cirkvi, si nezachovali „pravú a neporušenú podstatu eucharistického tajomstv1536a najmä preto, že im chýba sviatosť posvätného stavu“.[237] Z tohto dôvodu pre Katolícku cirkev nie je možná vzájomná účasť na Eucharistii (intercommunio) s týmito spoločenstvami. Keď si však tieto cirkevné spoločenstvá „pri Svätej večeri pripomínajú pamiatku Pánovej smrti a jeho zmŕtvychvstania, vyznávajú, že naznačuje život v spoločenstve s Kristom, a očakávajú jeho slávny príchod.“ [238]

1401 Keď sa podľa úsudku ordinára vyskytne naliehavá potreba,1483 katolícki vysvätení služobníci môžu udeliť sviatosti (Eucharistiu, sviatosť pokánia a pomazanie chorých) aj iným kresťanom, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, ak o ne dobrovoľne požiadajú; v takom prípade je potrebné, aby vyznávali katolícku vieru, čo sa týka týchto sviatostí, a aby mali potrebné dispozície.[239] 1385

VII. Eucharistia – „závdavok budúcej slávy“

1402 V jednej starodávnej modlitbe Cirkev s jasotom pozdravuje eucharistické tajomstvo:1323 „O sacrum convivium in quo Christus sumitur: recolitur memoria passionis eius, mens impletur gratia et futurae gloriae nobis pignus datur – Ó svätá hostina, pri ktorej prijímame Krista: slávi sa pamiatka jeho umučenia, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy.“[240] Keďže Eucharistia je pamiatkou Pánovej Veľkej noci a našou účasťou na oltárnej obete sme naplnení všetkým nebeským požehnaním a milosťou, [241] Eucharistia je aj anticipovaním nebeskej slávy. 1130

1403 Sám Pán pri Poslednej večeri upriamil pohľad svojich učeníkov na zavŕšenie Veľkej noci v Božom kráľovstve: „Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca“ (Mt 26, 29). [242] Vždy, keď Cirkev slávi Eucharistiu, pripomína si tento prísľub a jej pohľad sa obracia na toho, „ktorý príde“ (Zjv 1, 4). Vo svojej modlitbe vyprosuje jeho príchod:671 „Marana tha“ (1 Kor 16, 22), „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 20), „Nech príde [tvoja] milosť a nech sa pominie tento svet.“ [243]

1404 Cirkev vie, že Pán už teraz prichádza vo svojej Eucharistii a že je v nej prítomný medzi nami. Táto prítomnosť je však zahalená. Preto keď slávime Eucharistiu, „očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ [244] 1041 a modlíme sa: „Pevne dúfame, že aj my sa tam [v tvojom Kráľovstve]... budeme naveky radovať z tvojej slávy. Tam zotrieš každú slzu z našich očí a uvidíme teba, svojho Boha, z tváre do tváre; 1028 budeme ti podobní po všetky veky a budeme ťa bez prestania chváliť.“ [245]

1405 Nemáme istejší závdavok ani zjavnejší znak tejto veľkej nádeje,1042 čiže nádeje na „nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť“ (2 Pt 3, 13), ako Eucharistiu. Lebo vždy, keď sa slávi toto tajomstvo, „uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia“[246] 1000 a my lámeme „jeden chlieb, ktorý je liekom nesmrteľnosti a protijedom, aby sme nezomreli, ale navždy žili v Ježišovi Kristovi“. [247]
Zhrnutie

1406 Ježiš hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky... Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život..., ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 51. 54. 56).

1407 Eucharistia je srdcom a vrcholom života Cirkvi, lebo v nej Kristus pridružuje svoju Cirkev a všetkých jej členov k svojej obete chvály a vzdávania vďaky, ktorú raz navždy priniesol na kríži svojmu Otcovi. Prostredníctvom tejto obety vylieva milosti spásy na svoje telo, ktorým je Cirkev.

1408 Eucharistické slávenie vždy obsahuje: hlásanie Božieho slova; vzdávanie vďaky Bohu Otcovi za všetky jeho dobrodenia, predovšetkým za dar jeho Syna; konsekráciu chleba a vína a účasť na liturgickej hostine prijímaním Pánovho tela a krvi. Tieto prvky tvoria jediný úkon kultu.

1409 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, čiže diela spásy uskutočneného Kristovým životom, smrťou a zmŕtvychvstaním, diela, ktoré sa sprítomňuje liturgickým slávením (actio liturgica).

1410 Sám Kristus, večný Veľkňaz Novej zmluvy, prostredníctvom služby kňazov prináša eucharistickú obetu. A ten istý Kristus skutočne prítomný pod spôsobmi chleba a vína je aj obeťou eucharistickej obety.

1411 Len platne vysvätení kňazi môžu predsedať sláveniu Eucharistie a konsekrovať chlieb a víno, aby sa stali Pánovým telom a jeho krvou.

1412 Podstatnými znakmi sviatosti Eucharistie sú pšeničný chlieb a víno z viniča; na ne sa zvoláva požehnanie Ducha Svätého a kňaz nad nimi vyslovuje slová konsekrácie, ktoré Ježiš povedal pri Poslednej večeri: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás... Toto je kalich mojej krvi.“

1413 Konsekráciou sa uskutočňuje prepodstatnenie (transsubstantiatio) chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína je opravdivo, skutočne a podstatne prítomný sám živý a oslávený Kristus, jeho telo a jeho krv spolu s jeho dušou a s jeho božstvom. [248]

1414 Eucharistia ako obeta sa prináša aj na zadosťučinenie za hriechy živých i mŕtvych a na dosiahnutie duchovných alebo časných dobier od Boha.

1415 Kto chce prijať Ježiša Krista v eucharistickom prijímaní, musí byť v stave milosti. Ak si je niekto vedomý, že spáchal smrteľný hriech, nesmie prijať Eucharistiu, ak prv nedostal rozhrešenie vo sviatosti pokánia.

1416 Sväté prijímanie Kristovho tela a jeho krvi prehlbuje zjednotenie prijímajúceho s Pánom, odpúšťa mu všedné hriechy a chráni ho pred ťažkými hriechmi. Keďže sa medzi prijímajúcim a Kristom upevňujú putá lásky, prijímanie tejto sviatosti upevňuje jednotu Cirkvi, Kristovho tajomného tela.

1417 Cirkev vrelo odporúča veriacim, aby pristúpili k svätému prijímaniu, keď sa zúčastnia na slávení Eucharistie; ukladá im povinnosť urobiť tak aspoň raz do roka.

1418 Keďže v Oltárnej sviatosti je prítomný sám Kristus, treba ho uctievať kultom adorácie. Návšteva Najsvätejšej sviatosti je „dôkazom vďačnosti, znakom lásky a povinnosťou náležitej adorácie voči Kristovi Pánovi“. [249]

1419 Kristus, ktorý odišiel z tohto sveta k Otcovi, dáva nám v Eucharistii závdavok slávy u neho; účasť na svätej obete nás pripodobňuje jeho srdcu, udržiava naše sily, kým putujeme týmto životom, vzbudzuje v nás túžbu po večnom živote a už teraz nás spája s nebeskou Cirkvou, s preblahoslavenou Pannou Máriou a so všetkými svätými.

Druhá kapitola

Sviatosti uzdravenia


1420 Sviatosťami uvádzania do kresťanského života človek dostáva nový život v Kristovi. Lenže tento život nosíme „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4, 7). Teraz je ešte „s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3, 3). Sme ešte vo svojom pozemskom príbytku, [1] vystavení utrpeniu, chorobe a smrti. Tento nový život Božieho dieťaťa môže zoslabnúť, ba možno ho aj stratiť hriechom.

1421 Pán Ježiš Kristus, lekár našich duší i našich tiel, ktorý ochrnutému odpustil hriechy a vrátil telesné zdravie, [2] chcel, aby jeho Cirkev mocou Ducha Svätého pokračovala v jeho diele uzdravovania a spásy, a to aj voči svojim vlastným členom. To je cieľ dvoch sviatostí uzdravenia – sviatosti pokánia a pomazania chorých.

4. článok

Sviatosť pokánia a zmierenia


1422 „Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, 980 dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie.“ [3]

I. Ako sa volá táto sviatosť?

1423 Volá sa sviatosť obrátenia, 1989 lebo sviatostne uskutočňuje Ježišovu výzvu na obrátenie,[4] proces návratu k Otcovi, [5] od ktorého sa človek vzdialil hriechom.

Volá sa sviatosť pokánia,1440 lebo posväcuje osobný a ekleziálny proces obrátenia, ľútosti a zadosťučinenia kresťana hriešnika.

1424 Volá sa sviatosť svätej spovede, 1456 lebo spoveď, vyznanie hriechov pred kňazom je podstatnou zložkou tejto sviatosti. V hlbokom zmysle je táto sviatosť aj „vyznaním“, čiže uznaním a chválou Božej svätosti a Božieho milosrdenstva voči hriešnemu človekovi.

Volá sa sviatosť odpustenia, 1449 lebo kňazovým sviatostným rozhrešením Boh udeľuje kajúcnikovi „odpustenie a pokoj“.[6]

Volá sa sviatosť zmierenia, 1442 lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2 Kor 5, 20). Kto žije z milosrdnej Božej lásky, je pripravený odpovedať na Pánovu výzvu:
„Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom“ (Mt 5, 24).

II. Prečo sviatosť zmierenia po krste?

1425 „Obmyli ste sa, boli ste posvätení,1263 boli ste ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1 Kor 6, 11). Musíme si uvedomiť veľkosť Božieho daru, ktorý sme dostali vo sviatostiach uvádzania do kresťanského života, aby sme pochopili, do akej miery je hriech neprípustný pre toho, kto si obliekol Krista. [7] Ale apoštol svätý Ján tiež píše: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (1 Jn 1, 8). A sám Pán nás naučil modliť sa: „Odpusť nám naše hriechy“2838 (Lk 11, 4), pričom spojil vzájomné odpustenie našich previnení s odpustením, ktorým Boh odpustí naše hriechy.

1426 Obrátenie sa ku Kristovi, nové narodenie v krste, dar Ducha Svätého, Kristovo telo a krv prijaté ako pokrm nás urobili svätými a nepoškvrnenými pred tvárou Boha Otca,[8] ako je pred ním „svätá a nepoškvrnená“ (Ef 5, 27) sama Cirkev, Kristova nevesta. Ale nový život, ktorý sme dostali vo sviatostiach uvádzania do kresťanského života, neodstránil krehkosť a slabosť ľudskej prirodzenosti ani náklonnosť na hriech, ktorú tradícia nazýva žiadostivosť (concupiscentia) a ktorá zostáva v pokrstených,405 978 aby sa s pomocou Kristovej milosti osvedčili v boji kresťanského života. [9]
1264 Je to boj o obrátenie s cieľom dosiahnuť svätosť a večný život, do ktorého nás Pán neprestajne povoláva. [10]

III. Obrátenie pokrstených

1427 Ježiš vyzýva na obrátenie.541 Táto výzva je podstatnou zložkou ohlasovania Kráľovstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15). V kázaní Cirkvi sa táto výzva obracia predovšetkým na tých, ktorí ešte nepoznajú Krista a jeho evanjelium. Preto je krst hlavným miestom prvého a základného obrátenia. Vierou v dobrú zvesť a krstom [11] sa človek zrieka zla a získava spásu, 1226 čiže odpustenie všetkých hriechov a dar nového života.

1428 Kristova výzva na obrátenie neprestáva zaznievať v živote kresťanov. Toto druhé obrátenie je nepretržitou úlohou celej Cirkvi,1036 ktorá „zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá 853 a zároveň stále
potrebuje očistenie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy“. [12] Toto úsilie o obrátenie nie je len ľudským dielom. Je to snaha „skrúšeného srdca“, [13] ktoré milosť priťahuje a pohýna, [14] aby odpovedalo na milosrdnú lásku Boha,1996 ktorý nás prvý miloval. [15]

1429 Svedčí o tom obrátenie svätého Petra po trojnásobnom zapretí svojho Učiteľa. Ježišov nekonečne milosrdný pohľad vyvoláva v Petrovi slzy ľútosti [16] a po Pánovom zmŕtvychvstaní trojnásobné vyznanie Petrovej lásky k nemu. [17] Druhé obrátenie má aj spoločenský rozmer. Vidno to v Pánovej výzve na celú jednu cirkev: „Rob pokánie!“ (Zjv 2, 5. 16).

Čo sa týka dvoch obrátení, svätý Ambróz hovorí: „Cirkev však má aj vodu a má aj slzy: vodu krstu a slzy pokánia.“ [18]

IV. Vnútorné pokánie

1430 Ako už u prorokov, Ježišova výzva na obrátenie a pokánie sa nevzťahuje predovšetkým na vonkajšie skutky, na „vrece a popol“, na pôsty a umŕtvovania, ale na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie. 1098
Bez neho skutky pokánia zostávajú neplodné a klamné; naproti tomu vnútorné obrátenie pobáda k tomu, aby sa tento postoj prejavil vo viditeľných znakoch, v úkonoch a skutkoch pokánia. [19]

1431 Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla spojené s odporom k zlým skutkom,1451 ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti. Toto obrátenie srdca sprevádza spasiteľná bolesť a spasiteľný zármutok, ktoré cirkevní Otcovia nazvali animi cruciatus (trýzeň duše), compunctio cordis (skrúšenosť srdca). [20] 368

1432 Ľudské srdce je ťarbavé a zatvrdnuté. Je potrebné, aby Boh dal človekovi nové srdce. [21] 1989 Obrátenie je predovšetkým dielom milosti Boha, ktorý spôsobuje, že sa naše srdcia vracajú k nemu: „Obráť
nás, Pane, k sebe a vrátime sa“ (Nár 5, 21). Boh nám dáva silu začať znova. Keď naše srdce objaví veľkosť Božej lásky, je otrasené hrôzou a ťarchou hriechu a začína sa báť, aby neurazilo Boha hriechom a nebolo od neho odlúčené. Ľudské srdce sa obracia, keď hľadí na toho, ktorého naše hriechy prebodli. [22]

„Upretým zrakom hľaďme na Kristovu krv a spoznajme, aká je vzácna Bohu, jeho Otcovi; vyliata na našu spásu celému svetu priniesla milosť pokánia.“ [23]

1433 Po Veľkej noci Duch Svätý usviedča svet z hriechu,729 totiž že svet neuveril v toho, [24] ktorého poslal Otec. Ale ten istý Duch, ktorý odhaľuje hriech, je Tešiteľ, [25] 692
1848 ktorý dáva ľudskému srdcu milosť
pokánia a obrátenia. [26]

V. Rozličné formy pokánia v kresťanskom živote

1434 Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať veľmi rozmanitým spôsobom. Písmo a Otcovia zdôrazňujú najmä tri formy:1969pôst, modlitbu a almužnu,[27] ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným. Okrem úplného očistenia, ktoré spôsobuje krst alebo mučeníctvo, uvádzajú ako prostriedky na odpustenie hriechov úsilie zmieriť sa so svojím blížnym, slzy pokánia, starostlivosť o spásu blížneho, [28] orodovanie svätých a činorodú lásku, ktorá „zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8).

1435 V každodennom živote sa obrátenie uskutočňuje prejavmi zmierenia, starostlivosťou o chudobných, vykonávaním a obranou spravodlivosti a práva, [29] vyznaním pokleskov bratom, bratským napomenutím, revíziou života, spytovaním svedomia, duchovným vedením, prijímaním utrpení a trpezlivosťou v prenasledovaní pre spravodlivosť. Najistejšia cesta pokánia je vziať každý deň svoj kríž a nasledovať Ježiša. [30]

1436 Eucharistia a pokánie. Každodenné obrátenie a pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii, lebo v nej sa sprítomňuje Kristova obeta, ktorá nás zmierila s Bohom. Eucharistiou sa živia a posilňujú tí, ktorí žijú z Kristovho života;1394 ona je „protiliek, ktorý nás oslobodzuje od každodenných previnení a chráni pred smrteľnými hriechmi“. [31]

1437 Čítanie Svätého písma, modlitba liturgie hodín a modlitba Otče náš, každý úprimný úkon kultu alebo nábožnosti oživujú v nás ducha obrátenia a pokánia a prispievajú k odpusteniu našich hriechov.

1438 Kajúcne obdobia a dni v liturgickom roku 540 (Pôstne obdobie, každý piatok na pamiatku Pánovej smrti) sú význačné chvíle v kajúcnej praxi Cirkvi. [32] Tieto obdobia sú osobitne vhodné na duchovné cvičenia, kajúcne liturgické pobožnosti, púte
na znak pokánia, dobrovoľné odriekania, 2043 ako je pôst a almužna a bratské podelenie sa (charitatívne a misijné diela).

1439 Dynamiku obrátenia a pokánia vynikajúco opísal Ježiš v podobenstve o „márnotratnom synovi“, 545 ktorého stredobodom je „milosrdný otec“ (Lk 15, 1 l-24): očarenie klamlivou slobodou, opustenie otcovského domu; krajná bieda, v ktorej sa syn nájde, keď premárnil svoj majetok; hlboké poníženie, keď sa vidí donútený pásť svine, a ešte horšie, keď túži nasýtiť sa strukmi, čo žrali svine; uvažovanie nad tým, čo stratil; ľútosť a rozhodnutie priznať pred otcom svoju vinu; návrat; veľkodušné otcovo prijatie; otcova radosť – to sú charakteristické momenty procesu obrátenia. Krásne šaty, prsteň a slávnostná hostina sú symbolmi tohto nového, čistého, dôstojného a radostného života človeka, ktorý sa vracia k Bohu a do lona svojej rodiny, ktorou je Cirkev. Jedine Kristovo srdce, ktoré pozná hĺbku lásky svojho Otca, mohlo nám zjaviť priepasť jeho milosrdenstva takýmto jednoduchým a krásnym spôsobom.

VI. Sviatosť pokánia a zmierenia

1440 Hriech je predovšetkým urážkou Boha, 1850 prerušením spoločenstva s ním. Zároveň narúša spoločenstvo s Cirkvou. Preto obrátenie prináša súčasne Božie odpustenie a zmierenie s Cirkvou, čo liturgicky vyjadruje a uskutočňuje sviatosť pokánia a zmierenia. [33]

Jedine Boh odpúšťa hriech

1441 Jedine Boh odpúšťa hriechy. [34] 270
431 Pretože Ježiš je Boží Syn, hovorí o sebe: „Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ (Mk 2, 10). A túto božskú moc aj vykonáva: „Odpúšťajú sa ti hriechy!“ (Mk
2, 5).[35] Ba viac, na základe svojej božskej autority udeľuje túto moc aj ľuďom,[36] 589 aby ju vykonávali v jeho mene.

1442 Kristus chcel, aby celá jeho Cirkev bola svojou modlitbou, svojím životom a svojou činnosťou znakom a nástrojom odpustenia a zmierenia, ktoré nám získal za cenu svojej krvi. 983 Ale vykonávanie moci rozhrešenia zveril apoštolskej službe. Tá je poverená „službou zmierenia“ (2 Kor 5, 18). Apoštol je poslaný v Kristovom mene a Boh sám skrze neho napomína a prosí: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2 Kor 5, 20).

Zmierenie s Cirkvou

1443 Ježiš počas svojho verejného života hriechy nielen odpúšťal, ale ukázal aj účinky tohto odpustenia. Hriešnikov, ktorým odpustil, znova začlenil do spoločenstva Božieho ľudu, z ktorého ich hriech vzdialil alebo aj vylúčil. Jasným znakom toho je skutočnosť,545 že Ježiš pripúšťal hriešnikov k svojmu stolu, ba sám si sadal k ich stolu. Toto gesto veľmi pôsobivo vyjadruje Božie odpustenie [37] a súčasne aj návrat do lona Božieho ľudu.[38]

1444 Keď Pán dáva apoštolom účasť 981 na svojej vlastnej moci odpúšťať hriechy, udeľuje im aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou. Tento ekleziálny rozmer ich poslania vyjadrujú najmä Kristove slávnostné slová, ktoré povedal Šimonovi Petrovi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 19). Táto „moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov spojenému so svojou hlavou“. [39]

1445 Slová zväzovať a rozväzovať znamenajú: 553 koho vylúčite zo svojho spoločenstva, bude vylúčený aj zo spoločenstva s Bohom; koho znovu prijmete do svojho spoločenstva, aj Boh ho prijme do
spoločenstva so sebou. Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom.

Sviatosť odpustenia

1446 Kristus ustanovil sviatosť pokánia 979 pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi, 1856 predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne
spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa 1990 a znovu získať milosť ospravodlivenia. Cirkevní Otcovia predstavujú túto sviatosť ako „druhú [záchrannú] dosku po stroskotaní, ktorým je strata milosti“. [40]

1447 Konkrétna forma, akou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. V prvých storočiach zmierenie kresťanov, ktorí sa po svojom krste dopustili osobitne ťažkých hriechov (napr. modloslužobníctva, vraždy alebo cudzoložstva), bolo spojené s veľmi prísnou disciplínou, podľa ktorej kajúcnici museli za svoje hriechy konať verejné pokánie, trvajúce často dlhé roky, prv než mohli prijať zmierenie. Do tohto „stavu kajúcnikov“ (ktorý sa týkal iba určitých ťažkých hriechov) sa pripúšťalo len zriedka a v niektorých krajoch len raz za života. V 7. storočí írski misionári, ktorí sa inšpirovali východnou mníšskou tradíciou, priniesli do kontinentálnej Európy „súkromný“ spôsob pokánia, ktorý nevyžaduje verejné a dlhotrvajúce vykonávanie kajúcnych skutkov pred prijatím zmierenia s Cirkvou. Odvtedy sa táto sviatosť uskutočňuje tajnejším spôsobom, medzi kajúcnikom a kňazom. Táto nová prax predvídala možnosť opakovania, a tak otvorila cestu k pravidelnému pristupovaniu k tejto sviatosti. Umožňovala zahrnúť do jediného sviatostného slávenia odpustenie ťažkých i všedných hriechov. Túto formu pokánia Cirkev používa v hlavných črtách až dodnes.

1448 Napriek týmto zmenám, ktorými v priebehu storočí prešla disciplína a slávenie tejto sviatosti, možno v nej rozoznať tú istú základnú štruktúru. Obsahuje dva rovnako podstatné prvky. Na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého: ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Na druhej strane pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov udeľuje v mene Ježiša Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa tiež za hriešnika a koná s ním pokánie. Takto je hriešnik uzdravený a znova plne zapojený do ekleziálneho spoločenstva.

1449 Formula rozhrešenia, 1481 ktorá sa používa v Latinskej cirkvi, vyjadruje podstatné prvky tejto sviatosti: milosrdný Otec je prameňom každého odpustenia. On uskutočňuje zmierenie hriešnikov 234 Veľkou nocou (smrťou a zmŕtvychvstaním) svojho Syna a darom svojho Ducha, ako aj modlitbou a službou Cirkvi:

„Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ [41]

VII. Úkony kajúcnika

1450 „Pokánie pobáda hriešnika, aby sa ochotne podujal na všetko; aby mal v srdci ľútosť, v ústach vyznanie, v činoch dokonalú poníženosť alebo plodné zadosťučinenie.“ [42]
Ľútosť

1451 Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom 431 a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“. [43]

1452Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu1822 milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné. [44]

1453 Takzvaná „nedokonalá“ ľútosť (attritio) je tiež Božím darom, podnetom Ducha Svätého. Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi (je to ľútosť zo strachu – contritio ex timore). Takéto pohnutie svedomia môže vyvolať vnútorný proces, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením. Nedokonalá ľútosť sama osebe nedosiahne síce odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia. [45]

1454 Na prijatie tejto sviatosti sa treba pripraviť spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova. Najvhodnejšie texty na tento cieľ treba hľadať v Desatore a v morálnej katechéze evanjelií a listov apoštolov – v reči na vrchu a v ponaučeniach apoštolov. [46]

Vyznanie hriechov

1455 Vyznanie hriechov 1424 (spoveď) nás aj z čisto ľudského hľadiska oslobodzuje a uľahčuje nám zmieriť sa s inými. Vyznaním sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil;
1734 berie za nezodpovednosť a tým sa znovu otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť.

1456 Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia. Treba, „aby kajúcnici pri spovedi vyznali všetky smrteľné hriechy, 1855 ktorých sú si vedomí po dôkladnom spytovaní svedomia, aj keby boli veľmi skryté a spáchané iba proti dvom posledným prikázaniam Desatora,[47] ktoré niekedy väčšmi rania dušu a sú nebezpečnejšie ako tie, ktoré sa páchajú zjavne“. [48]

„Keď sa veriaci v Krista snažia vyznať všetky hriechy, na ktoré sa rozpamätajú, bezpochyby predkladajú všetky Božiemu milosrdenstvu na odpustenie. 1505 Tí však, čo robia ináč a vedome niektoré zamlčujú, nepredkladajú Božej dobrote nič na odpustenie prostredníctvom kňaza. ,Lebo ak sa chorý hanbí odkryť lekárovi ranu, medicína nelieči, čo nepozná.‘“ [49]

1457 Podľa prikázania Cirkvi „každý veriaci,2042 keď dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka“. [50] Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť,1385 prv ako by prijal sviatostné rozhrešenie, [51] ibaže by mal vážny dôvod pristúpiť k prijímaniu a nebolo by mu možné vyspovedať sa. [52] Deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia
k prvému svätému prijímaniu. [53]

1458 Hoci spoveď z každodenných previnení (zo všedných hriechov) nie je striktne potrebná, Cirkev ju veľmi odporúča.[54] Veď pravidelná spoveď z našich všedných hriechov nám pomáha formovať si svedomie,1783 bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom a robiť pokroky v živote podľa Ducha. Keď touto sviatosťou častejšie prijímame dar Otcovho milosrdenstva, pobáda nás to, aby sme boli milosrdní ako on:[55]

„Kto vyznáva svoje hriechy a obviňuje sa zo svojich hriechov, už spolupracuje s Bohom. Boh ťa obviňuje z tvojich hriechov; ak sa obviňuješ aj ty, pridávaš sa k Bohu. Človek a hriešnik sú akoby dve skutočnosti. Keď počuješ ,človek‘, urobil [ho] Boh, keď počuješ ,hriešnik‘, urobil [ho] sám človek. Znič, čo si urobil ty, aby Boh spasil to, čo urobil on... Keď sa ti začína nepáčiť, čo si urobil, vtedy sa začínajú tvoje dobré skutky, lebo sa obviňuješ zo svojich zlých skutkov. Začiatkom dobrých skutkov je vyznanie zlých skutkov.2468 Konáš pravdu a prichádzaš na Svetlo.“ [56]

Zadosťučinenie

1459 Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila 2412 (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky).
Vyžaduje to už sama spravodlivosť. 2487 Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. [57] Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. 1473 Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“. Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“.

1460 Pokánie, ktoré spovedník uloží, má brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika a má mať na zreteli jeho duchovné dobro. Nakoľko je to možné, má zodpovedať závažnosti a povahe spáchaných hriechov. Môže to byť modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, 2447 služba blížnemu, dobrovoľné odriekania, obety a predovšetkým trpezlivé prijímanie kríža, ktorý musíme niesť. Takéto pokánia nám pomáhajú pripodobňovať sa Kristovi, ktorý sám raz navždy odpykal naše hriechy.[58] 618 Umožňujú nám stať sa spoludedičmi vzkrieseného Krista, lebo „s ním trpíme“ (Rim 8, 17): [59]

„Ale toto naše zadosťučinenie, ktorým pykáme za svoje hriechy, nie je natoľko naše, aby nebolo skrze Ježiša Krista. Lebo my, ktorí nemôžeme sami zo seba nič, s pomocou toho, ktorý nás posilňuje, môžeme všetko. [60] A tak sa človek nemá čím chváliť, ale všetka naša chvála je v Kristovi..., v ktorom robíme zadosťučinenie, 2011 keď ‚prinášame ovocie hodno pokánia‘,[61] ktoré má z neho účinnosť, ktoré on obetuje Otcovi a ktoré Otec skrze neho prijíma.“ [62]

VIII. Vysluhovateľ tejto sviatosti

1461 Keďže Kristus zveril službu zmierenia981 svojim apoštolom, [63] biskupi, ich nástupcovia, a kňazi, spolupracovníci biskupov, pokračujú vo vykonávaní tejto služby. A vskutku, biskupi a kňazi majú na základe sviatosti posvätného stavu moc odpúšťať všetky hriechy „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“.

1462 Odpustenie hriechov zmieruje s Bohom, ale aj s Cirkvou. Biskup, viditeľná hlava partikulárnej cirkvi,886 je teda už od dávnych čias právom považovaný za toho, kto predovšetkým má moc a službu zmierenia: on je správcom disciplíny pokánia. [64] Kňazi, jeho spolupracovníci,1567 vykonávajú túto službu v takej miere, v akej dostali právomoc (facultas) od svojho biskupa (alebo od rehoľného predstaveného) alebo od pápeža na základe cirkevného práva. [65]

1463 Niektoré zvlášť ťažké hriechy sa trestajú exkomunikáciou, najprísnejším cirkevným trestom, ktorý nedovoľuje prijímať sviatosti a vykonávať niektoré cirkevné úkony. [66] Preto rozhrešenie od neho môže podľa cirkevného práva udeliť len pápež, miestny biskup, alebo kňazi, ktorým oni dali splnomocnenie. [67] V prípade nebezpečenstva smrti ktorýkoľvek kňaz, aj keď nemá právomoc spovedať, môže rozhrešiť od každého hriechu a od každej exkomunikácie. [68] 982

1464 Kňazi majú povzbudzovať veriacich, aby pristupovali k sviatosti pokánia, a majú prejaviť ochotu vysluhovať túto sviatosť vždy, keď o ňu kresťania rozumne požiadajú. [69]

1465 Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, 983 službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi.

1466 Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia. 1551 Vysluhovateľ tejto sviatosti sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a s jeho láskou. [70] Má mať osvedčenú znalosť kresťanského správania,2690 má mať skúsenosť s ľudskými problémami a úctu i ohľaduplnosť voči tomu, kto klesol. Má milovať pravdu, byť verný Učiteľskému úradu Cirkvi a trpezlivo viesť kajúcnika k uzdraveniu a plnej zrelosti. Má sa za neho modliť, konať zaňho pokánie a zveriť ho Božiemu milosrdenstvu.

1467 Vzhľadom na posvätnosť a veľkosť tejto služby, ako aj na úctu, aká patrí ľudskej osobe, Cirkev vyhlasuje, že každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, 2490 čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali. [71] Ani nesmie použiť poznatky, ktoré získal pri spovedi o živote kajúcnikov. Toto tajomstvo, ktoré nepripúšťa výnimky, sa volá „sviatostná pečať“, lebo to, čo kajúcnik vyjavil kňazovi, ostáva „zapečatené“ sviatosťou.

IX. Účinky sviatosti pokánia

1468 „Celá účinnosť pokánia je v tom, že nám navracia Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve.“ [72] Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom. U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a s nábožnosťou, 2305 „zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou“. [73] Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje totiž pravé „duchovné vzkriesenie“, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom. [74]

1469 Táto sviatosť nás zmieruje s Cirkvou.953 Hriech oslabuje alebo pretŕha bratské spoločenstvo. Sviatosť pokánia ho napráva alebo obnovuje. V tomto zmysle nielen uzdravuje toho, kto je znovu plne zapojený do ekleziálneho spoločenstva, ale má aj oživujúci účinok na život Cirkvi, ktorá trpela pre hriech jedného zo svojich členov. [75] Hriešnika, ktorý bol znovu plne zapojený do spoločenstva svätých alebo v ňom bol upevnený, 949 posilňuje výmena duchovných dobier, ktorá jestvuje medzi všetkými živými údmi Kristovho tela, či sú ešte na pozemskej púti, alebo sú už v nebeskej vlasti: [76]

„Treba pripomenúť, že takéto zmierenie s Bohom spôsobuje takpovediac iné zmierenia, ktoré odstraňujú iné rozpory zapríčinené hriechom: kajúcnik, ktorý dostáva odpustenie, zmieruje sa sám so sebou v hĺbke svojho bytia, kde znovu nadobúda svoju vnútornú pravdu; zmieruje sa s bratmi, ktorých nejakým spôsobom urazil a ranil; zmieruje sa s Cirkvou; zmieruje sa s celým stvorením.“ [77]

1470 Keď sa hriešnik v tejto sviatosti zveruje milosrdnému Božiemu súdu, určitým spôsobom anticipuje súd, 678
1039 ktorému bude podrobený na konci tohto pozemského života. Lebo teraz, v tomto živote sa nám poskytuje možnosť voliť si medzi životom a smrťou a len kráčajúc cestou obrátenia, môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, z ktorého ťažký hriech vylučuje. [78] Keď sa hriešnik vierou a pokáním obracia ku Kristovi, prechádza zo smrti do života a „nepôjde na súd“ (Jn 5, 24).

X. Odpustky

1471 Učenie o odpustkoch a ich prax v Cirkvi sú tesne spojené s účinkami sviatosti pokánia.

Čo sú odpustky?

„Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia [svojou] mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých.“ [79]

„Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne.“[80] „Každý veriaci môže odpustky... získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnulých.“ [81]

Tresty za hriech

1472 Aby sme toto učenie a prax Cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. 1861 Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech. Na druhej strane každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie 1031 či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu“ za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky, môže dôjsť až k úplnému očisteniu hriešnika, takže už nezostane nijaký trest. [82]

1473 Odpustenie hriechu a obnovenie spoločenstva s Bohom má za následok odpustenie večných trestov za hriech. Ale časné tresty za hriech zostávajú. Kresťan sa ich má snažiť prijímať ako milosť tým, že trpezlivo znáša utrpenia a skúšky každého druhu, a keď nadíde chvíľa, tým, že bude pokojne čeliť smrti; má sa aj usilovať, aby sa skutkami milosrdenstva a lásky, 2447 ako aj modlitbou a rozličnými kajúcnymi skutkami úplne zbavil „starého človeka“ a obliekol si „nového človeka“. [83]

V spoločenstve svätých

1474 Kresťan, ktorý sa s pomocou Božej milosti 946-959 snaží očisťovať od svojho hriechu a posväcovať sa, nie je sám. „Život každého Božieho dieťaťa je v Kristovi a skrze Krista podivuhodným putom spojený so životom všetkých bratov kresťanov v nadprirodzenej jednote Kristovho tajomného tela795 akoby v jednej tajomnej osobe.“ [84]

1475 V spoločenstve svätých „je nepochybne trvalé puto lásky a hojná výmena všetkých dobier medzi veriacimi, ktorí už dosiahli nebeskú vlasť alebo odpykávajú [svoje] viny v očistci, alebo ešte putujú na zemi“. [85] Pri tejto obdivuhodnej výmene svätosť jedného prospieva druhým oveľa viac, než hriech jedného mohol škodiť druhým. Takto utiekanie sa k spoločenstvu svätých umožňuje kajúcemu hriešnikovi, aby sa skôr a účinnejšie očistil od trestov za hriech.

1476 Tieto duchovné dobrá spoločenstva svätých voláme aj pokladom Cirkvi, „ktorý však nie je akoby súhrn dobier na spôsob hmotného bohatstva, ktoré sa hromadí v priebehu storočí, ale je to nekonečná a nevyčerpateľná hodnota, ktorú majú u Boha zadosťučinenia a zásluhy Krista Pána 617 obetované za to, aby celé ľudstvo bolo oslobodené od hriechu a dosiahlo spoločenstvo s Otcom; je to sám Kristus Vykupiteľ, v ktorom sú a pretrvávajú zadosťučinenia a zásluhy jeho vykúpenia“.
[86]

1477 „Do tohto pokladu patrí okrem toho aj naozaj nesmiema, nezmerateľná a stále nová hodnota, ktorú majú pred Bohom modlitby a dobré skutky preblahoslavenej Panny Márie a všetkých svätých,969 ktorí kráčali v šľapajach Krista Pána vďaka jeho milosti, a tak sa posvätili a dokončili dielo milé Otcovi; takže keď pracovali na vlastnej spáse, prispeli aj k spáse svojich bratov v jednote tajomného tela.“[87]

Získavanie odpustkov od Boha prostredníctvom Cirkvi

1478 Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi,981 ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, ktorú jej udelil Kristus, zakročuje v prospech kresťana a otvára mu poklad zásluh Ježiša Krista a svätých, aby dostal od Otca milosrdenstiev odpustenie časných trestov, ktoré si zasluhuje za svoje hriechy. Cirkev tým chce kresťanovi nielen prísť na pomoc, ale ho chce aj povzbudiť, aby konal skutky nábožnosti, pokánia a lásky. [88]

1479 Keďže aj zosnulí veriaci, ktorí sa očisťujú, sú členmi toho istého spoločenstva svätých, môžeme im okrem iného pomáhať tým, že pre nich získavame odpustky, 1032 aby tak boli oslobodení od časných trestov, ktoré si zaslúžili za svoje hriechy.

XI. Slávenie sviatosti pokánia

1480 Sviatosť pokánia, ako všetky sviatosti, je liturgickým slávením (actio liturgica). Riadnymi zložkami slávenia sú: kňazov pozdrav a kňazovo požehnanie; čítanie Božieho slova na osvietenie svedomia a na vzbudenie ľútosti; povzbudenie k ľútosti; spoveď, ktorou sa uznávajú hriechy a vyznávajú sa kňazovi; uloženie a prijatie pokánia; kňazovo rozhrešenie; modlitba poďakovania a prepustenie s kňazovým požehnaním.

1481 Byzantská liturgia má viacero formúl rozhrešenia 1449 prosebného typu, ktoré obdivuhodne vyjadrujú tajomstvo odpustenia. Napríklad: „Boh, ktorý skrze proroka Nátana odpustil Dávidovi, keď vyznal svoje hriechy, a Petrovi, keď horko plakal, i hriešnici, keď vylievala slzy na jeho nohy, aj mýtnikovi a márnotratnému synovi, ten istý Boh nech ti skrze mňa hriešneho odpustí v tomto i v budúcom živote, a keď ťa predvolá pred svoj hrozný súd, nech ťa neodsúdi. On, ktorý je velebený na veky vekov. Amen.“[89]

1482 Sviatosť pokánia sa môže uskutočniť aj v rámci spoločného slávenia, pri ktorom sa kajúcnici spoločne pripravia na spoveď a spoločne vzdávajú vďaky za prijaté odpustenie. V tomto slávení je osobné vyznanie hriechov a individuálne rozhrešenie začlenené do liturgie Božieho slova s čítaniami a homíliou, so spoločným spytovaním svedomia, spoločnou prosbou o odpustenie, spoločnou modlitbou Otče náš a spoločným poďakovaním. Toto spoločné slávenie jasnejšie vyjadruje ekleziálnu povahu pokánia. Nech by sa však sviatosť pokánia slávila akokoľvek, je vždy už samou svojou povahou liturgickým,1140 a teda ekleziálnym a verejným slávením. [90]

1483 V prípadoch vážnej potreby 1401 možno použiť spoločné slávenie sviatosti zmierenia so všeobecnou spoveďou a všeobecným rozhrešením. Takáto vážna potreba sa môže vyskytnúť, keď hrozí bezprostredné nebezpečenstvo smrti a kňaz alebo kňazi nemajú dosť času, aby vypočuli spoveď každého kajúcnika. Vážna potreba sa môže vyskytnúť aj vtedy, keď vzhľadom na počet kajúcnikov niet naporúdzi dosť spovedníkov, ktorí by mohli náležite vypočuť individuálne spovede v primeranom čase, takže by kajúcnici bez vlastnej viny zostali dlhý čas bez sviatostnej milosti alebo bez svätého prijímania. V takom prípade, aby bolo rozhrešenie platné, veriaci musia mať predsavzatie individuálne vyznať svoje ťažké hriechy v náležitom čase. [91] Diecézny biskup má posúdiť, či jestvujú podmienky, ktoré sa vyžadujú na všeobecné rozhrešenie. [92] Veľká účasť veriacich pri príležitosti veľkých sviatkov alebo pútí nepredstavuje prípad takejto vážnej potreby. [93]

1484 „Individuálna a úplná spoveď a rozhrešenie ostávajú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci zmierujú s Bohom a s Cirkvou, ak od takej spovede neoslobodzuje fyzická alebo morálna nemožnosť.“ [94] Má to svoje hlboké dôvody. V každej sviatosti pôsobí Kristus.878 Osobne sa obracia na každého hriešnika: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mk 2, 5); je lekárom skláňajúcim sa ku každému
chorému, ktorý ho potrebuje,[95] aby ho uzdravil; zdvíha ho a znovu uvádza do bratského spoločenstva. Osobná spoveď je teda najvýraznejší spôsob zmierenia s Bohom a s Cirkvou.

Zhrnutie

1485 Večer na Veľkú noc sa Pán Ježiš ukázal svojim apoštolom a povedal im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22-23).

1486O dpustenie hriechov spáchaných po krste sa udeľuje osobitnou sviatosťou, ktorá sa volá sviatosť obrátenia, sviatosť svätej spovede, sviatosť pokánia alebo sviatosť zmierenia.

1487 Kto pácha hriech, uráža Božiu česť a lásku, svoju vlastnú dôstojnosť človeka, ktorý je povolaný, aby bol Božím synom, a narúša duchovné zdravie Cirkvi, ktorej každý kresťan má byť živým kameňom.

1488 Vo svetle viery nejestvuje väčšie zlo ako hriech a nič nemá zhubnejšie následky pre samého hriešnika, pre Cirkev a pre celý svet.

1489 Návrat do spoločenstva s Bohom, ktoré človek stratil hriechom, je proces, ktorý vzniká z milosti Boha plného milosrdenstva a starostlivého o spásu ľudí. Tento vzácny dar treba vyprosovať pre seba aj pre druhých.

1490 Proces návratu k Bohu, nazvaný obrátenie a ľútosť, zahŕňa v sebe bolesť nad spáchanými hriechmi a odpor voči nim, ako aj pevné predsavzatie v budúcnosti viac nehrešiť. Obrátenie sa teda týka minulosti i budúcnosti; živí sa nádejou na Božie milosrdenstvo.

1491 Sviatosť pokánia sa skladá z troch úkonov kajúcnika, ktoré tvoria jeden celok, a z kňazovho rozhrešenia. Úkony kajúcnika sú: ľútosť, spoveď čiže vyznanie hriechov kňazovi a predsavzatie vykonať zadosť učinenie a skutky zadostúčinenia.

1492 Ľútosť (nazývanú aj skrúšenosť) majú podnecovať dôvody, ktoré pochádzajú z viery. Ak sa ľútosť rodí z lásky k Bohu, volá sa „dokonalá“; ak sa zakladá na iných dôvodoch, volá sa „nedokonalá“.

1493 Kto chce dosiahnuť zmierenie s Bohom a s Cirkvou, musí vyznať kňazovi všetky ťažké hriechy, z ktorých sa ešte nespovedal a na ktoré sa rozpamätá po starostlivom spytovaní svedomia. Cirkev veľmi odporúča spovedať sa zo všedných hriechov, hoci to samo osebe nie je nevyhnutné.

1494 Spovedník ukladá kajúcnikovi vykonať isté úkony „zadostúčinenia“ alebo „pokánia“, aby tak napravil škodu, ktorú spôsobil hriechom, a znova si osvojil spôsoby správania, ktoré má mať Kristov učeník.

1495 Iba tí kňazi, ktorí od cirkevnej autority dostali právomoc rozhrešovať, môžu v Kristovom mene odpúšťať hriechy.

1496 Duchovné účinky sviatosti pokánia sú:
zmierenie s Bohom, ktorým kajúcnik znovu získava milosť;
zmierenie s Cirkvou;
odpustenie večného trestu, ktorý si človek zaslúžil za smrteľné hriechy;
odpustenie, aspoň čiastočné, časných trestov, ktoré sú následkami hriechov;
pokoj a spokojnosť svedomia a duchovná útecha;
vzrast duchovných síl pre kresťanský boj.

1497 Individuálne a úplné vyznanie ťažkých hriechov, po ktorom nasleduje rozhrešenie, je jediným riadnym prostriedkom zmierenia s Bohom a s Cirkvou.

1498 Odpustkami môžu veriaci získať pre seba i pre duše v očistci odpustenie časných trestov, ktoré sú následkami hriechov.

5. článok

Sviatosť pomazania chorých


1499 „Posvätným pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev odporúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a ich spasil, ba ich povzbudzuje, aby sa dobrovoľne spojili s Kristovým utrpením a jeho smrťou, a tak prispeli k dobru Božieho ľudu.“[96]

I. Základy tejto sviatosti v ekonómii spásy
Choroba v ľudskom živote


1500 Choroba a utrpenie vždy patrili k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá choroba nám dáva možnosť vytušiť smrť.1006

1501 Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba veľmi často podnecuje hľadanie Boha a návrat k nemu.
Chorý pred Bohom

1502 Človek Starého zákona prežíva chorobu pred Božou tvárou. Pred Bohom roní slzy nad svojou chorobou [97] a od neho, Pána života a smrti, si úpenlivo vyprosuje uzdravenie. [98] Choroba sa stáva cestou k obráteniu [99] a Božím odpustením sa začína uzdravenie. [100] 164 Izrael nadobúda skúsenosť, že choroba je tajomným spôsobom spojená s hriechom a zlom 376 a že vernosť Bohu podľa jeho Zákona navracia život: „... lebo ja, Pán, som tvoj lekár“ (Ex 15, 26). Prorok Izaiáš tuší, že utrpenie môže mať aj vykupiteľský význam za hriechy iných.[101] Napokon Izaiáš zvestuje, že Boh spôsobí, že pre Sion nadíde čas, keď odpustí každú vinu a uzdraví každú chorobu. [102]

Kristus – lekár

1503 Kristov súcit s chorými a jeho mnohé uzdravenia549 chorých každého druhu[103] sú výrazným znamením toho, že „Boh navštívil svoj ľud“ (Lk 7, 16) a že Božie kráľovstvo je už celkom blízko. Ježiš má moc nielen uzdravovať, ale aj odpúšťať hriechy;[104] 1421 prišiel uzdraviť celého človeka, dušu i telo; on je lekár, ktorého potrebujú chorí.[105] Jeho súcit so všetkými, čo trpia, ide tak ďaleko, že sa s nimi stotožňuje: „Bol som chorý a navštívili ste ma“ (Mt 25, 36). Jeho uprednostňujúca láska k chorým v priebehu storočí neprestala budiť u kresťanov celkom osobitnú pozornosť voči všetkým,2288 čo trpia na tele alebo na duši. Z nej pochádzajú neúnavné úsilia uľaviť im.

1504 Ježiš často žiada od chorých, aby verili.[106] Na uzdravenie používa znaky: slinu a vkladanie rúk, [107] blato a umytie.[108] Chorí sa ho snažia dotknúť, [109] „lebo vychádzala z neho sila, 695 ktorá uzdravovala všetkých“ (Lk 6, 19). Tak sa nás Kristus vo sviatostiach aj naďalej „dotýka“, 1116 aby nás uzdravoval.

1505 Kristus dojatý toľkými utrpeniami nielen dovoľuje, aby sa ho chorí dotýkali, ale si osvojuje ich biedy: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8, 17). [110] Neuzdravil všetkých chorých. Jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho kráľovstva. Zvestovali hlbšie uzdravenie: víťazstvo nad hriechom a nad smrťou440 prostredníctvom jeho Veľkej noci. Na kríži vzal Kristus na seba celú ťarchu zla [111] a sňal „hriech sveta“ (Jn 1, 29), ktorého je choroba iba následkom. Svojím utrpením a smrťou na kríži dal Kristus utrpeniu nový zmysel:307 utrpenie nás už môže urobiť podobnými jemu a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením.
„Chorých uzdravujte...“

1506 Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby ho nasledovali tak, že aj oni vezmú na seba svoj kríž. [112] Keď ho nasledujú, nadobúdajú nový pohľad na chorobu a chorých.859 Ježiš ich pridružuje k svojmu životu chudoby a služby. Dáva im účasť na svojej službe súcitu a uzdravovania: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali“ (Mk 6, 12-13).

1507 Zmŕtvychvstalý Pán obnovuje toto poslanie („V mojom mene... na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú“: Mk 16, 17-18) a potvrdzuje ho znameniami, ktoré Cirkev koná, vzývajúc jeho meno. [113] Tieto znamenia ukazujú osobitným spôsobom,430 že Ježiš je skutočne „Boh, ktorý spasí“. [114]

1508 Duch Svätý dáva niektorým ľuďom798 mimoriadnu charizmu uzdravovania, [115] aby ukázal silu milosti Zmŕtvychvstalého. Ale ani najintenzívnejšie modlitby nedosiahnu uzdravenie všetkých chorôb. Tak sa aj svätý Pavol musí od Pána naučiť: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9) a že utrpenia, ktoré treba znášať, môžu mať tento zmysel: „Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu618 pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24).

1509 „Chorých uzdravujte“ (Mt 10, 8). Túto úlohu dostala Cirkev od Pána a snaží sa ju plniť jednak starostlivosťou o chorých, jednak prosebnou modlitbou, ktorou ich sprevádza. Verí v oživujúcu prítomnosť Krista, lekára duše i tela. Táto prítomnosť osobitne pôsobí prostredníctvom sviatostí a celkom osobitným spôsobom skrze Eucharistiu,1405 chlieb, ktorý dáva večný život [116] a ktorého spätosť s telesným zdravím naznačuje svätý Pavol. [117]

1510 Apoštolská Cirkev pozná však aj osobitný obrad pre chorých, o ktorom svedčí svätý Jakub: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“1117 (Jak 5, 14-15). Tradícia spoznala v tomto obrade jednu zo siedmich sviatostí Cirkvi. [118]
Sviatosť chorých

1511 Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Je to pomazanie chorých:

„Toto sväté pomazanie chorých ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus ako skutočnú a pravú sviatosť Nového zákona. Marek ju síce naznačil, [119] ale Jakub, apoštol a Pánov brat, ju veriacim odporučil a urobil známou.“ [120]

1512 V liturgickej tradícii na Východe, ako aj na Západe jestvujú už od najstarších čias svedectvá o pomazaní chorých, ktoré sa vykonávalo s posväteným olejom. V priebehu storočí sa pomazanie chorých udeľovalo čoraz výlučnejšie len v posledných chvíľach. Preto dostalo názov „posledné pomazanie“. Napriek tomuto vývoju liturgia nikdy neprestala prosiť Pána, aby chorý znova nadobudol zdravie, ak by to osožilo jeho spáse. [121]

1513 Apoštolská konštitúcia „Sacram unctionem infirmorum“ z 30. novembra 1972, pridržiavajúc sa Druhého vatikánskeho koncilu, [122] stanovila, aby sa v budúcnosti v rímskom obrade dodržiavalo toto:

„Sviatosť pomazania chorých sa udeľuje tým, čo vážne ochoreli, pomazaním na čele a na rukách olivovým alebo podľa okolností iným rastlinným riadne posväteným olejom, pričom sa iba raz hovoria slová: ,Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní.“ [123]

II. Kto prijíma a kto vysluhuje túto sviatosť?
V prípade ťažkej choroby...


1514 Pomazanie chorých „nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti.“ [124]

1515 Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.
„...nech si zavolá starších Cirkvi“

1516 Vysluhovateľmi pomazania chorých sú iba biskupi a kňazi.[125] Je povinnosťou duchovných pastierov poučiť veriacich o blahodarných účinkoch tejto sviatosti. Veriaci nech povzbudzujú chorých, aby si zavolali kňaza a prijali túto sviatosť. Chorí nech sa pripravia, aby ju prijali s dobrými dispozíciami za pomoci svojho duchovného pastiera a celého cirkevného spoločenstva, ktoré je pozvané zahrnúť celkom osobitným spôsobom chorých svojimi modlitbami a svojou bratskou pozornosťou.

III. Ako sa slávi táto sviatosť?

1517 Ako všetky sviatosti, aj pomazanie chorých je liturgickým a spoločným slávením, [126] 1140 či už sa koná v rodine, v nemocnici, alebo v kostole, pre jedného chorého alebo pre celú skupinu chorých. Je veľmi vhodné, aby sa slávilo v rámci Eucharistie, pamiatky Pánovej Veľkej noci. Ak to okolnosti vyžadujú, môže sviatosť pokánia predchádzať slávenie tejto sviatosti a po ňom môže nasledovať sviatosť Eucharistie. Keďže Eucharistia je sviatosťou Kristovej Veľkej noci, mala by byť vždy poslednou sviatosťou pozemského putovania, „viatikom“ („pokrmom na cestu“)1524 na „prechod“ do večného života.

1518 Slovo a sviatosť tvoria nedeliteľný celok. Slávenie otvára liturgia slova, ktorú predchádza úkon pokánia. Kristove slová a svedectvo apoštolov podnecujú vieru chorého a spoločenstva, aby vyprosovali od Pána silu jeho Ducha.

1519 Slávenie tejto sviatosti obsahuje najmä tieto prvky: „starší [po grécky presbyteroi] Cirkvi“ (Jak 5, 14) mlčky vkladajú ruky na chorých; vo viere Cirkvi sa modlia nad chorými;[127] je to epikléza vlastná tejto sviatosti; potom udeľujú pomazanie olejom, ktorý posvätil biskup alebo, v prípade potreby, kňaz.

Uvedené liturgické úkony naznačujú, akú milosť udeľuje táto sviatosť chorým.

IV. Účinky slávenia tejto sviatosti

1520 Osobitný dar Ducha Svätého. 733 Prvou milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť.
Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuj tejto sviatosti sa treba pripraviť spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova. Najvhodnejšie texty na tento cieľ treba hľadať v Desatore a v morálnej katechéze evanjelií a listov apoštolov – v reči na vrchu a v ponaučeniach apoštolov. [46]

1521 Spojenie s Kristovým utrpením. Milosťou tejto sviatosti chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením.1535 Je istým spôsobom posvätený, aby prinášal ovocie pripodobnením sa
Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu. Utrpenie, následok dedičného hriechu, dostáva nový zmysel: stáva sa účasťou na Ježišovom spasiteľnom diele. 1499

1522 Ekleziálna milosť. Chorí, ktorí prijímajú túto sviatosť, tým, že sa dobrovoľne spájajú „s Kristovým utrpením a jeho smrťou“, prispievajú k dobru Božieho ľudu“. [131] 953 Keď Cirkev slávi túto sviatosť v spoločenstve svätých oroduje za dobro chorého. A chorý zasa milosťou tejto sviatosti prispieva k posväteniu Cirkvi a k dobru všetkých ľudí, za ktorých Cirkev trpí a obetuje sa skrze Krista Bohu Otcovi.

1523 Príprava na posledný prechod.1020 Ak sa sviatosť pomazania chorých vysluhuje všetkým, ktorí trpia ťažkými chorobami a slabosťami, tým skôr sa udeľuje ľuďom, ktorí sa nachádzajú na konci života. [132]
Preto bola nazvaná aj „sacramentum exeuntium“ („sviatosť odchádzajúcich“). [133] Pomazanie chorých završuje naše pripodobnenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstaniu, tak ako sa začalo krstom. 1294 Dovršuje sväté pomazania, ktoré vyznačujú etapy celého života kresťana: krstné pomazanie v nás spečatilo nový život a birmovné pomazanie nás posilnilo na životný boj. 1020 Toto posledné pomazanie opevňuje akoby silnou hradbou koniec nášho pozemského života na posledné boje pred vstupom do Otcovho domu. [134]

V. Viatikum, posledná sviatosť kresťana

1524 Tým, čo opúšťajú tento život, 1392 Cirkev poskytuje okrem pomazania chorých aj Eucharistiu ako viatikum („pokrm na cestu“). Prijatie Kristovho tela a krvi v tejto chvíli prechodu k Otcovi má osobitný význam a dôležitosť. Je semenom večného života a silou vzkriesenia podľa Pánových slov: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54). Eucharistia, sviatosť zosnulého a vzkrieseného Krista, je v tomto prípade sviatosťou prechodu zo smrti do života, z tohto sveta k Otcovi. [135]

1525 Možno povedať, že podobne ako sviatosti krstu,1680 birmovania a Eucharistie tvoria jeden celok, ktorý sa volá „sviatosti uvádzania do kresťanského života“, tak sviatosti pokánia, pomazania chorých a Eucharistia ako viatikum sú na konci kresťanského života „sviatosťami, ktoré pripravujú na nebeskú vlasť“ alebo sviatosťami, 2299 ktorými sa končí pozemské putovanie.

Zhrnutie

1526 „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5, 14-15).

1527 Sviatosť pomazania chorých má za cieľ udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti spojené so stavom ťažkej choroby alebo staroby.

1528 Vhodný čas na prijatie svätého pomazania isto nastáva vtedy, keď sa veriaci začína ocitať v nebezpečenstve smrti pre chorobu alebo starobu.

1529 Kresťan môže prijať sväté pomazanie zakaždým, keď upadne do ťažkej choroby, a takisto aj vtedy, keď ho už prijal, ale choroba sa mu zhorší.

1530 Sviatosť pomazania chorých môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi. Na jej udelenie používajú olej posvätený biskupom alebo, v prípade potreby, kňazom, ktorý sviatosť vysluhuje.

1531 Slávenie tejto sviatosti v podstate spočíva v pomazaní chorého olejom na čele a na rukách (v rímskom obrade) alebo na iných častiach tela (vo východných obradoch). Toto pomazanie sprevádza liturgická modlitba vysluhujúceho kňaza, ktorou vyprosuje osobitnú milosť tejto sviatosti.

1532 Osobitná milosť sviatosti pomazania chorých má tieto účinky.
spojenie chorého s Kristovým utrpením pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi;
posilu, pokoj a odvahu kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby;
odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia;
navrátenie zdravia, ak to osoží duchovnej spáse;
prípravu na prechod do večného života.

Tretia kapitola

Sviatosti služby spoločenstvu


1533 Krst, birmovanie a Eucharistia sú sviatosti uvádzania do kresťanského života. Sú základom spoločného povolania 1212 všetkých Kristových učeníkov, povolania na svätosť a na poslanie evanjelizovať svet.
Udeľujú milosti potrebné na život podľa Ducha v tomto živote pútnikov na ceste do vlasti.

1534 Ďalšie dve sviatosti, posvätný stav a manželstvo, sú zamerané na spásu iných. Prispievajú aj k osobnej spáse, ale prostredníctvom služby iným. Udeľujú osobitné poslanie v Cirkvi a slúžia na budovanie Božieho ľudu.

1535 V týchto sviatostiach môžu prijať osobitné posvätenia tí, čo už boli posvätení krstom a birmovaním[1] pre spoločné kňazstvo 784 všetkých veriacich. Tí, čo prijímajú sviatosť posvätného stavu, sú vysvätení, aby v Kristovom mene „živili Cirkev Božím slovom a Božou milosťou“. [2] Aj „kresťanskí manželia sú posilnení a akoby posvätení osobitnou sviatosťou na úlohy a dôstojnosť svojho stavu“. [3]


6. článok

Sviatosť posvätného stavu


1536 Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, 860 vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Zahŕňa tri stupne:
stupeň biskupov (episkopát), kňazov (presbyterát) a diakonov (diakonát).

[O ustanovení a poslaní apoštolskej služby zo strany Krista pozri č. 874-896. Tu sa hovorí len o sviatostnom spôsobe, ktorým sa táto služba prenáša.]

I. Prečo názov „sviatosť posvätného stavu“ (sacramentum Ordinis)?

1537 V rímskom staroveku slovo ordo označovalo občianske stavy (triedy), najmä stav tých, ktorí vládli. Ordinatio označuje zaradenie do niektorého stavu (ordo). V Cirkvi sú ustanovené stavy, ktoré Tradícia, nie bez základu vo Svätom písme [4] už od dávnych čias označuje slovom taxeis (po grécky), ordines (po latinsky). Tak aj liturgia hovorí o ordo Episcoporum (biskupský stav); ordo presbyterorum (kňazský stav) a ordo diaconorum (diakonský stav). Aj iné skupiny dostávajú pomenovanie ordo (stav): katechumeni, panny, manželia, vdovy... 922
923
1631

1538 Zaradenie do niektorého z týchto stavov v Cirkvi sa konalo obradom nazývaným ordinatio, čiže náboženským a liturgickým úkonom, ktorý bol posvätením, požehnaním alebo sviatosťou. Dnes je výraz ordinatio vyhradený pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského a diakonského stavu. Tento úkon presahuje obyčajné vyvolenie, určenie, poverenie alebo ustanovenie zo strany spoločenstva, lebo udeľuje dar Ducha Svätého umožňujúci vykonávať posvätnú moc875 (sacra potestas), [5] ktorá môže pochádzať len od samého Krista prostredníctvom jeho Cirkvi. Ordinatio sa volá aj
consecratio (vysviacka), lebo je vyčlenením a udelením poslania samým Kristom pre jeho Cirkev. Vkladanie rúk biskupa spolu s konsekračnou modlitbou tvorí viditeľný znak 699 tejto konsekrácie (vysviacky).

II. Sviatosť posvätného stavu v ekonómii spásy
Kňazstvo Starej zmluvy


1539 Boh ustanovil vyvolený národ ako „kráľovstvo kňazov a svätý národ“ (Ex 19, 6). [6] Ale v izraelskom národe si Boh vyvolil jeden z dvanástich kmeňov, kmeň Léviho, a vyhradil si ho na liturgickú službu. [7] Sám Boh je jeho dedičným podielom. [8] Osobitný obrad posvätil začiatky kňazstva Starej zmluvy. [9] Kňazi sú v nej ustanovení pre ľudí v ich vzťahoch s Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy. [10]

1540 Ale toto kňazstvo, ktoré bolo ustanovené,2099 aby ohlasovalo Božie slovo[11] a obnovovalo spoločenstvo s Bohom obetami a modlitbou, bolo neschopné uskutočniť spásu, lebo muselo neprestajne opakovať obety a nemohlo priviesť k definitívnemu posväteniu, [12] ktoré mala uskutočniť jedine Kristova obeta.

1541 Liturgia Cirkvi však vidí v Áronovom kňazstve a v službe levitov, ako aj v ustanovení sedemdesiatich „starších“ [13] predobrazy vysvätenej služby (ministerium ordinatum) v Novej zmluve. Tak v latinskom obrade Cirkev v konsekračnej modlitbe vysviacky biskupov hovorí:

„Bože a Otče nášho Pána Ježiša Krista,... ty si slovom svojej milosti dal vo svojej Cirkvi zákony; ty si od počiatku predurčil pokolenie spravodlivých z potomkov Abraháma; ty si ustanovil panovníkov i kňazov a svoju svätyňu si nenechal bez služby...“ [14]

1542 Pri vysviacke kňazov sa Cirkev modlí:

„Pane, svätý Otče... už v Starej zmluve vznikli služby ustanovené posvätnými obradmi. Mojžiša a Árona si postavil na čelo ľudu, aby ho viedol a posväcoval a na pomoc ich spoločenstvu a dielu vyvolil si mužov nižšieho stupňa a hodnosti. Na púšti si rozmnožil Mojžišovho ducha v srdciach sedemdesiatich múdrych mužov... Na Áronových synov si vylial hojnosť otcovej plnosti...“ [15]

1543 A v konsekračnej modlitbe vysviacky diakonov Cirkev vyznáva:

„Všemohúci Bože... štedro dávaš, aby tvoja Cirkev rástla a mohutnela v nový chrám tým, že si ustanovil, aby služobníci v posvätnom úrade trojitého stupňa slúžili tvojmu menu, ako si už od počiatku vyvolil Léviho synov na vykonávanie služby v predošlom [starozákonnom] stánku.“ [16]

Jediné Kristovo kňazstvo

1544 Všetky predobrazy kňazstva Starej zmluvy dosahujú svoje splnenie v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1 Tim 2, 5). Melchizedech, „kňaz najvyššieho Boha“ (Gn 14, 18), sa v kresťanskej tradícii považuje za predobraz kňazstva Ježiša Krista, jediného „veľkňaza na spôsob Melchizedecha“ (Hebr 5, 10; 6, 20), „svätého, nevinného, nepoškvrneného“874 (Hebr 7, 26), ktorý
„jedinou obetou navždy zdokonalil tých, ktorých posväcuje“ (Hebr 10, 14), t.j. jedinou obetou svojho kríža.

1545 Kristova vykupiteľská obeta je jediná;1367 uskutočnila sa raz navždy. A predsa sa sprítomňuje v eucharistickej obete Cirkvi. To isté treba povedať aj o jedinom Kristovom kňazstve:
662 sprítomňuje sa prostredníctvom služobného kňazstva, pričom sa nezmenšuje jedinečnosť Kristovho kňazstva. „A preto iba Kristus je pravý kňaz, ostatní však sú jeho služobníci.“ [17]

Dve účasti na jedinom Kristovom kňazstve

1546 Kristus, Veľkňaz a jediný prostredník, urobil z Cirkvi „kráľovstvo kňazov svojmu Bohu a Otcovi“ (Zjv 1, 6). [18] Celé spoločenstvo veriacich ako také je kňazské. Veriaci vykonávajú svoje krstné kňazstvo 1268 svojou účasťou na poslaní Krista, Kňaza, Proroka a Kráľa, každý podľa vlastného povolania. Sviatosťami krstu a birmovania sú veriaci „posvätení na... sväté kňazstvo“. [19]

1547 Služobné alebo hierarchické kňazstvo 1142 biskupov a kňazov a spoločné kňazstvo všetkých veriacich, hoci „jedno... i druhé svojím vlastným spôsobom má účasť na jedinom Kristovom kňazstve“, [20] predsa sa od seba podstatne líšia, i keď „sú navzájom na seba zamerané“. [21] V akom zmysle? Kým spoločné kňazstvo veriacich sa uskutočňuje rozvíjaním krstnej milosti, života viery, nádeje a lásky, života podľa Ducha,1120 služobné kňazstvo je v službách spoločného kňazstva, je zamerané na rozvíjanie krstnej milosti všetkých kresťanov. Je jedným z prostriedkov, ktorými Kristus neprestajne buduje a vedie svoju Cirkev. Preto sa prenáša osobitnou sviatosťou, sviatosťou posvätného stavu (sacramentum Ordinis).

V osobe Krista hlavy

1548 V ekleziálnej službe vysväteného služobníka875 je prítomný vo svojej Cirkvi sám Kristus ako Hlava svojho tela,
792 Pastier svojho stáda, Veľkňaz vykupiteľskej obety a Učiteľ pravdy. Cirkev to vyjadruje tvrdením, že kňaz na základe sviatosti posvätného stavu koná in persona Christi Capitis („v osobe Krista Hlavy“). [22]

„Je to ten istý Kňaz, Kristus Ježiš, ktorého svätú osobu však zastupuje jeho služobník. Lebo on vďaka kňazskej vysviacke, ktorú prijal, je pripodobnený Veľkňazovi a má moc konať mocou a v osobe samého Krista [virtute ac persona ipsius Christi].“ [23]

„Kristus je prameňom každého kňazstva, lebo starozákonný kňaz bol jeho „za predobrazom; ale kňaz nového Zákona koná v jeho osobe.“ [24]

1549 Prostredníctvom vysvätenej služby (ministerium ordinatum), najmä biskupov a kňazov, sa prítomnosť Krista ako Hlavy Cirkvi stáva viditeľnou uprostred spoločenstva veriacich. [25] Podľa krásneho výroku svätého Ignáca Antiochijského biskup je typos tou Patros, akoby živý obraz Boha Otca. [26] 1142

1550 Táto Kristova prítomnosť vo vysvätenom služobníkovi sa nemá chápať tak, ako keby vysvätený služobník bol uchránený 896 od všetkých ľudských slabostí, od ducha panovačnosti, od omylov, ba aj od hriechu. Sila Ducha Svätého neručí za všetky skutky vysväteného služobníka tým istým spôsobom. Kým vo sviatostiach je táto záruka daná 1128 tak, že ani hriech vysväteného služobníka nemôže prekážať ovociu milosti, je veľa iných skutkov, v ktorých ľudský charakter vysväteného služobníka zanecháva stopy, 1584 ktoré nie sú vždy znakom vernosti evanjeliu, a teda môžu škodiť apoštolskej plodnosti Cirkvi.

1551 Toto kňazstvo je služobné. „Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba.“ [27] 876 Je úplne zameraná na Krista a na ľudí. Úplne závisí od Krista a jeho jediného kňazstva a bola ustanovená v prospech ľudí a spoločenstva Cirkvi. Sviatosť posvätného stavu1538 udeľuje „posvätnú moc“, ktorá je v skutočnosti Kristovou mocou. Vykonávanie tejto moci sa preto má riadiť príkladom Krista, ktorý sa z lásky stal posledným a služobníkom všetkých. [28] 608 „Pán teda právom povedal, že starostlivosť o [jeho] stádo je dôkazom lásky k nemu.“ [29]

„V mene celej Cirkvi“

1552 Služobné kňazstvo nemá za úlohu len zastupovať Krista – Hlavu Cirkvi – pred zhromaždením veriacich, ale koná aj v mene celej Cirkvi, keď prednáša Bohu modlitbu Cirkvi [30] a predovšetkým keď prináša eucharistickú obetu. [31]

1553 „V mene celej Cirkvi“ neznačí, že kňazi sú delegátmi spoločenstva. Modlitba a obeta Cirkvi sú neoddeliteľné od modlitby a obety Krista, jej Hlavy. Je to vždy Kristov kult v jeho Cirkvi a skrze ňu. Celá Cirkev, Kristovo telo, sa modlí a obetuje „skrze Krista, s Kristom a v Kristovi“ v jednote Ducha Svätého Bohu Otcovi.795 Celé telo, caput et membra („hlava a údy“), sa modlí a sa obetuje. Preto tí, čo sú v tomto tele osobitným spôsobom služobníkmi, sa volajú nielen služobníci Krista, ale aj Cirkvi. Práve preto, že služobné kňazstvo zastupuje Krista, môže zastupovať aj Cirkev.

III. Tri stupne sviatosti posvätného stavu

1554 „Bohom ustanovenú ekleziálnu službu vykonávajú v rozličných stupňoch (diversis ordinibus) 1536 tí, čo sa už od dávnych čias volajú biskupi, kňazi a diakoni.“ [32] Katolícke učenie vyjadrené v liturgii, v Učiteľskom úrade a v nepretržitej praxi Cirkvi, dosviedča, že jestvujú dva stupne služobnej účasti na Kristovom kňazstve: stupeň biskupov (episkopát) a stupeň kňazov (presbyterát). Diakonát má za úlohu im pomáhať a slúžiť. Preto latinský výraz sacerdos sa v súčasnosti používa na označenie biskupov a kňazov, ale nie diakonov. Predsa však katolícke učenie tvrdí, že stupne účasti na kňazstve (episkopát a presbyterát) a stupeň služby (diakonát) sa udeľujú všetky tri sviatostným úkonom, ktorý sa volá „ordinácia“ 1538 (alebo „vysviacka“), t. j. sviatosťou posvätného stavu.

„Všetci nech si ctia diakonov ako Ježiša Krista, ako aj biskupa, ktorý je obrazom Otca, presbyterov [kňazov] však ako Boží senát a zbor apoštolov. Bez nich nemožno hovoriť o Cirkvi.“ [33]
Biskupská vysviacka – plnosť sviatosti posvätného stavu

1555 „Medzi rozličnými službami, ktoré sa už od prvotných čias vykonávajú v Cirkvi, má podľa svedectva Tradície hlavné miesto služba tých, ktorí – ustanovení za biskupov – prostredníctvom nástupníctva, 861 ktoré pokračuje od začiatku, majú výhonky apoštolského semena.“[34]

1556 Aby mohli plniť svoje vznešené poslanie, „Kristus obdaril apoštolov osobitným vyliatím Ducha Svätého, ktorý na nich zostúpil, a oni vkladaním rúk odovzdali svojim spolupracovníkom duchovný dar, 862 ktorý bol v biskupskej vysviacke prenesený až k nám“. [35]

1557 Druhý vatikánsky koncil učí, že „biskupskou vysviackou sa udeľuje plnosť sviatosti posvätného stavu, ktorú aj liturgický zvyk Cirkvi, aj výroky svätých Otcov nazývajú najvyššie kňazstvo, vrchol [summa] posvätnej služby“. [36]

1558„Biskupská vysviacka... udeľuje895 s poslaním posväcovať aj poslanie učiť a spravovať... Je zrejmé, že vkladaním rúk a konsekračnými slovami sa natoľko udeľuje milosť Ducha Svätého a vtláča posvätný charakter, že biskupi vynikajúcim a viditeľným spôsobom berú na seba úlohu 1121 samého Krista, Učiteľa, Pastiera a Veľkňaza, a konajú v jeho osobe [in eius persona agant].“ [37] „A tak sa biskupi stali skrze Ducha Svätého, ktorý im bol daný, pravými a hodnovernými učiteľmi viery, veľkňazmi a pastiermi.“ [38]

1559 „Členom biskupského zboru sa niekto stáva na základe sviatostnej vysviacky a hierarchického spoločenstva s hlavou a členmi kolégia.“ [39] Kolegiálny ráz a kolegiálna povaha 877 biskupského stavu sa prejavujú okrem iného aj v starodávnej cirkevnej praxi, ktorá vyžaduje, aby na vysviacke nového biskupa mali účasť viacerí biskupi. [40] Na právoplatnú vysviacku biskupa sa dnes vyžaduje osobitný mandát 882 (poverenie) rímskeho biskupa, lebo on je zvrchovaným viditeľným putom spoločenstva partikulárnych cirkví v jednej Cirkvi a ručiteľom ich slobody.

1560 Každý biskup má ako Kristov zástupca 833 pastierske poslanie v partikulárnej cirkvi, ktorá mu bola zverená, ale zároveň má kolegiálne so všetkými bratmi v episkopáte účasť na starostlivosti o všetky cirkvi: 886 „Hoci každý biskup je posvätným pastierom iba tej čiastky stáda, ktorá mu je zverená, predsa ako legitímny nástupca apoštolov sa z Božieho ustanovenia a príkazu stáva zodpovedným spolu
s ostatnými biskupmi za apoštolské poslanie Cirkvi.“ [41]

1561 Všetko, čo sa doteraz povedalo, vysvetľuje, prečo má Eucharistia, 1369 ktorú slávi biskup, celkom osobitný význam ako prejav Cirkvi zhromaždenej okolo oltára pod predsedníctvom toho, ktorý viditeľne zastupuje Krista, Dobrého pastiera a Hlavu svojej Cirkvi. [42]

Vysviacka kňazov – spolupracovníkov biskupov

1562 „Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, dal prostredníctvom svojich apoštolov účasť na svojom posvätení a poslaní ich nástupcov, teda biskupov, ktorí úlohu svojej služby legitímne odovzdali v rozličných stupňoch rozličným jednotlivcom v Cirkvi.“[43] Ich „úloha služby bola v podriadenom stupni odovzdaná kňazom, aby ustanovení v kňazskom stave boli spolupracovníkmi biskupského stavu a náležite plnili apoštolské poslanie zverené Kristom.“ [44]

1563 „Keďže služba kňazov je spojená s biskupským stavom, má účasť na moci, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje telo. Preto kňazstvo [sacerdotium] kňazov predpokladá sviatosti uvádzania do kresťanského života, ale udeľuje sa tou osobitnou sviatosťou, ktorou sú kňazi pomazaním Ducha Svätého1121 označení osobitným charakterom [znakom], a sú natoľko pripodobnení Kristovi Kňazovi, že môžu konať v osobe Krista Hlavy [in persona Christi Capitis].“ [45]

1564 „Hoci kňazi nemajú najvyšší stupeň kňazstva a vo vykonávaní svojej moci závisia od biskupov, predsa sú s nimi spojení v kňazskej dôstojnosti a sviatosťou posvätného stavu sú podľa vzoru Krista, najvyššieho a večného Kňaza,[46] vysvätení, aby hlásali evanjelium, spravovali veriacich a slávili Boží kult ako praví kňazi Nového zákona.“ [47] 611

1565 Na základe sviatosti posvätného stavu majú kňazi účasť na univerzálnom poslaní, ktoré Kristus zveril apoštolom. 849 „Duchovný dar, ktorý kňazi dostali pri vysviacke, nepripravuje ich na nejaké obmedzené a úzko ohraničené poslanie, ale na poslanie spásy univerzálneho rozsahu ,až po samý kraj zeme‘ (Sk 1, 8),“ [48] aby boli „v duchu pripravení hlásať evanjelium kdekoľvek“. [49]

1566 „Svoje posvätné poslanie vykonávajú 1369 predovšetkým v eucharistickom kulte alebo zhromaždení [synaxis], kde konajú v osobe Krista a ohlasujú jeho tajomstvo, a tak spájajú prosby veriacich s obetou ich Hlavy; v obete svätej omše sprítomňujú a aplikujú až do Pánovho príchodu611 jedinú obetu Nového zákona, čiže obetu Krista, ktorý raz navždy sám seba priniesol Otcovi ako obeť bez poškvrny.“ [50] Z tejto jedinej obety čerpá silu celá ich kňazská služba. [51]

1567 „Kňazi, starostliví spolupracovníci biskupského stavu 1462 a jeho pomoc a nástroj, povolaní slúžiť Božiemu ľudu, tvoria so svojím biskupom jediné presbytérium, ktoré sa však venuje rozličným úlohám.
V jednotlivých miestnych spoločenstvách veriacich sprítomňujú určitým spôsobom biskupa, 2179 s ktorým sú spojení v duchu dôvery a veľkodušnosti, primerane [svojmu stavu] berú na seba jeho úlohy a starostlivosť a každý deň ich oddane plnia.“ [52] Kňazi môžu vykonávať svoje poslanie iba v závislosti od biskupa a v spoločenstve s ním. Sľub poslušnosti, ktorý skladajú biskupovi pri vysviacke, a biskupov bozk pokoja na konci liturgie vysviacky znamenajú, že biskup ich pokladá za svojich spolupracovníkov, za svojich synov, svojich bratov a svojich priateľov a že oni sú mu zasa zaviazaní láskou a poslušnosťou.

1568 „Kňazi, vysviackou ustanovení v kňazskom stave, 1537 sú všetci navzájom spojení dôverným sviatostným bratstvom. Osobitne však v diecéze, ktorej službe sa venujú pod vedením vlastného biskupa, tvoria jediné presbytérium.“ [53] Jednota presbytéria má svoje liturgické vyjadrenie v obyčaji, podľa ktorej pri obrade kňazskej vysviacky po biskupovi vkladajú ruky aj kňazi.

Vysviacka diakonov – „na službu“

1569 „Na nižšom stupni hierarchie sú diakoni, na ktorých sa vkladajú ruky ,nie na kňazstvo, ale na službu‘.“ [54] Pri vysviacke na diakona vkladá ruky iba biskup. Tým naznačuje, že diakon je v úlohách svojej „diakonie“ (služby) osobitne spätý s biskupom. [55]

1570 Diakoni majú osobitným spôsobom účasť na Kristovom poslaní a na jeho milosti. [56] Sviatosť posvätného stavu 1121 ich označuje znakom (charakterom), ktorý nemôže nik odstrániť a ktorý ich pripodobňuje Kristovi, ktorý sa stal „diakonom“ čiže služobníkom všetkých. [57] Úlohou diakonov je okrem iného asistovať biskupovi a kňazom pri slávení Božích tajomstiev, predovšetkým Eucharistie, rozdávať ju, asistovať pri uzatváraní manželstva a požehnať ho, hlásať evanjelium a kázať, predsedať pri pohrebných obradoch a venovať sa rozličným charitatívnym službám. [58]

1571 Po Druhom vatikánskom koncile Latinská cirkev opäť obnovila diakonát „ako osobitný a trvalý stupeň hierarchie“, [59] kým Východné cirkvi si ho nepretržite zachovali. Tento trvalý diakonát, ktorý sa môže udeľovať aj ženatým mužom, je dôležitým obohatením pre poslanie Cirkvi. 1579 A vskutku, je vhodné a užitočné, aby muži, ktorí v Cirkvi plnia skutočnú diakonskú službu či už v liturgickom a pastoračnom živote, alebo v sociálnych a charitatívnych dielach, „boli posilnení vkladaním rúk, odovzdaným už od apoštolov, a užšie spojení s oltárom, aby tak mohli s pomocou sviatostnej milosti diakonátu účinnejšie plniť svoju službu“. [60]

IV. Slávenie tejto sviatosti

1572 Slávenie vysviacky biskupa, kňazov alebo diakonov si svojím významom v živote partikulárnej cirkvi vyžaduje, aby sa na ňom zišiel čo najväčší možný počet veriacich. Prednostne sa má konať v nedeľu a v katedrále, a to tak slávnostne, ako je to primerané takejto príležitosti. Všetky tri vysviacky, teda biskupa, kňaza a diakona, majú rovnaký priebeh. Slávia sa v rámci liturgie Eucharistie.

1573 Podstatný obrad sviatosti posvätného stavu pre všetky tri stupne sa skladá z vloženia rúk biskupa na hlavu svätenca, 699 ako aj z osobitnej konsekračnej modlitby, ktorá vyprosuje od Boha vyliatie Ducha Svätého a jeho darov primeraných službe, na ktorú je kandidát svätený. [61] 1585

1574 Ako vo všetkých sviatostiach, aj toto slávenie sprevádzajú niektoré dodatočné obrady. Hoci sa v rozličných liturgických tradíciách značne líšia, majú spoločné to, že vyjadrujú mnohoraké aspekty sviatostnej milosti. Tak v latinskom obrade úvodné obrady – predstavenie a vyvolenie svätenca, príhovor biskupa, otázky kladené svätencovi, litánie k svätým – dosviedčajú, že voľba kandidáta sa vykonala v súlade so zvyklosťami Cirkvi, a pripravujú slávnostný úkon vysviacky. Po nej nasledujú viaceré obrady, ktoré symbolicky vyjadrujú a dopĺňajú tajomstvo, ktoré sa práve uskutočnilo: pre biskupa a kňaza je to pomazanie svätou krizmou,1294 znak osobitného pomazania Duchom Svätým, ktorý ich službu robí plodnou; odovzdanie knihy evanjelií, prsteňa, mitry a pastierskej palice biskupovi ako znak jeho apoštolského poslania hlásať Božie slovo, jeho vernosti Cirkvi, 796 Kristovej neveste, a jeho úlohy pastiera Pánovho stáda; odovzdanie patény s hostiou a kalicha s vínom kňazovi, obetných darov svätého ľudu,[62] ktoré je povolaný prinášať Bohu; odovzdanie knihy evanjelií diakonovi, ktorý práve dostal poslanie hlásať Kristovo evanjelium.

V. Kto môže udeľovať túto sviatosť?

1575 Kristus si vyvolil apoštolov a dal im účasť na svojom poslaní a na svojej autorite. Keď bol vyvýšený na pravicu Otca, neopúšťa svoje stádo, ale prostredníctvom apoštolov ho stále chráni a naďalej vedie857 prostredníctvom tých pastierov, ktorí dnes pokračujú v jeho diele. [63] Kristus teda ustanovuje niektorých za apoštolov a iných za pastierov. [64] On sám naďalej pôsobí prostredníctvom biskupov. [65]

1576 Keďže sviatosť posvätného stavu1536 je sviatosťou apoštolskej služby, je úlohou biskupov ako nástupcov apoštolov odovzdávať tento „duchovný dar“, [66] „výhonky apoštolského semena“ [67] Platne
vysvätení biskupi, t. j. tí, čo sú v línii apoštolského nástupníctva, platne udeľujú tri stupne sviatosti posvätného stavu. [68]

VI. Kto môže prijať túto sviatosť?

1577 „Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž.“ [69] Pán Ježiš si vyvolil mužov, aby vytvoril zbor dvanástich apoštolov, [70] 551 a apoštoli urobili to isté, keď si vyvolili spolupracovníkov, [71] ktorí mali po nich nastúpiť v ich poslaní. [72] 861 Kolégium biskupov, s ktorými sú kňazi spojení v kňazstve (in sacerdotio), 862 sprítomňuje a aktualizuje až do Kristovho návratu zbor Dvanástich. Cirkev si je vedomá, že je viazaná touto voľbou samého Pána. Preto vysviacka žien nie je možná. [73]

1578 Nikto nemá právo prijať sviatosť posvätného stavu. A skutočne nikto si nemôže tento úrad nárokovať. Povoláva doň Boh. [74] 2121 Kto si myslí, že spoznáva v sebe znaky Božieho volania na vysvätenú
službu, má svoju túžbu pokorne predložiť cirkevnej vrchnosti, ktorej patrí zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu. Ako každú milosť, aj túto sviatosť možno prijať iba ako nezaslúžený dar.

1579 Všetci vysvätení služobníci Latinskej cirkvi, okrem trvalých diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát „pre nebeské kráľovstvo“1618 (Mt 19, 12).
Sú povolaní, aby sa s nerozdeleným srdcom zasvätili Pánovi a jeho veciam,[75] a teda sa celí oddávajú Bohu a ľuďom. Celibát je znakom tohto nového života. Na službu tomuto životu je služobník Cirkvi vysvätený. Keď je celibát prijatý s radostným srdcom, pôsobivo ohlasuje Božie kráľovstvo. [76] 2233

1580 Vo Východných cirkvách je už od stáročí platná odlišná disciplína: kým biskupi sa vyberajú jedine spomedzi slobodných, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži. Táto prax sa už oddávna považuje za oprávnenú; títo kňazi vykonávajú užitočnú službu vo svojich spoločenstvách. [77] Ostatne, vo Východných cirkvách sa celibát kňazov teší veľkej úcte a mnohí kňazi si ho dobrovoľne zvolili pre Božie kráľovstvo. Ani vo Východných cirkvách, tak ako v Západnej cirkvi, sa už nemôže oženiť ten, kto prijal sviatosť posvätného stavu.

VII. Účinky sviatosti posvätného stavu
Nezmazateľný znak<
br>
1581 Táto sviatosť osobitnou milosťou Ducha Svätého pripodobňuje svätenca Kristovi, aby bol Kristovým nástrojom pre jeho Cirkev. 1548 Vysviackou dostáva schopnosť konať ako zástupca Krista, Hlavy Cirkvi, v jeho trojitom poslaní kňaza, proroka a kráľa.

1582 Tak ako pri krste a pri birmovaní 1121 táto účasť na Kristovom poslaní sa dáva raz navždy. Aj sviatosť posvätného stavu udeľuje nezmazateľný duchovný znak (charakter) a nemožno ju opakovať ani
udeliť iba na istý čas. [78]

1583 Kto bol platne vysvätený, môže byť, pravda, zo závažných dôvodov dišpenzovaný od záväzkov a úloh spojených s vysviackou alebo mu možno zakázať, aby ich vykonával. [79] Ale nemôže sa už v striktnom zmysle slova znova stať laikom, lebo charakter vtlačený vysviackou zostáva navždy.[80] Povolanie a poslanie, ktoré dostal v deň svojej vysviacky, ho poznačujú natrvalo.

1584 Keďže prostredníctvom vysväteného služobníka1128 koniec koncov pôsobí a uskue proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou.[128] Táto Pánova pomoc chce prostredníctvom sily jeho Ducha priviesť chorého k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa. [129] Okrem toho „ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5, 15).[130]


1585 Milosť Ducha Svätého vlastná tejto sviatosti je milosť pripodobnenia Kristovi Kňazovi, Učiteľovi a Pastierovi; vysvätený služobník je ustanovený za jeho služobníka.

1586 Pre biskupa je to predovšetkým milosť sily („Svätého Ducha, ktorý riadi a vedie“, vyprosuje konsekračná modlitba pri vysviacke biskupa v latinskom obrade[83] ), t. j. milosť viesť a pevne a rozvážne brániť svoju cirkev ako otec a pastier, s nezištnou láskou ku všetkým a s uprednostňujúcou láskou k chudobným, chorým a núdznym. [84] 2448 Táto milosť ho pobáda, aby hlásal evanjelium všetkým, aby bol vzorom svojmu stádu a aby šiel pred ním po ceste posväcovania, stotožniac sa v slávení Eucharistie s Kristom Kňazom a Obeťou, a aby sa nebál dať život za svoje ovce:

„Otče, ty, čo poznáš ľudské srdce, 1558 daj, nech tento tvoj služobník, ktorého si vyvolil na biskupskú službu, pasie tvoje sväté stádo a bezúhonne vykonáva najvyššie kňazstvo, slúžiac ti vo dne v noci.
Nech ustavične uzmieruje tvoju tvár a prináša obetné dary tvojej svätej Cirkvi. Nech skrze Ducha najvyššieho kňazstva má moc odpúšťať hriechy podľa tvojho príkazu. Nech rozdeľuje služby podľa tvojho nariadenia a nech rozväzuje každé puto mocou, ktorú si dal apoštolom. Nech sa ti páči miernosťou a čistým srdcom, keď ti prináša obetu ľúbeznej vône, skrze tvojho Syna Ježiša Krista...“ [85]

1587 Duchovný dar, 1564 ktorý sa udeľuje kňazskou vysviackou, vyjadruje nasledujúca modlitba byzantského obradu. Biskup pri vkladaní rúk okrem iného hovorí:

„Pane, naplň darom Svätého Ducha toho, ktorého si láskavo povýšil na kňazskú hodnosť, aby bol hoden stáť bez úhony pred tvojím oltárom, hlásať evanjelium tvojho Kráľovstva, posväcovať slovo tvojej pravdy, prinášať ti dary a duchovné obety a obnovovať tvoj ľud kúpeľom znovuzrodenia, aby tak aj on sám išiel v ústrety nášmu veľkému Bohu a Spasiteľovi, Ježišovi Kristovi, tvojmu jednorodenému Synovi v deň jeho druhého príchodu a od tvojej nesmiernej dobroty dostal odmenu za verné vykonávanie svojho posvätného stavu.“ [86]

1588 Diakoni „posilnení sviatostnou milosťou 1569 slúžia Božiemu ľudu diakoniou liturgie, slova a lásky v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom“. [87]

1589 Pred veľkosťou kňazskej milosti a kňazského poslania svätí učitelia cítili v sebe naliehavú výzvu na obrátenie, aby celým svojím životom odpovedali tomu, ktorého sviatosť ich ustanovila za vysvätených služobníkov. Tak napríklad svätý Gregor Nazianzský ešte ako celkom mladý kňaz zvolá:

„Najprv sa treba očistiť, až potom očisťovať [iných]; najprv sa učiť múdrosti, až potom v nej poučovať iných; stať sa svetlom a [potom] osvecovať iných; priblížiť sa k Bohu, a tak k nemu privádzať iných; posvätiť sa a potom posväcovať, viesť za ruku a múdro radiť.“ [88] „Viem, čí služobníci sme, na aké miesto sme postavení a kam sme poslaní. Poznám Božiu vznešenosť a ľudskú slabosť, ale aj jej silu.“ [89] [Kto je teda kňaz? Je] „obranca pravdy, ktorý bude stáť s anjelmi, vzdávať chvály s archanjelmi, prenášať obety na nebeský oltár, s Kristom vykonávať kňazstvo, obnovovať tvora, utvárať [v ňom] [Boží] obraz, pracovať pre nebeský svet, a aby som povedal, čo je najväčšie, bude bohom a iných bude zbožstvovať.“ [90] 460

A svätý farár z Arsu hovorí: „Kňaz pokračuje v diele vykúpenia na zemi.“... „Keby sme tu na zemi dobre pochopili, čím je kňaz; umreli by sme nie od strachu, ale z lásky“... „Kňazstvo je láska Ježišovho srdca.“ [91] 1551

Zhrnutie

1590 Svätý Pavol píše svojmu žiakovi Timotejovi: „Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk“ (2 Tim 1, 6); „Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele“ (1 Tim 3, 1). A Títovi napísal: „Na to som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte treba, a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal“ (Tít 1, 5).

1591 Celá Cirkev je kňazským ľudom. Vďaka krstu majú všetci veriaci účasť na Kristovom kňazstve. Táto účasť sa volá „spoločné kňazstvo veriacich“. Na jeho základe a v jeho službe jestvuje aj iná účasť na Kristovom poslaní; je to účasť služby udelenej sviatosťou posvätného stavu, ktorej úlohou je slúžiť v mene a v osobe Krista Hlavy v spoločenstve.

1592 Služobné kňazstvo sa podstatne líši od spoločného kňazstva veriacich, lebo udeľuje posvätnú moc na službu veriacim. vysvätení služobníci vykonávajú svoju službu Božiemu ľudu vyučovaním (munus docendi), Božím kultom (munus liturgicum) a pastorálnou správou (munus regendi).

1593 Už od začiatku sa vysvätená služba udeľovala a vykonávala v troch stupňoch: v stupni biskupov, kňazov a diakonov. Služby udelené vysviackou sú pre organickú štruktúru Cirkvi nenahraditeľné: bez biskupa, kňazov a diakonov nemožno hovoriť o Cirkvi. [92]

1594 Biskup dostáva plnosť sviatosti posvätného stavu, ktorá ho začleňuje do biskupského kolégia a robí ho viditeľnou hlavou partikulárnej cirkvi, ktorá mu je zverená. Biskupi ako nástupcovia apoštolov a členovia biskupského kolégia majú účasť na apoštolskej zodpovednosti za celú Cirkev a na poslaní celej Cirkvi pod autoritou rímskeho pápeža, nástupcu svätého Petra.

1595 Kňazi sú spojení s biskupmi v kňazskej hodnosti a zároveň od nich závisia pri vykonávaní svojich pastoračných úloh. Sú povolaní, aby boli starostlivými spolupracovníkmi biskupov; vytvárajú okolo svojho biskupa presbytérium, ktoré spolu s ním nesie zodpovednosť za partikulárnu cirkev. Od biskupa dostávajú na starosť určité farské spoločenstvo alebo určitú ekleziálnu službu.

1596 Diakoni sú služobníci vysvätení pre služobné úlohy v Cirkvi. Nedostávajú služobné kňazstvo, ale vysviacka im udeľuje dôležité úlohy v službe slova, Božieho kultu, pastoračnej správy a charitatívnej činnosti. Tieto úlohy majú plniť pod pastorálnou autoritou svojho biskupa.

1597 Sviatosť posvätného stavu sa udeľuje vkladaním rúk a po ňom nasledujúcou slávnostnou konsekračnou modlitbou, ktorou sa pre svätenca vyprosujú od Boha milosti Ducha Svätého potrebné na jeho službu. Vysviacka vtláča nezmazateľný sviatostný znak (charakter).

1598 Cirkev udeľuje sviatosť posvätného stavu iba pokrsteným mužom, ktorých schopnosti potrebné na vykonávanie posvätnej služby boli náležite uznané. Zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu, patrí cirkevnej vrchnosti.

1599 v Latinskej cirkvi sa sviatosť posvätného stavu v stupni kňazov (presbyterát) udeľuje spravidla len kandidátom, ktorí sú ochotní slobodne prijať celibát a verejne osvedčia svoju vôľu zachovávať ho z lásky k Božiemu kráľovstvu a k službe ľudom.

1600 Udeľovať sviatosť posvätného stavu v jeho troch stupňoch patrí biskupom.

7. článok

Sviatosť manželstva


1601 „Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí, povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“ [93]

I. Manželstvo v Božom pláne

1602 Sväté písmo sa začína stvorením muža a ženy na Boží obraz369 a podobu[94] a končí sa videním „Baránkovej svadby“ 796 (Zjv 19, 7. 9). Od svojho začiatku až do konca Písmo hovorí o manželstve a jeho „tajomstve“, o jeho ustanovení a o význame, ktorý mu dal Boh, o jeho pôvode a cieli, o rozličných spôsoboch jeho realizácie v priebehu dejín spásy, o jeho ťažkostiach vyplývajúcich z hriechu a o jeho obnovení „v Pánovi“ (1 Kor 7, 39) v novej zmluve Krista a Cirkvi. [95]

Manželstvo v poriadku stvorenia

1603 „Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky... ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi... Sám Boh je pôvodcom manželstva.“ [96] 371 Povolanie na manželstvo je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, ako vyšli zo Stvoriteľových rúk.2331 Manželstvo nie je čisto ľudská ustanovizeň, hoci v priebehu storočí prešlo početnými zmenami v rozličných kultúrach, sociálnych štruktúrach a duchovných postojoch. Pri týchto rozdielnostiach sa nemá zabúdať na spoločné a trvalé črty. Hoci sa dôstojnosť tejto ustanovizne neprejavuje všade s rovnakou jasnosťou, [97] predsa len vo všetkých kultúrach jestvuje určitý zmysel pre veľkosť manželského zväzku, lebo „blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti 2210 úzko súvisí s priaznivým stavom manželského a rodinného spoločenstva.“ [98]

1604 Boh, ktorý stvoril človeka z lásky, povolal ho aj k láske, ktorá je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, [99] 355 ktorý sám „je Láska“ (1 Jn 4, 8. 16). Keďže ho Boh stvoril ako muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka. V očiach Stvoriteľa je ona dobrá, veľmi dobrá. [100] A táto láska, ktorú Boh požehnáva, je určená, aby bola plodná a aby sa uskutočňovala v spoločnom diele ochrany stvorenia: „Boh ich požehnal a povedal im: ,Ploďte a množte sa a naplňte zem. Podmaňte si ju‘“ (Gn 1, 28).

1605 Sväté písmo tvrdí, že muž a žena sú stvorení372 jeden pre druhého: „Nie je dobre byť človekovi samému“ (Gn 2, 18). Žena, „telo z jeho tela“ (Gn 2, 23), t. j. jemu rovná a veľmi blízka, je mu daná Bohom ako „pomoc“ (Gn 2, 18), a tak predstavuje Boha, od ktorého prichádza pomoc.[101] „Preto muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a budú jedným telom“1614 (Gn 2, 24). Sám Pán Ježiš potvrdzuje, že to znamená trvalú jednotu životov obidvoch, keď pripomína, aký bol „od začiatku“ Stvoriteľov plán:[102] „A už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19, 6).

Manželstvo za vlády hriechu

1606 Každý človek skusuje zlo okolo seba a v sebe. Táto skúsenosť sa pociťuje aj vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nesvornosťou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a spormi, ktoré môžu viesť až k nenávisti a roztržke. Tento neporiadok sa môže prejavovať viac či menej vyhrotene a možno ho vo väčšej či menšej miere prekonať podľa kultúr, období a jednotlivcov. Zdá sa však, že má naozaj všeobecný ráz.

1607 Podľa viery tento neporiadok, ktorý s bolesťou konštatujeme, nepochádza z prirodzenosti muža a ženy 1849 ani z prirodzenej povahy ich vzťahov, ale z hriechu. Prvý hriech, zlom vo vzťahu s Bohom, má ako prvý následok zlom v prvotnom spoločenstve muža a ženy. 400 Ich vzťahy sa narušili vzájomnými obžalobami, [103] ich vzájomná príťažlivosti, ktorá je darom Stvoriteľa, [104] sa zmenila na vzťahy panovačnosti a žiadostivosti;[105] nádherné povolanie muža a ženy, aby boli plodnými, aby sa rozmnožovali a ovládli zem,[106] Sa zaťažilo bolesťami pôrodu a námahou pri zarábaní si na chlieb. [107]

1608 Napriek tomu poriadok stvorenia pretrváva, 55 hoci je ťažko narušený. Aby sa rany po hriechu vyliečili, muž a žena potrebujú pomoc milosti, ktorú im Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve nikdy neodoprel. [108] Bez tejto pomoci muž a žena nemôžu uskutočniť jednotu svojich životov, na ktorú ich Boh „na začiatku“ stvoril.

Manželstvo pod výchovným vplyvom Zákona

1609 Boh vo svojom milosrdenstve neopustil hriešneho človeka. 410 Utrpenia, ktoré nasledovali po hriechu, „bolesti pôrodu“ (Gn 3, 16) a práca „v pote tváre“ (Gn 3, 19) sú aj prostriedkami, ktoré obmedzujú zhubné následky hriechu. Po páde manželstvo pomáha prekonávať uzatváranie sa do seba, egoizmus, vyhľadávanie vlastného pôžitku a otvárať sa druhému, vzájomnej pomoci a darovaniu seba samého.

1610 Morálne svedomie, čo sa týka jednoty a nerozlučiteľnosti manželstva, sa vyvinulo pod výchovným pôsobením 1963
2387 starého Zákona. Mnohoženstvo patriarchov a kráľov sa ešte výslovne neodmieta. Ale Zákon daný Mojžišovi má za cieľ chrániť ženu pred svojvoľnou nadvládou muža, hoci podľa Pánových slov nesie aj stopy mužovej „tvrdosti srdca“, pre ktorú Mojžiš dovolil ženu prepustiť. [109]

1611 Tým, že proroci videli zmluvu Boha s Izraelom 219
2380 ako obraz výlučnej a vernej manželskej lásky, [110] pripravovali vedomie vyvoleného ľudu, aby hlbšie chápal jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva. [111]
2361
Knihy Rút a Tobiáš podávajú dojemné svedectvá o vznešenom chápaní manželstva a o vernosti a nežnosti manželov. V Piesni piesní Tradícia vždy videla jedinečné vyjadrenie ľudskej lásky, lebo je odbleskom Božej lásky, lásky „silnej ako smrť“, ktorú „ani prívaly vody nemôžu uhasiť“ (Pies 8, 6-7).

Manželstvo v Pánovi

1612 „Svadobná“ zmluva medzi Bohom a jeho ľudom Izraelom pripravila novú a večnú zmluvu, 521 v ktorej Boží Syn svojím vtelením a obetou svojho života určitým spôsobom zjednotil so sebou celé ľudstvo, ktoré spasil, [112] a tak pripravil „Baránkovu svadbu“ (Zjv 19, 7. 9).

1613 Na začiatku svojho verejného života Ježiš vykonal svoje prvé znamenie – na žiadosť svojej Matky – počas svadobnej hostiny. [113] Cirkev pripisuje veľkú dôležitosť Ježišovej prítomnosti na svadbe v Káne. Vidí v tom potvrdenie, že manželstvo je dobré, a predpoveď, že od tej chvíle bude manželstvo účinným znakom Kristovej prítomnosti.

1614 Ježiš vo svojom kázaní jednoznačne učil, 2336 aký je pôvodný význam zväzku muža a ženy, takého, aký ho chcel Stvoriteľ na začiatku. Dovolenie prepustiť vlastnú manželku, 2382 ktoré dal Mojžiš, bolo ústupkom pred tvrdosťou srdca. [114] Manželský zväzok muža a ženy je nerozlučiteľný. Uzavrel ho sám Boh: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19, 6).

1615 Toto jednoznačné naliehanie na nerozlučiteľnosť 2364 manželského zväzku mohlo vyvolávať rozpaky a zdať sa neuskutočniteľnou požiadavkou. [115] Ježiš však neuložil manželom neúnosné a príliš ťažké bremeno, [116] ťažšie ako Mojžišov zákon. Keďže prišiel znovu nastoliť prvotný poriadok stvorenia narušený hriechom, on sám dáva silu a milosť žiť manželstvo v novej dimenzii Božieho kráľovstva. Ak manželia budú nasledovať Krista, ak zaprú seba samých a vezmú na seba svoj kríž, [117] budú môcť „pochopiť“ [118] pôvodný zmysel manželstva a s Kristovou pomocou podľa neho žiť. Táto milosť kresťanského manželstva je ovocím Kristovho kríža,1642 ktorý je zdrojom celého kresťanského života.

1616 Naznačuje to apoštol Pavol, keď hovorí: „Muži, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5, 25-26). A hneď dodáva: „Preto muž zanechá otca a matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5, 31-32).

1617 Celý kresťanský život nesie znak lásky Krista a Cirkvi796 ako lásky ženícha a nevesty. Už krst, ktorý začleňuje do Božieho ľudu, je svadobným tajomstvom; je takpovediac svadobným kúpeľom, [119] ktorý predchádza svadobnú hostinu – Eucharistiu. Kresťanské manželstvo je zasa účinným znakom, sviatosťou zmluvy medzi Kristom a Cirkvou. Keďže manželstvo medzi pokrstenými naznačuje a udeľuje milosť, je pravou sviatosťou Novej zmluvy. [120]

Panenstvo pre Božie kráľovstvo

1618 Kristus je stredobodom celého kresťanského života. 2232 Spojenie s ním má prednosť pred všetkými ostatnými zväzkami, či už rodinnými, alebo spoločenskými. [121] Už od začiatku boli v Cirkvi muži
a ženy, ktorí sa zriekli veľkého dobra manželstva, aby nasledovali „Baránka, kamkoľvek ide“1579 (Zjv 14, 4), aby sa starali o veci Pánove a usilovali sa mu páčiť [122] a aby išli v ústrety Ženíchovi, ktorý prichádza. [123] Sám Kristus pozval niektorých, aby ho nasledovali v tomto spôsobe života, ktorého je on vzorom:

„Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí“ (Mt 19, 12).

1619 Panenstvo pre nebeské kráľovstvo 922-924 je rozvinutím krstnej milosti, mocným znakom prednosti spojenia s Kristom a vrúcneho očakávania jeho návratu, znakom, ktorý aj pripomína, že manželstvo je skutočnosťou tohto sveta, ktorý sa pomíňa. [124]

1620 Oboje – sviatosť manželstva a panenstvo pre Božie kráľovstvo – pochádzajú od samého Pána. On im dáva zmysel a udeľuje im potrebnú milosť, aby sa žili v súlade s jeho vôľou. [125] 2349 Úcta k panenstvu pre Božie kráľovstvo [126] a kresťanský zmysel manželstva sú neoddeliteľné a navzájom sa podporujú:

„Kto zavrhuje manželstvo, umenšuje aj slávu panenstva. Kto ho chváli, robí ... panenstvo obdivuhodnejším. Lebo čo sa zdá dobré v porovnaní s horším, v skutočnosti nie je veľmi dobré; čo však je lepšie ako to, čo všetci považujú za dobro, je zvrchované dobro.“ [127]

II. Slávenie sviatosti manželstva

1621 V latinskom obrade sa sviatosť manželstva medzi dvoma veriacimi katolíkmi normálne slávi počas svätej omše vzhľadom na to, že všetky sviatosti sú späté s Kristovým veľkonočným tajomstvom. [128] 1323 V Eucharistii sa uskutočňuje pamiatka Novej zmluvy, ktorou sa Kristus navždy spojil s Cirkvou, svojou milovanou nevestou, za ktorú vydal seba samého. [129] Je teda vhodné, aby manželia spečatili svoj súhlas dať sa jeden druhému obetou svojich životov tým, že ju spoja s obetou Krista za svoju Cirkev, 1368 sprítomnenou v eucharistickej obete, a prijmú Eucharistiu, aby účasťou na tom istom Kristovom tele a na tej istej Kristovej krvi boli „jedno telo“ v Kristovi. [130]

1622 “Ako sviatostný úkon posvätenia, slávenie manželstva – včlenené do liturgie... – má byť samo osebe platné, dôstojné a plodné.“ [131] Je teda potrebné, aby sa budúci manželia pripravili na slávenie svojho manželstva prijatím sviatosti pokánia. 1422

1623 Podľa latinskej tradície si manželia ako vysluhovatelia Kristovej milosti navzájom udeľujú sviatosť manželstva tým, že pred Cirkvou vyjadria svoj súhlas. V tradíciách Východných cirkví sú svedkami prejavenia vzájomného súhlasu manželov biskupi alebo kňazi, [132] ale pre platnosť manželstva je potrebné aj ich požehnanie. [133]

1624 Rôzne liturgie sú bohaté na modlitby požehnania a epiklézy (vzývania), v ktorých sa od Boha vyprosuje jeho milosť a požehnanie pre novomanželov, najmä pre nevestu. V epikléze tejto sviatosti manželia dostávajú Ducha Svätého ako spoločenstvo lásky 736 Krista a Cirkvi. [134] Duch Svätý je pečaťou ich zmluvy, stále prístupným prameňom ich lásky a silou, ktorou sa bude obnovovať ich vernosť.

III. Manželský súhlas

1625 Hlavnými účastníkmi manželskej zmluvy sú muž a žena, pokrstení a slobodní uzavrieť manželstvo, 1734 ktorí slobodne vyjadria svoj súhlas. „Byť slobodným“ znamená:
nepodliehať prinúteniu;
nemať prekážky zo strany prirodzeného alebo cirkevného zákona.

1626 Cirkev považuje výmenu súhlasu medzi manželmi 2201 za nevyhnutný prvok, ktorý „dáva vznik manželstvu“. [135] Ak súhlas chýba, manželstvo nejestvuje.

1627 Súhlas spočíva v „ľudskom úkone, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú“: [136] „Beriem si teba... za manželku.“ – „Beriem si teba... za manžela.“ [137] Tento súhlas, ktorý manželov vzájomne viaže, nachádza svoje zavŕšenie v tom, že sa dvaja stávajú „jedným telom“ (Gn 2, 24). [138]

1628 Súhlas má byť úkonom vôle každej zo zmluvných strán, bez nátlaku alebo veľkého strachu vyvolaného zvonku. [139] 1735 Takýto súhlas nemôže nahradiť nijaká ľudská moc. [140] Ak táto sloboda chýba, manželstvo je neplatné.

1629 Z tohto dôvodu (alebo z iných dôvodov, ktoré robia manželstvo neplatným a neuskutočneným od začiatku [141] ) Cirkev môže po preskúmaní prípadu kompetentným cirkevným súdom vyhlásiť „nulitu manželstva“ (nullitas matrimonii), to značí vyhlásiť, že manželstvo nikdy nejestvovalo. V tomto prípade sa zmluvné strany môžu zosobášiť, ale sú povinné plniť prirodzené záväzky vyplývajúce z predchádzajúceho spojenia.[142]

1630 Kňaz (alebo diakon), ktorý asistuje pri slávení manželstva, prijíma v mene Cirkvi súhlas manželov a udeľuje im požehnanie Cirkvi. Prítomnosť služobníka Cirkvi (ako aj svedkov) vyjadruje viditeľným spôsobom, že manželstvo je ekleziálnou skutočnosťou.

1631 Z tohto dôvodu Cirkev normálne vyžaduje od svojich veriacich cirkevnú formu uzavretia manželstva.[143] Viacero dôvodov prispieva na vysvetlenie tohto rozhodnutia:
sviatostné manželstvo je liturgický úkon. 1069 Preto je vhodné, aby sa slávilo vo verejnej liturgii Cirkvi;
manželstvo uvádza do cirkevného stavu 1537 (ordo), vytvára práva a povinnosti v Cirkvi medzi manželmi a voči deťom;
pretože manželstvo je životným stavom v Cirkvi, je potrebné, aby bola istota o uzavretí manželstva (odtiaľ povinnosť mať svedkov);
verejný ráz súhlasu chráni manželský súhlas, 2365 keď raz bol daný, a pomáha zostať mu verným.

1632 Aby súhlas manželov bol slobodným a zodpovedným úkonom a manželská zmluva mala pevné a trváce ľudské a kresťanské základy, príprava na manželstvo je nanajvýš dôležitá.

Prvoradou cestou tejto prípravy 2206 je príklad a poučenie rodičov a rodín.

Duchovní pastieri a kresťanské spoločenstvo ako „Božia rodina“ majú nenahraditeľnú úlohu pri odovzdávaní ľudských a kresťanských hodnôt manželstva a rodiny, [144] a to tým viac, že v súčasnosti mnoho mladých ľudí skusuje následky rozbitých rodín, ktoré túto prípravu už dostačujúco nezabezpečujú:

„Mladých treba predovšetkým v samej rodine vhodne a včas poučiť o vznešenosti, poslaní a prejavoch manželskej lásky, aby vychovaní v úcte k čistote mohli prejsť v primeranom veku od čestného zasnúbenia do manželstva.“ [145] 2350

Miešané manželstvá a rozdielnosť kultu

1633 V mnohých krajinách sa veľmi často vyskytujú prípady miešaného manželstva (medzi katolíkom a pokrsteným nekatolíkom). Táto skutočnosť vyžaduje osobitnú pozornosť manželov a duchovných pastierov. Prípad manželstiev s rozdielnosťou kultu (medzi katolíckym partnerom a nepokrsteným partnerom) si vyžaduje ešte väčšiu opatrnosť.

1634 Rozdielnosť vierovyznania medzi manželmi nie je pre manželstvo neprekonateľnou prekážkou, ak sa im podarí dať dovedna to, čo každý z nich dostal vo svojom spoločenstve, a naučiť sa jeden od druhého spôsob, ako každý z nich žije svoju vernosť Kristovi. Neslobodno však podceňovať ani ťažkosti miešaných manželstiev. Vyplývajú z toho, že odlúčenie kresťanov ešte nie je prekonané. Manželia sa vystavujú nebezpečenstvu, že budú pociťovať drámu rozdelenia kresťanov v samom lone svojej rodiny. Rozdielnosť kultu817 môže tieto ťažkosti ešte zväčšiť. Rozdielnosti týkajúce sa viery, samo chápanie manželstva, ale aj odlišné náboženské mentality môžu byť v manželstve zdrojom napätí najmä pri výchove detí. Vtedy sa môže vynoriť pokušenie náboženskej ľahostajnosti.

1635 Podľa práva platného v Latinskej cirkvi miešané manželstvo, aby bolo dovolené, potrebuje výslovné povolenie cirkevnej vrchnosti.[146] V prípade rozdielnosti kultu sa pre platnosť manželstva vyžaduje výslovný dišpenz od prekážky. [147] Toto povolenie alebo tento dišpenz predpokladá, že obidve stránky poznajú a nevylučujú ciele a podstatné vlastnosti manželstva, ako aj to, že katolícka stránka potvrdí záväzky – s ktorými treba oboznámiť aj nekatolícku stránku – zachovať svoju vieru a zabezpečiť krst a výchovu detí v Katolíckej cirkvi. [148]

1636 Vďaka ekumenickému dialógu 821 v mnohých krajinách, mohli zainteresované kresťanské spoločenstvá zorganizovať spoločnú pastoráciu miešaných manželstiev. Jej úlohou je pomáhať týmto manželským párom žiť ich osobitnú situáciu vo svetle viery. Má im aj pomáhať prekonávať napätia medzi povinnosťami manželov jedného voči druhému a voči ich cirkevným spoločenstvám. Má podporovať rozvoj toho, čo majú vo viere spoločné, a úctu voči tomu, čo ich rozdeľuje.

1637 V manželstvách s rozdielnosťou kultu má katolícky manželský partner osobitnú úlohu: „Lebo neveriaci muž sa posväcuje v žene a neveriaca žena sa posväcuje v bratovi“ (1 Kor 7, 14). Pre kresťanského manželského partnera a pre Cirkev je to veľká radosť, ak toto „posväcovanie“ vedie k slobodnému obráteniu druhého manželského partnera na kresťanskú vieru.[149] Úprimná manželská láska, pokorné a trpezlivé pestovanie rodinných čností a vytrvalá modlitba môžu pripraviť neveriaceho manželského partnera na to, aby prijal milosť obrátenia.

IV. Účinky sviatosti manželstva

1638 „Z platného manželstva vzniká medzi manželmi zväzok, ktorý je svojou prirodzenosťou trvalý a výlučný; okrem toho v kresťanskom manželstve sú manželia osobitnou sviatosťou posilnení a akoby posvätení na povinnosti a dôstojnosť svojho stavu“ [150]

Manželský zväzok

1639 Sám Boh spečaťuje súhlas, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú. [151] Z ich zmluvy „vzniká z Božieho rozhodnutia trvalá ustanovizeň, a to aj pred spoločnosťou“. [152] Zmluva manželov je začlenená do zmluvy Boha s ľuďmi: „Pravá manželská láska je zapojená do Božej lásky.“ [153]

1640 Manželský zväzok ustanovil teda sám Boh, takže platne uzavreté a manželským úkonom zavŕšené manželstvo (matrimonium ratum et consummatum) medzi pokrstenými nemôže byť nikdy rozviazané. Tento zväzok, vyplývajúci zo slobodného ľudského činu manželov a zo zavŕšenia manželstva, je neodvolateľnou skutočnosťou2365 a dáva vznik zmluve zaručenej vernosťou Boha. Cirkev nemá moc
vysloviť sa proti tomuto ustanoveniu Božej múdrosti. [154]
Milosť sviatosti manželstva

1641 „Kresťanskí manželia... majú vo svojom životnom stave a položení svoj vlastný dar v Božom ľude.“ [155] Táto milosť vlastná sviatosti manželstva je určená na zdokonaľovanie lásky manželov a na posilňovanie ich nerozlučiteľnej jednoty. Touto milosťou „si v manželskom živote, ako aj v prijatí a výchove detí navzájom pomáhajú k svätosti“. [156]

1642 Prameňom tejto milosti je Kristus. 615 „Lebo ako kedysi Boh vyšiel v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti, tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Cirkvi ide kresťanským manželom v ústrety
796 sviatosťou
manželstva“ [157] Zostáva s nimi, dáva im silu vziať na seba svoj kríž a nasledovať ho, znovu povstať po svojich pádoch, navzájom si odpúšťať, vzájomne si niesť bremená[158] podriaďovať sa jeden druhému „v bázni pred Kristom“ (Ef 5, 21) a milovať sa nadprirodzenou nežnou a plodnou láskou. V radostiach ich lásky a ich rodinného života im Kristus už na tomto svete dáva vopred okúsiť Baránkovu svadobnú hostinu:

„Ako by sme mohli opísať šťastie takého manželstva, ktoré Cirkev spája, obeta posilňuje, požehnanie spečaťuje, anjeli ohlasujú a Otec schvaľuje?... Aké jarmo to majú dvaja veriaci spojení jedinou nádejou, jedinou túžbou, rovnakým spôsobom života a tou istou podriadenosťou! Obaja sú deti jedného Otca, obaja sú spolusluhovia. Nijaký rozdiel ducha ani tela, ale naozaj dvaja v jednom tele. Kde je jedno telo, je [aj] jeden duch.“ [159]

V. Dobrá a požiadavky manželskej lásky

1643 „Manželská láska má v sebe úplnosť,2361 v ktorej majú miesto všetky zložky [ľudskej] osoby: požiadavky tela a pudu, sily zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k čo najhlbšej osobnej jednote, ktorá ponad spojenie v jednom tele vedie k tomu, aby vytvorila jedno srdce a jednu dušu; vyžaduje nerozlučiteľnosť a vernosť v definitívnom vzájomnom sebadarovaní a otvára sa pre plodnosť. Slovom, ide tu o normálne charakteristické vlastnosti každej prirodzenej manželskej lásky, ale s novým významom, ktorý ich nielen očisťuje a upevňuje, ale aj povznáša natoľko, že sa stávajú vyjadrením čisto kresťanských hodnôt.“ [160]

Jednota a nerozlučiteľnosť manželstva

1644 Láska manželov samou svojou povahou vyžaduje jednotu a nerozlučiteľnosť spoločenstva ich osôb, ktoré zahŕňa celý ich život: „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19, 6). [161] Manželia „sú povolaní neprestajne rásť vo svojom spoločenstve každodennou vernosťou manželskému sľubu úplného vzájomného sebadarovania“. [162] Toto ľudské spoločenstvo je upevnené, očistené a zavŕšené spoločenstvom v Ježišovi Kristovi, udelenom sviatosťou manželstva. Prehlbuje sa životom spoločnej viery a spoločne prijímanou Eucharistiou.

1645 „Jednota manželstva potvrdená Pánom369 je očividne zrejmá aj z rovnakej osobnej dôstojnosti ženy a muža, ktorú treba uznávať vo vzájomnej a úplnej láske.“[163] Polygamia (mnohoženstvo) je
v rozpore s touto rovnakou dôstojnosťou a manželskou láskou, ktorá je jediná a výlučná.[164]
Vernosť manželskej lásky 2364-2365

1646 Manželská láska samou svojou povahou vyžaduje od manželov neporušiteľnú vernosť. Vyplýva to z daru seba samých, ktorým sa manželia odovzdávajú jeden druhému. Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia“. „Toto dôverné spojenie, čiže vzájomné darovanie dvoch osôb, ako aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a dôrazne požadujú ich nerozlučiteľnú jednotu.“[165]

1647 Najhlbším dôvodom je vernosť Boha svojej zmluve a vernosť Krista svojej Cirkvi. Sviatosť manželstva robí manželov schopnými, aby túto vernosť predstavovali a vydávali o nej svedectvo. Sviatosťou nadobúda nerozlučiteľnosť manželstva nový a hlbší význam.

1648 Môže sa zdať ťažké, ba dokonca nemožné spojiť sa na celý život s jednou osobou. Preto je veľmi dôležité ohlasovať dobrú zvesť, že Boh nás miluje definitívnou a neodvolateľnou láskou, že manželia majú účasť na tejto láske, ktorá ich vedie a posilňuje, a že svojou vernosťou môžu byť svedkami vernej Božej lásky. Manželia, ktorí s pomocou Božej milosti vydávajú takéto svedectvo, často vo veľmi ťažkých podmienkach,točňuje spásu sám Kristus, nehodnosť služobníka neprekáža, aby Kristus skrze neho pôsobil. [81] Svätý Augustín to dôrazne tvrdí:

„Pyšného služobníka treba priradiť k diablovi. Ale Kristov dar sa nepoškvrní; čo prúdi cez neho, je čisté, 1550 čo prechádza cez neho, prichádza číre do úrodnej pôdy... Lebo duchovná sila sviatosti je ako svetlo: tí, ktorých má osvietiť, prijímajú ho čisté, a ak prechádza cez nečistých, nepoškvrní sa.“ [82]


1649 Sú však situácie, v ktorých sa manželské spolužitie stáva z najrozličnejších dôvodov prakticky nemožným. V takýchto prípadoch Cirkev pripúšťa fyzickú rozluku 2383 manželov a koniec spolužitia. Pred Bohom však manželia neprestávajú byť manželom a manželkou; nemôžu uzavrieť nový zväzok. V takejto ťažkej situácii najlepším riešením by bolo zmierenie, ak je to možné. Kresťanské spoločenstvo je povolané pomáhať týmto osobám, aby kresťansky prežívali svoju situáciu verní svojmu manželskému zväzku, ktorý ostáva nerozlučiteľný.[167]

1650 Dnes je v mnohých krajinách veľký počet katolíkov, ktorí sa uchyľujú k rozvodu2384 podľa občianskych zákonov a civilne uzatvárajú nový zväzok. Cirkev, verná slovám Ježiša Krista („Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží“: Mk 10, 11-12), je presvedčená, že nemôže uznať nový zväzok za platný, ak je platné prvé manželstvo. Ak sa rozvedení zosobášili civilne, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne porušuje Boží zákon. Preto nemôžu pristupovať k prijímaniu Eucharistie, kým táto situácia trvá. Z toho istého dôvodu nemôžu vykonávať v Cirkvi isté zodpovedné funkcie. Zmierenie sviatosťou pokánia sa môže udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znak zmluvy a vernosti Kristovi, a zaväzujú sa žiť v úplnej zdržanlivosti.

1651 Voči kresťanom, ktorí žijú v takejto situácii a ktorí si často zachovajú vieru a želajú si kresťansky vychovávať svoje deti, kňazi a celé spoločenstvo majú prejavovať pozornú starostlivosť, aby sa nepovažovali akoby za odlúčených od Cirkvi, na ktorej živote sa ako pokrstení môžu a majú zúčastňovať

„Treba ich... povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a podporovali podujatia spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a konali skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť.“ [168]
Otvorenosť pre plodnosť 2366-2367

1652 „Samotná manželská ustanovizeň a manželská láska sú svojou prirodzenou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva372 a tým dosahujú akoby svoju korunu.“ [169]

„Deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov. Sám Boh, ktorý povedal: ,Nie je dobre byť človeku samému‘ (Gn 2, 18) a ktorý ,od začiatku stvoril človeka ako muža a ženu‘ (Mt 19, 4), chcejúc mu dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, požehnal muža a ženu a povedal: ,Ploďte a množte sa‘ (Gn 1, 28). Preto pravé pestovanie manželskej lásky a celý z nej pochádzajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smerujú k tomu, aby manželia boli ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu.“ [170]

1653 Plodnosť manželskej lásky sa rozširuje aj na ovocie mravného, duchovného a nadprirodzeného života, ktorý rodičia odovzdávajú svojim deťom výchovou. Rodičia sú prvými a hlavnými vychovávateľmi svojich detí. [171] V tomto zmysle je základnou úlohou manželstva a rodiny2231 byť v službe života. [172]

1654 Manželia, ktorým Boh nedoprial mať deti, môžu i napriek tomu viesť zmysluplný manželský život z hľadiska ľudského i kresťanského. Ich manželstvo môže vynikať plodnosťou lásky, pohostinnosti a obetavosti.

VI. Domáca cirkev

1655 Kristus sa chcel narodiť a vyrásť v kruhu svätej rodiny Jozefa a Márie. Cirkev je v skutočnosti „Božia rodina“. 759 Jadro Cirkvi už od jej začiatkov tvorili často tí, čo uverili „s celým svojím domom.“ [173] Keď sa obrátili, túžili po tom, aby aj „celý ich dom“ bol spasený. [174] Tieto rodiny, ktoré sa stali veriacimi, boli malými ostrovmi kresťanského života v neveriacom svete.

1656 V súčasnom svete, ktorý je viere často cudzí, ba až nepriateľský, majú kresťanské rodiny prvoradý význam ako ohniská živej a žiarivej viery. Preto Druhý vatikánsky koncil nazýva rodinu starobylým názvom Ecclesia domestica („domáca cirkev“). [175] 2204 V kruhu rodiny „majú byť rodičia slovom a príkladom prvými hlásateľmi viery pre svoje deti a majú pestovať povolanie vlastné každému z nich a s osobitnou starostlivosťou povolanie duchovné“. [176]

1657 V rodine sa veľmi jasne uplatňuje aj krstné kňazstvo 1268 otca, matky, detí a všetkých členov rodiny „prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou“. [177] Rodina je tak prvou školou kresťanského života 2214-2231 a „školou plnšej ľudskosti“. [178] Tu sa človek učí trpezlivosti a radosti z práce, bratskej láske, veľkodušnému a opätovnému odpúšťaniu a najmä uctievaniu Boha modlitbou a obetou svojho života.

1658 Treba ešte spomenúť niektoré osoby, ktoré sú pre konkrétne podmienky, v ktorých musia žiť – a často bez toho, žeby to boli chceli –, osobitne blízke Ježišovmu srdcu, a preto si zasluhujú lásku a pozornú starostlivosť Cirkvi a najmä duchovných pastierov. Je to veľký počet slobodných osôb. Mnohé z nich ostávajú bez ľudskej rodiny, často z dôvodov svojej chudoby. Sú medzi nimi aj takí, čo prežívajú svoju situáciu v duchu blahoslavenstiev a prípadne slúžia Bohu a blížnemu. 2231 Týmto všetkým treba otvoriť dvere rodín, „domácich cirkví“, i dvere veľkej rodiny, ktorou je Cirkev.
2233 „Nik nie je na tomto svete bez rodiny. Cirkev je domovom a rodinou pre všetkých, najmä pre tých, čo sa ,namáhajú a sú preťažení‘ (Mt 1 l, 28).“ [179]

Zhrnutie

1659 Svätý Pavol hovorí: „Muži, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miloval Cirkev... Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5, 25. 32).

1660 Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou dôverné spoločenstvo života a lásky, ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi. Svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí. Manželskú zmluvu medzi pokrstenými Kristus Pán povýšil na hodnosť sviatosti. [180]

1661 Sviatosť manželstva je znakom spojenia Krista a Cirkvi. Dáva manželom milosť milovať sa láskou, akou Kristus miloval svoju Cirkev; takto milosť sviatosti zdokonaľuje ľudskú lásku manželov, posilňuje ich nerozlučiteľnú jednotu a posväcuje ich na ceste do večného života. [181]

1662 Manželstvo sa zakladá na súhlase manželov, t. j. na vôli vzájomne a definitívne sa darovať s cieľom žiť podľa zmluvy vernej a plodnej lásky.

1663 Pretože manželstvo zaraďuje manželov do verejného životného stavu v Cirkvi, je potrebné, aby jeho slávenie bolo verejné, v rámci liturgického slávenia, pred kňazom (alebo pred kvalifikovaným svedkom Cirkvi), pred svedkami a zhromaždením veriacich.

1664 Jednota, nerozlučiteľnosť a otvorenosť pre plodnosť sú pre manželstvo podstatné. Polygamia (mnohoženstvo) je nezlučiteľná s jednotou manželstva. Rozvod rozlučuje, čo Boh spojil. Odmietnutie plodnosti zbavuje manželský život jeho „najvzácnejšieho daru“, ktorým je dieťa. [182]

1665 Nové manželstvo rozvedených, kým žije legitímny manželský partner, porušuje Boží plán a zákon, ako ich učil Kristus. Rozvedení, ktorí uzavreli nový zväzok nie sú odlúčení od Cirkvi, ale nemôžu prijímať Eucharistiu. Majú viesť svoj kresťanský život najmä tým, že vychovávajú svoje deti vo viere.

1666 Kresťanská rodina je miesto, kde deti dostávajú prvé ohlasovanie viery. Preto sa rodina právom volá „domáca cirkev“, spoločenstvo milosti a modlitby, škola ľudských čností a kresťanskej lásky.

Štvrtá kapitola

Ostatné liturgické slávenia
1. článok

Sväteniny

1667 „Svätá matka Cirkev ustanovila aj sväteniny. Sú to posvätné znaky, ktorými sa, určitým napodobnením sviatostí, naznačujú a na orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky. Sväteniny pripravujú ľudí na prijatie hlavného účinku sviatostí a posväcujú rozličné okolnosti života.“ [1]

Charakteristické črty svätenín

1668 Cirkev ustanovila sväteniny na posvätenie niektorých cirkevných služieb, niektorých životných stavov, najrozličnejších okolností kresťanského života, ako aj používania vecí, ktoré sú užitočné pre človeka. Podľa pastoračných rozhodnutí biskupov sväteniny môžu zodpovedať aj potrebám, kultúre a dejinám kresťanského ľudu istého kraja alebo obdobia. Obsahujú vždy modlitbu, ktorú často sprevádza stanovený znak, 699
2157 ako je vkladanie ruky, znak kríža a pokropenie požehnanou (svätenou) vodou (pripomínajúcou krst).

1669 Sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva: 784 každý pokrstený je povolaný, aby bol „požehnaním“ [2] a aby požehnával.[3] Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. [4]
2626 Čím viac sa požehnanie týka ekléziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom (biskupom, kňazom alebo diakonom). [5]

1670 Sväteniny neudeľujú milosť Ducha Svätého 1128 na spôsob sviatostí, ale modlitbou Cirkvi pripravujú na prijatie milosti
2001 a uspôsobujú na spoluprácu s ňou. „Pre dobre disponovaných veriacich takmer všetky udalosti života sú posväcované Božou milosťou vyvierajúcou z Kristovho veľkonočného tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, z ktorého čerpajú svoju účinnosť všetky sviatosti a sväteniny. A takmer každé správne používanie hmotných vecí sa dá zamerať na posvätenie človeka a oslavu Boha“[6]

Rozličné formy svätenín

1671 Medzi sväteniny patria predovšetkým požehnania 1078 (osôb, jedla, predmetov, miest). Každé požehnanie je oslavou Boha a prosbou o jeho dary. Kresťania sú v Kristovi požehnaní Bohom Otcom „všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1, 3). Preto Cirkev udeľuje požehnanie, vzývajúc Ježišovo meno, pričom zvyčajne robí svätý znak Kristovho kríža.

1672 Niektoré požehnania majú trvalý dosah, lebo ich účinok je v tom, že zasväcujú osoby Bohu a vyhradzujú predmety a miesta na liturgické účely. Medzi požehnania, ktoré sú určené osobám – nesmú sa zamieňať so sviatostnou vysviackou – patrí požehnanie opáta alebo opátky kláštora,923 zasvätenie panien a vdov, obrad rehoľnej profesie a požehnania pre niektoré cirkevné služby 925
903 (lektori, akolyti, katechéti a pod.). Ako príklad požehnaní, ktoré sa týkajú predmetov, možno uviesť obrad posvätenia alebo požehnania chrámu alebo oltára, požehnanie posvätných olejov, liturgických nádob a rúch, zvonov atď.

1673 Keď Cirkev verejne a s autoritou žiada v mene Ježiša Krista, aby niektorá osoba alebo nejaký predmet boli chránené proti vplyvu zlého ducha 395 a vymanené z jeho moci, hovorí sa o exorcizme.
550 Ježiš ho vykonával[7] a od neho má Cirkev moc a poslanie vyháňať diablov. [8] V jednoduchej forme sa exorcizmus vykonáva pri slávení krstu. Slávnostný, tzv. „veľký exorcizmus“1237 môže vykonávať len kňaz, a to s dovolením biskupa. Treba pri tom postupovať rozvážne a prísne zachovávať predpisy stanovené Cirkvou. [9] Cieľom exorcizmu je vyhnať zlých duchov alebo oslobodiť od diabolského vplyvu, a to duchovnou autoritou, ktorú Ježiš zveril svojej Cirkvi. Veľmi odlišný je prípad chorôb, najmä psychických, ktorých liečenie patrí do oblasti lekárskej vedy. Preto skôr než by sa vykonal exorcizmus, je dôležité presvedčiť sa, že ide o prítomnosť zlého ducha, a nie o dajakú chorobu.

Ľudová nábožnosť

1674 Katechéza má brať do úvahy nielen liturgiu sviatostí a svätenín, ale aj formy zbožnosti veriacich a ľudovú nábožnosť. Náboženské cítenie kresťanského ľudu si vždy našlo prejav v rozmanitých formách zbožnosti,2688 ktoré obklopujú sviatostný život Cirkvi, ako je uctievanie relikvií, návštevy svätýň, púte, procesie, krížová cesta, náboženské tance, ruženec, medaily atď. [10]
2669
2678

1675 Tieto prejavy sú predĺžením liturgického života Cirkvi, ale ho nenahrádzajú. „Tieto pobožnosti treba s ohľadom na liturgické obdobia usporiadať tak, aby boli v súlade s posvätnou liturgiou, aby sa od nej istým spôsobom odvodzovali a k nej privádzali ľud, lebo liturgia ich svojou povahou veľmi prevyšuje.“[11]

1676 Je potrebná pastoračná rozvážnosť, aby sa udržiavala a podporovala ľudová nábožnosť a, ak treba, aby sa očistilo a napravilo náboženské cítenie, ktoré stojí v pozadí týchto pobožností, a aby sa prehlbovalo poznanie Kristovho tajomstva. Vykonávanie pobožností je podriadené starostlivosti a úsudku biskupov 426 a všeobecným cirkevným predpisom.[12]

„Ľudová nábožnosť je vo svojom jadre súhrnom hodnôt, ktorý s kresťanskou múdrosťou odpovedá na veľké existenčné otázky. Katolícka ľudová múdrosť má schopnosť životnej syntézy. Takto tvorivo spája božské a ľudské, Ježiša Krista a Pannu Máriu, ducha a telo, spoločenstvo a ustanovizeň, osobu a komunitu, vieru a vlasť rozum a cit. Táto múdrosť je kresťanským humanizmom, ktorý radikálne dosviedča dôstojnosť každej osoby ako Božieho dieťaťa, vytvára základné bratstvo, učí stretávať sa s prírodou, chápať prácu a poskytuje dôvody na radosť a dobrú náladu, a to aj uprostred veľmi tvrdého života. Táto múdrosť je aj pre ľud základným kritériom rozlišovania, evanjeliovým cítením, ktorým spontánne chápe, kedy sa v Cirkvi slúži evanjeliu a kedy sa ono vyprázdňuje a zadúša inými záujmami.“ [13]

Zhrnutie

1677 Sväteninami sa volajú Cirkvou stanovené posvätné znaky, ktorých cieľom je pripraviť ľudí na prijatie ovocia sviatostí a posväcovať rozličné situácie života.

1678 Medzi sväteninami majú dôležité miesto požehnania. Sú oslavou Boha za jeho diela a dary a súčasne orodovaním Cirkvi, aby ľudia mohli používať Božie dary v duchu evanjelia.

1679 Kresťanský život sa okrem liturgie živí rozmanitými formami ľudovej nábožnosti, zakorenenými v rozličných kultúrach. Cirkev podporuje formy ľudovej nábožnosti, ktoré vyjadrujú evanjeliové cítenie i ľudskú múdrosť a obohacujú kresťanský život, ale zároveň sa stará o to, aby ich osvecovala svetlom viery.

2. článok

Kresťanský pohreb


1680 Všetky sviatosti 1525 a predovšetkým sviatosti uvádzania do kresťanského života majú za cieľ poslednú Veľkú noc Božieho dieťaťa, ktorá ho cez smrť uvedie do života v Kráľovstve. Vtedy sa naplní, čo kresťan vyznával vo viere a nádeji: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku.“[14]

I. Posledná Veľká noc kresťana

1681 Kresťanský zmysel smrti 1010-1014 sa stáva zjavným vo svetle veľkonočného tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, v ktorom spočíva naša jediná nádej. Kresťan, ktorý umiera v Kristovi Ježišovi, sa vzdiali z tela a býva u Pána. [15]

1682 Dňom smrti sa pre kresťana začína na konci jeho sviatostného života dovŕšenie jeho znovuzrodenia, ktoré sa začalo v krste, konečné „pripodobnenie“ „obrazu Syna“, udelené pomazaním Ducha Svätého, a účasť na hostine Kráľovstva, ktorá bola anticipovaná v Eucharistii, hoci ešte potrebuje posledné očistenia, aby si mohol obliecť svadobné rúcho.

1683 Cirkev, ktorá ako matka 1020 sviatostne nosila kresťana vo svojom lone počas jeho pozemského putovania, sprevádza ho aj na konci jeho cesty, aby ho odovzdala „do Otcových rúk“.
627 V Kristovi obetuje Otcovi dieťa jeho milosti a v nádeji ukladá do zeme semeno tela, ktoré vstane v sláve. [16] Toto obetovanie sa plne slávi v eucharistickej obete; požehnania pred jej slávením a po ňom sú sväteniny.

II. Slávenie pohrebu

1684 Kresťanský pohreb je liturgickým slávením Cirkvi. Služba Cirkvi tu má za cieľ jednak vyjadriť účinné spoločenstvo so zosnulým a jednak umožniť na ňom účasť spoločenstvu zídenému na pohrebe a ohlasovať mu večný život.

1685 Rozličné pohrebné obrady vyjadrujú veľkonočný ráz kresťanskej smrti a zodpovedajú situáciám a tradíciám jednotlivých krajín, aj čo sa týka liturgickej farby. [17]

1686 Pohrebné obrady (Ordo exsequiarum) rímskej liturgie predkladajú tri druhy slávenia pohrebu zodpovedajúce trom miestam, na ktorých sa pohreb koná (dom, kostol, cintorín), a dôležitosti, akú mu pripisuje rodina, miestne zvyky, kultúra a ľudová nábožnosť. Konečne, priebeh pohrebných obradov je spoločný všetkým liturgickým tradíciám. Obsahuje štyri základné časti:

1687 Privítanie spoločenstva. Slávenie sa začína pozdravom viery. Príbuzní zosnulého sa privítajú slovami „útechy“ (v zmysle Nového zákona: sily Ducha Svätého v nádeji [18] ). Modliace sa spoločenstvo, ktoré sa zhromaždilo, očakáva tiež „slová večného života“. Smrť jedného člena spoločenstva (alebo výročie smrti, či siedmy alebo tridsiaty deň po smrti) je udalosť, ktorá má presahovať perspektívy „tohto sveta“ a pritiahnuť veriacich do opravdivých perspektív viery vo vzkrieseného Krista.

1688 Liturgia slova počas pohrebu vyžaduje pozornejšiu prípravu aj preto, lebo v zídenom zhromaždení môžu byť veriaci, ktorí sa zriedka zúčastňujú na liturgii, a priatelia zosnulého, ktorí nie sú kresťanmi. Najmä homília sa má vyhýbať forme a štýlu pohrebnej chváloreči [19] a má objasniť tajomstvo kresťanskej smrti vo svetle vzkrieseného Krista.

1689 Eucharistická obeta.1371 Ak sa slávenie pohrebu koná v kostole, Eucharistia je srdcom veľkonočnej skutočnosti kresťanskej smrti. [20] Vtedy Cirkev vyjadruje svoje účinné spoločenstvo so zosnulým: prináša Otcovi v Duchu Svätom obetu Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a prosí ho, aby jeho dieťa bolo očistené od svojich hriechov a ich následkov a bolo pripustené k veľkonočnej plnosti hostiny Kráľovstva.[21] Takto slávenou Eucharistiou sa spoločenstvo veriacich a osobitne rodina zosnulého učí žiť v spoločenstve s tým, „ktorý usnul v Pánovi“, 958 a to tak, že prijíma Kristovo telo, ktorého je on živým údom, a potom sa za neho a s ním modlí.

1690 Posledným rozlúčením (posledným zbohom – „s Bohom“) odporúča Cirkev zosnulého Bohu. Je to „posledné... rozlúčenie, pri ktorom kresťanské spoločenstvo pozdravuje svojho člena, prv než sa jeho telo vynesie alebo pochová“.[22] 2300 Byzantská tradícia to vyjadruje bozkom na rozlúčku zosnulému:

Tento záverečný pozdrav „sa spieva preto, že odišli z tohto života a odlúčili sa od neho, ale aj preto, že jestvuje spoločenstvo a zjednotenie, lebo smrťou vôbec nebudeme odlúčení jedni od druhých. Veď všetci ideme tou istou cestou a zaujmeme to isté miesto a nikdy nebudeme od seba odlúčení, lebo budeme žiť pre Krista. Aj teraz sme spojení s Kristom, kráčajúc k nemu... Všetci veriaci budeme spolu s Kristom.“ [23]

Tretia časť

Život v Kristovi


1691 „Kresťan, poznaj svoju dôstojnosť, a keďže si dostal účasť na Božej prirodzenosti, nevracaj sa nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Pamätaj, akej Hlavy a akého tela si údom. 790 Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnôt a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva.“ [1]

1692 Vyznanie viery vyjadrilo veľkosť darov, ktoré Boh udelil človekovi v diele stvorenia a ešte viac vykúpením a posvätením. Čo viera vyznáva, to sviatosti udeľujú: kresťania sa sviatosťami, ktoré spôsobujú ich znovuzrodenie, stávajú „Božími deťmi“ (Jn 1, 12; 1 Jn 3, 1), „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Poznajúc vierou svoju novú dôstojnosť, sú povolaní žiť odteraz tak, „aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu“ (Flp 1, 27). Sviatosťami a modlitbou dostávajú Kristovu milosť a dary jeho Ducha, ktoré ich na to uschopňujú.

1693 Ježiš Kristus robil vždy to, čo sa páčilo Otcovi.[2] Stále žil v dokonalom spoločenstve s ním. Takisto aj jeho učeníci sú povolaní, aby žili pred tvárou Otca, „ktorý vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 6), a boli „dokonalí, ako je dokonalý... nebeský Otec“ (Mt 5, 48).

1694 Kresťania, včlenení krstom do Krista,[3] 1267 sú „mŕtvi hriechu“ a žijú „Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 11); tak majú účasť na živote Zmŕtvychvstalého.[4] Nasledujúc Krista a spojení s ním, [5] môžu napodobňovať „Boha ako milované deti“ a žiť „v láske“ (Ef 5, 1-2) tým, že prispôsobia svoje myšlienky, slová a skutky zmýšľaniu „Krista Ježiša“ (Flp 2, 5) a budú nasledovať jeho príklad.[6]

1695 „Ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1 Kor 6, 11), „posvätení“ a „povolaní k svätosti“ (1 Kor 1, 2) sa kresťania stali „chrámom Ducha Svätého“ (1 Kor 6, 19). Tento „Duch Syna“ ich učí modliť sa k Otcovi,[7] a keďže sa stal ich životom, pobáda ich konať[8] tak, aby činorodou láskou prinášali „ovocie Ducha“ (Gal 5, 22). Duch Svätý lieči rany hriechu a tým nás duchovne obnovuje „premenou zmýšľania“ (Ef 4, 23). Osvecuje nás a posilňuje, aby sme žili ako „synovia svetla“ (Ef 5, 8) v „dobrote, spravodlivosti a pravde“ (Ef 5, 9) vo všetkom.

1696 Kristova cesta „vedie do života“1970 (Mt 7, 14), opačná cesta „vedie do zatratenia“ (Mt 7, 13). [9] Evanjeliové podobenstvo o dvoch cestách má stále miesto v katechéze Cirkvi. Poukazuje na dôležitosť morálnych rozhodnutí pre našu spásu. „Sú dve cesty: jedna je cestou života, druhá cestou smrti; medzi nimi je však veľký rozdiel.“ [10]

1697 Pri katechéze je dôležité veľmi jasne vysvetliť, aká radostná je Kristova cesta a aké požiadavky kladie. [11] Katechéza o „novom živote“ (Rim 6, 4) v Kristovi má byť:
katechézou o Duchu Svätom,737nn. vnútornom Učiteľovi života podľa Krista, milom hosťovi a priateľovi, ktorý tento život podnecuje, riadi, napráva a posilňuje;
katechézou o milosti, 1938nn. lebo milosťou sme spasení a len s pomocou milosti môžu naše skutky prinášať ovocie pre večný život;
katechézou o blahoslavenstvách, 1716nn. lebo Kristova cesta je zhrnutá v blahoslavenstvách; ony sú jedinou cestou k večnému šťastiu, po ktorom túži srdce človeka;
katechézou o hriechu a odpustení, 1846nn. lebo keď človek neuzná, že je hriešnikom, nemôže poznať pravdu o sebe, ktorá je podmienkou správneho konania, a keby sa mu neponúklo odpustenie, nemohol
by túto pravdu zniesť;
katechézou o ľudských čnostiach, 1803nn. ktorá umožňuje pochopiť krásu a príťažlivosť správnych dispozícií konať dobro;
katechézou o kresťanských čnostiach viery, 1812nn. nádeje a lásky, ktorá sa veľkodušne inšpiruje príkladom svätých;
katechézou o dvojitom prikázaní lásky 2067 rozvinutom v Desatore;
katechézou ekleziálnou, 946nn. lebo kresťanský život môže rásť, rozvíjať sa a dávať sa len v mnohonásobnej výmene „duchovných dobier“ v „spoločenstve svätých“.

1698 Východiskom a cieľom tejto katechézy426 má byť vždy Ježiš Kristus, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). S pohľadom upretým vo viere na neho môžu veriaci v Krista dúfať, že on v nich uskutoční svoje prisľúbenia a že keď ho budú milovať láskou, akou ich miloval on, budú konať skutky, ktoré zodpovedajú ich dôstojnosti:

„Prosím ťa, uvažuj o tom, že náš Pán Ježiš Kristus je tvojou ozajstnou Hlavou a ty si jedným z jeho údov. On je pre teba to, čím je hlava pre údy. Všetko, čo je jeho, je tvoje: jeho duch, srdce, telo, duša a všetky schopnosti, ktoré máš používať, akoby boli tvoje vlastné, aby si slúžil Bohu, chválil ho, miloval a oslavoval. Ty si pre neho to, čím je úd pre hlavu. Preto on veľmi túži používať všetky tvoje schopnosti, akoby boli jeho, na službu a slávu svojmu Otcovi.“ [12]

„Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1, 21).

Prvý oddiel

Povolanie človeka: život v duchu

1699 Život v Duchu Svätom uskutočňuje povolanie človeka (prvá kapitola). Spočíva v láske k Bohu a v ľudskej solidarite (druhá kapitola). Je nám udelený nezaslúžene (z milosti) ako spása (tretia kapitola).

Prvá kapitola

Dôstojnosť ľudskej osoby

1700 Dôstojnosť ľudskej osoby má pôvod v stvorení človeka356 na Boží obraz a podobu (1. článok); uskutočňuje sa v jej povolaní k Božej blaženosti (2. článok). Je vlastnosťou človeka slobodne smerovať k tomuto zavŕšeniu (3. článok). Svojimi vedomými a dobrovoľnými činmi (4. článok) sa človek buď zameriava, alebo nezameriava na dobro prisľúbené Bohom a dosvedčované morálnym svedomím (5. článok). Ľudia budujú samých seba a vnútorne rastú: z celého svojho zmyslového a duchovného života utvárajú materiál svojho rastu (6. článok). S pomocou milosti rastú v čnosti (7. článok); vyhýbajú sa hriechu, 1439 a ak sa ho dopustili, odovzdávajú sa ako márnotratný syn[1] do milosrdenstva nášho nebeského Otca (8. článok). Tak dosahujú dokonalosť v láske.

1. článok

Človek, Boží obraz
1701 „Kristus... v samom zjavení tajomstva Otca359 a jeho lásky naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie.“ [2] V Kristovi, ktorý je „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15), [3] bol človek stvorený na „obraz a podobu“ Stvoriteľa. V Kristovi, Vykupiteľovi a Spasiteľovi, Boží obraz, deformovaný v človekovi prvým hriechom, bol obnovený vo svojej pôvodnej kráse a zošľachtený Božou milosťou. [4]

1702 Boží obraz je prítomný v každom človekovi. 1878 Žiari v spoločenstve osôb, ktoré je podobné jednote božských osôb medzi sebou (porov. druhú kapitolu).

1703 Ľudská osoba obdarená „duchovnou a nesmrteľnou dušou“ [5] 363 je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“. [6] Už od svojho počatia je určená pre večnú blaženosť.
2258

1704 Ľudská osoba má účasť na svetle a sile Božieho Ducha. Svojím rozumom je schopná pochopiť poriadok vecí 339 stanovený Stvoriteľom. Svojou vôľou je sama od seba schopná smerovať k svojmu pravému dobru. Nachádza svoju dokonalosť v tom, že hľadá a miluje pravdu a dobro. [7] 30

1705 Vďaka svojej duši a svojim duchovným schopnostiam rozumu a vôle je človek obdarený slobodou, 1730 ktorá je „vynikajúcim znakom Božieho obrazu“. [8]

1706 Svojím rozumom človek spoznáva Boží hlas, ktorý ho pobáda „konať dobré a chrániť sa zlého“.[9] Každý človek je povinný riadiť sa týmto zákonom, ktorý sa ozýva vo svedomí a spĺňa sa v láske k Bohu 1776 a blížnemu. Mravný život svedčí o dôstojnosti ľudskej osoby.

1707 „Ale človek, na nahováranie Zlého, 397 už na začiatku dejín zneužil svoju slobodu“ [10] Podľahol pokušeniu a spáchal zlo. Uchováva si síce túžbu po dobre, ale jeho prirodzenosť je ranená dedičným hriechom. Stal sa náchylným na zlé a podlieha omylu:

„A tak je človek rozpoltený sám v sebe. Celý život človeka, tak individuálny, ako aj kolektívny, sa preto javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou.“ [11]

1708 Kristus nás svojím umučením oslobodi l617 od satana a od hriechu. Zaslúžil nám nový život v Duchu Svätom. Jeho milosť obnovuje, čo v nás hriech pokazil.

1709 Kto verí v Krista, stáva sa Božím synom. 1265 Toto adoptovanie za syna ho premieňa a umožňuje mu nasledovať Kristov príklad. Robí ho schopným správne konať a robiť dobro. Učeník zjednotený so
svojím Spasiteľom dosahuje dokonalosť lásky čiže svätosť. Mravný život dozretý v milosti sa rozvíja do večného života v nebeskej sláve. 1050

Zhrnutie

1710 „Kristus... naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie.“ [12]

1711 Ľudská osoba, obdarená duchovnou dušou, rozumom a vôľou, je už od svojho počatia zameraná na Boha a určená na večnú blaženosť. Snaží sa o svoju dokonalosť tým, že hľadá a miluje pravdu a dobro. [13]

1712 Pravá sloboda je v človekovi „vynikajúcim znakom Božieho obrazu.“ [14]

1713 Človek je povinný riadiť sa mravným zákonom, ktorý ho pobáda „konať dobré a chrániť sa zlého“. [15] Tento zákon sa ozýva v jeho svedomí.

1714 Človek ranený vo svojej prirodzenosti dedičným hriechom podlieha omylu pri používaní svojej slobody a je náchylný na zlé.

1715 Kto verí v Krista, má nový život v Duchu Svätom. Mravný život, ktorý rastie a dozrieva v milosti, sa má dovŕšiť v nebeskej sláve.

2. článok

Naše povolanie k blaženosti
I. Blahoslavenstvá

1716 Blahoslavenstvá sú stredobodom Ježišovho učenia.2546 Ich vyhlásenie preberá prisľúbenia dané vyvolenému národu od čias Abraháma. Privádza ich k dokonalosti tým, že ich už nezameriava iba na vlastnenie určitej krajiny, ale na nebeské kráľovstvo:

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5, 3-12).

1717 Blahoslavenstvá vykresľujú tvár Ježiša Krista 459 a opisujú jeho lásku; vyjadrujú povolanie veriacich pridružených k sláve jeho umučenia a zmŕtvychvstania; objasňujú charakteristické skutky a postoje kresťanského života; 1820 sú paradoxnými prisľúbeniami, ktoré udržiavajú nádej v utrpeniach; zvestujú požehnania a odmeny, ktoré učeníci už tajomným spôsobom dostávajú; začali sa uskutočňovať v živote Panny Márie a všetkých svätých.

II. Túžba po šťastí

1718 Blahoslavenstvá odpovedajú na vrodenú túžbu 27 po šťastí. Táto túžba má božský pôvod.
1024 Boh ju vložil do srdca človeka, aby ho pritiahol k sebe, lebo len on ju môže plne uspokojiť.

„Zaiste všetci chceme žiť šťastne a v ľudskom pokolení niet nikoho, kto by nesúhlasil s týmto tvrdením ešte skôr, ako by bolo jasne vyslovené.“ [16]

„Akože ťa teda mám hľadať, Pane? 2541 Lebo keď hľadám teba, svojho Boha, hľadám blažený život. Budem ťa hľadať, aby žila moja duša. Lebo moje telo žije z mojej duše a moja duša žije z teba.“ [17]

„Jedine Boh nasycuje.“ [18]

1719 Blahoslavenstvá odha si zasluhujú vďačnosť a podporu cirkevného spoločenstva.[166]


III. Kresťanská blaženosť

1720 Nový zákon používa viaceré výrazy,1027 aby charakterizoval blaženosť, ku ktorej Boh volá človeka: príchod Božieho kráľovstva; [19] videnie Boha – Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8);[20] vstup do radosti Pána;[21] vstup do Božieho pokoja: [22]

„Tam budeme odpočívať a vidieť. Budeme vidieť a milovať. Budeme milovať a chváliť. Tak to bude na konci bez konca. Veď aký iný cieľ máme, ak nie prísť do Kráľovstva, ktoré nebude mať konca?“ [23]

1721 Veď Boh nás stvoril, aby sme ho poznali, jemu slúžili a jeho milovali, a tak prišli do raja. Blaženosť nám dáva účasť na Božej prirodzenosti [24] a na večnom živote.[25] S ňou človek vchádza do Kristovej slávy [26] a do radosti života Najsvätejšej Trojice. 260

1722 Takáto blaženosť presahuje rozum1028 a čisto ľudské sily. Je nezaslúženým darom Božej milosti. Preto sa volá nadprirodzená, takisto ako milosť, ktorá človeka disponuje vojsť do Božej radosti.

„ Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.‘ Ale ,nikto nemôže vidieť Boha‘ v jeho veľkosti a nevýslovnej sláve ,a zostať nažive‘, lebo Otec je nepochopiteľný. Ale z lásky a dobroty voči ľuďom a vo svojej všemohúcnosti umožňuje tým, čo ho milujú, vidieť Boha...: 294 ‚lebo čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu‘.“ [27]

1723 Prisľúbená blaženosť nás stavia pred rozhodujúce morálne voľby. Vyzýva nás, aby sme si očistili srdce od zlých náklonností 2519 a hľadali Božiu lásku nadovšetko. Učí nás, že pravé šťastie nie je ani v bohatstve alebo blahobyte, ani v ľudskej sláve alebo moci, ani v nijakom ľudskom výtvore, nech by bol akokoľvek osožný, 227 ako je veda, technika, umenie, ani v nijakom stvorení, ale jedine v Bohu, prameni každého dobra a každej lásky:

„Všetci sa skláňajú pred bohatstvom. Veľké množstvo ľudí mu inštinktívne vzdáva poctu. Šťastie merajú bohatstvom a bohatstvom merajú aj úctyhodnosť... Je to hold, ktorý vyplýva z presvedčenia ..., že bohatstvom možno dosiahnuť všetko. Bohatstvo je jednou z modiel našich čias a druhou je popularita... Popularita, čiže všeobecná známosť vo verejnosti – čo by sa mohlo nazvať ,tlačové renomé‘ –, sa považuje za veľké dobro samo osebe a za základ uctievania.“ [28]

1724 Desatoro, Ježišova reč na vrchu a katechéza (učenie) apoštolov nám ukazujú cesty, ktoré vedú do nebeského kráľovstva. Posilňovaní milosťou Ducha Svätého usilujeme sa po nich kráčať krok za krokom každodennými skutkami. Pôsobením Kristovho slova pomaly prinášame v Cirkvi ovocie na Božiu slávu. [29]

Zhrnutie

1725 Blahoslavenstvá preberajú a privádzajú k dokonalosti Božie prisľúbenia od čias Abraháma tým, že ich zameriavajú na nebeské kráľovstvo. Odpovedajú na túžbu po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca človeka.

1726 Blahoslavenstvá nás učia, aký je posledný cieľ, ku ktorému nás Boh volá. Je ním Kráľovstvo, videnie Boha, účasť na Božej prirodzenosti, večný život, Božie synovstvo a spočinutie v Bohu.

1727 Blaženosť večného života je nezaslúžený dar Božej milosti; je nadprirodzená takisto ako milosť, ktorá k nej vedie.

1728 Blahoslavenstvá nás stavajú pred rozhodujúce voľby, čo sa týka pozemských dobier; očisťujú nám srdce, aby nás naučili milovať Boha nadovšetko.

1729 Nebeská blaženosť určuje kritériá rozlišovania na používanie pozemských dobier v súlade s Božím zákonom.

3. článok

Sloboda človeka


1730 Boh stvoril človeka ako rozumovú bytosť a udelil mu dôstojnosť osoby obdarenej schopnosťou konať z vlastného popudu a byť pánom svojich činov. „Boh chcel totiž ponechať človekovi možnosť rozhodovať sa, aby sám od seba hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne dosiahol plnú a blaženú dokonalosť tým, že sa k nemu primkne.“ [30] 30

„Človek je rozumová bytosť a tým je podobný Bohu; bol stvorený slobodným v rozhodovaní a pánom svojich činov.“ [31]

I. Sloboda a zodpovednosť

1731 Sloboda je v rozume a vo vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť to alebo ono, a tak vykonať sám od seba vedomé a dobrovoľné činy. Slobodnou vôľou každý disponuje sebou samým. Sloboda je v človekovi sila, ktorá mu umožňuje rásť a dozrievať v pravde a v dobre. Sloboda dosahuje svoju dokonalosť, keď je zameraná na Boha, 1721 ktorý je našou blaženosťou.

1732 Dokiaľ sloboda definitívne nezakotví v konečnom dobre, 396 ktorým je Boh, zahŕňa v sebe možnosť voliť medzi dobrom a zlom, teda možnosť rásť v dokonalosti alebo zlyhať a zhrešiť.
1849 Sloboda charakterizuje pravé ľudské činy. Stáva sa prameňom chvály alebo hany, zásluhy alebo viny. 2006

1733 Čím väčšmi človek koná dobro, 1803 tým sa stáva slobodnejším. Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti. Zvoliť si neposlušnosť a zlo je zneužitím slobody a vedie do otroctva hriechu.[32]

1734 Sloboda robí človeka zodpovedným za vlastné činy 1036 v takej miere, v akej sú dobrovoľné. Pokrok v čnosti, 1804 poznanie dobra a askéza posilňujú vládu vôle nad jej činmi.

1735 Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť, ba aj zrušiť nevedomosťou, nepozornosťou, násilím, strachom, 597 návykmi, nezriadenými náklonnosťami a inými psychickými alebo
sociálnymi faktormi.

1736 Každý priamo chcený čin je pričítateľný tomu, kto ho vykonal:

Boh sa pýta Evy po hriechu v záhrade: „Čo si to urobila?“ 2568 (Gn 3, 13) Takisto sa pýta aj Kaina. [33] Podobne hovorí aj prorok Nátan kráľovi Dávidovi po tom, čo Dávid spáchal cudzoložstvo s Uriášovou manželkou a dal Uriáša zabiť. [34]

Čin môže byť nepriamo chcený, ak je následkom nedbanlivosti človeka o to čo by mal poznať alebo konať, napríklad nehoda zapríčinená neznalosťou dopravných predpisov.

1737 Účinok možno tolerovať, ak ho ten, kto koná, nechce; 2263 napríklad ak sa matka vysilí pri lôžku svojho chorého dieťaťa. Zlý účinok nie je pričítateľný, ak nebol chcený ani ako cieľ, ani ako prostriedok konania: napríklad smrť, ktorá niekoho zastihla pri poskytovaní pomoci človekovi v nebezpečenstve. Aby bol zlý účinok pričítateľný, je potrebné, aby sa dal predvídať a aby ten, kto koná, mal možnosť sa mu vyhnúť: napríklad zabitie človeka, ktorého sa dopustí vodič v stave opitosti.

1738 Sloboda sa realizuje vo vzťahoch medzi ľuďmi. Každý človek je stvorený na Boží obraz, a teda má prirodzené právo, aby bol uznávaný ako slobodná a zodpovedná bytosť. Táto povinnosť vážiť si každého zaväzuje všetkých. Právo na používanie slobody (čiže právo slobodne rozhodovať a konať) je neoddeliteľnou požiadavkou dôstojnosti2106 ľudskej osoby najmä v morálnej a náboženskej oblasti. [35] 210
Toto právo musí občianska moc uznávať a chrániť v hraniciach spoločného dobra a verejného poriadku. [36]

II. Ľudská sloboda v ekonómii spásy

1739 Sloboda a hriech. ľudská sloboda je ohraničená a omylná. A skutočne, človek zlyhal. Slobodne zhrešil. 387 Tým, že odmietol plán Božej lásky, oklamal sám seba; stal sa otrokom hriechu. Toto prvé odcudzenie privodilo množstvo ďalších. 401 Dejiny ľudstva už od svojich začiatkov svedčia o nešťastiach a utláčaniach, ktoré sa zrodili v srdci človeka ako následok zneužívania slobody.

1740 Ohrozenie slobody.2108 Používanie slobody neznamená právo hovoriť a robiť čokoľvek. Je mylné predpokladať, že človek ako subjekt slobody „je sebestačný a má za cieľ uspokojenie vlastného záujmu používaním pozemských dobier“. [37] Napokon, podmienky hospodárskeho, sociálneho, politického a kultúrneho rázu, ktoré sa vyžadujú na správne používanie slobody, sa príliš často zaznávajú a porušujú. 1887
Takéto situácie zapríčinené zaslepenosťou a nespravodlivosťou zaťažujú morálny život a vystavujú tak silných, ako aj slabých pokušeniu prehrešovať sa proti láske. Keď sa človek odvráti od morálneho zákona, siaha na vlastnú slobodu, stáva sa otrokom samého seba, rozbíja bratstvo so spolublížnymi a búri sa proti Božej pravde.

1741 Oslobodenie a spása. Kristus svojím slávnym krížom získal spásu pre všetkých ľudí. Vykúpil ich z hriechu, ktorý ich držal v otroctve: „Túto slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5, 1). V ňom máme účasť na „pravde“, ktorá nás „vyslobodí“782 (Jn 8, 32). Dostali sme Ducha Svätého a, ako učí Apoštol, „kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2 Kor 3, 17). Už odteraz sa chválime účasťou „na slobode ... Božích detí“ (Rim 8, 21).

1742 Sloboda a milosť.2002 Kristova milosť vôbec nie je súperom našej slobody, keď je sloboda v súlade so zmyslom pre pravdu a dobro, ktoré Boh vložil do ľudského srdca. Naopak, ako o tom svedčí kresťanská skúsenosť najmä v modlitbe,1784 čím sme vnímavejší na podnety milosti, tým väčšmi rastie naša vnútorná sloboda a istota v skúškach a takisto aj pred nátlakmi a donucovaniami vonkajšieho sveta.
Duch Svätý nás pôsobením milosti vychováva k duchovnej slobode, aby z nás urobil slobodných spolupracovníkov na svojom diele v Cirkvi a vo svete:

„Všemohúci a milosrdný Bože, láskavo odvráť od nás všetky protivenstvá, aby sme bez vnútorných a vonkajších prekážok mohli plniť tvoju vôľu.“ [38]

Zhrnutie

1743 Boh ponechal človekovi „možnosť rozhodnúť sa“ (Sir 15, 14), aby sa mohol slobodne primknúť k svojmu Stvoriteľovi, a tak dosiahnuť dokonalú blaženosť. [39]

1744 Sloboda je schopnosť konať alebo nekonať; a tak vykonať sám od seba vedomé a dobrovoľné činy. Dokonalosť svojho konania dosahuje vtedy, keď je zameraná na Boha, najvyššie Dobro.

1745 Sloboda charakterizuje ľudské činy v pravom zmysle slova. Robí človeka zodpovedným za činy, ktorých je dobrovoľne pôvodcom. Jeho vedomé a dobrovoľné konanie mu patrí ako vlastné.

1746 Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť; ba aj zrušiť nevedomosťou, násilím, strachom a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi.

1747 Právo na používanie slobody je neoddeliteľnou požiadavkou dôstojnosti človeka najmä v náboženskej a morálnej oblasti. Ale používanie slobody nezahŕňa v sebe predpokladané právo hovoriť a robiť čokoľvek.

1748 „Túto slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5, 1).

4. článok

Morálnosť ľudských činov

1749 Sloboda robí z človeka morálny subjekt. Ak človek koná vedome a dobrovoľne, je takpovediac otcom svojich činov. 1732 Ľudské činy, t. j. činy slobodne zvolené na základe úsudku svedomia, možno morálne hodnotiť. Sú alebo dobré, alebo zlé.

I. Pramene morálnosti<br>
1750 Morálnosť ľudských činov závisí:
od zvoleného predmetu,
od zamýšľaného cieľa čiže úmyslu,
od okolností konania.
Predmet, úmysel a okolnosti sú „pramene“ alebo základné prvky morálnosti ľudských činov.

1751 Zvolený predmet je dobro, ku ktorému vôľa vedome smeruje. Je „matériou“ ľudského činu. Zvolený predmet morálne špecifikuje úkon vôle podľa toho, či rozum tento predmet poznáva a posudzuje ako zhodný alebo nezhodný s pravým dobrom. 1794 Objektívne normy morálnosti vyjadrujú racionálny poriadok dobra a zla, ktorý dosviedča svedomie.

1752 Na rozdiel od predmetu je úmysel v konajúcom subjekte. Keďže úmysel je pri prameni dobrovoľného konania a určuje toto konanie prostredníctvom cieľa, je podstatným prvkom morálneho hodnotenia činu. Cieľ je v úmysle prvý a označuje účel, ku ktorému konanie smeruje. Úmysel je hnutie vôle k cieľu; týka sa cieľa konania. 2520 Je zameraním sa na dobro, ktoré sa očakáva od podniknutého konania. Úmysel sa neobmedzuje iba na usmerňovanie našich jednotlivých činov, ale môže zameriavať na ten istý cieľ viaceré činy; môže usmerňovať celý život k poslednému cieľu. 1731 Napríklad cieľom poskytnutej služby je pomáhať blížnemu, ale zároveň ju môže podnecovať láska k Bohu ako poslednému cieľ všetkých našich činov. Ten istý čin môžu podnietiť viaceré úmysly: napríklad službu možno preukázať s úmyslom získať si priazeň alebo sa tým vystatovať.

1753 Dobrý úmysel (napríklad pomôcť blížnemu) nerobí ani dobrým, ani správnym konanie, ktoré je samo v sebe nezriadené2479 (napríklad lož a ohováranie). Cieľ neospravedlňuje prostriedky. Nemožno napríklad ospravedlniť odsúdenie nevinného596 ako oprávnený prostriedok na záchranu ľudí. Naopak, pridaný zlý úmysel (napríklad márnomyseľnosť) robí zlým čin, ktorý môže byť sám v sebe dobrý (napríklad dať almužnu). [40]

1754 Okolnosti vrátane následkov sú druhotné prvky morálneho činu. Prispievajú k zväčšeniu alebo zmenšeniu morálneho dobra alebo zla ľudských činov (napríklad veľkosť sumy pri krádeži). Môžu aj oslabiť alebo zväčšiť zodpovednosť konajúceho 1735 (napríklad konať zo strachu pred smrťou). Okolnosti samy osebe nemôžu zmeniť morálnu akosť činov. Nemôžu urobiť dobrým ani spravodlivým čin, ktorý je sám v sebe zlý.

II. Dobré a zlé činy

1755 Morálne dobrý čin predpokladá, že je dobrý súčasne aj predmet, aj cieľ, aj okolnosti. Zlý cieľ pokazí čin, hoci jeho predmet je sám v sebe dobrý (napríklad modliť sa a postiť sa, „aby ... ľudia videli“: Mt 6, 5).

Predmet voľby môže sám pokaziť celé konanie. Jestvujú konkrétne správania (napríklad smilstvo), ktorých voľba je vždy nesprávna, lebo zahŕňa v sebe nezriadenosť vôle, to jest morálne zlo.

1756 Je teda nesprávne hodnotiť morálnosť ľudských činov, berúc do úvahy len úmysel, ktorý k nim dáva podnet, alebo len okolnosti (prostredie, spoločenský tlak, prinútenie alebo nevyhnutnosť konať atď.), ktoré tvoria ich rámec. Sú činy, ktoré samy osebe a samy v sebe, nezávisle od okolností a úmyslov, sú vždy závažne nedovolené (graviter illiciti) vzhľadom na svoj predmet; napríklad zlorečenie a krivá prísaha,1789 vražda a cudzoložstvo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.

Zhrnutie

1757 Predmet, úmysel a okolnosti sú tri „pramene“ morálnosti ľudských činov.

1758 Zvolený predmet morálne špecifikuje úkon vôle podľa toho, či rozum tento predmet poznáva a posudzuje ako dobrý, alebo zlý.

1759 „Nemožno ospravedlniť nijaké zlo vykonané s dobrým úmyslom.“ [41] Cieľ neospravedlňuje prostriedky.

1760 Morálne dobrý čin predpokladá, že je dobrý súčasne aj predmet, aj cieľ, aj okolnosti.

1761 Jestvujú konkrétne správania, ktorých voľba je vždy nesprávna, lebo zahŕňa v sebe nezriadenosť vôle, to jest morálne zlo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.

5. článok

Morálnosť vášní


1762 Človek sa zameriava na blaženosť svojimi vedomými a dobrovoľnými činmi. Vášne alebo city, ktoré zakúša, ho môžu na to disponovať a k tomu prispievať.

I. Vášne

1763 Výraz „vášne“ patrí do kresťanského dedičstva. City alebo vášne označujú citové vzrušenia alebo hnutia, ktoré pobádajú konať alebo nekonať podľa toho, čo človek pociťuje alebo si predstavuje ako dobré alebo ako zlé.

1764 Vášne sú prirodzenými zložkami ľudskej psychiky, tvoria prechod a zabezpečujú spojenie medzi zmyslovým životom a životom ducha. Pán Ježiš označuje srdce človeka368 za žriedlo, z ktorého vyvierajú
hnutia vášní. [42]

1765 Vášní je veľa. Najzákladnejšou vášňou je láska, ktorú vyvoláva príťažlivosť dobra. Láska vzbudzuje túžbu po neprítomnom dobre a nádej na jeho dosiahnutie. Toto hnutie sa završuje v pôžitku a radosti z vlastneného dobra. Obava pred zlom vyvoláva nenávisť a odpor voči budúcemu zlu a strach pred ním. Toto hnutie sa završuje v zármutku nad prítomným zlom alebo v hneve, ktorý sa proti tomuto zlu vzpiera.

1766 „Milovať znamená chcieť niekomu dobre.“ [43] Všetky ostatné city majú pôvod v tomto prvotnom hnutí ľudského srdca k dobru. 1704 Miluje sa iba dobro. [44] „[Vášne] sú zlé, ak je láska zlá; sú dobré, ak je láska dobrá.“ [45]

II. Vášne a morálny život

1767 Vášne samy v sebe nie sú ani dobré, ani zlé. Morálnu akosť nadobúdajú iba v takej miere, v akej skutočne závisia od rozumu a vôle. Vášne sa volajú dobrovoľné 1860 „alebo preto, že ich vôľa prikazuje, alebo preto, že ich vôľa nezakazuje“. [46] Patrí k dokonalosti morálneho alebo ľudského dobra, že vášne riadi rozum. [47]

1768 Silné city nerozhodujú ani o morálnosti, ani o svätosti ľudí; sú nevyčerpateľnou zásobárňou obrazov a citových hnutí, v ktorých sa prejavuje morálny život. Vášne sú morálne dobré, ak prispievajú k dobrému konaniu; v opačnom prípade sú zlé. Správna vôľa zameriava na dobro a na blaženosť citové hnutia, ktoré si osvojuje; zlá vôľa podlieha nezriadeným vášňam a vybičúva ich. Vzrušenia a city sa môžu stať súčasťou čností1803 alebo sa môžu v nerestiach zvrhnúť.
1865

1769 V kresťanskom živote sám Duch Svätý uskutočňuje svoje dielo tým, že podnecuje k činnosti celú ľudskú bytosť, vrátane jej bolestí, strachov a zármutkov, ako sa to prejavilo v Pánovej smrteľnej úzkosti a v jeho umučení. V Kristovi naše ľudské city môžu dosiahnuť svoje zavŕšenie v láske a v Božej blaženosti.

1770 Mravná dokonalosť 30 spočíva v tom, že človeka nepobáda k dobru iba jeho vôľa, ale aj jeho zmyslová túžba (appetitus sensibilis) podľa týchto slov žalmu: „Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému“ (Ž 84, 3).


Zhrnutie

1771 Výrazom „vášne“ sa označujú citové náklonnosti alebo city. Prostredníctvom svojich citových vzrušení človek tuší dobro alebo má predtuchu zla.

1772 Hlavné vášne sú láska a nenávisť, túžba a strach, radosť, zármutok a hnev.

1773 Vo vášňach chápaných ako citové hnutia nie je ani morálne dobro, ani zlo. Podľa toho, či závisia alebo nezávisia od rozumu a vôle, je v nich, alebo nie je v nich morálne dobro alebo zlo.

1774 Vzrušenia a city sa môžu stať súčasťou čností alebo sa môžu v nerestiach zvrhnúť.

1775 Dokonalosť morálneho dobra spočíva v tom, že človeka nepobáda k dobru iba jeho vôľa, ale aj jeho „srdce“.

6. článok
Morálne svedomie

1776 „V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon,1954 ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu, a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca... Lebo človek má v srdci Bohom vpísaný zákon... Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.“ [48]

I. Úsudok svedomia

1777 Morálne svedomie, ktoré je v srdci človeka,[49] mu v pravej chvíli prikazuje robiť dobro a vyhýbať sa zlu. Posudzuje aj konkrétne voľby: schvaľuje tie, ktoré sú dobré, a odsudzuje tie, ktoré sú zlé.[50] Svedčí o autorite pravdy vzhľadom na najvyššie Dobro,1766
2071 ktorého príťažlivosť človek zakúša a ktorého príkazy prijíma. Keď rozvážny človek počúva morálne svedomie, môže počuť Boha, ktorý hovorí.

1778 Morálne svedomie je úsudok rozumu (iudicium rationis), ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, 1749 ktorý hodlá vykonať, či práve koná, alebo už vykonal. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne. Človek vníma a poznáva príkazy Božieho zákona úsudkom svojho svedomia:

„Svedomie je zákon nášho ducha, ale presahuje ducha; dáva nám príkazy a znamená zodpovednosť a povinnosť, strach a nádej,... Je poslom toho, ktorý nám hovorí akoby cez závoj vo svete prírody, ako aj vo svete milosti, ktorý nás poučuje a riadi. Svedomie je prvým zo všetkých Kristových zástupcov.“[51]

1779 Pre každého je dôležité, aby bol dostatočne v sebe sústredený, a tak mohol počuť hlas svojho svedomia a riadiť sa ním.1886 Táto potreba zvnútornenia je o to naliehavejšia, že život nás často vystavuje nebezpečenstvu, že zanecháme akékoľvek uvažovanie, skúmanie seba alebo vstúpenie do seba:

„Vstúp do svojho svedomia a spytuj sa ho... Vstúpte teda, bratia, do [svojho] vnútra, a vo všetkom, čo robíte, hľaďte na svedka – Boha.“ [52]

1780 Dôstojnosť ľudskej osoby zahŕňa v sebe a vyžaduje správnosť morálneho svedomia. Morálne svedomie zasa zahŕňa vnímanie princípov morálnosti (synderesis), ich aplikáciu v daných okolnostiach praktickým rozlišovaním dôvodov a dobier a napokon úsudok o konkrétnych činoch, ktoré sa majú vykonať, alebo už boli vykonané. Pravda o morálnom dobre vyjadrená v zákone rozumu sa prakticky a konkrétne poznáva rozvážnym úsudkom svedomia. Človek, ktorý si volí v súlade s týmto úsudkom,1806 sa označuje za rozvážneho (prudens).

1781 Svedomie umožňuje vziať na seba zodpovednosť 1731 za vykonané činy. Ak človek spácha zlo, správny úsudok svedomia môže v ňom ostať ako svedok univerzálnej pravdy o dobre a zároveň ako svedok o zle jeho jednotlivej voľby. Výrok úsudku svedomia je zárukou nádeje a milosrdenstva. Tým, že svedčí o spáchanom priestupku, pripomína, že treba prosiť o odpustenie, naďalej konať dobro a s pomocou Božej milosti neprestajne pestovať čnosť.

„Podľa toho poznáme, že sme z pravdy a upokojíme si pred ním srdce. Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1 Jn 3, 19-20).

1782 Človek má právo konať podľa svedomia a slobodne, aby mohol osobne urobiť morálne rozhodnutia. „Preto nie je dovolené nútiť [človeka], aby konal proti svojmu svedomiu. Ale ani nie je dovolené mu prekážať, aby konal podľa svojho svedomia,2106 najmä v náboženskej oblasti.“ [53]

II. Formovanie svedomia

1783 Svedomie musí byť poučené a morálny úsudok osvietený. Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom, ktoré chce Stvoriteľova múdrosť. Výchova svedomia je nevyhnutná, lebo ľudia sú vystavení negatívnym vplyvom a hriech ich pokúša, aby dali prednosť vlastnému úsudku a odmietli učenie predkladané autoritou (Cirkvi). 2039

1784 Výchova svedomia je celoživotná úloha. Už od prvých rokov vedie dieťa k poznávaniu a zachovávaniu vnútorného zákona vnímaného morálnym svedomím. Rozumná výchova učí čnostiam, ochraňuje alebo oslobodzuje od strachu, sebectva a pýchy, od nezdravých pocitov viny a hnutí samoľúbosti, ktoré pochádzajú z ľudskej slabosti a z ľudských chýb. 1742 Výchova svedomia zaručuje slobodu a prináša pokoj srdca.

1785 Pri formovaní svedomia je Božie slovo svetlom na našej ceste. Máme si ho osvojovať vierou a modlitbou a uvádzať ho do života. Takisto si máme spytovať svedomie, majúc na zreteli Pánov kríž. Pomáhajú nám pritom dary Ducha Svätého, ako aj svedectvá a rady 890 iných a vedie nás učenie predkladané autoritou Cirkvi. [54]

III. Voliť podľa svedomia<br>
1786 Keď je svedomie postavené pred morálnu voľbu, môže vyniesť alebo správny úsudok, ktorý sa zhoduje s rozumom a s Božím zákonom, alebo naopak, mylný úsudok, ktorý sa od nich vzďaľuje.

1787 Človek sa niekedy nachádza v situáciách, ktoré spôsobujú, že morálny úsudok je menej istý a rozhodovanie je ťažké. Musí však vždy hľadať to, čo je správne a dobré, a rozoznávať Božiu vôľu 1955 vyjadrenú v Božom zákone.

1788 Aby to človek dosiahol, snaží sa vysvetľovať fakty skúsenosti a znamenia čias pomocou čnosti rozvážnosti, 1806 rady rozvážnych ľudí a s pomocou Ducha Svätého a jeho darov.

1789 Niektoré pravidlá platia vo všetkých prípadoch:
Nikdy nie je dovolené robiť zlo,1756 aby z toho vzniklo dobro.
„Zlaté pravidlo“: 1970 „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12).[55]
Láska sa vždy prejavuje úctou k blížnemu1827 a rešpektovaním jeho svedomia:
1971 „Keď takto hrešíte proti bratom a zraňujete ich slabé svedomie, hrešíte proti Kristovi“ (1 Kor 8, 12). „Dobré je... [nerobiť]
nič, čo pohoršuje tvojho brata“ (Rim 14, 21).

IV. Mylný úsudok

1790 Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil. Stáva sa však, že morálne svedomie je v nevedomosti a vynáša mylné úsudky o činoch, ktoré človek hodlá vykonať alebo už vykonal.

1791 Túto nevedomosť často možno pričítať osobnej zodpovednosti. Stáva sa to vtedy, „keď sa človek málo stará o hľadanie pravdy a dobra1704 a keď hriešne návyky postupne takmer úplne zaslepia
svedomie“. [56] V týchto prípadoch je človek zodpovedný za zlo, ktoré pácha.

1792 Nepoznanie Krista a jeho evanjelia, 133 zlé príklady iných, otročenie vášňam, nárok na zle pochopenú nezávislosť svedomia, odmietanie autority Cirkvi a jej učenia, nedostatok (chýbanie) obrátenia a lásky môžu byť príčinou vybočení úsudku v morálnom správaní.

1793 Ak je, naopak, nevedomosť neprekonateľná1860 alebo morálny subjekt nie je zodpovedný za mylný úsudok, zlo, ktorého sa dopustil, sa mu nemôže pričítať. Ale aj tak zostáva zlom, nedostatkom,
nezriadenosťou. Preto sa treba usilovať o nápravu omylov morálneho svedomia.

1794 Dobré a čisté svedomie osvecuje pravá viera. Lebo láska vychádza súčasne „z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery“ (1 Tim 1, 5). [57]

„Čím viac teda prevláda správne svedomie, 1751 tým viac sa jednotlivé osoby a spoločenstvá vzdávajú slepej svojvôle a usilujú sa riadiť objektívnymi normami morálnosti.“ [58]

Zhrnutie

1795 „Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.“ [59]

1796 Morálne svedomie je úsudok rozumu, ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu.

1797 Pre človeka, ktorý spáchal zlo, ostáva výrok jeho svedomia zárukou obrátenia a nádeje.

1798 Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom, ktoré chce Stvoriteľova múdrosť. Každý má používať prostriedky na formovanie svojho svedomia.

1799 Keď je svedomie postavené pred morálnu voľbu, môže vyniesť alebo správny úsudok, ktorý sa zhoduje s rozumom a Božím zákonom, alebo naopak, môže vyniesť mylný úsudok, ktorý sa od nich vzďaľuje.

1800 Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia.

1801 Morálne svedomie môže zostať v nevedomosti alebo vynášať mylné úsudky. Táto nevedomosť a tieto omyly nie sú vždy bez viny.

1802 Božie slovo je svetlom na našej ceste. Máme si ho osvojovať vierou a modlitbou a uvádzať ho do života. Tak sa formuje morálne svedomie.

7. článok

Čnosti

1803 „Bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné!“ (Flp 4, 8).

Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. 1733 Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými 1768 a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní.

„Cieľom čnostného života je stať sa podobným Bohu.“ [60]

I. Ľudské čnosti

1804 Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. 2500 Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro.

Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske.1827

Rozdelenie základných čností

1805 Štyri čnosti majú základnú úlohu. Preto sa volajú „základné čnosti“ (virtutes cardinales); všetky ostatné sa zoskupujú okolo nich. Sú to: rozvážnosť (prudentia), spravodlivosť (iustitia), mravná sila (fortitudo) a miernosť (temperantia). Spomínajú sa už v Starom zákone: „A keď niekto miluje spravodlivosť, ona spôsobuje čnosti, lebo učí miernosti a opatrnosti, spravodlivosti a mravnej sile“ (Múd 8, 7). Pod inými pomenovaniami sa týmto čnostiam dostáva chvály na mnohých miestach Svätého písma.

1806 Rozvážnosť je čnosť, ktorá uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom, a volil správne prostriedky na jeho vykonanie. „Skúsený človek si ... dáva pozor na svoj krok“ (Prís 14, 15). „Buďte rozumní, pokorní a bdejte na modlitbách“ (1 Pt 4, 7). Rozvážnosť je „správna norma konania“,1788 píše svätý Tomáš po Aristotelovi.[61] Rozvážnosť sa nemá zamieňať s bojazlivosťou alebo strachom ani s dvojtvárnosťou alebo pretvárkou. Volá sa auriga virtutum („kormidelník čností“), lebo riadi ostatné čnosti tým, že im určuje normu a mieru. Rozvážnosť bezprostredne riadi úsudok svedomia.1780 Rozvážny človek rozhoduje o svojom správaní a usporadúva ho podľa tohto úsudku. Vďaka tejto čnosti aplikujeme morálne zásady bez omylu v jednotlivých prípadoch a prekonávame pochybnosti o dobre, ktoré treba robiť, a o zle, ktorému sa treba vyhnúť.

1807 Spravodlivosť je morálna čnosť, ktorá spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí.2095 Spravodlivosť voči Bohu sa volá „čnosť nábožnosti“ (virtus religionis). Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého2401 a vnášal do ľudských vzťahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj (aequitas) voči ľuďom a voči spoločnému dobru. Spravodlivý človek, o ktorom sa často zmieňuje Sväté písmo, sa vyznačuje stálou priamosťou svojho myslenia a správnosťou svojho správania voči blížnemu. „Ani chudobnému nenadŕžaj, ani zámožnému nechytaj stranu! Svojho blížneho súď spravodlivo!ľujú zmysel ľudskej existencie, 1950 posledný cieľ ľudských činov: Boh nás volá do svojej blaženosti. Týmto volaním sa obracia na každého osobne, ale aj na celú Cirkev, nový ľud zložený z tých, čo prijali prisľúbenie a žijú z neho vo viere.

1808 Mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach, 2848 a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam.
2473 Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci. „Moja sila a chvála je Pán“ (Ž 118, 14). „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33).

1809 Miernosť je morálna čnosť, ktorá zmierňuje príťažlivosť rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi a udržiava túžby v medziach počestnosti. 2341
Mierny človek zameriava svoje zmyslové túžby na dobro, zachováva zdravú zdržanlivosť a „nechodí za tým, po čom srdce túži“ (Sir 5, 2).[62] 2517 V Starom zákone sa často chváli miernosť: „Nežeň sa za náruživosťou, ale odvráť sa od svojej hriešnej vôle“ (Sir 18, 30). V Novom zákone sa táto čnosť volá „umiernenosťou“ alebo „triezvosťou“. Máme žiť „v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne“ (Tít 2, 12).

„Správne žiť nie je nič iné ako milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou..., aby sa láska k nemu zachovala neporušená a úplná, čo je vlastné miernosti, aby sa nezlomila nijakými ťažkosťami, čo je vlastné mravnej sile, aby neslúžila nikomu inému, čo je vlastné spravodlivosti, aby bdela pri rozoznávaní vecí, žeby sa [do nej] pomaly nevkradli klam a lesť, čo je vlastné rozvážnosti.“ [63]

Čnosti a milosť

1810 Ľudské čnosti – nadobudnuté výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v neprestajne obnovovanom úsilí 1266 – očisťuje a povznáša Božia milosť. S Božou pomocou stvárňujú charakter
a robia konanie dobra ľahkým. Čnostný človek je šťastný, keď ich praktizuje.

1811 Pre človeka zraneného hriechom nie je ľahké zachovať si morálnu rovnováhu. Kristov dar spásy nám udeľuje milosť potrebnú na to, aby sme vytrvali v úsilí o nadobudnutie čností.2015 Každý má stále prosiť o túto milosť svetla a sily, pristupovať k sviatostiam, spolupracovať s Duchom Svätým a nasledovať jeho vnuknutia, aby miloval dobro a vystríhal sa zla.

II. Teologálne („božské“) čnosti 2086-2094
2656-2658

1812 Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych čnostiach, ktoré uspôsobujú schopnosti človeka, aby mohli mať účasť na Božej prirodzenosti. [64] Teologálne čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou. 1266 Pôvodcom, dôvodom a predmetom teologálnych čností je jeden Boh v troch osobách.

1813 Teologálne čnosti sú základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou morálneho konania kresťana. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti a zaslúžili si večný život. Teologálne čnosti sú zárukou prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého v schopnostiach človeka.2008 Teologálne čnosti sú tri: viera, nádej a láska. [65]

Viera 142-175

1814 Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je Pravda sama. Vierou sa „človek slobodne celý oddáva Bohu“. [66] 506 Preto človek, ktorý verí, usiluje sa poznať a plniť Božiu vôľu: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1, 17). Živá viera je „činná skrze lásku“ (Gal 5, 6).

1815 Dar viery ostáva v tom, kto proti nej nezhrešil. [67] Ale „viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2, 26). Viera bez nádeje a lásky nezjednocuje veriaceho naplno s Kristom a nerobí ho živým údom jeho tela.

1816 Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju.2471 „Všetci ... majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú.“[68] Služba viere a svedectvo o nej sú potrebné na spásu: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32-33).

Nádej

1817 Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí,1024 pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. „Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 10, 23). Tohto Ducha Boh „na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravodlivení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života“ (Tít 3, 6-7).

1818 Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí,27 ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti; rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti. Nadšenie vzbudené nádejou chráni pred egoizmom a vedie k radosti z kresťanskej lásky.

1819 Kresťanská nádej preberá a završuje nádej vyvoleného národa; tá má svoj pôvod a vzor v nádeji Abraháma, 146 ktorý bol v Izákovi obdarený splnením Božích prisľúbení a očistený skúškou obety. [69] „On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov“ (Rim 4, 18).

1820 Kresťanská nádej sa rozvíja už od začiatku Ježišovho kázania v posolstve blahoslavenstiev.1716Blahoslavenstvá povznášajú našu nádej k nebu ako k novej Zasľúbenej zemi; vyznačujú nádeji cestu cez skúšky, ktoré očakávajú Ježišových učeníkov. Ale pre zásluhy Ježiša Krista a jeho umučenia nás Boh uchováva v „nádeji“, ktorá „nezahanbuje“ (Rim 5, 5). Nádej je bezpečná a pevná „kotva duše“, ktorá preniká až tam, „kam za nás ako predchodca vošiel Ježiš“ (Hebr 6, 19-20). Je aj zbraňou, ktorá nás chráni v boji o spásu: „Oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spásu“ (1 Sol 5, 8). Zabezpečuje nám radosť ešte aj v skúške: „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví“ (Rim 12, 12). Nádej sa prejavuje a živí modlitbou, celkom osobitne modlitbou Otče náš, 2772 ktorá je súhrnom všetkého, po čom nádej vzbudzuje v nás túžbu.

1821 Môžeme teda dúfať v nebeskú slávu, ktorú Boh prisľúbil tým, čo ho milujú [70] a plnia jeho vôľu.[71] Každý z nás má vo všetkých situáciách dúfať, že s Božou milosťou „vytrvá do konca“2016 (Mt 10, 22)[72] a dosiahne nebeskú blaženosť ako večnú odplatu od Boha za dobré skutky vykonané s Kristovou milosťou. V nádeji sa Cirkev modlí,1037 „aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2, 4), a vrúcne túži po spojení s Kristom, svojím Ženíchom v nebeskej sláve.

„Dúfaj, [duša moja,] dúfaj, lebo nevieš ani dňa, ani hodiny. Bedli starostlivo, lebo všetko sa rýchlo pominie, hoci tvoja túžba robí pochybným to, čo je isté, a dlhým i veľmi krátky čas. Mysli na to, že čím viac budeš bojovať, tým viac prejavíš lásku, ktorou miluješ Boha, a tým viac sa budeš radovať so svojím Milovaným v radosti a slasti, ktoré sa nikdy nemôžu skončiť.“ [73]

Láska

1822 Láska je teologálna čnosť, 1723 ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých.

1823 Ježiš robí z lásky nové prikázanie. [74] 1970 Tým, že miluje svojich „do krajnosti“ (Jn 13, 1), zjavuje Otcovu lásku, ktorú od neho prijíma. Keď sa učeníci navzájom milujú, napodobňujú Ježišovu lásku, ktorú od neho prijímajú. Preto Ježiš hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15, 9). A ďalej: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12).

1824 Láska, ktorá je ovocím Ducha735 a plnosťou Zákona, zachováva prikázania Boha Otca a jeho Syna Ježiša Krista: „Ostaňte v mojej láske. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej
láske“ (Jn 15, 9-10). [75]

1825 Kristus umrel z lásky k nám604 vtedy, keď sme boli ešte „nepriateľmi“ (Rim 5, 10). Pán od nás žiada, aby sme milovali ako on aj svojich nepriateľov, [76] aby sme sa stali blížnymi aj tých
najvzdialenejších, [77] aby sme milovali deti [78] a chudobných ako jeho samého. [79]

Apoštol Pavol podal neporovnateľný opis lásky: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1 Kor 13, 4).

1826 Keby som nemal lásky, hovorí ďalej Apoštol, „ničím by som nebol“. A keby som mal všetko, čo je výsada, služba, ba aj čnosť, „a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1 Kor 13, 1-4). Láska prevyšuje všetky čnosti. Je prvou teologálnou čnosťou: „A tak teraz zostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13, 13).

1827 Láska oživuje a podnecuje praktizovanie všetkých čností. Je „zväzkom dokonalosti“ (Kol 3, 14), je formou (stvárňujúcim princípom) čností; 815 spája ich a navzájom ich zoraďuje;
826 je prameňom a cieľom ich konkrétneho uskutočňovania v kresťanskom živote. Láska posilňuje a očisťuje našu ľudskú schopnosť milovať. Povyšuje ju do nadprirodzenej dokonalosti Božej lásky.

1828 Konkrétny mravný život oživovaný láskou dáva kresťanovi duchovnú slobodu Božích detí. Kresťan nestojí pred Bohom ako otrok v servilnom strachu ani ako námezdný robotník, ktorý očakáva plat, 1972 ale ako syn odpovedajúci na lásku toho, ktorý „prvý miloval nás“ (1 Jn 4, 19).

„Alebo sa odvraciame od zla zo strachu pred trestom a [potom] sa správame ako otroci; alebo, vyhľadávajúc odmenu za námahu, zachovávame prikázania pre svoj vlastný osoh a tým sa stávame podobnými námezdným robotníkom; alebo poslúchame pre samo mravné dobro a z lásky k nášmu Zákonodarcovi..., a tak sa konečne správame ako synovia.“[80]

1829 Ovocím lásky je radosť, pokoj a milosrdenstvo. Láska vyžaduje dobročinnosť a bratské napomínanie;2540 je dobrotivá, vzbudzuje vzájomnosť, je vždy nezištná a štedrá; je priateľstvom a spoločenstvom.

„Zavŕšením všetkých našich činov je láska. Tam je cieľ: kvôli nemu bežíme; k nemu bežíme; keď ho dosiahneme, nájdeme odpočinok.“[81]

III. Dary a ovocie Ducha Svätého

1830 Morálny život kresťanov posilňujú dary Ducha Svätého. Sú to stále dispozície, ktoré robia človeka ochotným riadiť sa vnuknutiami Ducha Svätého.

1831 Je sedem darov Ducha Svätého: dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti 1299 a dar bázne voči Bohu. V celej svojej plnosti patria Ježišovi Kristovi, Dávidovmu Synovi. [82]
Dopĺňajú a privádzajú k dokonalosti čnosti tých, ktorí ich prijímajú. 1266 Spôsobujú, že veriaci sú ochotní pohotovo poslúchať Božie vnuknutia.

„Ty si môj Boh; na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý duch“ (Ž 143, 10). „Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi... Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia“ (Rim 8, 14. 17).

1832 Ovocím Ducha sú dokonalosti,736 ktoré v nás Duch Svätý utvára ako prvotiny večnej slávy. Tradícia Cirkvi ich vymenúva dvanásť: „láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, dobrota, láskavosť, vľúdnosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota“ (Gal 5, 22-23: Vulgáta).

Zhrnutie

1833 Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro.

1834 Ľudské čnosti sú stále dispozície rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Možno ich zoskupiť okolo štyroch základných čností, ktorými sú: rozvážnosť, spravodlivosť, mravná sila a miernosť.

1835 Rozvážnosť uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom, a volil správne prostriedky na jeho vykonanie.

1836 Spravodlivosť spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí.

1837 Mravná sila zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro.

1838 Miernosť zmierňuje príťažlivosť zmyslových rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier.

1839 Morálne čnosti vzrastajú výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v úsilí. Božia milosť ich očisťuje a povznáša.

1840 Teologálne čnosti robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou. Ich pôvodcom, dôvodom a predmetom je Boh, ktorého človek poznáva vierou, v ktorého dúfa a ktorého miluje pre neho samého.

1841 Teologálne čnosti sú tri: viera, nádej a Iáska.[83] Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti.

1842 Vierou veríme v Boha a všetko, čo nám zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť.

1843 Nádejou túžime po večnom živote a očakávame od Boha s pevnou dôverou milosti, aby sme si ho zaslúžili.

1844 Láskou milujeme Boha nadovšetko a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých. Láska je „zväzkom dokonalosti“ (Kol 3, 14) a formou (vnútornou náplňou) všetkých čností.

1845 Kresťania dostávajú sedem darov Ducha Svätého: dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti a dar bázne voči Bohu.

8. článok

Hriech

I. Milosrdenstvo a hriech


1846 Evanjelium je zjavením Božieho milosrdenstva v Ježišovi Kristovi voči hriešnikom.[84] 430 Anjel to oznamuje Jozefovi: „Dáš mu meno Ježiš, lebo on oslobodí svoj ľud od hriechov“ (Mt 1, 21). To isté platí o Eucharistii, sviatosti vykúpenia: „Toto je moja krv novej zmluvy,1365 ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28).

1847 Boh, „ktorý ... ťa stvoril bez teba, neospravodlivuje ťa bez teba“.[85] Aby sme mohli od neho prijať milosrdenstvo,387
1455 musíme priznať svoje viny. „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1 Jn 1, 8-9).

1848 Aj svätý Pavol tvrdí : „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť“ (Rim 5, 20). Aby však milosť mohla vykonať svoje dielo, musí odhaliť hriech,385 aby tak obrátila naše srdce a udelila nám „spravodlivosť pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána“ (Rim 5, 21). Podobne ako lekár, ktorý vyšetrí ranu skôr, ako by ju liečil, aj Boh svojím slovom a svojím Duchom vrhá živé svetlo na hriech:

„Obrátenie si vyžaduje, aby bol človek presvedčený, že zhrešil; zahŕňa v sebe vnútorný úsudok svedomia. A Keďže tento úsudok je potvrdením pôsobenia Ducha pravdy vnútri človeka, stáva sa zároveň novým začiatkom udelenia milosti a lásky: ,Prijmite Ducha Svätého‘. Tak objavujeme v tomto ,usvedčení o hriechu‘ dvojaký dar: dar pravdivosti svedomia a dar istoty o vykúpení. Duch pravdy je Tešiteľ.“ [86] 1433

II. Definícia hriechu

1849 Hriech je previnenie proti rozumu, 311 proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“. [87] 1952

1850 Hriech je urážka Boha.1440 „Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (Ž 51, 6). Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech, je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu,397 pretože človek chce byť „ako Boh“ (Gn 3, 5), a teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo. Hriech je teda „láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom“. [88]
615
Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti, ktorá uskutočnila spásu. [89]

1851 A práve v Kristovom umučení, v ktorom jeho milosrdenstvo zvíťazí nad hriechom, hriech najvýraznejšie prejavuje svoju násilnosť a mnohotvárnosť: neveru, vražednú nenávisť,598 zavrhnutie a výsmech zo strany vodcov i ľudu, Pilátovu zbabelosť a ukrutnosť vojakov, Judášovu zradu, takú bolestnú pre Ježiša, Petrovo zapretie a opustenie učeníkmi. Ale práve v hodine temnôt a kniežaťa tohto sveta[90] sa Kristova obeta tajomne stáva prameňom, 2746
616 z ktorého bude nevyčerpateľne vyvierať odpustenie našich hriechov.

III. Rozmanitosť hriechov

1852 Rozmanitosť hriechov je veľká. Sväté písmo uvádza viaceré zoznamy hriechov. List Galaťanom stavia skutky tela proti ovociu Ducha: „A skutky tela sú zjavné; je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia také veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo“ (Gal 5, 19-21).[91]

1853Hriechy možno rozlišovať podľa ich predmetu,1751 ako sa to robí pri každom ľudskom čine, alebo podľa čností, ktorým protirečia či už nadmierou, alebo nedostatkom, alebo podľa prikázaní, s ktorými sú v rozpore. Možno ich zoradiť aj podľa toho, či sa týkajú Boha, blížneho, alebo samého hriešnika.2067 Možno ich rozdeliť na hriechy duchovné a telesné alebo aj na hriechy spáchané myšlienkami, slovami, skutkami alebo zanedbaním. Koreň hriechu je v srdci človeka, 368 v jeho slobodnej vôli, ako to učí Pán: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka“ (Mt 15, 19-20). V srdci sídli aj láska, prameň dobrých a čistých skutkov, ktorú hriech zraňuje.

IV. Veľkosť hriechu: smrteľný a všedný hriech

1854 Hriechy treba hodnotiť podľa ich veľkosti. V Tradícii Cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným a všedným hriechom, ktoré je naznačené už v Písme.[92] Skúsenosť ľudí toto rozlišovanie potvrdzuje.

1855 Smrteľný hriech – vážnym prestúpením Božieho zákona – ničí v srdci človeka lásku.1395 Odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom a jeho blaženosťou, a to tým, že človek dáva prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom.

Všedný hriech ponecháva v človekovi lásku, hoci ju uráža a zraňuje.

1856 Keďže smrteľný hriech napáda v nás životný princíp, ktorým je láska, je potrebná nová iniciatíva Božieho milosrdenstva1446 a obrátenie srdca, ktoré sa normálne uskutočňuje v rámci sviatosti pokánia.

„Keď ... vôľa ide za niečím, čo samo osebe odporuje láske, ktorou je človek zameraný na posledný cieľ, je hriech vzhľadom na svoj predmet smrteľný ... či už je proti Božej láske, ako je rúhanie, krivá prísaha a podobne, alebo proti láske k blížnemu, ako je vražda, cudzoložstvo a podobne... Niekedy však vôľa hriešnika ide za niečím, čo v sebe obsahuje určitú nezriadenosť, ale nie je v rozpore s láskou k Bohu a k blížnemu, ako napríklad prázdne reči, zbytočný smiech a podobne. To sú hriechy všedné.“ [93]

1857 Smrteľný hriech predpokladá súčasne tri podmienky: „Smrteľný je každý hriech, ktorého predmetom je vážna vec a okrem toho je spáchaný s plným vedomím a uváženým súhlasom.“ [94]

1858 Vážna vec (materia gravis) je spresnená 2072 v Božích prikázaniach podľa Ježišovej odpovede bohatému mládencovi: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať!
Cti svojho otca i matku!“ (Mk 10, 19). Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia: vražda je závažnejšia ako krádež. Treba brať do úvahy aj to, aké osoby hriech postihuje: násilie spáchané na príbuzných 2214 je samo osebe závažnejšie ako násilie spáchané na cudzom človekovi.

1859 Smrteľný hriech predpokladá plné vedomie a plný súhlas. 1734 Predpokladá poznanie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Zahŕňa v sebe aj dostatočne uvážený súhlas, aby to bola osobná voľba. Predstieraná nevedomosť a zatvrdnutosť srdca[95] nezmenšujú, ale naopak, zväčšujú dobrovoľný ráz hriechu.

1860 Nedobrovoľná nevedomosť1735 môže znížiť, ba aj zrušiť pričítateľnosť ťažkého previnenia. Ale o nikom sa nepredpokladá, že by nepoznal zásady morálneho zákona, ktoré sú vpísané do svedomia každého človeka. Citové popudy, vášne môžu takisto oslabiť1767 dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, podobne ako vonkajší nátlak alebo patologické poruchy. Najťažší je hriech spáchaný zo zlomyseľnosti, z uváženej voľby zla.

1861 Smrteľný hriech je radikálna možnosť ľudskej slobody, 1742 podobne ako láska. Má za následok stratu Božej lásky a zbavuje posväcujúcej milosti čiže stavu milosti. Ak nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť 1033 v pekle, pretože naša sloboda má moc robiť definitívne, nenávratné rozhodnutia. Ale hoci môžeme usúdiť, že nejaký čin je sám osebe ťažkým previnením, musíme úsudok o ľuďoch ponechať Božej spravodlivosti a Božiemu milosrdenstvu.

1862 Všedný hriech spácha človek vtedy, keď v nezávažnej veci (materia levis) nezachová mieru predpísanú morálnym zákonom alebo keď neposlúchne morálny zákon vo vážnej veci (materia gravis), ale bez plného poznania a úplného súhlasu.

1863 Všedný hriech oslabuje čnosť lásky. 1394 Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty.
1472
Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. „Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti.“ [96]

„Kým človek žije v tele, nemôže nemať aspoň ľahké hriechy. Ale neber naľahko hriechy, ktoré voláme ľahké. Ak ich berieš naľahko, keď ich vážiš, maj strach, keď ich počítaš. Mnoho ľahkých vecí vytvára jednu veľkú vec: Mnoho kvapiek naplní rieku. Mnoho zŕn vytvára hromadu. Aká nádej teda ostáva? Predovšetkým vyznanie...“ [97]

1864 „Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí“ (Mt 12, 31). [98] Božie milosrdenstvo nemá hraníc; ale kto vedome a dobrovoľne odmieta prijať ľútosťou Božie milosrdenstvo, odmieta odpustenie svojich hriechov a spásu, ktorú mu ponúka Duch Svätý.[99] Takáto zatvrdnutosť môže priviesť ku konečnej nekajúcnost i2091 (impoenitentia finalis) a do večného zatratenia.
1037

V. Rozmnoženie sa hriechu

1865 Hriech spôsobuje návyk na hriech;401 opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho pochádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla.
1768 Takto má hriech tendenciu rozmnožovať sa a silnieť, ale nemôže až do základov zničiť mravný cit.

1866 Neresti možno zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade, alebo ich možno dať do súvisu s hlavnými hriechmi, ktoré určila kresťanská skúsenosť, sledujúc svätého Jána Kasiána [100] a svätého Gregora Veľkého. [101] Volajú sa hlavné, lebo plodia iné hriechy, iné neresti. 2539 Sú to: pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo, lenivosť alebo duchovná znechutenosť (po latinsky acedia).

1867 Katechetická tradícia pripomína tiež, že jestvujú „do neba volajúce hriechy“. Do neba volá: 2268 krv Ábela, [102] hriech Sodomčanov, [103] volanie utláčaného ľudu v Egypte, [104] nárek cudzinca, vdovy a siroty,[105] nespravodlivosť voči námezdnému robotníkovi. [106]

1868 Hriech je osobný čin. Okrem toho nesieme zodpovednosť aj za hriechy spáchané inými, keď pri nich spolupracujeme, a to:
keď na nich máme priamu 1736 a dobrovoľnú účasť,
keď ich nariaďujeme, radíme, chválime alebo schvaľujeme,
keď ich neoznámime alebo im nezabránime vtedy, keď sme povinní to urobiť, keď chránime tých, čo páchajú zlo.

1869 Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. „Štruktúry hriechu“ sú prejavom a následkom osobných hriechov.408 Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo.
1887 V analogickom zmysle vytvárajú „sociálny hriech“. [107]
Zhrnutie
1870 „Boh všetkých uzavrel do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zmiloval“ (Rim 11, 32).

1871 Hriech je „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“. [108] Je to urážka Boha. Stavia sa proti Bohu neposlušnosťou, ktorá je opakom Kristovej poslušnosti.

1872 Hriech je čin, ktorý protirečí rozumu. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu.

1873 Koreň všetkých hriechov je v srdci človeka. Druhy hriechov a ich veľkosť sa hodnotia najmä podľa ich predmetu.

1874 Spáchať smrteľný hriech znamená uvážene, to jest vedome a dobrovoľne zvoliť vec, ktorá sa vážne protiví Božiemu zákonu a poslednému cieľu človeka. Smrteľný hriech v nás ničí lásku; bez ktorej nie je možná večná blaženosť. Ak ho hriešnik neoľutuje, má za následok večnú smrť.

1875 Všedný hriech je morálna nezriadenosť možno ju napraviť láskou, ktorú v nás všedný hriech ponecháva.

1876 Opakovanie hriechov, aj všedných, plodí neresti, medzi ktoré patria najmä hlavné hriechy.

Druhá kapitola
Ľudské spoločenstvo


1877 Ľudstvo je povolané, 355 aby urobilo zjavným obraz Boha a premenilo sa na obraz jednorodeného Syna Otca. Toto povolanie je osobnej povahy, pretože každý človek je povolaný vojsť do Božej blaženosti; ale týka sa aj ľudského spoločenstva ako celku.

1. článok

Osoba a spoločnosť


I. Spoločenský ráz ľudského povolania


1878 Všetci ľudia sú povolaní k tomu istému cieľu, ktorým je sám Boh. Jestvuje istá podobnosť medzi jednotou božských osôb a bratstvom,1702 ktoré majú ľudia utvárať medzi sebou v pravde a láske. [1] Láska k blížnemu je neoddeliteľná od lásky k Bohu.

1879 Ľudská osoba potrebuje spoločenský život. 1936 Ten nie je pre ňu niečím pridaným, ale je to požiadavka jej prirodzenosti. Človek rozvíja svoje schopnosti stykom s inými, vzájomnými službami a dialógom s bratmi a sestrami; tak odpovedá na svoje povolanie. [2]

1880 Spoločnosť je súhrn osôb 771 organicky spojených princípom jednoty, ktorý presahuje každú z nich. Spoločnosť ako viditeľné a súčasne duchovné spoločenstvo osôb pretrváva v čase: dedí minulosť a pripravuje budúcnosť. Prostredníctvom nej sa každý človek stáva „dedičom“, dostáva „talenty“ ktoré obohacujú jeho totožnosť a ktorých ovocie má rozvíjať. [3] Právom má byť každý oddaný spoločenstvám, ku ktorým patrí, a má rešpektovať autority, ktoré sú poverené starať sa o spoločné dobro.

1881 Každé spoločenstvo je definované svojím cieľom, a preto sa podriaďuje osobitným pravidlám. 1929 Ale „ľudská osoba je a musí byť základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských inštitúcií“. [4]

1882 Niektoré spoločnosti, ako rodina a štát, bezprostrednejšie zodpovedajú ľudskej prirodzenosti. Človek ich potrebuje. Aby sa čím väčšiemu počtu jednotlivcov umožnila účasť na spoločenskom živote, 1913 treba napomáhať vytváranie slobodne volených združení a inštitúcií „s cieľmi ekonomickými, sociálnymi, kultúrnymi, rekreačnými, športovými, profesionálnymi a politickými, a to tak vnútri politických spoločenstiev, ako aj na celosvetovej úrovni“. [5] Táto „socializácia“ (v zmysle združovania) vyjadruje zároveň prirodzený sklon, ktorý pobáda ľudí združovať sa na dosiahnutie cieľov, ktoré presahujú možnosti jednotlivca. Rozvíja schopnosti osoby najmä jej schopnosť iniciatívy a zmysel pre zodpovednosť. Pomáha chrániť jej práva.[6]

1883 Socializácia (v zmysle zospoločenšťovania) prináša so sebou aj nebezpečenstvá. Prílišné zasahovanie štátu môže ohroziť osobnú slobodu a iniciatívu. Sociálna náuka Cirkvi vypracovala takzvaný princíp subsidiarity (výpomoci). Podľa tohto princípu „nadradená spoločnosť nemá zasahovať do vnútorného života podradenej spoločnosti2431 a pozbaviť ju vlastnej kompetencie, ale ju má skôr v prípade potreby podporovať a pomáhať jej, aby svoju činnosť koordinovala s činnosťou iných zložiek spoločnosti v záujme spoločného dobra“. [7]

1884 Boh nechcel vyhradiť vykonávanie všetkých moci iba pre seba. Každému tvorovi zveruje úlohy, 307 ktoré môže vykonávať podľa schopností svojej prirodzenosti. Tento spôsob vládnutia sa má napodobňovať v spoločenskom živote. Spôsob, akým Boh riadi svet, svedčí o jeho hlbokej úcte k ľudskej slobode a mal by inšpirovať múdrosť tých, čo spravujú ľudské spoločenstvá. Majú sa správať ako služobníci Božej prozreteľnosti. 302

1885 Princíp subsidiarity je v protiklade so všetkými formami kolektivizmu. Vyznačuje hranice zasahovaniu zo strany štátu. Je zameraný na zladenie vzťahov medzi jednotlivcami a spoločnosťami. Smeruje k nastoleniu opravdivého medzinárodného poriadku.

II. Obrátenie a spoločnosť

1886 Spoločnosť je potrebná na uskutočňovanie ľudského povolania. Aby sa tento cieľ dosiahol, je potrebné rešpektovať správnu hierarchiu hodnôt ktorá „materiálne a prirodzené1779 [dimenzie] podriaďuje
[dimenziám] vnútorným a duchovným“. [8]

„Ľudské spolužitie sa má chápať predovšetkým ako skutočnosť duchovného poriadku: ako výmena poznatkov vo svetle pravdy, upl“ (Lv 19, 15). „Páni, dávajte otrokom, čo je spravodlivé a slušné; veď viete, že aj vy máte Pána v nebi“ (Kol 4, 1).

1887 Zámena prostriedkov a cieľov [10] – pri ktorej sa hodnota posledného cieľa dáva tomu, čo je iba prostriedok na jeho dosiahnutie, alebo sa osoby pokladajú za číre prostriedky vzhľadom na cieľ 909 – plodí nespravodlivé štruktúry, ktoré „sťažujú alebo prakticky znemožňujú kresťanské správanie zhodujúce sa s prikázaniami najvyššieho Zákonodarcu“.[11] 1869

1888 Treba teda apelovať407 na duchovné a morálne schopnosti človeka a na neprestajnú potrebu jeho vnútorného obrátenia, 1430 aby sa dosiahli také spoločenské zmeny, ktoré by mu skutočne slúžili. Prvenstvo, ktoré sa priznáva obráteniu srdca, vôbec nevylučuje, ba naopak, ukladá povinnosť prispieť k primeranému ozdraveniu inštitúcií a životných podmienok, keď podnecujú k hriechu, aby zodpovedali normám spravodlivosti a napomáhali dobro, namiesto toho, aby mu prekážali. [12]

1889 Bez pomoci milosti by ľudia nevedeli „zbadať často úzky chodník medzi zbabelosťou, ktorá ustupuje pred zlom, a násilím, ktoré si síce namýšľa, že bojuje proti zlu, ale v skutočnosti ho zväčšuje“. [13] Týmto chodníkom je cesta lásky, lásky k Bohu a k blížnemu.1825 Láska je najväčším sociálnym príkazom. Rešpektuje blížneho a jeho práva. Vyžaduje konať spravodlivo a len ona nás robí toho schopnými.
Nabáda k životu, ktorý sa dáva: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho“ (Lk 17, 33).

Zhrnutie

1890 Jestvuje istá podobnosť medzi jednotou božských osôb a bratstvom, ktoré majú ľudia utvárať medzi sebou.

1891 Aby sa človek mohol vyvíjať v zhode so svojou prirodzenosťou, potrebuje spoločenský život. Niektoré spoločnosti, ako rodina a štát, bezprostrednejšie zodpovedajú ľudskej prirodzenosti.

1892 „Ľudská osoba je a musí byť základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských inštitúcií“. [14]

1893 Treba povzbudzovať ľudí k širokej účasti na slobodne volených združeniach a inštitúciách.

1894 Podľa princípu subsidiarity ani štát, ani nijaká väčšia spoločnosť, nemá nahrádzať iniciatívu a zodpovednosť osôb a menších (intermediárnych) spoločenstiev.

1895 Spoločnosť má napomáhať praktizovanie čnosti, a nie mu prekážať. Má sa dať viesť správnou hierarchiou hodnôt.

1896 Tam, kde hriech nakazil spoločenské ovzdušie, treba vyzývať na obrátenie sŕdc a prosiť o Božiu milosť. Láska nabáda k správnym reformám. Mimo evanjelia nejestvuje opravdivé riešenie sociálnej otázky. [15]

2. článok

Účasť na spoločenskom živote

I. Autorita – verejná moc


1897 „Spolunažívanie medzi ľuďmi nemôže byť usporiadané a plodné bez zákonitej autority, 2234 ktorá by zabezpečila poriadok a v dostatočnej miere by prispela k uskutočňovaniu spoločného dobra.“ [16]

„Autoritou“ sa volá tá vlastnosť, na základe ktorej osoby alebo ustanovizne vynášajú pre ľudí zákony a nariadenia a očakávajú od nich poslušnosť.

1898 Každé ľudské spoločenstvo potrebuje autoritu, ktorá by ho riadila. [17] Autorita má svoj základ v ľudskej prirodzenosti. Je potrebná pre jednotu občianskej spoločnosti. Jej úlohou je zabezpečovať, nakoľko je to možné, spoločné dobro spoločnosti.

1899 Verejná moc, ktorú vyžaduje morálny poriadok, 2235 pochádza od Boha: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie“ (Rim 13, 1-2).[18]

1900 Povinnosť poslušnosti ukladá všetkým, 2238 aby si náležite vážili autoritu a aby osoby, ktoré autoritu vykonávajú, zahŕňali úctou a podľa ich zásluhy aj vďačnosťou a láskavosťou.

V jednom spise pápeža svätého Klementa Rímskeho sa nachádza najstaršia modlitba Cirkvi za politickú verejnú moc:[19] 2240 „Udeľ [im], Pane, zdravie, pokoj, svornosť a silu, aby nerušene vykonávali moc, ktorú si im zveril. Veď ty, Pane, nebeský Kráľ vekov, dávaš ľudským synom slávu, česť a moc nad pozemskými vecami. Riaď, Pane, ich rozhodnutia, aby robili to, čo je dobré a milé v tvojich očiach, aby moc, ktorú si im zveril, mohli svedomite vykonávať v pokoji a vľúdnosti, a tak našli u teba priazeň.“ [20]

1901 Kým autorita sa týka poriadku, ktorý stanovil Boh, „určenie [politického] režimu a voľba vedúcich činiteľov sa ponecháva slobodnej vôli občanov“. [21]

Rozmanitosť politických režimov je morálne prípustná pod podmienkou, že sú zamerané na oprávnené dobro spoločnosti, ktorá ich prijíma. Režimy, ktoré svojou povahou protirečia prirodzenému zákonu, 2242 verejnému poriadku a základným právam osôb, nemôžu uskutočňovať spoločné dobro národov, ktorým sa nanútili.

1902 Autorita nemá svoju morálnu oprávnenosť 1930 sama od seba. Nemá sa správať despoticky, ale má pracovať pre spoločné dobro „ako morálna sila, ktorá sa opiera o slobodu a o vedomie prevzatej povinnosti a úlohy“. [22]

„Ľudský zákon má povahu zákona v miere,1951 v akej sa zhoduje so správne [mysliacim] rozumom; z toho je zrejmé, že sa odvodzuje z večného zákona. V miere, v akej sa vzďaľuje od rozumu, sa volá nespravodlivý zákon; a tak nemá povahu zákona, ale skôr určitého násilia.“ [23]

1903 Autorita sa oprávnene vykonáva len vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti a ak na jeho dosiahnutie používa morálne dovolené prostriedky. Ak sa stane, že vládcovia vydajú nespravodlivé zákony alebo urobia opatrenia, ktoré protirečia morálnemu poriadku, 2242 tieto nariadenia nie sú vo svedomí záväzné. „V takom prípade autorita zrejme prestáva byť autoritou a nastáva hrubé bezprávie.“ [24]

1904 „Je výhodnejšie, aby každá moc bola vyvážená inými mocami a kompetenciami, ktoré by ju udržiavali v [správnych] medziach. Je to princíp ,právneho štátu‘, v ktorom vládnu zákony, a nie svojvôľa ľudí.“ [25]

II. Spoločné dobro

1905 V súlade so spoločenskou prirodzenosťou človeka dobro každého jednotlivca nevyhnutne súvisí so spoločným dobrom. 801 Spoločné dobro možno definovať iba vo vzťahu k ľudskej osobe:
1881

„Nežite len sebe, uzavretí sami do seba, ako by ste už boli ospravodlivení, ale keď sa schádzate, hľadajte to, čo je na osoh všetkým.“ [26]

1906 Spoločné dobro treba chápať ako „súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“. [27] Spoločné dobro sa týka života všetkých. Od každého a najmä od tých, čo vykonávajú úlohu autority, vyžaduje rozvážnosť. Zahŕňa tri základné prvky:

1907 Na prvom mieste predpokladá rešpektovanie osoby 1929 ako takej. V záujme spoločného dobra je verejná moc povinná rešpektovať základné a neodcudziteľné práva ľudskej osoby. Spoločnosť je povinná dovoliť každému svojmu členovi realizovať jeho povolanie. Spoločné dobro spočíva osobitne v tom, že jednotlivec môže uplatňovať prirodzené slobody, ktoré sú nevyhnutne potrebné na plný rozvoj povolania človeka, ako sú: „právo konať podľa správnej normy vlastného svedomia, právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu, 2106 a to aj v náboženskej oblasti“. [28]

1908 Na druhom mieste spoločné dobro vyžaduje sociálny blahobyt a rozvoj samej spoločnosti. 2441 Rozvoj je súhrnom všetkých spoločenských povinností. Úlohou autority je zaiste rozhodovať v záujme spoločného dobra medzi rozličnými čiastkovými záujmami. Musí však každému sprístupniť, čo potrebuje, aby mohol žiť skutočným ľudským životom: výživu, šatstvo, zdravie, prácu, výchovu a kultúru, primeranú informovanosť, právo založiť si rodinu atď. [29]

1909 Napokon spoločné dobro zahŕňa v sebe pokoj,2304 to jest stálosť a bezpečnosť spravodlivého poriadku. Predpokladá teda, že autorita čestnými prostriedkami zaisťuje bezpečnosť spoločnosti a jej členov.
2310
Spoločné dobro je základom práva na oprávnenú osobnú a kolektívnu obranu.

1910 Každé ľudské spoločenstvo má svoje spoločné dobro, ktoré mu umožňuje, aby sa spoznalo ako také. 2244 Najplnšie sa toto dobro uskutočňuje v politickom spoločenstve. Je úlohou štátu chrániť a napomáhať spoločné dobro občianskej spoločnosti, občanov a menších (intermediárnych) spoločenstiev.

1911 Vzájomná závislosť ľudí sa stále zväčšuje. Pozvoľna sa rozširuje na celý svet. Jednota ľudskej rodiny, ktorá zhromažďuje ľudí s rovnakou prirodzenou dôstojnosťou, zahŕňa v sebe aj univerzálne spoločné dobro. 2438 Toto dobro vyžaduje takú organizáciu spoločenstva národov, ktorá by bola schopná „postarať sa o rozličné potreby ľudí, a to tak v oblasti sociálneho života, kam patrí výživa, zdravie, výchova..., ako aj v niektorých osobitných situáciách, ktoré sa miestami môžu vyskytnúť, ako napríklad potreba... poskytnúť pomoc v biede utečencom roztrúseným po celom svete alebo pomáhať vysťahovalcom a ich rodinám“. [30]

1912 Spoločné dobro je vždy zamerané na zdokonaľovanie osôb: „Poriadok vecí má byť podriadený poriadku osôb, a nie naopak.“ [31] 1881 Takýto poriadok má základ v pravde, buduje sa v spravodlivosti a oživuje ho láska.

III. Zodpovednosť a účasť

1913 Účasť je dobrovoľné a veľkodušné angažovanie sa osoby vo vzájomných spoločenských stykoch. Je potrebné, aby všetci mali účasť na rozvoji spoločného dobra, každý podľa svojho postavenia, ktoré zaujíma, a podľa úlohy, ktorú zastáva. Táto povinnosť má pôvod v dôstojnosti ľudskej osoby.

1914 Účasť sa uskutočňuje predovšetkým tým, že sa človek angažuje v oblastiach, za ktoré preberá osobnú zodpovednosť; 1734 starostlivosťou o výchovu svojej rodiny a svedomitosťou v práci má účasť na dobre iných i spoločnosti. [32]

1915 Občania sa majú, pokiaľ je to možné, aktívne zúčastňovať 2239 na verejnom živote. Spôsoby tejto účasti môžu byť v rozličných krajinách a kultúrach rozdielne. „Treba chváliť spôsob konania tých národov, v ktorých čo najväčší počet občanov má účasť na verejných záležitostiach v pravej slobode.“[33]

1916 Účasť všetkých na uskutočňovaní spoločného dobra zahŕňa, ako každá etická povinnosť, neprestajne obnovované1888obrátenie členov spoločnosti. Podvod a iné chytráctva, pomocou ktorých niektorí unikajú nariadeniam zákona a predpisom sociálnej povinnosti, treba rázne odsúdiť, lebo sú nezlučiteľné s požiadavkami spravodlivosti. 2409 Treba sa starať o rozvoj inštitúcií, ktoré zlepšujú podmienky ľudského
života. [34]

1917 Úlohou tých, čo vykonávajú autoritu, je upevňovať hodnoty, ktoré vzbudzujú dôveru členov spoločnosti a pobádajú ich, aby sa dali do služieb svojich blížnych. Účasť sa začína výchovou a kultúrou: „Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, 1818 čo sú schopní odovzdať budúcim generáciám dôvody pre život a nádej.“ [35]

Zhrnutie

1918 „Niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh“ (Rim 13, 1).

1919 Každé ľudské spoločenstvo potrebuje autoritu, aby sa zachovalo a rozvíjalo.

1920 „Politické spoločenstvo a verejná moc majú svoj základ v ľudskej prirodzenosti, a preto patria k poriadku stanovenému Bohom.“ [36]

1921 Autorita sa vykonáva oprávneným spôsobom, ak sa usiluje o dosiahnutie spoločného dobra spoločnosti. Aby ho dosiahla, má používať morálne prípustné prostriedky.

1922 Rozmanitosť politických režimov je oprávnená pod podmienkou, že prispievajú k dobru spoločnosti.

1923 Politická moc sa má vykonávať v medziach morálneho poriadku a má zaručovať podmienky na používanie slobody.

1924 Spoločné dobro obsahuje „súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“. [37]

1925 Spoločné dobro zahŕňa tri základné prvky: rešpektovanie a zveľaďovanie základných práv osoby; prosperitu alebo rozvoj duchovných a časných dobier spoločnosti; pokoj a bezpečnosť spoločnosti a jej členov.

1926 Dôstojnosť ľudskej osoby zahŕňa v sebe úsilie o spoločné dobro. Každý sa má starať o vznik a podporovanie inštitúcií, ktoré zlepšujú podmienky ľudského života.

1927 Úlohou štátu je chrániť a zveľaďovať spoločné dobro občianskej spoločnosti. Spoločné dobro celej ľudskej rodiny si vyžaduje organizáciu medzinárodnej spoločnosti.

3. článok

Sociálna spravodlivosť


1928 Spoločnosť zabezpečuje sociálnu spravodlivosť vtedy, keď vytvára podmienky, ktoré združeniam i jednotlivcom 2832 umožňujú dosiahnuť to, na čo majú právo podľa svojej prirodzenosti a svojho povolania. Sociálna spravodlivosť súvisí so spoločným dobrom a s vykonávaním verejnej moci.

I. Rešpektovanie ľudskej osoby

1929 Sociálnu spravodlivosť možno dosiahnuť len vtedy, keď sa rešpektuje transcendentná dôstojnosť človeka. 1881 Osoba predstavuje konečný cieľ spoločnosti; spoločnosť je zameraná na osobu:

„Obranu a rozvoj [dôstojnosti ľudskej osoby] nám zveril Stvoriteľ a v každom historickom období sú muži i ženy za ňu osobitne zodpovední podľa svojho postavenia.“ [38]

1930 Rešpektovanie ľudskej osoby zahŕňa v sebe rešpektovanie práv, ktoré vyplývajú z jej dôstojnosti ako stvorenia. 1700 Tieto práva jestvujú skôr ako spoločnosť a tá ich musí uznať. 1902 Sú základom morálnej oprávnenosti každej autority. Spoločnosť, ktorá ich zosmiešňuje alebo ich odmieta uznať vo svojom pozitívnom zákonodarstve, podkopáva vlastnú morálnu oprávnenosť. [39] Ak ich autorita nerešpektuje, musí sa opierať o silu alebo o násilie, aby si vynútila poslušnosť svojich podriadených. Je úlohou Cirkvi pripomínať ľuďom dobrej vôle práva ľudskej osoby a rozlišovať ich od protiprávnych a falošných nárokov.

1931 Rešpektovanie ľudskej osoby predpokladá rešpektovanie tohto princípu: „Každý má považovať svojho blížneho, 1212 nikoho nevynímajúc, za ,svoje druhé ja‘ a predovšetkým má brať ohľad na jeho život a na prostriedky, ktoré sú nevyhnutné, aby ho žil dôstojne.“ [40] Nijaké zákonodarstvo nemôže samo osebe odstrániť obavy, predsudky, pyšné a sebecké postoje, ktoré prekážajú vytváraniu opravdivých bratských spoločností.1825 Takéto správania odstraňuje iba láska, ktorá v každom človeku vidí „blížneho“, brata alebo sestru.

1932 Povinnosť stať sa blížnym druhému a aktívne mu slúžiť sa stáva tým naliehavejšou, čím väčšia je núdza druhého, a to v akomkoľvek ohľade. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, 2449 mne ste urobili“ (Mt 25, 40).

1933 Táto povinnosť sa vzťahuje aj na tých, ktorí zmýšľajú alebo konajú inak ako my. Kristovo učenie ide až tak ďaleko, že vyžaduje odpustenie urážok. Rozširuje prikázanie lásky, ktoré je prikázaním nového, evanjeliového zákona, aj na všetkých nepriateľov.[41] Oslobodenie v duchu evanjelia je nezlučiteľné s nenávisťou 2303 k nepriateľovi ako ľudskej osobe, nie však s nenávisťou k zlu, ktoré ako nepriateľ pácha.

II. Rovnosť a rozdiely medzi ľuďmi

1934 Všetci ľudia, stvorení na obraz jediného Boha a obdarení rovnakou rozumovou dušou, majú rovnakú prirodzenosť a rovnaký pôvod. Vykúpení Kristovou obetou všetci sú povolaní mať účasť na tej istej Božej blaženosti: všetci majú teda rovnakú dôstojnosť. 225

1935 Rovnosť medzi ľuďmi 357 sa v podstate zakladá na ich osobnej dôstojnosti a na právach, ktoré z nej vyplývajú:

„Treba prekonať a odstrániť každý druh diskriminácie týkajúcej sa základných práv osoby či už v oblasti sociálnej, alebo kultúrnej, z dôvodov pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva, lebo je v rozpore s Božím plánom.“ [42]

1936 Keď človek prichádza na svet,1879 nemá k dispozícii všetko, čo potrebuje na rozvoj svojho telesného a duchovného života. Potrebuje druhých ľudí. Prejavia sa rozdiely súvisiace s vekom, s fyzickými schopnosťami, s rozumovými alebo morálnymi vlohami, s výhodami, ktoré každý mohol získať v styku s inými a s rozdelením bohatstva. [43] „Talenty“ nie sú rozdelené v rovnakej miere. [44]

1937 Tieto rozdiely patria do Božieho plánu.340 Boh chce, aby každý dostával od druhých, čo potrebuje, a aby sa tí, čo majú osobitné „talenty“, podelili s ich dobrodeniami s tými, ktorí to potrebujú.
791 Rozdiely pobádajú a často zaväzujú ľudí k veľkodušnosti, dobroprajnosti a podeleniu sa; podnecujú kultúry, aby sa navzájom obohacovali: 1202

„Rozdeľujem čnosti tak rozdielne, že nedám každému všetky, ale jednu dám jednému, inú druhému... Jednému dám predovšetkým lásku, druhému spravodlivosť, jednému poníženosť, druhému živú vieru... A tak som dal mnohé dary a milosti čností a iných duchovných a časných darov tak rozdielne, že som neudelil všetko iba jednej osobe, aby ste nevyhnutne mali príležitosť preukazovať si jeden druhému lásku;... chcel som, aby jeden potreboval druhého a aby všetci boli mojimi služobníkmi pri rozdeľovaní milostí a darov, ktoré dostali odo mňa.“ [45]

1938 Jestvujú aj nespravodlivé nerovnosti, 2437 ktoré doliehajú na milióny mužov a žien. Tie sú v zjavnom protiklade s evanjeliom:

„Rovnaká dôstojnosť osôb si vyžaduje, aby sa dospelo k ľudskejším a spravodlivejším životným podmienkam. Lebo prílišné hospodárske a sociálne nerovnosti medzi členmi alebo národmi 2317 jedinej
ľudskej rodiny vyvolávajú pohoršenie a sú v protiklade so sociálnou spravodlivosťou, rovnosťou a dôstojnosťou ľudskej osoby, ako aj so spoločenským a medzinárodným mierom.“ [46]

III. Ľudská solidarita

1939 Princíp solidarity,2213 označovaný aj ako „priateľstvo“ alebo „sociálna láska“, je priamou požiadavkou ľudského a kresťanského bratstva: [47]

Omyl, „ktorý sa dnes tak veľmi a nebezpečne rozšíril, je zabúdanie na ten zákon ľudskej solidarity a lásky, ktorý vyžaduje spoločný pôvod a rovnosť rozumovej prirodzenosti všetkých ľudí, 360 nech
patria ku ktorémukoľvek národu, a prikazuje vykupiteľská obeta, ktorú priniesol Kristus Pán na oltári kríža svojmu nebeskému Otcovi na vykúpenie duší.“ [48]

1940 Solidarita sa prejavuje 2402 predovšetkým pri rozdeľovaní dobier a pri odmene za prácu. Predpokladá aj úsilie o spravodlivejší sociálny poriadok, v ktorom by sa na základe rokovaní mohli lepšie odstraňovať napätia a ľahšie urovnávať konflikty.

1941 Sociálno-ekonomické problémy 2317 možno riešiť iba pomocou všetkých foriem solidarity: vzájomnej solidarity medzi chudobnými, solidarity medzi bohatými a chudobnými, medzi pracujúcimi navzájom, medzi zamestnávateľmi a zamestnancami v podniku, solidarity medzi štátmi a medzi národmi. Medzinárodná solidarita je požiadavkou morálneho poriadku. Od nej čiastočne závisí svetový mier.

1942 Čnosť solidarity presahuje materiálne dobrá. Tým, že Cirkev šírila duchovné dobrá viery, podporovala aj rozvoj časných dobier,1887 ktorému často otvárala nové cesty. Tak sa v priebehu storočí potvrdili Pánove slová: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo2632 a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6, 33).

„Už dvetisíc rokov žije a pretrváva v duši Cirkvi pocit spoločnej zodpovednosti všetkých za všetkých, ktorý pobádal a pobáda až k hrdinskej láske ľudí, totiž mníchov poľnohospodárov, vysloboditeľov otrokov, ošetrovateľov chorých, tých, čo prinášajú vieru, civilizáciu a vedu všetkým generáciám a všetkým národom, aby vytvárali také sociálne podmienky, ktoré by všetkým umožňovali a uľahčovali život dôstojný človeka a kresťana.“ [49]

Zhrnutie

1943 Spoločnosť zabezpečuje sociálnu spravodlivosť vtedy, keď vytvára podmienky, ktoré združeniam i jednotlivcom umožňujú dosiahnuť to, na čo majú právo.

1944 Rešpektovanie ľudskej osoby vedie k tomu, že človek pokladá iného za „svoje druhé ja“. Predpokladá rešpektovanie základných práv, ktoré vyplývajú z vnútornej dôstojnosti ľudskej osoby.

1945 Rovnosť medzi ľuďmi sa zakladá na ich osobnej dôstojnosti a na právach, ktoré z nej vyplývajú.

1946 Rozdiely medzi ľuďmi patria do Božieho plánu. Boh chce, aby sme sa navzájom potrebovali. Rozdiely majú pobádať k láske.

1947 Rovnaká dôstojnosť všetkých ľudí vyžaduje úsilie o zredukovanie prílišných sociálnych a ekonomických nerovností. Nabáda k odstráneniu nespravodlivých nerovností.

1948 Solidarita je výrazne kresťanská čnosť. Uskutočňuje účasť na hmotných, ale ešte viac na duchovných dobrách.

Tretia kapitola

Božia spása: Zákon a milosť

1949 Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje:

„S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2, 12-13).
1. článok

Morálny zákon


1950 Morálny zákon je dielo Božej múdrosti. V biblickom zmysle ho možno definovať ako otcovské poučovanie,53 ako Božiu výchovu. Morálny zákon predpisuje človekovi cesty, normy správania, 1719 ktoré vedú k prisľúbenej blaženosti; zakazuje cesty zla, ktoré odvádzajú od Boha a od jeho lásky. Je zároveň prísny vo svojich príkazoch a láskavý vo svojich prisľúbeniach.

1951 Zákon je norma správania vyhlásená kompetentnou autoritou pre spoločné dobro. Morálny zákon predpokladá racionálny poriadok medzi stvoreniami, ktorý Stvoriteľ svojou mocou, múdrosťou a dobrotou stanovil pre ich dobro a vzhľadom na ich cieľ. 295 Každý zákon nachádza svoju prvú a poslednú pravdu vo večnom zákone. Zákon je vyhlásený a stanovený rozumom ako účasť na prozreteľnosti
živého Boha, 306 Stvoriteľa a Vykupiteľa všetkých. Toto „nariadenie rozumu sa volá zákon“. [1]

„Jedine človek [spomedzi všetkých živých tvorov] sa môže chváliť tým, že bol hodný dostať od Boha zákon. Ako rozumový tvor, schopný chápať a usudzovať, má sa riadiť racionálnou slobodou, 301
podriadený tomu, ktorý mu všetko podriadil.“ [2]

1952 Formy vyjadrenia morálneho zákona sú rozmanité a všetky sú medzi sebou zladené: večný zákon, prameň všetkých zákonov v Bohu; prirodzený zákon; zjavený zákon, ktorý zahŕňa starý zákon a nový alebo evanjeliový zákon, a napokon občianske a cirkevné zákony.

1953 Morálny zákon nachádza svoju plnosť578 a svoju jednotu v Kristovi. Sám Ježiš Kristus je cestou k dokonalosti. Je cieľom zákona, lebo jedine on učí Božej spravodlivosti a udeľuje ju: „Veď cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol každý, kto verí“ (Rim 10, 4).

I. Prirodzený morálny zákon

1954 Človek má účasť na múdrosti a dobrote Stvoriteľa, 307 ktorý mu udeľuje vládu nad vlastnými činmi a schopnosť riadiť sa podľa pravdy a dobra. Prirodzený zákon vyjadruje pôvodný morálny cit,
1776 ktorý človekovi umožňuje rozumom rozlišovať dobro a zlo, pravdu a lož:

„Prirodzený zákon... je vpísaný a vrytý do duše každého človeka, lebo tento zákon je ľudský rozum, ktorý prikazuje konať správne a zakazuje páchať hriech. Ale tento príkaz ľudského rozumu by nemal silu zákona, keby nebol hlasom a tlmočníkom vyššieho Rozumu, ktorému náš rozum a naša sloboda majú byť podriadené.“ [3]

1955 Boží a prirodzený [4] zákon ukazuje človekovi cestu,1787 ktorou má ísť, aby konal dobro a dosiahol svoj cieľ. Prirodzený zákon vyjadruje prvé a základné príkazy, ktorými sa riadi morálny život.
396 Jeho základom je túžba po Bohu a podriadenosť Bohu, ktorý je prameňom a sudcom každého dobra, ako aj zmysel pre druhého ako seberovného. 2070 Jeho hlavné príkazy sú vyjadrené v Desatore. Tento zákon sa volá prirodzený nie vo vzťahu k prirodzenosti nerozumných bytostí, ale preto, že rozum, ktorý ho vyhlasuje, je vlastný ľudskej prirodzenosti:

„Kde sú teda napísané [tie normy], ak nie v knihe toho svetla, ktoré sa volá Pravda? Odtiaľ sa predpisuje každý spravodlivý zákon a prechádza do srdca človeka, ktorý koná spravodlivo, nie tak, že by sa presťahoval, ale sa doň akoby vtláča, tak ako obraz, ktorý prechádza z prsteňa do vosku, ale prsteň neopúšťa.“ [5]

Prirodzený zákon „nie je nič iné ako svetlo rozumu, ktoré do nás vložil Boh a pomocou ktorého poznávame, čo treba robiť a čomu sa vyhýbať. Toto svetlo a tento zákon dal Boh človekovi pri stvorení. [6]

1956 Prirodzený zákon prítomný v srdci každého človeka a stanovený rozumom je všeobecný vo svojich príkazoch 2261 a jeho autorita sa vzťahuje na všetkých ľudí. Vyjadruje dôstojnosť ľudskej osoby a určuje základ jej práv a jej základných povinností:

„Správne [mysliaci] rozum je opravdivý zákon; zhoduje sa s prirodzenosťou; jestvuje u všetkých ľudí, je nemenný a večný, prikazujúc volá k povinnosti, zakazujúc odvracia od omylu... Tento zákon sa nesmie nahradiť iným zákonom, ani nie je dovolené obmedziť v niečom jeho platnosť, ani ho nemožno celkom zrušiť“ [7]

1957 Aplikovanie prirodzeného zákona je veľmi rozmanité. Môže vyžadovať, aby sa bral ohľad na prispôsobenie mnohorakým životným podmienkam podľa miesta, epochy a okolností. Napriek tomu v rozdielnych kultúrach zostáva prirodzený zákon normou, ktorá ľudí navzájom spája a popri nevyhnutných rozdieloch im ukladá spoločné princípy.

1958 Prirodzený zákon je nemenný[8] a stály 2072 v priebehu dejinných premien. Pretrváva v toku názorov a mravov a podporuje ich pokrok. Normy, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú v podstate stále platné. Ba aj keď sa jeho princípy popierajú, nemožno ho zničiť ani odstrániť z ľudského srdca. Vždy znova povstáva v živote jednotlivcov a spoločností:

„Tvoj zákon, Pane, nepochybne trestá krádež podobne ako zákon napísaný v ľudských srdciach, ktorý nemôže zničiť ani sama neprávosť.“ [9]

1959 Prirodzený zákon ako veľmi dobré Stvoriteľovo dielo poskytuje pevné základy, na ktorých môže človek vystavať budovu morálnych noriem, ktoré majú riadiť jeho rozhodovania. 1879 Kladie aj nevyhnutný morálny základ na budovanie ľudskej spoločnosti. Poskytuje napokon potrebný základ pre občiansky zákon, ktorý naň nadväzuje jednak uvažovaním, ktoré vyvodzuje dôsledky z jeho princípov, a jednak dodatkami pozitívnej a právnej povahy.

1960 Nie všetci ľudia chápu príkazy prirodzeného zákona 2071 jasne a bezprostredne. V danom (padlom) stave hriešny človek potrebuje milosť a Zjavenie, aby mohli všetci poznať náboženské a morálne pravdy „ľahko, s pevnou istotou a bez primiešania omylu“. [10] 37 Prirodzený zákon poskytuje zjavenému zákonu a milosti základ, ktorý pripravil Boh a ktorý je v súlade s pôsobením Ducha Svätého.

II. Starý (zjavený) zákon

1961 Boh, náš Stvoriteľ a náš Vykupiteľ, si vyvolil Izraela za svoj ľud a zjavil mu svoj Zákon; tak pripravoval Kristov príchod. Mojžišov zákon vyjadruje viaceré pravdy, 62 ktoré sú prirodzene dostupné ľudskému rozumu. Tieto pravdy sú vyhlásené a hodnoverne potvrdené v rámci Zmluvy spásy.

1962 Starý (zjavený) zákon je prvou fázou zjaveného zákona. Jeho morálne predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach.2058 Prikázania Desatora kladú základy povolania človeka stvoreného na Boží obraz.
Zakazujú, čo sa protiví láske k Bohu a k blížnemu, a predpisujú, čo je pre ňu podstatné. Desatoro je svetlo poskytnuté svedomiu každého človeka, aby mu ukázalo Božie volanie a Božie cesty a chránilo ho pred zlom:

Boh „napísal na tabule [zákona] to, čo ľudia nečítali vo svojich srdciach“. [11]

1963 Podľa kresťanskej tradície je svätý, [12] duchovný [13] a dobrý[14] zákon ešte nedokonalý. Ako vychovávateľ [15] 1610 ukazuje, čo treba robiť, ale sám od seba nedáva silu, milosť Ducha Svätého na jeho plnenie.2542 Keďže nemôže pozbaviť hriechu, zostáva zákonom otroctva. Podľa svätého Pavla jeho úlohou je najmä odhaľovať a ukazovať hriech, 2515 ktorý v srdci človeka vytvára zákon žiadostivosti. [16] Napriek tomu zákon zostáva prvou etapou na ceste do Kráľovstva. Pripravuje a disponuje vyvolený národ a každého kresťana na obrátenie a na vieru v Boha Spasiteľa. Poskytuje učenie, ktoré – ako Božie slovo – trvá naveky.

1964 Starý (zjavený) zákon je prípravou na evanjelium. 122 „Zákon bol pre nich výchovou i predpoveďou budúcich skutočností.“ [17] Predpovedá a ohlasuje dielo oslobodenia od hriechu, ktoré sa uskutoční v Kristovi, a poskytuje spisom Nového zákona obrazy, „typy“ a symboly na vyjadrenie života podľa Ducha. Zákon je napokon doplnený učením poučných (sapienciálnych) kníh a prorokov, ktorí ho zameriavajú na novú zmluvu a na nebeské kráľovstvo.

„V období Starého zákona boli... niektorí ľudia, ktorí mali lásku a milosť Ducha Svätého a očakávali najmä duchovné a večné prisľúbenia. Podľa toho už patrili k Novému zákonu. Podobne aj v období Nového zákona sú niektorí telesní ľudia, ktorí ešte nedosiahli dokonalosť nového zákona. Týchto bolo treba i v Novom zákone1828 priviesť k čnostným skutkom strachom pred trestami a niektorými časnými prisľúbeniami. Starý (zjavený) zákon dával síce prikázania lásky, ale nedával Ducha Svätého, skrze ktorého ,Božia láska je rozliata v našich srdciach‘ (Rim 5, 5).“ [18]

III. Nový alebo evanjeliový zákon

1965 Nový alebo evanjeliový zákon je na tomto svete dokonalosťou Božieho zákona, prirodzeného i zjaveného. 459 Je Kristovým dielom a je vyjadrený najmä v reči na vrchu.
581 Je aj dielom Ducha Svätého a skrze neho sa stáva vnútorným zákonom lásky: „Uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu... Svoje zákony vložím do ich mysle a vpíšem do ich srdca; a budem ich Bohom aatňovanie práv a plnenie povinností, popud a výzva na hľadanie mravného dobra; ako ušľachtilý spoločný pôžitok z krásy 2500 vo všetkých jej oprávnených prejavoch; ako trvalá ochota podeliť sa s tým najlepším v sebe s inými; ako túžba po vzájomnom a stále väčšom obohatení duchovnými hodnotami. To všetko sú hodnoty, ktoré majú oživovať a usmerňovať kultúrnu činnosť, hospodársky život, spoločenské inštitúcie, politické hnutia a režimy, zákonodarstvo a všetky ostatné prejavy sociálneho života v jeho neprestajnom rozvoji.“ [9]

1966 Nový, evanjeliový zákon 1999 je milosť Ducha Svätého daná veriacim vierou v Krista. Pôsobí prostredníctvom lásky a používa Pánovu reč na vrchu, aby nás učil, čo máme robiť, a sviatosti, aby nám dal milosť to aj konať.

„Ak niekto bude nábožne a triezvo uvažovať o reči, ktorú Ježiš Kristus povedal na vrchu, ako ju čítame v Evanjeliu podľa Matúša, myslím, že v nej. nájde dokonalé pravidlo kresťanského života, čo sa týka šľachetných mravov... Povedal som to, aby bolo zrejmé, že táto reč dokonale obsahuje všetky prikázania, ktoré stvárňujú kresťanský život.“ [20]

1967 Evanjeliový zákon 577 dopĺňa, [21] očisťuje, prekonáva a privádza k dokonalosti starý zákon. V blahoslavenstvách spĺňa Božie prisľúbenia tým, že ich povyšuje a zameriava na „nebeské kráľovstvo“.
Obracia sa na tých, ktorí sú ochotní s vierou prijať túto novú nádej: na chudobných, ponížených, zarmútených, čistých srdcom, prenasledovaných pre Krista, a tak vyznačuje prekvapujúce cesty Kráľovstva.

1968 Evanjeliový zákon završuje prikázania Zákona. Pánova reč na vrchu ani neruší, ani neznehodnocuje morálne predpisy starého zákona, ale rozvíja ich skryté možnosti a vyvodzuje z nich nové požiadavky: 129 zjavuje celú ich božskú a ľudskú pravdu. Nepridáva nové vonkajšie predpisy, ale vedie až k obnove koreňa činov, 582 totiž srdca, kde človek volí medzi čistým a nečistým, [22] kde sa utvára viera, nádej a láska a s nimi ostatné čnosti. Evanjelium tak privádza Zákon k jeho plnosti napodobňovaním dokonalosti nebeského Otca, [23] odpúšťaním nepriateľom a modlitbou za prenasledovateľov podľa vzoru Božej veľkodušnosti. [24]

1969 Nový, evanjeliový zákon koná skutky nábožnosti: 1434 almužnu, modlitbu a pôst, ale zameriava ich na „Otca, ktorý vidí v skrytosti“, v protiklade s túžbou, „aby... ľudia videli“. [25] Modlitbou tohto nového zákona je Otče náš. [26]

1970 Evanjeliový zákon zahŕňa v sebe rozhodnú voľbu1696 medzi „dvoma cestami“ [27] a uskutočňovanie Pánových slov; [28]
1789 je zhrnutý v zlatom pravidle: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.
Lebo to je Zákon i Proroci“ (Mt 7, 12). [29]

Celý evanjeliový zákon je obsiahnutý 1823 v Ježišovom „novom prikázaní“ (Jn 13, 34), aby sme sa navzájom milovali, ako on miloval nás. [30]

1971 K Pánovej reči na vrchu treba pripojiť morálnu katechézu učenia apoštolov, ako napr. Rim 12 – 15; 1 Kor 12 – 13; Kol 3 – 4; Ef 4 – 5 atď. Táto katechéza odovzdáva Pánovo učenie s autoritou apoštolov predovšetkým výkladom čností, ktoré vyplývajú z viery v Krista a ktoré oživuje láska, hlavný dar Ducha Svätého: „Láska nech je bez pretvárky... Milujte sa navzájom bratskou láskou... V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní“ (Rim 12, 9-13). Táto katechéza nás učí1789 tiež riešiť prípady svedomia vo svetle nášho vzťahu ku Kristovi a k Cirkvi. [31]

1972 Nový, evanjeliový zákon sa volá zákon lásky,782 lebo pobáda konať skôr z lásky, ktorú vlieva Duch Svätý, ako zo strachu; volá sa aj zákon milosti, lebo prostredníctvom viery a sviatostí udeľuje silu milosti, aby sme mohli konať; volá sa aj zákon slobody, [32] lebo nás oslobodzuje od zachovávania rituálnych a právnych predpisov starého zákona, pobáda nás konať dobrovoľne z podnetu lásky1828 a napokon nám umožňuje prejsť z postavenia sluhu, ktorý „nevie, čo robí jeho pán“, do postavenia Kristovho priateľa, lebo on nám „oznámil všetko, čo... počul od svojho Otca“ (Jn 15, 15), alebo aj do postavenia syna dediča.[33]

1973 Evanjeliový zákon obsahuje okrem prikázaní2053 aj evanjeliové rady. Tradičné rozlišovanie medzi Božími prikázaniami a evanjeliovými radami sa zakladá na vzťahu k láske, 915 ktorá je dokonalosťou kresťanského života. Prikázania majú odstraňovať, čo je nezlučiteľné s láskou. Evanjeliové rady majú za cieľ odstraňovať, čo by mohlo prekážať rozvoju lásky, hoci to nie je s ňou v protiklade. [34]

1974 Evanjeliové rady vyjadrujú živú plnosť lásky, ktorá je stále nespokojná, že nedáva ešte viac. Svedčia o jej eláne a pobádajú nás k duchovnej ochote. Dokonalosť evanjeliového zákona 2013 spočíva podstatne v prikázaniach lásky k Bohu a k blížnemu. Evanjeliové rady ukazujú priamejšie cesty a vhodnejšie prostriedky; treba ich zachovávať v súlade s povolaním každého jednotlivca.

„Boh nechce, aby všetci zachovávali všetky rady, ale iba tie, ktoré sú primerané rozličným osobám, časom, príležitostiam a silám, ako to vyžaduje láska. Veď láska ako kráľovná všetkých čností, prikázaní a rád, skrátka všetkých zákonov a všetkých kresťanských skutkov, dáva im všetkým miesto, poradie, čas a hodnotu.“ [35]

Zhrnutie

1975 Podľa Svätého písma je zákon Božie otcovské poučenie, ktoré človekovi predpisuje cesty vedúce k prisľúbenej blaženosti a zakazuje cesty zla.

1976 Zákon je „nariadenie rozumu zamerané na spoločné dobro, vynesené tým, kto je poverený riadením spoločnosti“. [36]

1977 Kristus je cieľom Zákona. [37] Len on učí, čo je Božia spravodlivosť, a udeľuje ju.

1978 Prirodzený zákon je účasť človeka – stvoreného na obraz svojho Stvoriteľa – na Božej múdrosti a dobrote. vyjadruje dôstojnosť ľudskej osoby a tvorí základ jej práv a základných povinností.

1979 Prirodzený zákon je v priebehu dejín nemenný a stály. Normy, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú v podstate platné. Je potrebným základom na vytváranie morálnych noriem a občianskych zákonov.

1980 Starý (zjavený) zákon je prvou fázou zjaveného zákona. Jeho morálne predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach.

1981 Mojžišov zákon obsahuje viaceré pravdy, ktoré sú prirodzene dostupné ľudskému rozumu. Boh ich zjavil, pretože ľudia ich „nečítali“ vo svojom srdci.

1982 Starý (zjavený) zákon je prípravou na evanjelium.

1983 Nový, evanjeliový zákon je milosť Ducha Svätého prijatá vierou v Krista a pôsobiaca prostredníctvom lásky. Je vyjadrený predovšetkým v Pánovej reči na vrchu a používa sviatosti, aby nám sprostredkoval milosť.

1984 Evanjeliový zákon dopĺňa, prekonáva a privádza k dokonalosti starý zákon: jeho prisľúbenia blahoslavenstvami nebeského kráľovstva; jeho prikázania obnovou koreňa činov, čiže srdca.

1985 Nový, evanjeliový zákon je zákon lásky, zákon milosti, zákon slobody.

1986 Evanjeliový zákon obsahuje okrem prikázaní aj evanjeliové rady. „Svätosť Cirkvi osobitne napomáhajú rozmanité rady, ktoré Pán predkladá v evanjeliu svojim učeníkom, aby ich zachovávali.“[38]

2. článok

Milosť a ospravodlivenie
I. Ospravodlivenie


1987 Milosť Ducha Svätého má moc nás ospravodliviť, čiže zbaviť nás hriechov a udeliť nám „Božiu spravodlivosť 734 skrze vieru v Ježiša Krista“ (Rim 3, 22) a skrze krst:[39]

„Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 8-11).

1988 Mocou Ducha Svätého máme účasť na Kristovom umučení tým, že odumierame hriechu,654 a na jeho zmŕtvychvstaní tým, že sa rodíme pre nový život; sme údmi jeho tela, ktorým je Cirkev,[40] sme
ratolesti, zaštepené do viniča, ktorým je on sám. [41]

„Skrze Ducha máme účasť na Bohu...460 Udelením Ducha dostávame účasť na Božej prirodzenosti... Len preto tí, v ktorých prebýva Duch, sú zbožštení.“ [42]

1989 Prvým dielom milosti Ducha Svätého je obrátenie,1427 ktoré spôsobuje ospravodlivenie, ako to ohlasuje Ježiš na začiatku evanjelia: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17).
Pôsobením milosti sa človek obracia k Bohu a odvracia sa od hriechu, a tak dostáva odpustenie a spravodlivosť zhora. „Ospravodlivenie... nie je len odpustenie hriechov, ale aj posvätenie a obnovenie vnútorného človeka.“ [43]

1990 Ospravodlivenie oslobodzuje človeka od hriechu, 1446 ktorý protirečí láske k Bohu, a očisťuje mu od neho srdce. Je výsledkom iniciatívy milosrdného Boha, ktorý ponúka odpustenie. Ospravodlivenie zmieruje človeka s Bohom. Vyslobodzuje z otroctva hriechu a uzdravuje. 1733

1991 Ospravodlivenie je zároveň prijatím Božej spravodlivosti vierou v Ježiša Krista. Spravodlivosť tu znamená pravdivosť Božej lásky. Spolu s ospravodlivením sa vlieva do našich sŕdc viera,1812 nádej a láska a je nám daná poslušnosť Božej vôli.

1992 Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus, 617 ktorý sa obetoval na kríži ako živá, svätá a Bohu milá obeta a ktorého krv sa stala prostriedkom zmierenia za hriechy všetkých ľudí. 1266
Ospravodlivenie sa udeľuje krstom, sviatosťou viery. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás mocou svojho milosrdenstva robí vnútorne spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života. [44] 294

„Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravodlivení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy vo svojej Božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť: že sám je spravodlivý a že ospravodlivuje toho, kto verí v Ježiša“ (Rim 3, 21-26).

1993 Ospravodlivenie utvára2008spoluprácu medzi Božou milosťou a slobodou človeka. Zo strany človeka sa ospravodlivenie prejavuje v tom, že vierou súhlasí s Božím slovom, ktoré ho pozýva na obrátenie, a láskou spolupracuje s vnuknutím Ducha Svätého, ktorý ho predchádza a ochraňuje:

Keď sa Boh dotkne srdca človeka osvietením Ducha Svätého, 2068 človek nie je ani celkom nečinný, keď prijíma toto vnuknutie, lebo ho môže aj odmietnuť, ale bez Božej milosti ani nemôže svojou slobodnou vôľou smerovať k spravodlivosti pred Bohom.“ [45]

1994 Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božej lásky, ktorú nám Boh zjavil v Ježišovi Kristovi a udelil skrze Ducha Svätého. Svätý Augustín sa nazdáva, že ospravodlivenie bezbožného je dielo 312 „omnoho väčšie... ako nebo a zem“, lebo „nebo a zem sa pominú... ale spása a ospravodlivenie predurčených budú trvať navždy“. [46] Domnieva sa tiež, že ospravodlivenie hriešnikov prevyšuje samo stvorenie anjelov 412 v spravodlivosti, lebo svedčí o väčšom milosrdenstve.

1995 Duch Svätý je vnútorný učiteľ. 714 Keďže ospravodlivenie spôsobuje narodenie „vnútorného človeka“ (Rim 7, 22; Ef 3, 16), zahŕňa v sebe posvätenie celého človeka:

„Ako ste vydávali svoje údy na nepravosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti... Teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život“ (Rim 6, 19. 22).

II. Milosť

1996 Naše ospravodlivenie pochádza z Božej milosti. 153 Milosť je priazeň; nezaslúžená pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, [47] adoptovanými synmi, [48] účastnými na Božej prirodzenosti [49] a na večnom živote. [50]

1997 Milosť je účasť na Božom živote. 375
260 Uvádza nás do intímnosti trojičného života: krstom má kresťan účasť na milosti Krista, ktorý je Hlavou svojho tela. Ako „adoptovaný syn“ môže teraz v spojení s jednorodeným Synom nazývať Boha „Otcom“. Dostáva život Ducha, ktorý mu vlieva lásku a utvára Cirkev.

1998 Toto povolanie k večnému životu je nadprirodzené. 1719 Úplne závisí od nezaslúženej iniciatívy Boha, lebo len on môže zjaviť a dať seba samého. Presahuje schopnosti rozumu a sily ľudskej vôle
i každého stvorenia. [51]

1999 Kristova milosť je nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše,1966 aby ju uzdravil z hriechu a posvätil. Je to posväcujúca alebo zbožšťujúca milosť, ktorú sme dostali v krste. Táto milosť je v nás prameňom diela nášho posvätenia:[52]

„Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou“ (2 Kor 5, 17-18).

2000 Posväcujúca milosť je trvalý dar (donum habituale), stála a nadprirodzená dispozícia, ktorá zdokonaľuje dušu, aby ju urobila schopnou žiť s Bohom a konať z lásky k nemu. Treba rozlišovať posväcujúcu milosť (gratia habitualis), čiže trvalú dispozíciu žiť a konať podľa Božieho volania, a aktuálne (pomáhajúce) milosti (gratiae actuales), čiže Božie zásahy tak na začiatku obrátenia, ako aj v priebehu diela posväcovania.

2001 Už príprava človeka na prijatie milosti 490 je dielom milosti. Milosť je potrebná, aby vzbudzovala a udržiavala našu spoluprácu na ospravodlivení vierou a na posväcovaní prostredníctvom lásky. Boh v nás dovršuje, čo začal, „lebo ten, ktorý na začiatku pôsobí, aby sme chceli, pomáha tým, čo [už] chcú, pri dovŕšení“. [53]

„Zaiste aj my konáme, ale konáme spolu s ním, keď koná, lebo jeho milosrdenstvo nás predchádza. Predchádza nás, aby sme boli uzdravení, a sprevádza nás, aby sme aj po uzdravení boli oživovaní. Predchádza nás, aby sme boli povolaní, a sprevádza nás, aby sme boli oslávení. Predchádza nás, aby sme žili nábožne, a sprevádza nás, abý sme navždy žili s ním, lebo bez neho nemôžeme urobiť nič.“ [54]

2002 Slobodná iniciatíva Boha 1742 vyžaduje slobodnú odpoveď človeka, lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať. Duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia „večného života“ odpovedajú na túto túžbu nad každé očakávanie.

„Tým, že si si odpočinul na siedmy deň po svojich veľmi dobrých dielach, hoci si ich stvoril bez činnosti, hlas tvojho Písma predpovedá, že aj my po našich dielach, ktoré sú veľmi dobré preto, že si nám ich ty daroval, v sobotu večného života si odpočinieme v tebe.“ [55] 2550

2003 Milosť je predovšetkým a najmä dar Ducha,1108 ktorý nás ospravodlivuje a posväcuje. Milosť však zahŕňa aj dary, ktoré nám Duch udeľuje, aby nás pridružil k svojmu dielu, aby nás urobil schopnými spolupracovať na spáse iných a na raste Kristovho tela, Cirkvi. 1127 Sú to sviatostné milosti, dary, ktoré sú vlastné rôznym sviatostiam. Sú to ďalej osobitné milosti, ktoré sa podľa gréckeho výrazu používaného svätým Pavlom volajú aj charizmy a znamenajú priazeň, nezaslúžený dar, dobrodenie. [56] Nech je ich povaha akákoľvek, niekedy aj mimoriadna, ako je to pri dare zázrakov 799-801 alebo jazykov, charizmy sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi. Sú v službe lásky, ktorá buduje Cirkev. [57]

2004 Medzi osobitnými milosťami treba spomenúť milosti stavu, ktoré sprevádzajú plnenie povinností kresťanského života a vykonávanie služieb v Cirkvi:

„Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali; či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní. Kto teda dáva, nech dáva nezištne, kto je predstavený, nech je starostlivý, kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí radostne“ (Rim 12, 6-8).

2005 Keďže milosť patrí do nadprirodzeného poriadku, vymyká sa z našej skúsenosti a možno ju poznať iba vierou. Nemôžeme si teda zakladať na našich citoch alebo skutkoch a vyvodzovať z toho, že sme ospravodlivení alebo spasení. [58] Ale keď podľa Pánových slov „po ich ovocí ich poznáte“ (Mt 7, 20) uvažujeme o Božích dobrodeniach v našom živote a v živote svätých, dáva nám to záruku, že milosť v nás pôsobí a pobáda nás k stále väčšej viere a k postoju dôveryplnej chudoby.

Jedno z najkrajších vysvetlení takéhoto postoja nachádzame v odpovedi svätej Jany z Arcu na úskočnú otázku jej cirkevných sudcov: „Keď sa jej pýtali, či vie, že je v Božej milosti, odpovedala: ,Ak v nej nie som, nech ma Boh do nej uvedie. Ak v nej som, nech ma v nej Boh zachová.‘“ [59]

III. Zásluha

„Pane, svätý Otče,... teba oslavujú zástupy svätých, a keď korunuješ ich zásluhy, korunuješ svoje dary.“ [60]

2006 Výraz „zásluha“ označuje vo všeobecnosti odplatu, 1723 ktorú je nejaké spoločenstvo alebo nejaká spoločnosť povinná dať niektorému zo svojich členov za skutok uznávaný za dobrý alebo zlý, zasluhujúci si odmenu alebo trest. Zásluha patrí k čnosti spravodlivosti1807 podľa princípu rovnosti, ktorý ju riadi.

2007 Pred Bohom nemá človek nijakú zásluhu v zmysle striktného práva. Medzi ním a nami je nesmierna nerovnosť, 42 lebo všetko sme dostali od neho, nášho Stvoriteľa.

2008 Zásluha človeka pred Bohom v kresťanskom živote pochádza z toho, že Boh slobodne rozhodol pridružiť človeka k dielu svojej milosti.306 Otcovská činnosť Boha je svojím podnetom prvotná, kým slobodné konanie človeka je vo svojej spolupráci druhotné, 155
970 takže zásluhy za dobré skutky treba pripísať najprv Božej milosti a až potom veriacemu. Konečne, aj zásluha človeka patrí Bohu, lebo v Kristovi dobré skutky človeka pochádzajú z vnuknutí a z pomoci Ducha Svätého.

2009 Adoptovanie za synov nám dáva účasť na Božej prirodzenosti, a preto nám môže na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti udeliť skutočnú zásluhu. Je to právo vyplývajúce z milosti, plné právo lásky, ktorá nás robí Kristovými „spoludedičmi“ a hodnými „dosiahnuť večný život“. [61] Zásluhy za naše dobré skutky sú darmi Božej dobroty. [62] „Najprv nám bola udeľovaná milosť, teraz sa nám vracia dlh... Tvoje zásluhy sú jeho dary.“ [63] 604

2010 Keďže v poriadku milosti iniciatíva patrí Bohu, 1998nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia, odpustenia a ospravodlivenia. Z podnetu Ducha Svätého a lásky si potom môžeme zaslúžiť pre seba i pre druhých milosti, ktoré sú potrebné na naše posvätenie, na vzrast milosti a lásky, ako aj na dosiahnutie večného života. Aj časné dobrá, ako je zdravie alebo priateľstvo, si podľa Božej múdrosti môžeme zaslúžiť. Tieto milosti a dobrá sú predmetom kresťanskej modlitby. Modlitba nám získava milosť potrebnú na záslužné skutky.

2011 Kristova láska je v nás prameňom všetkých našich zásluh492 pred Bohom. Milosť nás spája s Kristom činnou láskou, a tak zabezpečuje nadprirodzenú hodnotu našim činom a v dôsledku toho ich zásluhu pred Bohom i pred ľuďmi. Svätí si boli vždy hlboko vedomí, že ich zásluhy sú čírou milosťou.

„Dúfam, že po tomto pozemskom vyhnanstve sa budem radovať z teba vo Vlasti. No nechcem hromadiť zásluhy pre nebo, chcem pracovať jedine z lásky k tebe... Na konci tohto života1460 sa pred tebou zjavím s prázdnymi rukami, lebo ja nežiadam od teba, Pane, aby si počítal moje skutky. Všetka naša spravodlivosť má na sebe škvrny v tvojich očiach. Chcem sa teda zaodiať tvojou vlastnou spravodlivosťou a prijať z tvojej lásky večné vlastnenie teba samého...“ [64]

IV. Kresťanská svätosť

2012 „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré... Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými459 obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A tých, ktorých predurčil, aj povolal a ktorých povolal, tých aj ospravodlivil a tých, čo ospravodlivil, aj oslávil“ (Rim 8, 28-30).

2013 „Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu915
2545 a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“[65] Všetci sú povolaní k svätosti: „Vy teda buďte dokonalí, 825 ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48).

„Na dosiahnutie tejto dokonalosti nech veriaci použijú sily, ktoré dostali podľa miery Kristovho daru, aby..., poslušní vo všetkom Otcovej vôli, celou dušou sa oddali Božej sláve a službe blížnemu. Svätosť Božieho ľudu tak prinesie hojné ovocie, ako o tom v dejinách Cirkvi vynikajúco svedčia životy toľkých svätých.“ [66]

2014 Duchovný pokrok smeruje k stále dôvernejšiemu zjednoteniu s Kristom. Toto zjednotenie sa volá „mystické“ („tajomné“), 774 lebo prostredníctvom sviatostí („svätých tajomstiev“) má účasť na Kristovom tajomstve a v Kristovi na tajomstve Najsvätejšej Trojice. Boh nás všetkých volá na toto dôverné zjednotenie so sebou, hoci osobitné milosti alebo mimoriadne znamenia tohto mystického života sú dané iba niektorým, aby sa tak stal zjavným nezaslúžený dar, ktorý bol daný všetkým.

2015 Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. [67] Duchovný pokrok 407
2725
1438 vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev.

„Kto vystupuje, nikdy sa nezastavuje, znova a znova začína a nikdy neskončí... začínať. Kto vystupuje, neprestáva túžiť po tom, čo už pozná.“ [68]

2016 Deti našej matky svätej Cirkvi právom dúfajú v milosť vytrvania až do konca a v odmenu od Boha, svojho Otca, 162 1821 za svoje dobré skutky vykonané s jeho milosťou v spojení s Ježišom. [69] Keďže veriaci zachovávajú tie isté životné pravidlá, majú účasť na „blaženej nádeji“ 1274 tých, ktorých Božie milosrdenstvo zhromažďuje vo „svätom meste, novom Jeruzaleme“, ktoré zostupuje „z neba od Boha... vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha“ (Zjv 21, 2).

Zhrnutie

2017 Milosť Ducha Svätého nám udeľuje Božiu spravodlivosť. Tým, že nás Duch vierou a krstom spája s Kristovým umučením a zmŕtvychvstaním, dáva nám účasť na jeho živote.

2018 Ospravodlivenie, takisto ako obrátenie, má dve stránky. Človek sa z podnetu milosti obracia k Bohu a odvracia sa od hriechu, a tak dostáva odpustenie a spravodlivosť zhora.

2019 Ospravodlivenie zahŕňa v sebe odpustenie hriechov, posvätenie a obnovu vnútorného človeka.

2020Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus. Udeľuje sa nám krstom. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás robí spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života. Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božieho milosrdenstva.

2021 Milosť je pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme mohli zodpovedať nášmu povolaniu stať sa jeho adoptívnymi synmi. Uvádza nás do dôvernosti trojičného života.

2022 Božia iniciatíva v diele milosti predchádza, pripravuje a vzbudzuje slobodnú odpoveď človeka. Milosť odpovedá na hlboké túžby ľudskej slobody; pobáda ju, aby s ňou spolupracovala, a zdokonaľuje ju.

2023 Posväcujúca milosť je nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše, aby ju uzdravil z hriechu a posvätil.

2024 Posväcujúca milosť nás robí „milými Bohu“. Charizmy, osobitné milosti Ducha Svätého, sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi. Boh pôsobí aj prostredníctvom mnohorakých aktuálnych čiže pomáhajúcich milostí (gratiae actuales); odlišujú sa od posväcujúcej milosti (gratia habitualis), ktorá v nás ostáva.

2025 Pred Bohom máme zásluhu len následkom slobodného rozhodnutia Boha pridružiť človeka k dielu svojej milosti. Zásluha patrí na prvom mieste Božej milosti a na druhom mieste spolupráci človeka. Aj zásluha človeka patrí Bohu.

2026 Milosť Ducha Svätého nám vďaka nášmu adoptívnemu synovstvu a na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti môže udeliť skutočnú zásluhu. Láska je v nás hlavným prameňom zásluhy pred Bohom.

2027 Nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia. Z podnetu Ducha Svätého si môžeme zaslúžiť pre seba i pre druhých všetky milosti, ktoré sú potrebné na dosiahnutie večného života, ako aj potrebné časné dobrá.

2028 „Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“ [70] „Od Apoštola sme sa naučili, že čnosť má hranicu dokonalosti v tom, že ,nemá nijakú hranicu.“ [71]

2029 „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24).

3. článok
<br> Cirkev, Matka a učiteľka

2030 Kresťan uskutočňuje svoje povolanie v Cirkvi v spoločenstve so všetkými pokrstenými. Od Cirkvi prijíma Božie slovo, ktoré obsahuje učenie „Kristovho zákona“ (Gal 6, 2). Od Cirkvi prijíma milosť sviatostí, ktorá ho posilňuje na „ceste“. 828 Od Cirkvi sa učí príkladu svätosti, ktorej vzor a prameň spoznáva v presvätej Panne Márii; svätosť spoznáva v autentickom svedectve tých, ktorí ju žijú; objavuje ju v duchovnej tradícii a v dlhých dejinách svätých, ktorí ho predišli a ktorých pamiatka sa v liturgii slávi podľa vlastných častí na sviatky svätých (proprium sanctorum). 1172

2031 Mravný život je duchovný kult.1368 Prinášame „svoje telá ako živú, svätú, Bohu milú obetu“ (Rim 12, 1) v Kristovom tele, ktoré tvoríme, a v spojení s obetou jeho Eucharistie. V liturgii a pri slávení sviatostí sa modlitba a učenie spájajú s Kristovou milosťou, aby osvecovali a živili kresťanské konanie. Ako celý kresťanský život, aj mravný život má svoj prameň a svoj vrchol v eucharistickej obete.

I. Morálny život a Učiteľský úrad Cirkvi 85-87
888-892

2032 Cirkev, „stĺp a opora pravdy“ (1 Tim 3, 15), „prijala od apoštolov Kristov slávnostný príkaz ohlasovať spasiteľnú pravdu“. [72] 2246 „Je úlohou Cirkvi vždy a všade ohlasovať morálne zásady, 2420 aj čo sa týka sociálneho poriadku, a takisto vynášať úsudok o akýchkoľvek ľudských skutočnostiach, pokiaľ to vyžadujú základné práva ľudskej osoby alebo spása duší.“ [73]

2033 Učiteľský úrad duchovných pastierov Cirkvi sa v morálnej oblasti zvyčajne vykonáva katechézou a kázaním pomocou diel teológov a duchovných autorov. Takto sa z generácie na generáciu pod vedením a bedlivým dohľadom duchovných pastierov prenášal „poklad“ kresťanskej morálky,84 skladajúci sa z charakteristického súhrnu noriem, príkazov a čností, ktoré majú pôvod vo viere v Krista a oživuje ich láska. Táto katechéza tradične brala za svoj základ popri Vyznaní viery a modlitby Otče náš aj Desatoro, ktoré vyjadruje zásady morálneho života platné pre všetkých ľudí.

2034 Rímsky pápež a biskupi ako „autentickí, čiže Kristovou autoritou obdarení učitelia,... hlásajú sebe zverenému ľudu vieru, ktorú treba veriť a aplikovať v morálnom správaní.“ [74] Riadny a všeobecný učiteľský úrad rímskeho pápeža a biskupov, ktorí sú s ním v spoločenstve, učí veriacich pravdu, ktorú treba veriť, lásku, ktorú treba praktizovať, a blaženosť, v ktorú treba dúfať.

2035 Najvyšší stupeň účasti na Kristovej autorite zaručuje charizma neomylnosti. Táto neomylnosť „má taký rozsah, aký je rozsah pokladu Božieho zjavenia“. [75] Vzťahuje sa aj na všetky prvky učenia, vrátane morálneho učenia, bez ktorých nemožno zachovať a vykladať spasiteľné pravdy viery alebo podľa nich žiť. [76]

2036 Autorita Učiteľského úradu 1960 sa vzťahuje aj na špecifické príkazy prirodzeného zákona, lebo ich zachovávanie, vyžadované Stvoriteľom, je potrebné na spásu. Keď Učiteľský úrad Cirkvi pripomína príkazy prirodzeného zákona, plní podstatnú časť svojho prorockého poslania, t. j. hlásať ľuďom, čím skutočne sú, a pripomínať im, čím majú byť pred Bohom. [77]

2037 Boží zákon, zverený Cirkvi, sa hlása veriacim ako cesta života a pravdy. Veriaci majú teda právo, [78] aby boli poučení o spasiteľných Božích prikázaniach, ktoré očisťujú úsudok a pomocou milosti uzdravujú ranený ľudský rozum. Majú povinnosť zachovávať ustanovenia a dekréty, ktoré vydáva zákonitá autorita Cirkvi. Tieto rozhodnutia vyžadujú poslušnosť v láske, a to aj vtedy, keď majú disciplinárny ráz.2041

2038 V diele vyučovania a aplikovania kresťanskej morálky Cirkev potrebuje oddanosť duchovných pastierov, vedu teológov a pomoc všetkých kresťanov a ľudí dobrej vôle. Viera a uvádzanie evanjelia do života poskytuje každému kresťanovi skúsenosť života „v Kristovi“,2442 ktorá ho osvecuje a robí schopným, aby božské a ľudské skutočnosti hodnotil podľa Božieho Ducha. [79] Tak si môže Duch Svätý poslúžiť celkom jednoduchými ľuďmi, aby osvietil učených a hodnosťou vyššie postavených.

2039 Ekleziálne služby sa majú vykonávať v duchu bratskej služby a oddanosti Cirkvi v Pánovom mene. [80] Zároveň sa má svedomie každého pri morálnom posudzovaní svojich osobných činov vyhýbať uzatváraniu sa do individuálneho uvažovania. Má sa otvoriť, ako najlepšie vie, uvažovaniu o dobre všetkých, ako je vyjadrené v prirodzenom i zjavenom morálnom zákone, a ako dôsledok aj v zákonoch Cirkvi a v autentickom učení Učiteľského úradu o morálnych otázkach. Osobné svedomie a rozum sa nemajú stavať do protikladu s morálnym zákonom1783 alebo s Učiteľským úradom Cirkvi.

2040 Tak sa môže medzi kresťanmi rozvíjať pravý synovský duch vo vzťahu k Cirkvi. Tento duch je normálnym rozvinutím krstnej milosti, ktorá nás zrodila v lone Cirkvi a urobila nás údmi Kristovho tela. Cirkev nám vo svojej materinskej starostlivosti poskytuje Božie milosrdenstvo, ktoré víťazí nad všetkými našimi hriechmi a pôsobí najmä vo sviatosti zmierenia. Ako starostlivá matka167 nám aj v liturgii deň čo deň hojne rozdáva pokrm Pánovho slova a jeho Eucharistie.

II. Cirkevné prikázania

2041 Cirkevné prikázania sa nachádzajú v tejto línii mravného života, ktorý je úzko spätý s liturgickým životom a ním sa živí. Záväzný ráz týchto pozitívnych zákonov vynesených pastorálnou autoritou Cirkvi má za cieľ zabezpečiť veriacim naozaj potrebné minimum ducha modlitby, morálneho úsilia a rastu v láske k Bohu a k blížnemu.

2042 Prvé a druhé prikázanie1389 ( oni budú mojím ľudom“ (Hebr 8, 8-10).[19] 715

2043 Štvrté prikázanie 1457 („Aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať Oltámu sviatosť“) na jednej strane zabezpečuje prípravu na Eucharistiu 1389 prijatím sviatosti zmierenia, ktorou pokračuje dielo obrátenia a odpustenia začaté v krste, [83] a na druhej strane zaručuje minimum prijatia Pánovho tela a krvi v súvislosti s veľkonočnými sviatkami, ktoré sú počiatkom a stredom kresťanskej liturgie. [84]

Piate prikázanie 1351 („Podporovať cirkevné ustanovizne“) ustanovuje, že veriaci sú povinní prispievať, každý podľa svojich možností, na hmotné potreby Cirkvi. [85]

III. Morálny život a misionárske svedectvo

2044 Vernosť pokrstených je prvotným predpokladom 852 ohlasovania evanjelia a poslania Cirkvi vo svete.
905 Aby posolstvo spásy ukázalo pred ľuďmi svoju silu pravdy a vyžarovania, musí ho potvrdzovať svedectvo života kresťanov. „Svedectvo kresťanského života a dobré skutky konané v nadprirodzenom duchu majú silu priťahovať ľudí k viere a k Bohu.“ [86]

2045 Pretože kresťania sú údmi tela, 753 ktorého Hlavou je Kristus,[87] prispievajú k budovaniu Cirkvi pevnosťou svojho presvedčenia a svojho morálneho správania. Cirkev sa zveľaďuje, rastie a sa rozvíja svätosťou svojich veriacich, [88] kým nevytvoria toho „dokonalého muža“,828 ktorý uskutoční „Kristovu plnosť“. [89]

2046 Kresťania svojím životom podľa Krista 671
2819urýchľujú príchod Božieho kráľovstva, „kráľovstva spravodlivosti, pravdy a pokoja“.[90] Nezanedbávajú pritom svoje pozemské úlohy; verní svojmu Učiteľovi ich plnia svedomite, trpezlivo a s láskou.

Zhrnutie

2047 Mravný život je duchovný kult. Kresťanské konanie sa živí liturgiou a slávením sviatostí.

2048 Cirkevné prikázania sa týkajú mravného a kresťanského života, ktorý je úzko spätý s liturgiou a živí sa ňou.

2049 Učiteľský úrad pastierov Cirkvi sa v morálnej oblasti zvyčajne vykonáva katechézou a kázaním na základe Desatora, ktoré vyjadruje zásady mravného života platné pre všetkých ľudí.

2050 Rímsky pápež a biskupi ako autentickí... učitelia hlásajú sebe zverenému ľudu vieru, ktorú treba veriť a aplikovať v morálnom konaní. Oni sú aj oprávnení vynášať úsudok o morálnych otázkach, ktoré patria do oblasti prirodzeného zákona a rozumu.

2051 Neomylnosť Učiteľského úradu duchovných pastierov sa vzťahuje na všetky prvky učenia vrátane morálneho učenia, bez ktorých nemožno zachovať a vykladať spasiteľné pravdy viery alebo podľa nich žiť.
Desať prikázaní Exodus 20, 2-17 Deuteronómium 5, 6-21 Katechetická formula [1]
„Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva.
„Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva.
„Ja som Pán, tvoj Boh.
Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.
Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou.
Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať.
Lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch
do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia,
milosrdenstvo však preukazuje do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú
a zachovávajú moje príkazy.
Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.
Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorym by si sa klaňal.
Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo.
Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.
Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo...
lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.
Nevezmeš Božie meno nadarmo.
Pamätaj, že máš svätiť sobotný deň.
Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela,
siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha.
Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha
alebo tvoja slúžka,
ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach.
Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich,
v siedmy deň však odpočíval.
Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho.
Zachovávaj sobotný deň a zasväť ho. Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.
Cti svojho otca a svoju matku,
aby si dlho žil na zemi,
ktorú ti dá Pán, tvoj Boh. Cti svojho otca
a svoju matku. Cti svojho otca
a svoju matku.
Nezabiješ. Nezabiješ. Nezabiješ.
Nescudzoložíš. Nescudzoložíš. Nezosmilníš.
Nepokradneš. Nepokradneš. Nepokradneš.
Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu.
Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu.
Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu.
Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížneho.
Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho.
Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho.
Nebudeš žiadostivo túžiť po jeho manželke ani po jeho sluhovi,
ani po jeho slúžke,
ani po volovi, ani po oslovi,
ani po ničom, čo mu patrí.“ Nebudeš túžiť...
po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu.
Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho.


Druhý oddiel
Desať prikázaní
„Učiteľ, čo ... mám robiť...?“


2052 „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ Mladíkovi, ktorý kladie túto otázku, Ježiš najprv odpovedá tak, že mu pripomína nevyhnutnosť uznať Boha ako „jedine Dobrého“, ako najvyššie Dobro a prameň všetkého dobra. Potom mu hovorí: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ A vypočítava mu prikázania 1858 týkajúce sa lásky k blížnemu: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš!
Nebudeš krivo svedčiť! Cti otca i matku!“ Nakoniec zhŕňa tieto prikázania pozitívnym spôsobom: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 19, 16-19).

2053 K tejto prvej odpovedi pripája druhú: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19, 21). Táto druhá odpoveď neruší prvú. Nasledovanie Krista zahŕňa zachovávanie prikázaní.1968 Zákon sa neruší, [1] ale človek je vyzvaný, aby ho našiel v osobe svojho Učiteľa, ktorý je jeho dokonalým splnením. V troch synoptických evanjeliách sa Ježišova výzva adresovaná bohatému mladíkovi, aby ho nasledoval s poslušnosťou učeníka a zachovávaním prikázaní, spája s výzvou k chudobe a čistote. [2] 1973 Evanjeliové rady sú neodlučiteľné od prikázaní.

2054 Ježiš prevzal desať prikázaní,581 ale zjavil silu Ducha, ktorý pôsobí v ich litere. Hlásal „spravodlivosť“, ktorá prevyšuje „spravodlivosť zákonníkov a farizejov“ (Mt 5, 20), ale aj spravodlivosť pohanov. [3]
Objasnil všetky požiadavky prikázaní. „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nezabiješ!‘... No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5, 21-22).

2055 Keď mu položia otázku: „Ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ (Mt 22, 36), Ježiš odpovedá: „Milovať budeš Pána, 129 svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!
To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci“ (Mt 22, 37-40). [4] Desatoro (Dekalóg) sa má vysvetľovať vo svetle tohto dvojitého a jediného prikázania lásky, ktorá je plnosťou Zákona:

„Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska“ (Rim 13, 9-10).
Dekalóg vo Svätom písme

2056 Slovo „Dekalóg“ znamená doslovne „desať slov“ (Ex 34, 28; Dt 4, 13; 10, 4). Týchto „desať slov“ Boh zjavil svojmu ľudu na svätom vrchu. Napísal ich „svojím prstom“ (Ex 31, 18) [5] 700 na rozdiel od ostatných príkazov, ktoré napísal Mojžiš. [6] Sú to Božie slová62 vo vynikajúcom zmysle. Sú nám odovzdané v knihe Exodus [7] a v knihe Deuteronómium. [8] Už v Starom zákone sa sväté knihy odvolávajú na „desať slov“, [9] ale ich plný zmysel bude zjavený v Novom zákone v Ježišovi Kristovi.

2057 Dekalóg (Desatoro) 2084 sa má chápať predovšetkým v kontexte exodu (východu z Egypta), ktorý je veľkou udalosťou Božieho vyslobodenia stojacou v centre Starej zmluvy. Či sú prikázania („desať slov“) formulované ako negatívne príkazy, zákazy, alebo ako pozitívne prikázania (ako je: „Cti svojho otca a svoju matku“), poukazujú na podmienky života oslobodeného od otroctva hriechu. Desatoro je cestou života:

„Prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa“ (Dt 30, 16).

Táto oslobodzujúca sila Desatora sa prejavuje 2170 napríklad v prikázaní o sobotnom odpočinku, ktorý je určený aj cudzincom a otrokom:

„Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom“ (Dt 5, 15).

2058 „Desať slov“ zhŕňa a vyhlasuje Boží zákon: 1962 „Tieto slová hovoril Pán celej vašej pospolitosti mohutným hlasom na vrchu sprostred ohňa, z mraku a z temnoty – a nepridal nič. Potom ich napísal na dve kamenné tabule a dal ich mne“ (Dt 5, 22). Preto sa tie dve tabule nazývajú „zákon“ (Ex 25, 16). Obsahujú totiž ustanovenia zmluvy uzavretej medzi Bohom a jeho ľudom. Tieto „tabule zákona“ (Ex 31, 18; 32, 15; 34, 29) sa mali uložiť do „archy“ (Ex 25, 16; 40, 1-2).

2059 „Desať slov“ vyslovil sám Boh707 počas teofánie („Z tváre do tváre hovoril k vám Pán z ohňa na vrchu“: Dt 5, 4). Patria k zjaveniu, ktorým Boh zjavuje seba samého a svoju slávu. Dar prikázaní je darom samého Boha a jeho svätej vôle. Tým, že Boh dáva poznať svoju vôľu,2823 zjavuje sa svojmu ľudu.

2060 Dar prikázaní a Zákona je súčasťou zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom. Podľa knihy Exodus ľud dostáva zjavenie „desiatich slov“ medzi návrhom zmluvy [10] a jej uzavretím, [11] keď sa zaviazal, že „splní“ všetko, čo Pán povedal, a že to „zachová“62 (Ex 24, 7). Desatoro sa vždy uvádza iba po pripomenutí zmluvy („Pán, náš Boh, uzavrel s nami na Horebe zmluvu“: Dt 5, 2).

2061 Prikázania nadobúdajú svoj plný význam v rámci zmluvy. Podľa Svätého písma morálne konanie človeka dostáva celý svoj zmysel v zmluve a jej prostredníctvom. Prvé z „desiatich slov“ pripomína prvotnú lásku Boha k svojmu ľudu:

„A keďže [človek] pre trest za hriech prešiel z raja slobody do otroctva tohto sveta, prvá veta Desatora, to jest prvé slovo Božích prikázaní,2086 sa týka slobody: ,Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva‘ (Ex 20, 2; Dt 5, 6).“ [12]

2062 Prikázania v prísnom zmysle slova nasledujú až na druhom mieste; vyjadrujú, čo zahŕňa v sebe príslušnosť k Bohu stanovená prostredníctvom zmluvy. Mravný život je odpoveďou na láskyplnú Pánovu iniciatívu.142 Je vďačnosťou, prejavom úcty k Bohu a kultom vzdávania vďaky.
2002 Je spoluprácou na pláne, ktorý Boh uskutočňuje v dejinách.

2063 Zmluvu a dialóg medzi Bohom a človekom potvrdzuje aj skutočnosť, že všetky prikázania sú vyslovené v prvej osobe („Ja som Pán...“) a sú adresované inej osobe („Ty...“). Vo všetkých Božích prikázaniach adresáta označuje osobné zámeno v jednotnom čísle.878 Boh dáva poznať svoju vôľu všetkému ľudu a zároveň každému osobitne:

Pán „prikazoval lásku k Bohu a naznačoval spravodlivosť voči blížnemu, aby človek nebol ani nespravodlivý, ani nehodný Boha. Desatorom pripravoval človeka na svoje priateľstvo a na svornosť s blížnym... A preto [slová Desatora] ostávajú [aj] u nás [kresťanov] a jeho príchodom v tele sa nerušia, ale sa rozširujú a zveľaďujú.“ [13]

Dekalóg v tradícii Cirkvi

2064 Tradícia Cirkvi, verná Svätému písmu a v zhode s Ježišovým príkladom, priznala Dekalógu prvoradú dôležitosť a význam.

2065 Od čias svätého Augustína má „desať prikázaní“ prevládajúce miesto v katechéze budúcich krstencov i v katechéze veriacich. V 15. storočí sa ujal zvyk vyjadrovať prikázania Desatora pozitívnymi a rýmovanými formulami, ktoré sa ľahko učili naspamäť Používajú sa ešte aj dnes. Katechizmy Cirkvi často vysvetľovali kresťanskú morálku podľa poradia „desiatich prikázaní“.

2066 V priebehu dejín sa rozdelenie a číslovanie prikázaní menilo. Tento Katechizmus sa pridŕža rozdelenia prikázaní, ktoré zaviedol svätý Augustín a ktoré sa stalo tradičným v Katolíckej cirkvi. To isté rozdelenie majú aj luteránske vyznania. Grécki Otcovia urobili trochu odlišné rozdelenie, ktoré nachádzame v pravoslávnych (ortodoxných) cirkvách a v reformovaných spoločenstvách.

2067 Desať prikázaní vyjadruje požiadavky lásky k Bohu a k blížnemu. Prvé tri sa vzťahujú viac na lásku k Bohu1853 a ostatných sedem na lásku k blížnemu.

„Ako sú dve prikázania lásky, v ktorých, ako hovorí Pán, spočíva celý Zákon a Proroci,... tak aj desať prikázaní je daných na dvoch tabuliach. Tri, ako sa hovorí, boli napísané na jednej tabuli a sedem na druhej.“ [14]

2068 Tridentský koncil učí, že desať prikázaní zaväzuje kresťanov a že aj ospravodlivený človek je povinný ich zachovávať. [15] 1993 A Druhý vatikánsky koncil tvrdí: „Biskupi ako nástupcovia apoštolov dostávajú od Pána... poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu,888 aby všetci ľudia dosiahli spásu vierou, krstom a zachovávaním prikázaní.“ [16]

Jednota Dekalógu

2069 Dekalóg tvorí nedeliteľný celok. 2534 Každé „slovo“ odkazuje na každé iné a na všetky; navzájom sa podmieňujú. Dve tabule sa vzájomne objasňujú a tvoria organickú jednotu. Prestúpiť jedno prikázanie znamená porušiť všetky ostatné. [17] Nemožno si uctiť druhého človeka, a nevelebiť Boha, jeho Stvoriteľa. Nemožno sa klaňať Bohu, a nemilovať všetkých ľudí, ktorí sú jeho tvormi. Desatoro zjednocuje teologálny (na Boha sa vzťahujúci) a sociálny život človeka.

Dekalóg a prirodzený zákon

2070 Desať prikázaní patrí k Božiemu zjaveniu. Zároveň nás učí pravej ľudskosti človeka. Pripomína podstatné povinnosti a tým nepriamo i základné práva, ktoré sú vlastné prirodzenosti ľudskej osoby.1955

Desatoro je vynikajúcim vyjadrením „prirodzeného zákona“.

„Lebo Boh dal najprv prirodzené zákony, ktoré od začiatku vštepil ľuďom a upozornil ich, totiž prostredníctvom Dekalógu – že kto by ich nezachovával, nedosiahne spásu –, a nič iné od nich nežiadal.“ [18]

2071 Prikázania Desatora, 1960 hoci sú prístupné i samému rozumu, boli zjavené. Hriešne ľudstvo potrebovalo toto zjavenie, aby dosiahlo úplné a nepochybné poznanie požiadaviek prirodzeného zákona:

„Úplné objasnenie prikázaní Dekalógu bolo vhodné v stave hriechu pre zatemnenie svetla rozumu a vybočenie vôle.“ [19]

Božie prikázania poznáme prostredníctvom Božieho zjavenia, ktoré sa nám predkladá v Cirkvi, 1777 a hlasom morálneho svedomia.

Záväznosť Dekalógu

2072 Keďže prikázania Desatora vyjadrujú1858 základné povinnosti človeka voči Bohu a blížnemu, vo svojom základnom obsahu dávajú
1958 poznať vážne záväzky. V podstate sú nemeniteľné a zaväzujú vždy a všade. Nikto nemôže od nich dišpenzovať. Desať prikázaní vpísal Boh do srdca človeka.

2073 Poslušnosť voči prikázaniam zahŕňa aj záväzky, ktorých predmet je sám osebe nezávažný. Piate prikázanie zakazuje napríklad slovnú urážku, ale tá môže byť ťažkým hriechom iba vzhľadom na okolnosti alebo úmysel toho kto ju vyslovuje.
„Bezo mňa nemôžete nič urobiť“

2074 Ježiš povedal: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia;2732 lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Ovocie, ktoré sa spomína v týchto slovách, je svätosť života, ktorý sa stal plodným vďaka zjednoteniu s Kristom. Keď veríme v Ježiša Krista a máme účasť na jeho tajomstvách a zachovávame jeho prikázania,521 sám Spasiteľ prichádza, aby v nás miloval svojho Otca a svojich bratov, nášho Otca a našich bratov. Vďaka Svätému Duchu sa jeho osoba stáva živou a vnútornou normou nášho konania. „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12).

Zhrnutie

2075 „Čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?... Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania“ (Mt 19, 16-17).

2076 Ježiš svojím spôsobom konania a svojím kázaním dosvedčil trvalú platnosť Desatora.

2077 Dar Desatora bol daný v rámci zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom. Božie prikázania nadobúdajú svoj pravý význam v tejto zmluve a prostredníctvom nej.

2078 Tradícia Cirkvi verná Svätému písmu a v zhode s Ježišovým príkladom priznala Dekalógu prvoradú dôležitosť a význam.

2079 Desatoro tvorí organickú jednotu, v ktorej každé „slovo“ alebo „prikázanie“ odkazuje na celok Prestúpiť jedno prikázanie znamená porušiť celý Zákon.[20]

2080 Desatoro je vynikajúcim vyjadrením prirodzeného zákona: poznávame ho prostredníctvom Božieho zjavenia a ľudským rozumom.

2081 Prikázania Desatora vo svojom základnom obsahu vyjadrujú vážne záväzky. No poslušnosť voči týmto prikázaniam zahŕňa aj záväzky, ktorých predmet je sám osebe nezávažný (materia levis).

2082 To, čo Boh prikazuje, umožňuje svojou milosťou.

Prvá kapitola

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“

2083 Ježiš zhrnul povinnosti človeka voči Bohu do týchto slov: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mt 22, 37). [1] 367 Tieto slová sú bezprostrednou ozvenou na slávnostnú výzvu: „Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán!“ (Dt 6, 4).

Boh miloval prvý. Láska jediného Boha sa pripomína v prvom z „desiatich slov“. Prikázania potom rozvádzajú odpoveď lásky, 199 ktorú má človek dať Bohu na základe svojho povolania.

1. článok

Prvé prikázanie


„Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať a ani ich uctievať!“ (Ex 20, 2-5). [2]

„Je napísané: ,Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť‘“ (Mt 4, 10).
I. „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jemu budeš slúžiť“

2084 Boh sa dáva poznať tak, že pripomína svoje všemohúce, láskavé a oslobodzujúce konanie v dejinách toho, na ktorého sa obracia:2057 „Ja som... ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (Dt 5, 6).
Prvé „slovo“ obsahuje prvé prikázanie Zákona: „Budeš sa báť Pána, svojho Boha, a jemu budeš slúžiť... Nebudeš chodiť za cudzími bohmi“ (Dt 6, 13-14). Prvá výzva a spravodlivá požiadavka Boha je, aby ho človek prijal a aby sa mu klaňal. 398

2085 Jediný a pravý Boh zjavuje200 Izraelu najprv svoju slávu. [3] Zjavenie povolania človeka a pravdy o ňom sa viaže na zjavenie Boha. Človek je povolaný, aby robil zjavným Boha prostredníctvom svojho konania1701 v súlade so svojím stvorením „na obraz a podobu Boha“. [4]

„Ani nikdy nebude iného boha, Tryfón, ani od vekov iný nejestvoval... okrem toho [Boha], ktorý stvoril a usporiadal tento vesmír. Ani si nemyslíme, že iný je náš Boh a iný váš, ale že je to ten istý, ktorý mocnou rukou a vystretým ramenom vyviedol vašich otcov z egyptskej krajiny. Ani nevkladáme svoju nádej do nejakého iného [Boha] (lebo iného niet), ale do toho istého ako aj vy, Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho.“ [5]

2086 „Prvé [z prikázaní] obsahuje prikázanie viery, nádeje a lásky. Lebo keď hovoríme, že Boh je stály, nemeniteľný,212 stále ten istý, verný, vyznávame to správne, bez akejkoľvek nespravodlivosti. Z toho
vyplýva, že keď súhlasíme s jeho výrokmi, musíme mu úplne veriť a dôverovať. Kto však uvažuje o jeho všemohúcnosti, ochote a náklonnosti robiť dobro, mohol by nevkladať do neho celú svoju nádej? A keď pozerá na bohatstvo jeho dobroty a lásky, ktorým nás zahrnul, mohol by ho nemilovať? Z toho vyplýva ten začiatok a ten záver, ktorý Boh používa v Písme, keď niečo prikazuje a nariaďuje: Ja som Pán.“ [6] 2061

Viera 1814-1816

2087 Náš morálny život má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o „poslušnosti viery“ 143 (Rim 1, 5; 16, 26) ako o prvej povinnosti. Poukazuje na to, že „nepoznanie Boha“ je počiatkom a vysvetlením všetkých morálnych vykoľajení. [7] Našou povinnosťou voči Bohu je veriť v neho a vydávať o ňom svedectvo.

2088 Prvé prikázanie od nás žiada, aby sme rozvážne a bedlivo pestovali a chránili svoju vieru a odvrhli všetko, čo je proti nej. Proti viere možno hrešiť rozličnými spôsobmi:

Dobrovoľné pochybovanie o viere157 zanedbáva alebo odmieta považovať za pravdivé, čo Boh zjavil a Cirkev predkladá veriť. Nedobrovoľné pochybovanie znamená váhavosť vo viere, ťažkosť pri prekonávaní námietok spojených s vierou alebo aj úzkostlivosť vyvolanú temnotou viery. Ak sa pochybovanie pestuje vedome a dobrovoľne, môže priviesť k zaslepenosti ducha.

2089 Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu162 alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. „Heréza je tvrdošijné popieranie,
817 po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou,
alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostáza je úplné odvrhnutie kresťanskej viery; schizma je odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení.“ [8]

Nádej 817-821

2090 Keď sa Boh zjavuje a volá človeka, človek nemôže na Božiu lásku plne odpovedať svojimi vlastnými silami. Musí dúfať, že Boh mu dá schopnosť opätovať jeho lásku a konať podľa prikázaní lásky.1996
Nádej je dôveryplné očakávanie Božieho požehnania a oblažujúceho videnia Boha. Je to aj obava uraziť Božiu lásku a privolať na seba trest.

2091 Prvé prikázanie sa týka aj hriechov proti nádeji, ktorými sú zúfalstvo a opovážlivosť:
V zúfalstve človek prestáva dúfať, že dostane od Boha osobnú spásu, pomoc, aby ju dosiahol, 1864 alebo že dostane odpustenie svojich hriechov. Zúfalstvo sa protiví dobrote Boha, jeho spravodlivosti – lebo Boh je verný svojim prisľúbeniam – a jeho milosrdenstvu.

2092 Sú dva druhy opovážlivosti: 2732 buď človek preceňuje svoje schopnosti (dúfa, že sa môže spasiť bez pomoci zhora), alebo sa opovážlivo spolieha na Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo (dúfa, že dostane Božie odpustenie bez obrátenia a večnú slávu bez zásluhy).

Láska 1822-1829

2093 Viera v Božiu lásku zahŕňa výzvu a povinnosť odpovedať na Božiu lásku úprimnou láskou. Prvé prikázanie nám prikazuje milovať Boha nadovšetko [9] a všetky stvorenia pre neho a kvôli nemu.

2094 Proti Božej láske sa možno prehrešiť rozličnými spôsobmi: Ľahostajnosť zanedbáva alebo odmieta brať do úvahy Božiu lásku. Neuznáva jej iniciatívu a popiera jej silu. Nevďačnosť zabúda alebo odmieta uznať Božiu lásku a odplácať sa jej láskou za lásku. Vlažnosť je váhanie alebo nedbanlivosť pri odpovedi na Božiu lásku a môže zahŕňať odmietnutie oddať sa podnetu lásky. Znechutenosť (acedia) 2733
alebo duchovná lenivosť zachádza až do odmietnutia radosti, ktorá pochádza od Boha, a do odporu proti Božiemu dobru. Nenávisť voči Bohu pochádza z pýchy. 2303 Protiví sa láske Boha, ktorého dobrotu popiera, a odvažuje sa mu zlorečiť ako tomu, ktorý zakazuje hriechy a ukladá tresty.

II. „Jedine jemu sa budeš klaňať“

2095 Teologálne (božské) čnosti viery, nádeje a lásky stvárňujú a oživujú morálne čnosti. Tak napríklad láska nás vedie k tomu, aby sme dávali Bohu, čo sme mu plným právom povinní dať ako jeho tvory. Na tento postoj nás pripravuje čnosť nábožnosti. 1807

Adorácia 2628

2096 Adorácia (klaňanie sa) je hlavným úkonom čnosti nábožnosti. Klaňať sa Bohu znamená uznávať ho za Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, za Pána a Vládcu nad všetkým, čo jestvuje, za nekonečnú a milosrdnú Lásku: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Lk 4, 8), hovorí Ježiš, citujúc Deuteronómium. [10]

2097 Klaňať sa Bohu2807 znamená s úctou a s absolútnou podriadenosťou uznávať „ničotu stvorenia“, ktoré jestvuje jedine vďaka Bohu. Klaňať sa Bohu znamená: ako Mária v Magnifikate chváliť ho, velebiť ho
a seba pokorovať, s vďačnosťou vyznávajúc, že urobil veľké veci a že jeho meno je sväté. [11] Adorácia jediného Boha oslobodzuje človeka od uzavretia sa do seba, od otroctva hriechu a modloslužby sveta.

Modlitba 2558

2098 Úkony viery, nádeje a lásky, ktoré nariaďuje prvé prikázanie, sa uskutočňujú v modlitbe. Povznesenie ducha k Bohu je výrazom našej adorácie Boha modlitbou chvály a vzdávania vďaky, príhovoru a prosby. Modlitba je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli zachovávať Božie prikázania. Treba sa „stále modliť a neochabovať“ 2742 (Lk 18, 1).

Obeta

2099 Je správne prinášať Bohu obety na znak adorácie a vďačnosti, prosby a spoločenstva s ním. „Pravou obetou je každý čin, ktorý sa koná preto, aby sme sa svätým zväzkom úplne oddali Bohu, teda je zameraný na ten cieľ dobra, vďaka ktorému môžeme byť naozaj blaženými.“ [12] 613

2100 Aby vonkajšia obeta bola pravá, musí byť prejavom duchovnej obety: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený“ 2711 (Ž 51, 19). Proroci Starej zmluvy často odsudzovali obety, ktoré sa konali bez vnútornej účasti [13] alebo bez spätosti s láskou k blížnemu. [14] Ježiš pripomína slová proroka Ozeáša: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“614 (Mt 9, 13; 12, 7). [15] Jediná dokonalá obeta je tá, ktorú priniesol Ježiš Kristus na kríži v úplnom oddaní sa Otcovej láske a pre našu spásu.[16] Keď sa spájame s jeho obetou, 618 môžeme urobiť zo svojho života obetu Bohu.

Prisľúbenia a sľuby

2101 Pri mnohých príležitostiach sa od kresťana vyžaduje, aby urobil prisľúbenia Bohu. Krst1237 a birmovanie, manželstvo a sviatostná vysviacka ich vždy zahŕňajú. Kresťan môže aj z osobnej nábožnosti prisľúbiť Bohu určitý skutok, určitú modlitbu, almužnu, púť a pod. Vernosť prisľúbeniam daným Bohu je prejavom povinnej úcty voči Božej velebnosti, 1064 ako aj prejavom lásky k vernému Bohu.

2102 “Sľub, to jest uvážené a slobodné prisľúbenie dané Bohu o možnom a väčšom dobre, sa musí splniť na základe čnosti nábožnosti.“ [17] Sľub je úkon zbožnosti, ktorým kresťan zasväcuje Bohu sám seba alebo mu sľubuje nejaký dobrý skutok. Splnením svojich sľubov dáva teda Bohu to, čo mu sľúbil a zasvätil. Skutky apoštolov nám ukazujú, ako svätý Pavol starostlivo plnil sľuby, ktoré urobil. [18]

2103 Sľubom zachovávať evanjeliové rady 1973 Cirkev priznáva príkladnú hodnotu:[19]

„Matka Cirkev sa raduje, 914 že má vo svojom lone mnoho mužov a žien, ktorí zbližša nasledujú Spasiteľovo zrieknutie sa seba samého a výraznejšie to prejavujú tým že v slobode Božích detí prijímajú
chudobu a zriekajú sa vlastnej vôle. Podriaďujú sa totiž človekovi kvôli Bohu, čo sa týka dokonalosti, vo väčšej miere, ako to ukladá prikázanie, aby sa plnšie pripodobnili poslušnému Kristovi.“ [20]

V určitých prípadoch Cirkev môže z primeraných dôvodov dišpenzovať od daných sľubov a prisľúbení. [21]
Povinnosť spoločnosti voči náboženstvu a právo na náboženskú slobodu

2104 „Všetci ľudia... sú povinní hľadať pravdu,2467 najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať.“ [22] Táto povinnosť vyplýva zo samej ľudskej prirodzenosti. [23] Nie je
v rozpore s úprimnou úctou voči rozličným náboženstvám,851 ktoré „nezriedka... odzrkadľujú lúč tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“, [24] ani s požiadavkou lásky, ktorá pobáda kresťanov, aby „láskavo, rozvážne a trpezlivo zaobchádzal[i] s ľuďmi, ktorí žijú v omyle alebo v nevedomosti, čo sa týka viery“. [25]

2105 Povinnosť vzdávať Bohu pravý kult sa týka jednotlivého človeka aj spoločnosti. Je to „tradičné katolícke učenie o morálnej povinnosti jednotlivcov a spoločností voči pravému náboženstvu a jedinej Kristovej Cirkvi“. [26] Keď Cirkev neprestajne evanjelizuje ľudí,854 pracuje na tom, aby mohli stvárňovať „kresťanským duchom zmýšľanie a mravy, zákony a štruktúry spoločnosti“, [27] v ktorej žijú. 898
Spoločenskou povinnosťou kresťanov je rešpektovať a prebúdzať v každom človekovi lásku k pravde a k dobru. Táto povinnosť od nich vyžaduje, aby iným dávali poznať kult jediného pravého náboženstva, ktoré pretrváva v katolíckej a apoštolskej Cirkvi. [28] Kresťania sú povolaní, aby sa stali svetlom sveta. [29] Cirkev takto predstavuje Kristovu kráľovskú moc nad celým stvorením a osobitne nad ľudskou spoločnosťou. [30]

2106 V náboženskej oblasti nikto nesmie byť nútený, 160 aby konal proti svojmu svedomiu, ani sa nikomu nesmie brániť,
1782 aby v náležitých hraniciach konal podľa svojho svedomia súkromne alebo verejne, či už
sám, alebo v spojení s inými. [31] 1738 Toto právo sa zakladá na samej prirodzenosti ľudskej osoby, ktorej dôstojnosť vedie k tomu, aby slobodne súhlasila s Božou pravdou, ktorá presahuje časný poriadok.
Preto toto právo „pretrváva aj u tých, ktorí si neplnia pov„Svätiť prikázané sviatky“ a „V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši“) vyžaduje od veriacich, aby svätili deň, v ktorom sa pripomína Pánovo zmŕtvychvstanie, 2180 ako aj hlavné liturgické sviatky, ktorými sa uctievajú tajomstvá Pána, preblahoslavenej Panny Márie a svätých, a to predovšetkým účasťou na slávení Eucharistie,2177 na ktorom sa zhromažďuje kresťanské spoločenstvo, a aby sa zdržiavali tých prác, ktoré by mohli prikázanému sväteniu týchto dní prekážať. [81]

2107 „Ak sa vzhľadom na osobitnú situáciu niektorých národov dáva v právnom poriadku štátu jednému náboženskému spoločenstvu osobitné občianske uznanie, je potrebné, aby sa zároveň všetkým občanom a náboženským spoločenstvám priznalo právo na slobodu v náboženskej oblasti a aj sa rešpektovalo.“ [33]

2108 Právo na náboženskú slobodu 1740 neznamená ani morálnu prípustnosť súhlasiť s omylom, [34] ani predpokladané právo na omyl, [35] ale je to prirodzené právo ľudskej osoby na občiansku slobodu, čiže na slobodu od vonkajšieho nátlaku v náboženskej oblasti zo strany politickej moci, a to v rámci správnych hraníc. Toto prirodzené právo má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom. [36]

2109 Právo na náboženskú slobodu2244 nemôže byť samo osebe ani neobmedzené, [37] ani obmedzené iba pozitivisticky alebo naturalisticky chápaným verejným poriadkom. [38] „Správne hranice“ vlastné tomuto právu majú byť určené s politickou rozvážnosťou pre každú spoločenskú situáciu podľa požiadaviek spoločného dobra a potvrdené občianskou autoritou 1906 podľa „právnych noriem, ktoré sa zhodujú s objektívnym morálnym poriadkom“. [39]

III. „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“

2110 Prvé prikázanie zakazuje uctievať iných bohov okrem jediného Pána, ktorý sa zjavil svojmu ľudu. Zakazuje poveru a neúctu voči Bohu. Povera je určitým spôsobom zvrátená prepiatosť (excessus) religióznosti; neúcta voči Bohu je nečnosť, ktorá je – pre nedostatok (per defectum) – proti čnosti nábožnosti.
Povera

2111 Povera je vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktoré ono ukladá. Môže vplývať aj na kult, ktorý vzdávame pravému Bohu, napríklad keď sa pripisuje takmer magická dôležitosť určitým, ináč oprávneným alebo potrebným praktikám. Pripisovať účinnosť modlitieb alebo sviatostných znakov iba ich materiálnej stránke bez ohľadu na vnútorné dispozície, ktoré vyžadujú, znamená upadnúť do povery. [40]

Modloslužba

2112 Prvé prikázanie odsudzuje mnohobožstvo (polyteizmus). Vyžaduje od človeka, aby neveril v iných bohov okrem Boha,210 aby neuctieval iné božstvá okrem Jediného. Sväté písmo neprestajne pripomína
toto odmietnutie modiel zo striebra a zo zlata“, ktoré „sú dielom ľudských rúk“, ktoré „majú ústa, ale „nehovoria, majú oči, a nevidia“. Tieto márne modly robia márnym aj človeka: „im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria“ (Ž 115, 4-5. 8). [41] Boh, naopak, je „živý Boh“ (Joz 3, 10), [42] ktorý dáva život a zasahuje do dejín.

2113 Modloslužba sa netýka len nepravých pohanských kultov. Zostáva trvalým pokušením pre vieru. 398 Spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh. Modloslužbou je, keď si človek ctí a uctieva
2534 stvorenie namiesto Boha, či už ide o bôžikov, alebo o zlých duchov (napr. satanizmus), o moc, rozkoš, rasu, predkov, štát, peniaze a pod. „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone,“ 2289 hovorí Ježiš (Mt 6, 24). Mnoho mučeníkov zomrelo, 2473 lebo sa neklaňali „Šelme“ [43] a odmietali dokonca predstierať, že ju uctievajú. Modloslužba odmieta jedinú zvrchovanosť Boha; je teda nezlučiteľná so spoločenstvom s Bohom. [44]

2114 Ľudský život sa stáva jednotným v klaňaní sa Jedinému. Prikázanie klaňať sa jedine Pánovi robí človeka jednoduchým a chráni ho pred bezhraničnou roztrieštenosťou. Modloslužba je prevrátenosť náboženského citu, ktorý je človekovi vrodený. Modloslužobníkmi sú tí, čo „pojem o Bohu, silne vtlačený do duše, vzťahujú na čokoľvek iné než na Boha“ [45]

Veštenie a mágia

2115 Boh môže zjaviť budúcnosť svojim prorokom alebo iným svätým. Ale správny postoj kresťana, čo sa týka budúcnosti, spočíva v tom, že sa s dôverou odovzdáva do rúk Prozreteľnosti a zrieka sa každej nezdravej zvedavosti v tomto ohľade. Nepredvídavosť však môže byť nedostatkom zodpovednosti.

2116 Treba odmietnuť všetky formy veštenia: uchyľovanie sa k satanovi alebo k zlým duchom, vyvolávanie mŕtvych alebo iné praktiky, o ktorých sa mylne predpokladá, že „odhaľujú“ budúcnosť. [46] Používanie horoskopov astrológia, čítanie z ruky, výklad predpovedí alebo osudov, jasnovidectvo a uchyľovanie sa k médiám prejavujú vôľu mať vládu nad časom, nad dejinami a nakoniec nad ľuďmi a zároveň túžbu nakloniť si skryté mocnosti. Sú v protiklade s úctou a rešpektom spojenými s láskyplnou bázňou, ktoré sme povinní mať jedine voči Bohu.

2117 Všetky praktiky mágie alebo čarodejníctva, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym – hoci aj preto, aby mu získal zdravie –, vážne odporujú čnosti nábožnosti. Tieto praktiky sú ešte odsúdeniahodnejšie, keď sú spojené s úmyslom škodiť druhému, alebo keď sa pri nich uchyľuje k zásahu zlých duchov. Aj nosenie amuletov si zasluhuje výčitku. Špiritizmus je často spojený s vešteckými a magickými praktikami. Preto Cirkev upozorňuje veriacich, aby sa ho chránili. Uchyľovanie sa k tzv. tradičným spôsobom liečenia neoprávňuje ani vzývanie zlých mocností, ani zneužívanie dôverčivosti iných.

Neúcta voči Bohu

2118 Prvé Božie prikázanie odsudzuje hlavné hriechy neúcty voči Bohu: pokúšanie Boha slovami alebo skutkami, svätokrádež a svätokupectvo (simóniu).

2119 Pokúšanie Boha spočíva v tom, že sa slovom alebo skutkom podrobuje skúške jeho dobrota a jeho všemohúcnosť. 394 Takto aj satan chcel od Ježiša dosiahnuť, aby sa vrhol z chrámu, a tak prinútil Boha zakročiť. [47] Ježiš mu čelí Božím slovom: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (Dt 6, 16). Vyzývavý postoj obsiahnutý v takomto pokúšaní Boha zraňuje úctu a dôveru, ktoré sme povinní mať k nášmu Stvoriteľovi a Pánovi. Zahŕňa vždy pochybovanie o Božej láske a o Božej prozreteľnosti a moci. [48] 2088

2120 Svätokrádež spočíva v znesväcovaní sviatostí a iných liturgických úkonov, ako aj osôb, predmetov a miest, ktoré sú zasvätené Bohu, alebo v nedôstojnom zaobchádzaní s nimi. Svätokrádež je ťažký hriech, najmä ak sa pácha proti Eucharistii, lebo v tejto sviatosti sa nám podstatne stáva prítomným samo Kristovo telo. [49] 1374

2121 Svätokupectvo (simónia) [50] sa definuje ako kupovanie alebo predávanie duchovných skutočností. Čarodejníkovi Šimonovi, ktorý si chcel kúpiť duchovnú moc, ktorú videl pôsobiť v apoštoloch, Peter odpovedá: „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou, pretože si si myslel, že Boží dar možno získať za peniaze“ (Sk 8, 20). Peter sa tým prispôsobil Ježišovým slovám: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“1578 (Mt 10, 8). [51] Je neprípustné privlastniť si duchovné dobrá a správať sa voči nim ako vlastník alebo pán, lebo ich zdrojom je Boh. Možno ich dostať iba ako dar od neho.

2122 „Vysluhovateľ nech nežiada za vysluhovanie sviatostí nič okrem príspevkov určených kompetentnou vrchnosťou, pričom nech vždy dbá o to, aby núdzni neboli pozbavení pomoci sviatosti z dôvodu chudoby.“ [52] Kompetentná vrchnosť určuje tieto „príspevky“ podľa zásady, že kresťanský ľud má prispievať na vydržiavanie služobníkov Cirkvi: „Robotník si zaslúži svoj pokrm“ (Mt 10, 10). [53]

Ateizmus

2123 „Mnohí naši súčasníci... vôbec nechápu 29 alebo výslovne odmietajú... toto dôverné a životné spojenie s Bohom, takže ateizmus treba započítať medzi najvážnejšie skutočnosti našich čias.“ [54]

2124 Výraz ateizmus označuje veľmi rozmanité javy. Častou formou ateizmu je praktický materializmus, ktorý ohraničuje potreby a ambície človeka len na priestor a čas. Ateistický humanizmus sa mylne domnieva, že človek „si je sám sebe cieľom, jediným tvorcom a správcom svojich dejín“. [55] Iná forma súčasného ateizmu očakáva oslobodenie človeka od ekonomického a sociálneho oslobodenia, ktorému vraj „náboženstvo prekáža svojou povahou, lebo vzbudzuje v človeku nádej na klamlivý budúci život a tým ho odvracia od budovania pozemskej spoločnosti“. [56]

2125 Pretože ateizmus odmieta alebo popiera jestvovanie Boha, je hriechom proti čnosti nábožnosti. [57] 1535 Úmysel a okolnosti môžu značne znížiť zodpovednosť za túto vinu. Na vzniku a rozšírení ateizmu „môžu mať nemalý podiel veriaci, pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života treba o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva“. [58]

2126 Ateizmus sa často zakladá396 na nesprávnom chápaní ľudskej slobody, ktorá zachádza až do odmietnutia akejkoľvek závislosti od Boha.[59] No „uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má v samom Bohu svoj základ a svoje zavŕšenie“.[60] 154 Cirkev vie „že jej posolstvo je v súlade s najskrytejšími túžbami ľudského srdca“. [61]

Agnosticizmus

2127 Agnosticizmus má viacero foriem. V určitých prípadoch agnostik odmieta popierať Boha, ba naopak, požaduje jestvovanie transcendentnej bytosti, ktorá sa však vraj nemôže zjaviť a o ktorej nikto nemôže nič povedať. V iných prípadoch sa agnostik36 nevyslovuje o existencii Boha a vyhlasuje, že ju nemožno dokázať, ba ani potvrdiť alebo poprieť.

2128 Agnosticizmus môže niekedy obsahovať určité hľadanie Boha, ale takisto môže predstavovať aj ľahostajnosť,1036 útek pred poslednou otázkou existencie a lenivosť morálneho svedomia. Agnosticizmus
sa príliš často rovná praktickému ateizmu.

IV. „Neurobíš si kresanú modlu...“ 1159-1162

2129 Boží príkaz obsahoval zákaz akéhokoľvek zobrazovania Boha ľudskou rukou. Deuteronómium vysvetľuje: „Veď ste nevideli nijakú postavu, keď k vám Pán hovoril sprostred ohňa na Horebe, aby ste nepoblúdili a neurobili si kresanú modlu alebo akýkoľvek obraz“ (Dt 4, 15-16). Absolútne transcendentný Boh sa zjavil Izraelu.300 „On je všetko,“ ale zároveň „je väčší ako jeho diela“ 2500 (Str 43, 29-30). On „ich
stvoril, prapôvodca krásy“ (Múd 13, 3).

2130 A predsa už v Starom zákone Boh nariadil alebo dovolil zhotovovať obrazy, ktoré by symbolicky viedli k spáse skrze vtelené Slovo, napr. medeného hada, [62] archu zmluvy a cherubínov. [63]

2131Na základe tajomstva vteleného Slova476 siedmy ekumenický koncil v Nicei (r. 787) odôvodnil proti obrazoborcom uctievanie obrazov Ježiša Krista, ale aj Bohorodičky, anjelov a všetkých svätých. Svojím vtelením Boží Syn otvoril novú „ekonómiu“ obrazov.

2132 Kresťanské uctievanie obrazov nie je v rozpore s prvým prikázaním, ktoré zakazuje modly. Veď „úcta k obrazu prechádza na vzor“[64] a „kto uctieva obraz, uctieva osobu, ktorá je na ňom namaľovaná.“ [65] Úcta, ktorá sa vzdáva posvätným obrazom, je „nábožná úcta“, a nie adorácia, ktorá patrí jedine Bohu.

„Náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, nakoľko sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, ale nakoľko sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu. No úkon [úcty], ktorý smeruje k obrazu ako obrazu, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje k tomu, koho je obrazom.“ [66]

Zhrnutie

2133„ Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 5).

2134 Prvé prikázanie vyzýva človeka, aby veril v Boha, dúfal v neho a miloval ho nadovšetko.

2135 „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať“ (Mt 4, 10). Klaňať sa Bohu, modliť sa k nemu, vzdávať mu pravý kult, plniť prisľúbenia a sľuby, ktoré mu boli dané, sú úkony čnosti nábožnosti, ktoré pochádzajú z poslušnosti voči prvému prikázaniu.

2136 Povinnosť preukazovať Bohu pravý kult sa týka tak jednotlivého človeka, ako aj spoločnosti.

2137 Človek má mať možnosť slobodne vyznávať náboženstvo súkromne i verejne. [67]

2138 Povera je vybočenie kultu, ktorý vzdávame pravému Bohu. Prejavuje sa najmä v modloslužbe, ako aj v rozličných formách veštenia a mágie.

2139 Pokúšanie Boha slovami alebo skutkami, svätokrádež a svätokupectvo sú hriechy neúcty voči Bohu zakázané prvým prikázaním.

2140 Ateizmus je hriech proti prvému prikázaniu, lebo odmieta alebo popiera jestvovanie Boha.

2141 Uctievanie posvätných obrazov sa zakladá na tajomstve vtelenia Božieho Slova. Nie je v rozpore s prvým prikázaním.

2. článok

Druhé prikázanie

„Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!“
(Ex 20, 7; Dt 5, 11).“

„Otcom bolo povedané: ,Nebudeš krivo prisahať...‘ No, ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte!“ (Mt 5, 33-34).

I. Pánovo meno je sväté 2807-2815

2142 Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Podobne ako prvé, aj druhé prikázanie pochádza z čnosti nábožnosti a osobitnejšie určuje náš spôsob používania slova o svätých veciach.

2143 Medzi všetkými slovami Zjavenia je jedno osobitné slovo, ktoré je zjavením jeho mena. 203 Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a intímnosti. „Pánovo meno je sväté.“435 Preto ho človek nesmie zneužívať. Musí ho uchovávať v pamäti v tichu adorácie plnej lásky. [68] Má ho vkladať do svojich slov len na to, aby ho velebil, chválil a oslavoval. [69]

2144 Úcta voči Božiemu menu vyjadruje úctu, ktorá patrí tajomstvu samého Boha a celej posvätnej skutočnosti, ktorú toto meno pripomína. Zmysel pre posvätno patrí k čnosti nábožnosti:

„Sú pocity bázne a posvätnej úcty kresťanské city alebo nie?... Nikto o tom nemôže rozumne pochybovať. Je to druh citov, ktoré by sme mali pociťovať – a to v intenzívnom stupni –, keby sme skutočne mali videnie všemohúceho Boha. Je to teda druh citov, ktoré by sme mali mať, keby sme si uvedomili jeho prítomnosť. V miere, v akej veríme, že je prítomný, máme ich mať. Nemať ich znamená neuvedomovať si, neveriť, že je prítomný.“ [70]

2145 Veriaci má svedčiť o Pánovom mene2472 tým, že bez strachu vyznáva svoju vieru. [71] 427 Kázanie a katechéza majú byť preniknuté adoráciou a úctou k menu nášho Pána Ježiša Krista.

2146 Druhé prikázanie zakazuje zneužívanie Božieho mena, to jest akékoľvek nevhodné používanie Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a všetkých svätých.

2147 Prisľúbenia dané inému v Božom mene2101 zaväzujú Božiu česť, vernosť, pravdivosť a autoritu. Treba ich dodržiavať z dôvodu spravodlivosti. Spreneveriť sa im znamená zneužiť Božie meno a istým spôsobom robiť z Boha luhára. [72]

2148 Rúhanie je priamo proti druhému prikázaniu. Spočíva v tom, že sa proti Bohu vyslovujú – vnútorne alebo navonok – slová nenávisti, výčitky a provokácie, že sa o Bohu hovorí zle, že chýba k nemu úcta v reči a že sa zneužíva jeho meno. Svätý Jakub karhá tých, čo sa rúhajú „vznešenému menu [Ježiša], ktoré sa vzývalo“ nad nimi (Jak 2, 7). Zákaz rúhania sa vzťahuje i na slová proti Kristovej Cirkvi, proti svätým alebo proti posvätným veciam. Rúhaním je aj odvolávanie sa na Božie meno, aby sa zakryli zločinné praktiky, zotročovali národy, mučili alebo zabíjali ľudia. Zneužitie Božieho mena na spáchanie zločinu vyvoláva odmietnutie náboženstva.

Rúhanie je v rozpore s povinnou úctou voči Bohu 1756 a jeho svätému menu. Svojou povahou je ťažkým hriechom. [73]

2149 Preklínania, do ktorých sa vkladá Božie meno bez úmyslu rúhať sa, sú neúctivosťou voči Pánovi. Druhé prikázanie zakazuje aj používanie Božieho mena pri mágii.

„Božie meno je veľké tam, kde sa vyslovuje v zhode s veľkosťou Božej velebnosti. A tak Božie meno je sväté tam, kde sa vyslovuje s úctou a s bázňou neuraziť ho.“ [74]

II. Božie meno vyslovené nadarmo

2150 Druhé prikázanie zakazuje krivú prísahu. Prisahať znamená brať Boha za svedka toho, čo tvrdíme. Znamená dovolávať sa Božej pravdovravnosti ako záruky svojej vlastnej pravdovravnosti. Prísaha zaväzuje Pánovo meno: „Budeš sa báť Pána, svojho Boha, jemu budeš slúžiť a len v jeho mene budeš prisahať“ (Dt 6, 13).

2151 Odmietnuť krivú prísahu je povinnosťou voči Bohu. Boh ako Stvoriteľ a Pán je norma každej pravdy.215 Ľudské slovo je v zhode alebo v rozpore s Bohom, ktorý je Pravda sama. Keď je prísaha pravdivá a oprávnená, osvetľuje vzťah ľudského slova k Božej pravde. Krivá prísaha volá Boha, aby dosviedčal lož.

2152 Krivoprísažníkom2476 je ten, kto pod prísahou urobí nejaký sľub s úmyslom nedodržať ho, alebo ten, kto nedodrží, čo sľúbil pod prísahou. Krivoprísažníctvo je ťažkým previnením proti úcte k Pánovi 1756 každého slova. Zaviazať sa prísahou vykonať nejaký zlý skutok sa protiví svätosti Božieho mena.

2153 Ježiš vysvetlil druhé prikázanie v reči na vrchu: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!‘ No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte... Ale vaša reč nech je: ,áno – áno‘, ,nie – nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5, 33-34. 37). [75] Ježiš učí, že každá prísaha zahŕňa v sebe odvolávanie sa na Boha a že prítomnosť Boha a jeho pravda sa má uctievať v každom slove. Ohľaduplnosť pri odvolávaní sa na Boha v reči2466 úzko súvisí s úctivou pozornosťou voči jeho prítomnosti, ktorú dosviedčame alebo hanobíme každým svojím tvrdením.

2154 Nasledujúc svätého Pavla, [76] cirkevná Tradícia pochopila, že Ježišove slová nie sú proti prísahe, keď sa koná z vážneho a primeraného dôvodu (napríklad pred súdom). „Prísahu, to jest vzývanie Božieho mena za svedka pravdy možno zložiť iba na základe pravdy, rozvážnosti a spravodlivosti.“ [77]

2155 Svätosť Božieho mena vyžaduje, aby sme sa k nemu neuchyľovali pre malicherné záležitosti a neskladali prísahu v takých okolnostiach, v ktorých by sa to mohlo vysvetľovať ako schvaľovanie moci, ktorá prísahu neprávom požaduje. Ak prísahu 1903 žiadajú nezákonné občianske autority, možno ju odmietnuť. Musí sa odmietnuť vtedy, keď sa vyžaduje na ciele, ktoré sa protivia dôstojnosti ľudskej osoby alebo spoločenstvu Cirkvi.

III. Kresťanské meno

2156 Sviatosť krstu 232 sa udeľuje „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19). Pri krste Pánovo meno posväcuje človeka a kresťan dostáva svoje meno v Cirkvi.
1267 Môže to byť meno niektorého svätca,
čiže učeníka, ktorý žil životom príkladnej vernosti voči svojmu Pánovi. Patronát svätca poskytuje vzor lásky a zabezpečuje jeho orodovanie. „Krstné meno“ môže vyjadrovať aj niektoré kresťanské tajomstvo alebo kresťanskú čnosť – „Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa nedávalo meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu.“ [78]

2157 Kresťan začína svoj deň, svoje modlitby a každú svoju činnosť znakom kríža „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen“. 1235 Pokrstený zasväcuje svoj deň Božej sláve a vyprosuje od Spasiteľa milosť, ktorá mu ako dieťaťu nebeského Otca umožňuje konať v Duchu Svätom.1668 Znak kríža nás posilňuje v pokušeniach a ťažkostiach.

2158 Boh volá každého po mene. [79] Meno každého človeka je posvätné. Meno je ikona osoby. Vyžaduje úctu na znak dôstojnosti toho, kto ho nosí.

2159 Prijaté meno je meno na večnosť. V nebeskom kráľovstve zažiari v plnom svetle tajomný a jedinečný charakter každej osoby poznačenej Božím menom. „Tomu, kto zvíťazí... dám biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane“ (Zjv 2, 17). „Potom som videl, a hľa, Baránok stál na vrchu Sion a s ním stoštyridsaťštyritisíc tých, čo mali na čele napísané jeho meno a meno jeho Otca“ (Zjv 14, 1).

Zhrnutie

2160 „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“ (Ž 8, 2).

2161 Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Pánovo meno je sväté.

2162 Druhé prikázanie zakazuje akékoľvek nevhodné použitie Božieho mena. Rúhanie spočíva v používaní Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a svätých urážlivým spôsobom.

2163 Krivá prísaha volá Boha, aby dosvedčoval lož. Krivoprísažníctvo je ťažkým previnením proti Pánovi, ktorý je vždy verný svojim prisľúbeniam.

2164 „Nemá sa prisahať ani na Stvoriteľa, ani na nijaké stvorenie, iba ak sa súčasne vyskytujú: pravda, potreba a úcta.“ [80]

2165 Pri krste dostáva kresťan svoje meno v Cirkvi. Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa mu dalo kresťanské meno. Patronát svätca poskytuje vzor lásky a zabezpečuje jeho orodovanie.

2166 Kresťan začína svoje modlitby a každú svoju činnosť znakom kríža „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen“.

2167 Boh volá každého po mene. [81]

3. článok

Tretie prikázanie


„Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu“ (Ex 20, 8-10). [82]

„Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou“ (Mk 2, 27-28).

I. Sobotný deň 346-348

2168 Tretie prikázanie Desatora pripomína posvätnosť soboty. „Siedmy deň je... Pánova svätá sobota, deň odpočinku“ (Ex 31, 15).

2169 V tejto súvislosti Písmo pripomína stvorenie: 2057 „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto Pán požehnal sobotný deň a zasvätil ho“ (Ex 20, 11).

2170 Písmo vidí v Pánovom dni aj pamiatku vyslobodenia Izraela z egyptského otroctva: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a vystretým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotný deň“ (Dt 5, 15).

2171 Boh zveril Izraelu sobotu, aby ju zachovával na znak neporušiteľnej zmluvy. [83] Sobota je pre Pána; je úplne vyhradená na chválu Boha, jeho stvoriteľského diela a jeho spasiteľných činov v prospech Izraela.

2172 Božie konanie je vzorom pre ľudské konanie. Ak Boh „odpočíval“ v siedmy deň (Ex 31, 17), aj človek má „prestať pracovať“ 2184 a nechať aj iných, najmä chudobných, aby „si oddýchli“ (Ex 23, 12). Sobota prerušuje každodenné práce a umožňuje oddych. Je to deň protestu proti otroctvu práce a kultu peňazí. [84]

2173 Evanjelium uvádza mnoho udalostí, 582 pri ktorých Ježiša obvinili, že porušuje zákon o sobote. Ježiš však nikdy nenarúša posvätnosť tohto dňa. [85] S autoritou mu dáva autentický výklad: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (Mk 2, 27). So súcitom sa Kristus dovoláva toho, že v sobotu je dovolené robiť dobre, a nie zle, zachrániť život, a nie ho zničiť. [86] Sobota je dňom Pána milosrdenstva a uctievanie Boha. [87] „Syn človeka je pánom aj nad sobotou“ (Mk 2, 28).

II. Deň Pána

„Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho“ (Ž 118, 24).

Deň zmŕtvychvstania – nové stvorenie

2174 Ježiš vstal z mŕtvych „prvého dňa v týždni“ 638 (Mt 28, 1; Mk 16, 2; Lk 24, 1; Jn 20, 1). Ako „prvý deň“ pripomína deň Kristovho zmŕtvychvstania prvé stvorenie. Ako „ôsmy deň“, ktorý nasleduje po sobote, [88] 349 znamená nové stvorenie, ktoré sa začalo Kristovým zmŕtvychvstaním. Pre kresťanov sa stal prvým zo všetkých dní, prvým zo všetkých sviatkov, dňom Pána (po grécky he kyriake hemera, po
latinsky dies Dominica) čiže nedeľou.

„V deň Slnka... sa všetci schádzame preto, že je to prvý deň [po židovskej sobote, ale aj prvý deň], v ktorom Boh, keď premenil tmu a hmotu, stvoril svet, a preto, že náš Spasiteľ Ježiš Kristus v ten deň vstal z mŕtvych.“ [89]

Nedeľa – zavŕšenie soboty

2175 Nedeľa sa zreteľne líši od soboty, 1166 po ktorej každý týždeň časovo nasleduje, a pre kresťanov nahrádza jej obradný predpis. V Kristovej Veľkej noci nedeľa završuje duchovnú pravdu židovskej soboty a zvestuje večný odpočinok človeka v Bohu. Veď kult Zákona pripravoval Kristovo tajomstvo a to, čo sa v kulte konalo, zobrazovalo určitý aspekt vzťahujúci sa na Krista: [90]

„Tí, čo žili v starom poriadku vecí, prešli k novej nádeji; už nezachovávajú sobotu, ale žijú podľa Pánovho dňa, v ktorom i náš život povstal skrze neho a skrze jeho smrť.“ [91]

2176 Slávením nedele sa zachová morálny predpis prirodzene vpísaný do ľudského srdca, ktorým „sa prikazuje vonkajší kult Boha na znak spoločného dobrodenia, ktoré sa týka všetkých“.[92] Nedeľný kult spĺňa morálny príkaz Starej zmluvy, z ktorého preberá rytmus a ducha tým, že každý týždeň oslavuje Stvoriteľa a Vykupiteľa vlastného ľudu.

Nedeľná Eucharistia

2177 Nedeľné slávenie Pánovho dňa a Pánovej Eucharistie 1167 je stredobodom života Cirkvi: „Nedeľa, keď sa podľa apoštolskej Tradície slávi veľkonočné tajomstvo, sa má v celej Cirkvi zachovávať ako prvotný prikázaný sviatok.“ [93]

„Takisto sa majú zachovávať dni Narodenia nášho Pána 2043 Ježiša Krista, Zjavenia, Nanebovstúpenia a Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, svätej Bohorodičky Márie, jej Nepoškvrneného počatia a Nanebovzatia, svätého Jozefa,[94] svätých apoštolov Petra a Pavla a napokon Všetkých svätých.“ [95]

2178 Táto prax kresťanského zhromaždenia1343 pochádza zo začiatku apoštolských čias. [96] List Hebrejom pripomína: „Neopúšťajme naše zhromaždenia; ako to majú niektorí vo zvyku, ale navzájom sa povzbudzujme“ (Hebr 10, 25).

Tradícia zachováva spomienku na stále aktuálne povzbudenie: „Do chrámu príď teda včas, pristúp k Pánovi, vyznaj mu svoje hriechy, kajaj sa v modlitbe..., zotrvaj na božskej a posvätnej liturgii, skonči svoju modlitbu a neodchádzaj pred rozpustením zhromaždenia... Lebo tento deň, ako sme to často povedali, je ti daný na modlitbu a odpočinok. Je to deň, ktorý učinil Pán. Radujme sa a plesajme v ňom.“[97]

2179 „Farnosť je určité spoločenstvo veriacich 1567 natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré je pastoračná starostlivosť pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.“[98] Je miestom, kde všetci veriaci môžu byť zhromaždení na slávenie2691 nedeľnej Eucharistie. Farnosť uvádza kresťanský ľud 2226 do riadneho liturgického života a zhromažďuje ho na spomínané slávenie; vyučuje spásonosné Kristovo učenie; praktizuje Pánovu lásku v dobrých a bratských skutkoch: [99]

„Môžeš sa modliť aj doma. Nemôžeš sa však modliť tak ako v kostole, kde sa schádza veľký počet otcov, kde sa jednomyseľne vysiela volanie k Bohu... Tu je niečo navyše, totiž svornosť a jednomyseľnosť, puto lásky a modlitby kňazov.“ [100]

Nedeľná povinnosť

2180 Cirkevné prikázanie určuje a spresňuje Pánov zákon: 2042 „V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši.“ [101]
1389 „Prikázaniu zúčastniť sa na omši zadosťučiní, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň, alebo večer predchádzajúceho dňa“ [102]

2181 Nedeľná Eucharistia je základom celého kresťanského konania a potvrdzuje ho. Preto veriaci sú povinní zúčastniť sa na slávení Eucharistie v prikázaných dňoch, ak len nie sú ospravedlnení z vážneho dôvodu (ako je napríklad choroba, starostlivosť o dojčatá) alebo dišpenzovaní vlastným farárom. [103] Tí, čo si vedome a dobrovoľne neplnia túto povinnosť, dopúšťajú sa ťažkého hriechu.

2182 Účasť na spoločnom slávení nedeľnej Eucharistie815 je svedectvom príslušnosti ku Kristovi a jeho Cirkvi a vernosti voči nim. Veriaci tak dosviedčajú svoje spoločenstvo vo viere a láske. Spoločne vydávajú svedectvo o Božej svätosti a o svojej nádeji na spásu. Vzájomne sa posilňujú pod vedením Ducha Svätého.

2183 „Ak chýba vysvätený služobník alebo ak z iného vážneho dôvodu účasť na eucharistickom slávení nie je možná, veľmi sa odporúča, aby sa veriaci zúčastnili na liturgii slova – ak sa nejaká slávi vo farskom kostole alebo na inom posvätnom mieste podľa predpisov diecézneho biskupa – alebo aby venovali primeraný čas modlitbe osobne alebo v rodine, alebo, ak je to vhodné, v skupinách rodín.“ [104]

Deň milosti a odpočinku od práce

2184 Ako Boh „v siedmy deň odpočíval od všetkých diel“ 2172 (Gn 2, 2), aj ľudský život má svoj rytmus práce a odpočinku. Ustanovenie Pánovho dňa (nedele) prispieva k tomu, aby všetci mali dostatočný odpočinok a voľný čas, ktorý by im umožnil pestovať rodinný, kultúrny, spoločenský a náboženský život. [105]

2185 V nedeľu a v iné prikázané sviatky sa veriaci majú zdržiavať vykonávania takých prác a činností, 2428 ktoré sú na prekážku povinnému Božiemu kultu, radosti vlastnej dňu Pána, konaniu skutkov milosrdenstva a potrebnému zotaveniu ducha i tela. [106] Rodinné potreby alebo veľká spoločenská užitočnosť sú oprávnenými dôvodmi na ospravedlnenie od zachovania príkazu o nedeľnom odpočinku. Veriaci majú dbať na to, aby oprávnené ospravedlnenia neviedli k návykom, ktoré by škodili náboženstvu, rodinnému životu alebo zdraviu.

„Láska k pravde hľadá posvätný voľný čas, potreba lásky sa podujíma na odôvodnenú prácu.“ [107]

2186 Kresťania, ktorí disponujú voľným časom, majú pamätať na svojich bratov, ktorí majú tie isté potreby a tie isté práva a nemôžu si dopriať odpočinku pre svoju chudobu a biedu. Kresťanská nábožnosť už tradične venuje nedeľu dobrým skutkom a pokorným službám chorým, 2447 telesne postihnutým a starcom. Kresťania majú svätiť nedeľu aj tým, že svojej rodine a svojim blízkym venujú čas a starostlivosť, ktoré im ťažko môžu venovať v iných dňoch týždňa. Nedeľa je aj dňom premýšľania, ticha, vzdelávania sa a meditácie, čo všetko prospieva rastu vnútorného a kresťanského života.

2187 Svätiť nedele a sviatky vyžaduje spoločné úsilie. Každý kresťan sa má vyhýbať tomu, aby bez potreby ukladal iným to, čo by im prekážalo zachovať deň Pána. 2289 Ak zvyklosti (šport, pohostinské služby atď.) a spoločenské povinnosti (verejné služby atď.) vyžadujú od niektorých ľudí nedeľnú prácu, každý si má zodpovedne vyhradiť dostatočný čas na zotavenie. Veriaci majú s umiernenosťou a láinnosť hľadať pravdu a prijať ju“. [32]

2188 Pri rešpektovaní náboženskej slobody2105 a spoločného dobra všetkých sa kresťania majú pričiniť o to, aby nedele a prikázané cirkevné sviatky boli zákonom uznané za sviatočné dni. Kresťania majú dávať všetkým ľuďom verejný príklad modlitby, úcty a radosti a obhajovať svoje tradície ako cenný prínos k duchovnému životu ľudskej spoločnosti. Ak zákonodarstvo krajiny alebo iné dôvody zaväzujú ľudí pracovať v nedeľu, nech sa aj napriek tomu prežíva tento deň ako deň nášho vyslobodenia, ktorý nám dáva účasť na „slávnostnom zhromaždení“, na spoločenstve „prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi“ (Hebr 12, 22-23).

Zhrnutie

2189 „Zachovaj sobotný deň, aby si ho zasvätil“ (Dt 5, 12). „Siedmy deň je... Pánova svätá sobota, deň odpočinku“ (Ex 31, 15).

2190 Sobotu, ktorá predstavovala zavŕšenie prvého stvorenia, nahradila nedeľa pripomínajúca nové stvorenie, ktoré sa začalo Kristovým zmŕtvychvstaním.

2191 Cirkev slávi deň Kristovho zmŕtvychvstania v ôsmy deň, ktorý sa právom volá deň Pána alebo nedeľa. [108]

2192 „Nedeľa... sa má v celej Cirkvi zachovávať ako prvotný prikázaný sviatok.“ [109] „V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši.“ [110]

2193 „V nedeľu a v iné prikázané sviatky... veriaci... sa majú okrem toho zdržiavať takých prác a činností, ktoré sú na prekážku kultu, ktorý sa má preukazovať Bohu, radosti vlastnej dňu Pána alebo potrebnému zotaveniu ducha i tela.“ [111]

2194 Ustanovenie nedele prispieva k tomu, aby „všetci mali aj dostatočný odpočinok a voľný čas na pestovanie rodinného, kultúrneho, spoločenského a náboženského života“. [112]

2195 Každý kresťan sa má vyhýbať tomu, aby bez potreby ukladal iným to, čo by im prekážalo zachovať deň Pána.

Druhá kapitola

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“


Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nové prikázanie vám dávam... Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34).

2196 Na otázku, ktoré prikázanie je prvé, Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: ,Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!‘ Druhé je toto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘ Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet“ (Mk 12, 29-31).

Svätý Pavol apoštol to pripomína: 2822 „Kto miluje blížneho, vyplnil zákon. Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska“ (Rim 13, 8-10).

4. článok

Štvrté prikázanie


„Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20, 12).

„A bol im poslušný“ (Lk 2, 51).

Pán Ježiš sám pripomenul dôležitosť tohto „Božieho prikázania“. [1] Apoštol učí: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi“ (Ef 6, 1-3). [2]

2197 Štvrtým prikázaním sa začína druhá tabuľa zákona. Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh chcel, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám odovzdali poznanie Boha. Sme povinní ctiť a vážiť si všetkých, ktorých Boh pre naše dobro obdaril svojou autoritou. 1897

2198 Toto prikázanie vyjadruje v kladnej forme povinnosti, ktoré treba plniť. Uvádza prikázania, ktoré po ňom nasledujú a ktoré sa týkajú osobitnej úcty k životu, k manželstvu, k pozemským dobrám a k slovu. Je jedným zo základov sociálneho učenia Cirkvi. 2419

2199 Štvrté prikázanie sa výslovne obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a k matke, lebo tento vzťah je najuniverzálnejší. Takisto sa týka príbuzenských vzťahov s ďalšími členmi rodiny. Žiada, aby sme preukazovali úctu, láskavosť a vďačnosť starým rodičom a predkom. Vzťahuje sa napokon na povinnosti žiakov voči učiteľom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči svojim predstaveným, občanov voči svojej vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a v nej vládnu.

Toto prikázanie zahŕňa a predpokladá aj povinnosti rodičov, poručníkov, vyučujúcich, vedúcich, vysokých štátnych úradníkov, vládnych činiteľov a všetkých, ktorí vykonávajú moc nad inými alebo nad spoločenstvom osôb.

2200 Zachovávanie štvrtého prikázania má svoju odmenu: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20, 12). [3] Zachovávanie tohto prikázania prináša spolu s duchovným ovocím aj časné ovocie pokoja a blahobytu. 2304 A naopak, nezachovávanie tohto prikázania spôsobuje veľké škody spoločenstvám i jednotlivým osobám.

I. Rodina v Božom pláne
Povaha rodiny

2201 Manželské spoločenstvo je založené na súhlase manželov. 1625 Manželstvo a rodina sú zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí. Láska manželov a rodenie detí vytvárajú medzi členmi tej istej rodiny osobné vzťahy a základné zodpovednosti.

2202 Muž a žena spojení v manželstve 1882 tvoria spolu so svojimi deťmi rodinu. Táto ustanovizeň predcháza akékoľvek uznanie verejnou mocou; tá je povinná ju prijať. Rodina sa má pokladať za normálny základný vzťah, podľa ktorého sa majú hodnotiť rozličné formy príbuzenstva.

2203 Stvorením muža a ženy Boh ustanovil ľudskú rodinu 369 a dal jej základné zriadenie. Jej členovia sú osoby, ktoré majú rovnakú dôstojnosť. Pre spoločné dobro jej členov a spoločnosti sú v rodine rozmanité zodpovednosti, práva a povinnosti.

Kresťanská rodina 1655-1658

2204 „Kresťanská rodina je osobitným prejavom a uskutočnením cirkevného spoločenstva; 533 aj z tohto dôvodu... sa má volať ,domáca cirkev‘“. [4] Je spoločenstvom viery, nádeje a lásky. V Cirkvi nadobúda osobitnú dôležitosť, ako to vidno z Nového zákona. [5]

2205 Kresťanská rodina je spoločenstvom osôb, znakom a obrazom spoločenstva Otca a Syna v Duchu Svätom. 1702 Jej plodivá a výchovná činnosť je odrazom Otcovho stvoriteľského diela. Rodina je povolaná mať účasť na Kristovej modlitbe a obete. Každodenná modlitba a čítanie Božieho slova posilňujú v nej lásku. Kresťanská rodina vykonáva evanjelizačnú a misionársku činnosť.

2206 Vzťahy vnútri rodiny vytvárajú príbuznosť citov, náklonností a záujmov, ktoré pochádzajú predovšetkým zo vzájomnej úcty osôb. Rodina je privilegované spoločenstvo povolané uskutočňovať spoločné uznesenia manželov, ako aj starostlivú spoluprácu rodičov pri výchove detí. [6]

II. Rodina a spoločnosť

2207 Rodina je prvotná bunka spoločenského života. 1880 Je prirodzeným spoločenstvom, v ktorom sú muž a žena povolaní
372 k darovaniu seba v láske a v darovaní života. Autorita, stálosť a životné vzťahy vnútri rodiny tvoria základy slobody, bezpečnosti a bratstva v rámci spoločnosti.1603 Rodina je spoločenstvo, v ktorom si už od detstva možno osvojovať morálne hodnoty, začať uctievať Boha a správne užívať slobodu. Rodinný život je uvádzaním do života spoločnosti.

2208 Rodina má žiť tak, aby sa jej členovia naučili starať sa o mladých i starých, o choré alebo telesne či mentálne postihnuté osoby a o chudobných a ujímať sa ich. Je veľa rodín, ktoré v určitých chvíľach nemôžu poskytnúť takúto pomoc. Vtedy sa majú iné osoby, iné rodiny a výpomocne aj spoločnosť postarať o potreby týchto ľudí: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta“ (Jak 1, 27).

2209 Rodinu treba podporovať a chrániť primeranými sociálnymi opatreniami. Tam, kde rodiny nie sú schopné plniť svoje úlohy, majú iné spoločenské celky povinnosť im pomáhať a podporovať rodinnú ustanovizeň. Podľa princípu subsidiarity (výpomoci) sa majú väčšie spoločenstvá vyvarovať toho, aby si neoprávnene privlastňovali práva rodiny alebo sa miešali do jej života. 1883

2210 Dôležitosť rodiny pre život a blahobyt spoločnosti [7] vyžaduje od samej spoločnosti osobitnú zodpovednosť za udržiavanie a upevňovanie manželstva a rodiny. Občianska moc si má pokladať za vážnu povinnosť „uznať, chrániť a podporovať ich pravú povahu, bedliť nad verejnou mravnosťou a napomáhať rodinné blaho“. [8]

2211 Politické spoločenstvo má povinnosť vážiť si rodinu, pomáhať jej a zabezpečovať najmä:
slobodu založiť si rodinu, mať deti a vychovávať ich v zhode s vlastným morálnym a náboženským presvedčením;
ochranu stálosti manželského zväzku a rodinnej ustanovizne;
slobodu vyznávať svoju vieru, odovzdávať ju a vychovávať v nej deti pomocou prostriedkov a ustanovizní na to potrebných;
právo na súkromné vlastníctvo, na slobodu podnikania, na prácu, na bývanie a na vysťahovanie;
podľa ustanovení jednotlivých štátov právo na lekársku starostlivosť na opateru pre staré osoby a na rodinné prídavky;
ochranu bezpečnosti a zdravia, najmä proti nebezpečenstvám, ako sú drogy, pornografia, alkoholizmus a pod.;
slobodu vytvárať s inými rodinami združenia a mať tak zastúpenie pred občianskymi autoritami. [9]

2212 Štvrté prikázanie objasňuje aj iné vzťahy v spoločnosti. Vo svojich bratoch a sestrách vidíme deti svojich rodičov; vo svojich bratancoch a sesterniciach potomkov našich predkov; vo svojich spoluobčanoch synov našej vlasti; v pokrstených deti našej matky Cirkvi; 225 v každej ľudskej osobe syna alebo dcéru toho, ktorý chce, aby sme ho nazývali „Otče náš“. Tým sa priznáva našim vzťahom
k nášmu blížnemu osobný charakter. Blížny nie je nejaký „jedinec“ v ľudskom kolektíve; 1931 je to „niekto“, kto si pre svoj známy pôvod zasluhuje osobitnú pozornosť a úctu.

2213 Ľudské spoločenstvá sa skladajú z osôb. Dobré riadenie týchto spoločenstiev sa neobmedzuje iba na zaručovanie práv a plnenie povinností ani na dodržiavanie zmlúv. Spravodlivé vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, medzi vládnymi činiteľmi a občanmi predpokladajú prirodzenú dobroprajnosť v zhode s dôstojnosťou ľudských osôb, ktorým záleží na spravodlivosti a bratstve. 1939

III. Povinnosti členov rodiny
Povinnosti detí

2214 Božie otcovstvo je prameňom ľudského otcovstva; [10] na ňom sa zakladá úcta k rodičom. Úcta detí, neplnoletých či dospelých, k ich otcovi a matke [11] sa živí prirodzeným citom,1858 ktorý má svoj pôvod vo zväzku, ktorý ich spája. Túto úctu vyžaduje Božie prikázanie. [12]

2215 Úcta k rodičom spočíva vo vďačnosti voči tým, ktorí darovaním života, svojou láskou a prácou priviedli svoje deti na svet a umožnili im rásť vo veku, múdrosti a milosti: „Z celého srdca si cti otca a nezabúdaj na bolesti svojej matky. Pamätaj, že ti dali život. Ako im odplatíš, čo urobili pre teba?“ (Sir 7, 29-30).

2216 Úcta k rodičom sa prejavuje pravou ochotou a poslušnosťou: „Zachovávaj, syn môj, prikázania svojho otca 532 a nepohŕdaj naučením svojej matky... Keď niekam pôjdeš, povedú ťa, keď budeš
odpočívať, budú strážiť nad tebou, a keď sa zobudíš, budú sa s tebou rozprávať“ (Prís 6, 20. 22). „Múdry syn rád počúva napomenutia, posmievač však nedbá na výčitky“ (Prís 13, 1).

2217 Kým dieťa žije v dome svojich rodičov, má poslúchnuť každú ich žiadosť ,odôvodnenú svojím vlastným dobrom alebo dobrom celej rodiny. „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi“ (Kol 3, 20). [13] Deti majú poslúchať aj rozumné príkazy svojich vychovávateľov a všetkých, ktorým ich rodičia zverili. Ale ak je dieťa vo svedomí presvedčené, že je morálne zlé poslúchnuť daný rozkaz, nemá sa ním riadiť.

Keď deti vyrastú, majú si naďalej ctiť svojich rodičov. Majú predchádzať ich želania, ochotne ich prosiť o radu a prijímať ich oprávnené napomenutia. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa (emancipáciou) detí, ale neprestáva úcta, ktorú musia mať k nim vždy. Tá má v skutočnosti svoj koreň v bázni voči Bohu, ktorá je jedným z darov Ducha Svätého. 1831

2218 Štvrté prikázanie pripomína deťom, ktoré dospeli, ich zodpovednosť voči rodičom. Podľa svojich možností im majú poskytovať hmotnú a morálnu pomoc v rokoch staroby alebo v čase choroby, opustenosti a núdze. Ježiš pripomína túto povinnosť vďačnosti. [14]

„Boh priznal úctu otcovi od synov a vymedzil právo matky nad nimi. Kto miluje svojho otca, vykupuje svoje hriechy, a kto si ctí matku, zhromažďuje poklady. Kto si ctí otca, nájde radosť vo svojich deťoch a bude vyslyšaný, keď sa bude modliť. Kto si ctí otca, dlho bude živý, a kto sa bojí Pána, poskytne odpočinok svojej matke“ (Sir 3, 3-7).

„Synu, pomáhaj v starobe svojmu otcovi a nezarmucuj ho, kým žije. Ak slabne na duchu, maj s ním strpenie a neopovrhuj ním, kým si v plnej sile... Povesť rúhača má, kto opustí svojho otca, a prekliaty je od Boha, kto trápi svoju matku“ (Sir 3, 14-15. 18).

2219 Úcta k rodičom prispieva k súladu celého rodinného života; týka sa aj vzťahov medzi bratmi a sestrami. Odzrkadľuje sa v celom rodinnom prostredí: „Korunou starcov [sú ich synovia a] vnukovia a ozdobou synov [sú] ich otcovia“ (Prís 17, 6). „So všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou znášajte sa navzájom v láske“ (Ef 4, 2).

2220 Kresťania majú byť osobitne vďační tým, od ktorých prijali dar viery, milosť krstu a život v Cirkvi. Môžu to byť rodičia, iní členovia rodiny, starí rodičia, duchovní pastieri, katechéti a iní učitelia alebo priatelia. „Spomínam si na tvoju úprimnú vieru, akú mala už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika, a som presvedčený, že aj ty“ (2 Tim 1, 5).

Povinnosti rodičov

2221 Plodnosť manželskej lásky sa neobmedzuje iba na plodenie detí, ale má sa rozšíriť aj na ich mravnú výchovu a duchovnú formáciu: Výchovná úloha rodičov1653 „je taká dôležitá, že ak chýba, ťažko ju možno nahradiť“. [15] Právo a povinnosť vychovávať sú pre rodičov prvoradé a neodcudziteľné. [16]

2222 Rodičia sa majú dívať na svoje deti ako na deti Božie a rešpektovať ich ako ľudské osoby. Vychovávajú ich k zachovávaniu Božieho zákona tým, že sami prejavujú poslušnosť vôli nebeského Otca. 494

2223 Rodičia sú prví zodpovední za výchovu svojich detí. Túto zodpovednosť dosviedčajú predovšetkým tým, že vytvárajú rodinu, kde vládne ako pravidlo nežnosť, odpustenie, úcta, vernosť a nezištná služba. Rodina je vhodným miestom na výchovu k čnostiam.1804 Táto výchova si vyžaduje učiť sa odriekaniu, zdravému úsudku a sebaovládaniu ako podmienkam každej pravej slobody. Rodičia majú svoje deti učiť, aby podriaďovali „materiálne a prirodzené [dimenzie]... [dimenziám] vnútorným a duchovným“. [17] Rodičia majú veľkú zodpovednosť aj za to, aby dávali svojim deťom dobrý príklad. Keď budú vedieť pred nimi uznať svoje chyby, budú ich môcť aj lepšie viesť a naprávať:

„Kto miluje svojho syna, často ho tresce a syn mu bude neskôr potechou. Kto si dobre vychováva syna, bude mať z toho osoh“ (Sir 30, 1-2). „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi“ (Ef 6, 4).

2224 Rodina je prirodzené prostredie na uvedenie ľudskej osoby do solidarity a do spoločenských zodpovedností. 1939 Rodičia majú deti naučiť, aby sa vyvarovali nebezpečenstiev a nemravností, ktoré ohrozujú ľudskú spoločnosť.

2225 Milosťou sviatosti manželstva rodičia dostali zodpovednosť a výsadu evanjelizovať svoje deti. 1656 Už od prvých rokov života ich majú uvádzať do tajomstiev viery, lebo sú svojim deťom „prvými
hlásateľmi“. [18] Majú ich od najútlejšieho detstva zapájať do života Cirkvi. Spôsoby života v rodine môžu pestovať citové postoje, ktoré po celý život zostávajú pravými predpokladmi a oporami živej viery.

2226 Rodičia majú začať s výchovou detí k viere už v ich najútlejšom veku. Táto výchova sa uskutočňuje už vtedy, keď si členovia rodiny pomáhajú rásť vo viere svedectvom kresťanského života podľa evanjelia. Rodinná katechéza predchádza, sprevádza a obohacuje iné spôsoby poučovania vo viere. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a pomáhať im odhaliť svoje povolanie Božích detí. [19] Farnosť je eucharistické spoločenstvo2179 a srdce liturgického života kresťanských rodín; je osobitne vhodným miestom na katechézu detí i rodičov.

2227 Deti zo svojej strany prispievajú k rastu svojich rodičov vo svätosti. [20] Všetci spolu a každý osobitne 2013 si majú veľkodušne a neprestajne vzájomne odpúšťať, ak sa medzi nimi vyskytnú urážky, hádky, krivdy a nedbanlivosti. Povzbudzuje k tomu vzájomná láska. Vyžaduje to Kristova láska. [21]

2228 V čase detstva sa úcta a láska rodičov prejavuje predovšetkým v starostlivosti a pozornosti, ktorú venujú tomu, aby vychovali svoje deti a postarali sa o ich hmotné a duchovné potreby. Počas dospievania detí vedie rodičov tá istá úcta a oddanosť k tomu, aby ich vychovávali k správnemu používaniu vlastného rozumu a vlastnej slobody.

2229 Rodičia ako prví zodpovední za výchovu svojich detí majú právo vybrať pre ne takú školu, ktorá zodpovedá ich vlastnému presvedčeniu. Toto právo je základné. Rodičia majú povinnosť v rámci možností voliť také školy, ktoré im budú čo najlepšie pomáhať v ich úlohe kresťanských vychovávateľov.[22] Verejná moc je povinná zaručiť rodičom toto právo a zaistiť konkrétne podmienky na jeho uplatňovanie.

2230 Keď sa deti stanú dospelými, majú povinnosť a právo zvoliť si svoje povolanie a svoj životný stav. Túto novú zodpovednosť majú brať na seba v dôvernom vzťahu k svojim rodičom, od ktorých si majú vyžiadať a ochotne prijať mienku a radu. Rodičia majú dbať na to, aby nenútili svoje deti ani pri voľbe povolania, ani pri voľbe manžela či manželky. 1625 Táto povinnosť zdržanlivosti im však nezabraňuje
– skôr naopak –, aby pomáhali deťom múdrymi radami, najmä vtedy, keď si zamýšľajú založiť rodinu.

2231 Niektorí nevstupujú do manželstva preto, aby sa mohli starať o svojich rodičov alebo o svojich bratov a sestry, aby sa výlučnejšie venovali určitému povolaniu, alebo z iných počestných dôvodov. Aj oni môžu vo veľkej miere prispieť k blahu ľudskej rodiny.

IV. Rodina a Božie kráľovstvo

2232 Rodinné zväzky sú síce dôležité, ale nie absolútne. Čím viac dieťa dorastá do svojej ľudskej a duchovnej zrelosti a nezávislosti, tým viac sa objasňuje a upevňuje jeho osobitné povolanie, ktoré pochádza od Boha. Rodičia majú rešpektovať toto povolanie a pomáhať svojim deťom, aby naň odpovedali a nasledovali ho. Treba si osvojiť presvedčenie, že prvotným povolaním kresťana je nasledovať Ježiša Krista: [23] 1618 „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10, 37).

2233 Stať sa Ježišovým učeníkom znamená prijať pozvanie542 patriť do Božej rodiny a žiť v súlade s jeho spôsobom života: „Každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra,
i matka“ (Mt 12, 50).

Rodičia majú s radosťou a vďakou prijať a rešpektovať volanie Pána, ktorým sa obracia na niektoré z ich detí, aby ho nasledovalo v panenstve pre Kráľovstvo, v zasvätenom živote alebo v kňazskej službe.
V. Predstavitelia moci v občianskej spoločnosti

2234 Štvrté Božie prikázanie nám nariaďuje ctiť si aj všetkých tých, ktorí pre naše dobro dostali od Boha moc v spoločnosti. 1897 Toto prikázanie objasňuje povinnosti tých, ktorí vykonávajú moc, ako aj tých, ktorí majú z nej osoh.

Povinnosti občianskych predstaviteľov moci

2235 Tí, čo vykonávajú moc, majú ju vykonávať ako službu: „Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom“ (Mt 20, 26). Vykonávanie moci je morálne vymedzené jej božským pôvodom,1899 jej racionálnou povahou a jej špecifickým predmetom. Nikto nemôže nariadiť alebo ustanoviť niečo, čo je proti dôstojnosti osôb a proti prirodzenému zákonu.

2236 Vykonávanie moci má za cieľ ukázať správnu stupnicu hodnôt, aby sa tak všetkým uľahčilo používanie slobody a zodpovednosti. Predstavení majú múdro vykonávať distributívnu spravodlivosť, 2411 pričom majú brať do úvahy potreby a prínos každého a mať na zreteli svornosť a pokoj. Majú dbať na to, aby predpisy a nariadenia, ktoré vydávajú, neuvádzali do pokušenia tým, že by kládli osobný záujem proti záujmu spoločnosti. [24]

2237 Predstavitelia politickej moci sú povinní rešpektovať základné práva ľudskej osoby. Majú vykonávať spravodlivosť ľudsky357 a rešpektovať pritom právo každého, najmä právo rodín a núdznych.

Politické práva spojené s občianstvom môžu a majú byť priznané v zhode s požiadavkami spoločného dobra. Verejná moc ich nemôže zbaviť platnosti bez oprávneného a primeraného dôvodu. Cieľom uplatňovania politických práv je spoločné dobro národa a ľudskej spoločnosti.

Povinnosti občanov

2238 Tí, čo sú podriadení predstaviteľom občianskej moci,1900 majú považovať svojich nadriadených za predstaviteľov Boha, ktorý ich ustanovil za správcov svojich darov:[25] „Kvôli Pánovi sa podriaďujte každej ľudskej ustanovizni... ako slobodní, ale nie takí, čo slobodu majú za prikrývku zloby, ale ako Boží služobníci“ (1 Pt 2, 13. 16). Lojálna spolupráca občanov zahŕňa právo a niekedy aj povinnosť vzniesť oprávnené námietky proti tomu, čo sa im zdá škodlivé pre dôstojnosť človeka a dobro spoločnosti.

2239 Povinnosťou občanov je prispievať1915 spolu s občianskou mocou k dobru spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody. Láska k vlasti a služba vlasti vyplývajú z povinnosti vďačnosti a z poriadku lásky. 2310 Podriadenosť právoplatným autoritám a služba spoločnému dobru vyžadujú, aby občania plnili svoju úlohu v živote politického spoločenstva.

2240 Podriadenosť autorite a spoluzodpovednosť za spoločné dobro vyžadujú z morálneho hľadiska platiť dane, uplatňovať volebné právo a brániť krajinu: 2265

„Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť“ (Rim 13, 7).

Kresťania... „bývajú vo svojej vlasti, ale ako nájomníci. Všetko majú spoločné s ostatnými ako občania a všetko znášajú ako cudzinci... Ustanovené zákony poslúchajú, ale svojím spôsobom života zákony prevyšujú... Boh ich postavil na také miesto, ktoré nesmú opustiť.“ [26]

Apoštol nás povzbudzuje, aby sme sa modlili a vzdávali vďaky za kráľov i za všetkých, čo vykonávajú moc, 1900 „aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote“ (1 Tim
2, 2).

2241 Bohatšie národy sú povinné, nakoľko je to možné, prijať cudzincov hľadajúcich bezpečnosť a prostriedky na živobytie, ktoré nemôžu nájsť vo svojej pôvodnej vlasti. Verejná moc má dbať na zachovávanie prirodzeného práva, ktoré stavia hosťa pod ochranu tých, čo ho prijímajú.

Politické autority môžu vzhľadom na spoločné dobro, za ktoré sú zodpovedné, podriadiť uplatňovanie prisťahovaleckého práva rôznym právnym podmienkam, najmä čo sa týka povinností prisťahovalcov voči krajine, ktorá ich prijala. Prisťahovalec je povinný s vďakou rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ho prijala, poslúchať jej zákony a prispievať na jej náklady.

2242 Občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore 1903 s požiadavkami morálneho poriadku, so základnými ľudskými právami alebo s učením evanjelia.
Odopretie poslušnosti občianskym autoritám, 2313 keď ich požiadavky odporujú požiadavkám správneho svedomia, má svoje odôvodnenie v rozlišovaní medzi službou Bohu a službou politickému spoločenstvu:
450
„Dávajte teda, čo je cisárovo; cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22, 21). „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5, 29).

„Keď však verejná moc1901 prekročí svoju kompetenciu a utláča občanov, tí nemajú odmietať to, čo si objektívne vyžaduje spoločné dobro; je im však dovolené brániť svoje práva a práva svojich
spoluobčanov proti zneužívaniu tejto moci pri rešpektovaní medzí, ktoré určuje prirodzený a evanjeliový zákon.“ [27]

2243 Odboj proti útlaku politickej moci 2309 môže oprávnene siahnuť po zbraniach iba vtedy, keď sa súčasne vyskytnú tieto podmienky:
1. keď sa isto, závažne a dlhý čas porušujú základné ľudské práva;
2. keď sa vyčerpali všetky ostatné prostriedky;
3. keď sa tým nevyvolajú ešte horšie neporiadky;
4. keď je oprávnená nádej na úspech; 5. keď nie je možné rozumne predvídať lepšie riešenia.

Politické spoločenstvo a Cirkev

2244 Každá ustanovizeň je inšpirovaná,1910 aspoň implicitne, určitým názorom na človeka a na jeho cieľ, od čoho odvodzuje svoje hodnotiace kritériá, svoju stupnicu hodnôt a svoju líniu správania. Väčšina spoločností založila svoje ustanovizne na predpoklade určitej nadradenosti človeka nad vecami.1881 Iba Bohom zjavené náboženstvo jasne uznalo pôvod a cieľ človeka v Bohu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi. Cirkev vyzýva politickú moc, aby sa vo svojich úsudkoch a rozhodnutiach opierala o túto inšpirovanú pravdu2109 o Bohu a o človekovi:

„Spoločenstvá, ktoré nepoznajú túto inšpiráciu alebo ju odmietajú v mene svojej nezávislosti od Boha, sú nútené hľadať svoje oporné body a svoj cieľ samy v sebe alebo ich prevziať z nejakej ideológie. A keďže nepripúšťajú, aby sa bránilo objektívne kritérium dobra a zla, osobujú si nad človekom a nad jeho osudom totalitnú moc, či už otvorene, alebo skryte, ako o tom svedčia dejiny.“ [28]

2245 „Cirkev, ktorá na základe svojho poslania a svojej kompetencie nijako nesplýva s politickým spoločenstvom,912 je zároveň znamením a ochranou transcendentného charakteru ľudskej osoby.“ [29] Cirkev „rešpektuje a podporuje politickú slobodu a zodpovednosť občanov“. [30]

2246 K poslaniu Cirkvi 2032 patrí „vynášať morálny úsudok aj o veciach, ktoré sa týkajú politickej oblasti, keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší, 2420 pričom používa všetky tie a iba tie prostriedky,
ktoré sú v zhode s evanjeliom a s dobrom všetkých so zreteľom na rôzne doby a situácie“. [31]

Zhrnutie

2247 „Cti svojho otca a svoju matku“ (Dt 5, 16; Mk 7, 10).

2248 Podľa štvrtého prikázania Boh chcel, aby sme po ňom ctili svojich rodičov a tých, ktorých pre naše dobro obdaril autoritou.

2249 Manželské spoločenstvo je založené na zmluve a súhlase manželov. Manželstvo a rodina sú zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí.

2250 „Blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým stavom manželského a rodinného spoločenstva.“ [32]

2251 Deti si majú ctiť svojich rodičov, byť im vďačné, náležite ich poslúchať a pomáhať im. Úcta k rodičom prispieva k súladu celého rodinného života.

2252 Rodičia sú prví zodpovední za výchovu svojich detí vo viere, v modlitbe a vo všetkých čnostiach. Majú povinnosť, pokiaľ im je to možné, postarať sa o hmotné a duchovné potreby svojich detí.

2253 Rodičia majú rešpektovať a podporovať povolanie svojich detí. Majú mať na pamäti a učiť svoje deti, že prvotným povolaním kresťana je nasledovať Ježiša Krista.

2254 Verejná moc je povinná rešpektovať základné práva ľudskej osoby a vytvárať podmienky na používanie jej slobody.

2255 Povinnosťou občanov je spolupracovať s občianskou mocou na budovaní spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody.

2256 Občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore s požiadavkami morálneho poriadku. „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5, 29).

2257 Každá spoločnosť odvodzuje svoje hodnotiace kritériá a svoje konanie od určitého názoru na človeka a na jeho cieľ. Bez svetla evanjelia o Bohu a človeku sa spoločnosti ľahko stávajú totalitnými.

5. článok

Piate prikázanie

„Nezabiješ!“
(Ex 20, 13).

„Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nezabiješ!‘ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5, 21-22).

2258 “Ľudský život je posvätný, 356 pretože už od svojho začiatku vyžaduje stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy zostáva v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Jedine Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca: nikto a za nijakých okolností si nemôže nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.“ [33]

I. Rešpektovanie ľudského života
Svedectvo posvätných dejín


2259 V rozprávaní o tom, ako Kain zabil svojho brata Ábela,401 Sväté písmo zjavuje,[34] že už od začiatku ľudských dejín mal človek v sebe hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh odsudzuje ohavnosť tejto bratovraždy: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk“ (Gn 4, 10-11).

2260 Zmluva medzi Bohom a ľudstvom je popretkávaná pripomínaniami Božieho daru ľudského života a vražednej násilnosti človeka:

„Budem vyžadovať počet za krv každého z vás... Kto preleje ľudskú krv, skrze človeka bude preliata jeho krv, lebo na Boží obraz som stvoril človeka“ (Gn 9, 5-6).

Starý zákon vždy považoval krv za posvätný znak života.[35] Toto učenie je potrebné v každom čase.

2261 Sväté písmo spresňuje zákaz piateho prikázania: „Nezabiješ nevinného ani spravodlivého“1756 (Ex 23, 7). Úmyselná vražda nevinného závaskou dbať na to, aby sa vyhli výčinom a násilnostiam, ktoré niekedy vznikajú pri masových zábavných podujatiach. Aj napriek ekonomickým ťažkostiam má verejná moc dbať o to, aby zaistila občanom čas určený na odpočinok a Boží kult. Podobnú povinnosť majú aj zamestnávatelia voči svojim zamestnancom.

2262 V reči na vrchu Pán pripomína prikázanie: „Nezabiješ!“ (Mt 5, 21) a pridáva k nemu zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Ba ešte viac, Kristus žiada od svojho učeníka, aby nastavil aj druhé líce[36] a miloval svojich nepriateľov. [37] 2844 On sám sa nebránil a Petrovi povedal, aby ponechal svoj meč v pošve.[38]

Oprávnená obrana

2263 Oprávnená obrana osôb a spoločností nie je výnimkou zo zákazu zabitia nevinného, ktoré je úmyselnou vraždou. 1737 „Z konania... toho, kto bráni seba samého, môže vzniknúť dvojaký následok: jedným je zachovanie vlastného života, druhým zabitie útočníka.“ [39] „Nič neprekáža tomu, aby jeden čin mal dva následky, z ktorých iba jeden je úmyselný, kým druhý je mimo úmyslu.“ [40]

2264 Láska k sebe samému je základným princípom morálnosti. 2196 Je teda oprávnené presadzovať rešpektovanie vlastného práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, hoci je nútený zasadiť útočníkovi smrteľný úder.

„Ak niekto pri obrane svojho života používa väčšie násilie, ako je potrebné, je to nedovolené. Ak však umiernene odráža násilie, obrana je dovolená... A nie je potrebné na spásu, aby sa človek zriekol umiernenej obrany preto, aby sa vyhol zabitiu druhého; lebo človek je povinný viac sa starať o svoj život ako o cudzí.“ [41]

2265 Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život iných. 2240 Obrana spoločného dobra vyžaduje zneškodnenie nespravodlivého útočníka. Z toho dôvodu majú právoplatní predstavitelia moci právo použiť zbrane,2308 aby odrazili útočníkov na občiansku spoločnosť, ktorá je zverená ich zodpovednosti.

2266 Úsilie štátu zabrániť šíreniu takých správaní, ktoré poškodzujú práva človeka a základné pravidlá občianskeho spolunažívania, zodpovedá požiadavke ochrany spoločného dobra.1897-1899 Právoplatná verejná moc má právo a povinnosť uložiť tresty primerané závažnosti zločinu. Trest má predovšetkým za cieľ napraviť neporiadok spôsobený previnením.1449 Keď ho vinník prijme dobrovoľne, trest nadobúda hodnotu odpykania. Okrem obrany verejného poriadku a ochrany bezpečnosti osôb má trest aj liečebný cieľ; nakoľko je možné, má prispieť k náprave vinníka. [42]

2267 Za predpokladu, že sa plne zistila totožnosť a zodpovednosť vinníka, tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti, ak by bol jedinou možnou cestou na účinnú obranu ľudských životov pred nespravodlivým útočníkom.

Ak však na obranu a na ochranu bezpečnosti2306 osôb pred útočníkom stačia nekrvavé prostriedky, verejná moc má použiť iba tie, lebo lepšie zodpovedajú konkrétnym podmienkam spoločného dobra a väčšmi sa zhodujú s dôstojnosťou ľudskej osoby.

A skutočne dnes, keď už štát má k dispozícii možnosti účinne potlačiť zločin tak, že zneškodní páchateľa a pritom mu definitívne neodníme možnosť vykúpiť sa, prípady, v ktorých je absolútne nevyhnutné usmrtiť vinníka, „sú už veľmi zriedkavé, ak sa ešte vôbec skutočne vyskytujú“. [43]

Úmyselná vražda<br>
2268 Piate prikázanie zakazuje ako ťažko hriešnu priamu a úmyselnú vraždu. Vrah a tí, ktorí úmyselne na vražde spolupracujú, 1867 páchajú hriech, ktorý volá o pomstu do neba. [44]

Vražda novonarodeného dieťaťa, [45] bratovražda, vražda rodiča, manžela alebo manželky sú osobitne ťažké zločiny, pretože trhajú prirodzené zväzky. Eugenické dôvody alebo dôvody verejnej hygieny nemôžu ospravedlniť nijakú vraždu, ani keby ju prikazovala verejná moc.

2269 Piate prikázanie zakazuje robiť niečo s úmyslom nepriamo spôsobiť smrť nejakej osoby. Morálny zákon zakazuje vystaviť niekoho bez závažného dôvodu nebezpečenstvu smrti, ako aj odmietnuť pomoc osobe, ktorá je v nebezpečenstve.

Ak ľudská spoločnosť nečinne prijíma smrtiaci hlad a neusiluje sa mu čeliť je to pohoršujúca nespravodlivosť a ťažké previnenie. Obchodníci, ktorí svojimi úžerníckymi a obchodníckymi praktikami vyvolávajú hlad a smrť svojich blížnych, nepriamo páchajú vraždu, za ktorú sú zodpovední. [46]

Za neúmyselnú vraždu nie je človek morálne zodpovedný. 2290 Ale nemôže byť ospravedlnený od ťažkého previnenia ten, kto bez primeraných dôvodov konal tak, že spôsobil smrť, hoci nemal úmysel ju zapríčiniť.

Potrat

2270 Ľudský život treba absolútne rešpektovať 1703 a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život. [47] 357

„Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, posvätil som ťa“ (Jer 1, 5) [48]

„Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme“ (Ž 139, 15).

2271 Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu:

„Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ [49] „Boh... Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu chrániť život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s najväčšou starostlivosťou už od počatia; potrat a vražda novonarodeného dieťaťa sú ohavnými zločinmi.“ [50]

2272 Formálna (vedomá a dobrovoľná, a nie iba materiálna) spolupráca pri potrate je ťažký hriech. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskému životu kánonickým trestom exkomunikácie. „Kto zapríčiní potrat, ktorý skutočne nastane, upadne do exkomunikácie uloženej vopred vyneseným rozsudkom [excommunicatio latae sententiae],“ [51] „samým činom spáchania deliktu“ [52] a za podmienok stanovených právom. [53] 1463 Cirkev tým nemieni zužovať oblasť milosrdenstva. Zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu a nenapraviteľnú škodu spôsobenú usmrtenému neviniatku, jeho rodičom a celej spoločnosti.

2273 Neodňateľné právo 1930 každého nevinného ľudského jednotlivca na život je konštitutívnym prvkom občianskej spoločnosti a jej zákonodarstva:

„Občianska spoločnosť i politická moc musia uznávať a rešpektovať neodňateľné práva osoby. Práva človeka nezávisia ani od jednotlivcov, ani od rodičov a nie sú ani koncesiou spoločnosti a štátu. Patria k ľudskej prirodzenosti a sú vlastné ľudskej osobe vďaka stvoriteľskému činu, v ktorom má osoba svoj pôvod. Medzi týmito základnými právami treba v tomto ohľade pripomenúť právo na život a telesnú neporušiteľnosť každej ľudskej bytosti od chvíle počatia až po smrť.“ [54]

„Vo chvíli, keď pozitívny zákon zbavuje nejakú skupinu ľudských bytostí ochrany, ktorú im má občianske zákonodarstvo poskytnúť, štát popiera rovnosť všetkých pred zákonom. Keď štát nedáva svoju moc do služieb práv všetkých občanov a najmä tých najslabších, sú tým ohrozené samotné základy právneho štátu... Ako dôsledok rešpektovania a ochrany, ktoré treba priznať ešte nenarodenému dieťaťu už od chvíle jeho počatia, má zákon stanoviť primerané trestné sankcie za každé úmyselné porušenie jeho práv.“ [55]

2274 Keďže sa s embryom má už od počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť.

Predpôrodná diagnóza je morálne dovolená, ak „rešpektuje život a neporušiteľnosť ľudského embrya a plodu a je zameraná na jeho individuálne zachovanie alebo uzdravenie... Je však v závažnom rozpore s morálnym zákonom, ak predvída, v závislosti od výsledkov, možnosť vyvolať potrat. Diagnóza sa nesmie rovnať rozsudku smrti.“ [56]

2275 „Zákroky na ľudskom embryu sa majú považovať za dovolené pod podmienkou, že rešpektujú život a neporušiteľnosť embrya a neprinášajú preň neprimerané riziká, ale majú za cieľ jeho uzdravenie, zlepšenie jeho zdravotného stavu alebo jeho individuálne prežitie.“[57]

„Je nemorálne vytvárať ľudské embryá na to, aby sa využívali ako ,biologický materiál‘, s ktorým možno voľne nakladať.“ [58]

„Niektoré pokusy o zásah do chromozómového alebo genetického dedičstva nie sú terapeutické, ale smerujú k vytváraniu ľudských bytostí vybratých podľa pohlavia alebo iných vopred stanovených vlastností. Takéto manipulácie sú v protiklade s osobnou dôstojnosťou ľudskej bytosti, s jej neporušiteľnosťou a s jej totožnosťou,“ [59] ktorá je jedinečná a neopakovateľná.
Eutanázia

2276 Tí, ktorých životná sila sa zmenšila alebo oslabla, 1503 vyžadujú si osobitnú úctu. Choré alebo telesne či mentálne postihnuté osoby treba podporovať, aby mohli, pokiaľ je to možné, viesť normálny život.

2277 Priama eutanázia – nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky – spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná.

Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi. Omyl v úsudku, do ktorého možno s dobrým úmyslom upadnúť, nemení povahu tohto vražedného činu, ktorý treba vždy odsúdiť a vylúčiť. [60]

2278 Prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené. Je to odmietnutie „liečby za každú cenu“. Nechce sa tým spôsobiť smrť, iba sa prijme, že jej nemožno zabrániť. 1007 Rozhodnutie má urobiť chorý, ak je na to oprávnený a je toho schopný; v inom prípade tí, ktorí sú na to oprávnení podľa zákona, pričom majú vždy rešpektovať rozumnú vôľu a oprávnené záujmy chorého.

2279 Ani keď sa smrť pokladá za veľmi blízku, nemožno oprávnene prerušiť liečenie, ktoré sa má zvyčajne poskytovať chorej osobe. Používanie utišujúcich liekov na zmiernenie utrpenia umierajúceho, hoci aj s rizikom, že sa mu tým skráti život, môže byť morálne v zhode s ľudskou dôstojnosťou, ak nie je smrť chcená ani ako cieľ, ani ako prostriedok, ale sa iba predvída a pripúšťa sa ako nevyhnutná. Liečby, ktoré zmierňujú bolesti, sú jednou z vynikajúcich foriem nezištnej lásky. Z tohto dôvodu ich treba podporovať.

Samovražda

2280 Každý je za svoj život zodpovedný pred Bohom, ktorý mu ho dal. Boh zostáva zvrchovaným Pánom života.2258 Sme povinní prijímať život s vďačnosťou a chrániť ho na Božiu česť a spásu svojej duše. My
sme správcami, nie vlastníkmi života, ktorý nám Boh zveril. Nemôžeme s ním voľne nakladať.

2281 Samovražda protirečí prirodzenej náklonnosti človeka zachovať si a udržiavať svoj život. Je v závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretína putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom2212 a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. Samovražda protirečí aj láske k živému Bohu.

2282 Ak sa samovražda spácha s úmyslom dať príklad najmä mladým, nadobúda aj závažnosť pohoršenia. Úmyselná spolupráca na samovražde je v rozpore s morálnym zákonom.

Ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou, utrpením alebo mučením 1735 môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha.

2283 Nemáme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali život. Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, 1737 ktoré pozná len on sám. Cirkev sa modlí za tých, ktorí si siahli na život.

II. Rešpektovanie dôstojnosti človeka
Rešpektovanie duše druhého: pohoršenie


2284 Pohoršenie je postoj alebo správanie, ktoré privádza druhého k páchaniu zla. Kto pohoršuje, stáva sa pokušiteľom svojho blížneho. 2847 Spôsobuje škodu čnosti a počestnosti; môže strhnúť svojho blížneho do duchovnej smrti. Pohoršenie je ťažkým previnením, keď niekto svojím konaním alebo zanedbaním vedome a dobrovoľne privádza druhého k ťažkému prehrešeniu.

2285 Pohoršenie nadobúda osobitnú závažnosť 1903 vzhľadom na autoritu tých, ktorí ho dávajú, alebo na slabosť tých, ktorí mu podliehajú. Nášmu Pánovi vnuklo túto kliatbu: „Pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, by bolo lepšie, keby mu zavesili na krk mlynský kameň a ponorili ho do morskej hlbiny“ (Mt 18, 6). [61] Pohoršenie je závažné, keď ho dávajú tí, ktorí od prírody alebo na základe poslania majú povinnosť učiť a vychovávať iných. Ježiš to vyčíta zákonníkom a farizejom: prirovnáva ich k vlkom v ovčom rúchu. [62]

2286 Pohoršenie môže byť vyvolané aj zákonom alebo inštitúciami, módou alebo verejnou mienkou.

Tak sa previňujú pohoršením 1887 tí, čo zavádzajú také zákony alebo spoločenské štruktúry, ktoré vedú k úpadku mravov a k rozkladu náboženského života alebo k „spoločenským pomerom, ktoré zámerne či bez zámeru sťažujú alebo prakticky znemožňujú kresťanské správanie zhodujúce sa s prikázaniami najvyššieho Zákonodarcu“. [63] To platí aj o vedúcich podnikov, ktorí vydávajú predpisy podnecujúce k podvodu, o učiteľoch, ktorí „dráždia“ [64] svojich žiakov k hnevu, 2498 alebo o tých,
čo manipulujú s verejnou mienkou, a tak ju odvracajú od morálnych hodnôt.

2287 Kto používa moc, ktorou disponuje, takým spôsobom, že podnecuje k páchaniu zla, previňuje sa pohoršením a je zodpovedný za zlo, ktoré priamo alebo nepriamo podporoval. „Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú“ (Lk 17, 1).

Rešpektovanie zdravia

2288 Život a telesné zdravie sú vzácne dary,1503 ktoré nám Boh zveril. Máme sa o ne rozumne starať a brať pritom do úvahy potreby iných a spoločné dobro.

Starostlivosť o zdravie občanov si vyžaduje pomoc spoločnosti, 1509 aby sa vytvorili také životné podmienky, ktoré by ľuďom umožnili rásť a dosiahnuť zrelosť. Sú to: výživa a oblečenie, bývanie,
zdravotnícka starostlivosť, základné vzdelanie, zamestnanie a sociálna podpora.

2289 Morálka síce nabáda k rešpektovaniu telesného života, 364 ale nerobí z neho absolútnu hodnotu. Stavia sa proti novopohanskej mentalite, ktorá sa snaží rozvíjať kult tela, všetko mu obetovať,
2113 zbožňovať telesnú dokonalosť a športový úspech. Takáto mentalita môže výberovou voľbou medzi silnými a slabými viesť k zvrátenosti ľudských vzťahov.

2290 Čnosť miernosti robí človeka schopným1809vyhýbať sa každému prekročeniu miery, nemiernemu užívaniu jedla, alkoholu, tabaku a liekov. Tí, čo v stave opitosti alebo prepiatou záľubou v rýchlosti ohrozujú na cestách, na mori alebo vo vzduchu bezpečnosť iných i svoju vlastnú, sa ťažko previňujú.

2291 Užívanie drog veľmi vážne poškodzuje zdravie a ľudský život. Okrem prísne terapeutických indikácií je ťažkým previnením. Tajná výroba drog a obchod s nimi sú pohoršlivé činnosti. Sú priamou spoluprácou s praktikami, ktoré závažne protirečia morálnemu zákonu, lebo k nim podnecujú.

Rešpektovanie ľudskej osoby a vedecký výskum

2292 Vedecké, či už lekárske, alebo psychologické pokusy na osobách alebo na skupinách ľudí môžu prispieť k uzdraveniu chorých a k pokroku verejného zdravotníctva.

2293 Základný, ako aj aplikovaný vedecký výskum159 je významným prejavom vlády človeka nad stvorením. Veda a technika sú vzácne prostriedky, ak sú postavené do služieb človeka a napomáhajú jeho celkový rozvoj na prospech všetkých. Ale samy osebe nemôžu určovať zmysel ľudskej existencie a ľudského pokroku. Veda a technika sú zamerané na človeka, ktorému vďačia za svoj pôvod a rozvoj. Určenie svojho cieľa a vedomie svojho ohraničenia1703 majú teda v ľudskej osobe a v jej morálnych hodnotách.

2294 Je iluzórne vyžadovať, aby vedecký výskum a jeho aplikácie boli morálne neutrálne. Na druhej strane orientačné kritériá sa nemôžu odvodzovať ani z čisto technickej účinnosti, ani z užitočnosti, ktorá z nich môže vyplývať pre jedných na škodu druhých, ani – čo by bolo ešte horšie – z prevládajúcich ideológií. Veda a technika už pre svoj vnútorný význam vyžadujú bezpodmienečné rešpektovanie základných kritérií morálnosti. 2375 Majú byť v službách ľudskej osoby, jej neodňateľných práv, jej skutočného a celkového dobra, a to v súlade s Božím plánom a Božou vôľou.

2295 Výskumy alebo pokusy na ľudskej bytosti nemôžu oprávňovať činy, ktoré sú samy osebe proti dôstojnosti ľudskej osoby 1753 a proti morálnemu zákonu. Prípadný súhlas jednotlivcov, ktorí sa im podrobujú, také činy neospravedlňuje. Pokusy na ľudskej bytosti nie sú morálne oprávnené, ak sa nimi život alebo psychická a telesná integrita jednotlivca vystavuje neprimeraným rizikám alebo takým, ktorým sa možno vyhnúť. Pokusy na ľudských bytostiach sa nezhodujú s dôstojnosťou človeka tým viac, ak sa konajú bez súhlasu náležite informovaného subjektu, alebo jeho príbuzných, ktorí majú na to právo.

2296 Transplantácia orgánov je v súlade s morálnym zákonom, ak telesné a psychické nebezpečenstvá a riziká, ktorým sa vystavuje darca, sú úmerné dobru, ktoré sa očakáva pre toho, komu je určená.2301 Darovanie orgánov po smrti je šľachetný
a záslužný čin a treba k nemu povzbudzovať ako k prejavu veľkodušnej solidarity. Nie je morálne prijateľné, ak darca alebo jeho príbuzní, ktorí majú na to právo, nedali k tomu svoj výslovný súhlas. Okrem toho je morálne neprípustné priamo zapríčiniť zmrzačenie, ktoré robí človeka invalidom, alebo smrť ľudskej bytosti, aj keby sa to konalo s cieľom oddialiť smrť iných osôb.

Rešpektovanie telesnej neporušiteľnosti

2297 Únosy a odvedenie rukojemníkov šíria teror a hrozbami robia neprípustný nátlak na obete. Sú morálne nedovolené. Terorizmus sa bez rozdielu vyhráža, zraňuje a zabíja; závažne odporuje spravodlivosti a láske. Mučenie, pri ktorom sa používa telesné alebo morálne násilie, aby sa vynútilo priznanie, aby sa potrestali vinníci, zastrašili protivníci alebo ukojila nenávisť, je v rozpore s úctou k ľudskej osobe a k ľudskej dôstojnosti. Priamo chcené amputácie, mrzačenia alebo sterilizácie nevinných osôb, ak nejde o lekárske indikácie prísne terapeutickej povahy, sú v rozpore s morálnym zákonom. [65]

2298 V minulosti zákonité vlády bežne používali kruté metódy na zachovanie zákona a udržanie poriadku, často bez protestu pastierov Cirkvi, ktorí sami vo svojich súdoch prijali predpisy rímskeho práva o mučení. Odhliadnuc od týchto poľutovaniahodných faktov, Cirkev vždy hlásala povinnosť zhovievavosti a milosrdenstva. Zakazovala príslušníkom kléru prelievať krv. 2267 V novších časoch sa stalo zjavným, že takéto kruté praktiky neboli potrebné na zachovanie verejného poriadku a ani sa nezhodovali so zákonitými právami ľudskej osoby. Naopak, tieto praktiky vedú k ešte horším morálnym úpadkom. Treba sa vynasnažiť, aby sa odstránili. Za obete a za ich mučiteľov sa treba modliť.

Rešpektovanie mŕtvych

2299 Umierajúcim treba venovať pozornosť a starostlivosť, aby sa im pomohlo prežiť posledné chvíle dôstojne a v pokoji. Ich príbuzní im majú pomáhať modlitbou. Majú sa postarať, aby chorí prijali vo vhodnom čase sviatosti, ktoré pripravujú na stretnutie so živým Bohom. 1525

2300 S telami zosnulých1681-1690 treba zaobchádzať s úctou a láskou vo viere a nádeji na vzkriesenie. Pochovávanie mŕtvych je skutkom telesného milosrdenstva.[66] Je uctením Božích detí – chrámov Ducha Svätého.

2301 Pitva mŕtvol môže byť morálne prípustná z dôvodu zákonom oprávneného vyšetrenia alebo vedeckého výskumu. 2296 Bezplatné darovanie orgánov po smrti je dovolené a môže byť záslužné.

Cirkev dovoľuje kremáciu, ak nie je prejavom úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela. [67]

III. Zachovanie mieru
Mier


2302 Keď náš Pán pripomína prikázanie „Nezabiješ!“ (Mt 5, 21), požaduje tým pokoj srdca a poukazuje na nemorálnosť 1765 vražedného hnevu a nenávisti:

Hnev je túžba po pomste. „Túžiť po pomste, aby sa spôsobilo zlo tomu, koho treba potrestať, je nedovolené.“ Ale je chvályhodné uložiť zadosťučinenie, „aby sa napravili chyby a zachovalo dobro spravodlivosti“. [68] Ak hnev zachádza až do vedomej a dobrovoľnej túžby zabiť blížneho alebo ho ťažko zraniť, závažne protirečí láske; je smrteľným hriechom. Pán hovorí: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5, 22).

2303 Úmyselná nenávisť protirečí láske. 2094 Nenávisť k blížnemu je hriechom, ak mu človek vedome a dobrovoľne chce zlo.
1933 Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, ak sa mu vedome a dobrovoľne želá veľká škoda. „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 44-45).

2304 Rešpektovanie ľudského života a jeho rozvoj si vyžadujú mier. 1909 Mier nespočíva iba v tom, že nie je vojna, ani sa neobmedzuje len na zabezpečenie rovnováhy medzi nepriateľskými silami. Mier vo svete sa nemôže dosiahnuť bez ochrany osobného vlastníctva, bez slobodnej komunikácie medzi ľuďmi, bez rešpektovania dôstojnosti osôb i národov a bez vytrvalého pestovania bratstva. Mier je „pokoj poriadku“.[69] 1807 Je „dielom spravodlivosti“ (Iz 32, 17) a dôsledkom lásky. [70]

2305 Pozemský mier je obrazom a ovocím pokoja Kristovho, ktorý je „Knieža“ mesiášskeho „pokoja“ (Iz 9, 5). Kristus svojou krvou na kríži „v sebe samom zabil nepriateľstvo“1468 (Ef 2, 16), [71] zmieril ľudí s Bohom a urobil zo svojej Cirkvi sviatosť jednoty ľudského pokolenia a jeho zjednotenia s Bohom. [72] „On je náš pokoj“ (Ef 2, 14). A vyhlasuje: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj“ (Mt 5, 9).

2306 Tí, čo sa zriekajú násilných a krvavých akcií a v záujme zachovania ľudských práv používajú obranné prostriedky, 2267 ktoré sú naporúdzi aj tým najslabším, vydávajú svedectvo o evanjeliovej láske, ak sa to nedeje na úkor práv a povinností iných ľudí a spoločností. Oni zákonitým spôsobom svedčia o závažnosti hmotných a morálnych rizík pri použití násilia s jeho pustošením a jeho mŕtvymi. [73]

Vyvarovať sa vojny

2307 Piate prikázanie zakazuje úmyselné ničenie ľudského života. Pre zlá a nespravodlivosti, ktoré prináša každá vojna, Cirkev naliehavo vyzýva všetkých modliť sa a pričiniť sa o to, aby nás Božia dobrota oslobodila od odvekého otroctva vojny. [74]

2308 Každý občan a každý vládny činiteľ je povinný pričiniť sa o to, aby sa vyhlo vojnám.

„Dokedy bude jestvovať nebezpečenstvo vojny a bude chýbať kompetentná medzinárodná autorita vybavená primeranou brannou mocou, dovtedy sa nebude môcť uprieť vládam právo na oprávnenú obranu, 2266 ak sa už vyčerpali všetky prostriedky pokojného urovnania.“ [75]

2309 Dôsledne treba vziať do úvahy podmienky 2243oprávnenej obrany vojenskou silou. Takéto rozhodnutie pre svoju závažnosť podlieha prísnym podmienkam morálnej oprávnenosti. Vyžaduje sa, a to
súčasne:
aby škoda spôsobená útočníkom národu alebo spoločenstvu národov bola trvalá, ťažká a istá;
aby sa všetky ostatné prostriedky, ako tomu urobiť koniec, ukázali nepoužiteľné alebo neúčinné;
aby sa vyskytli spolu seriózne podmienky na úspech;
aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť. Pri hodnotení tejto podmienky veľmi zaváži sila moderných prostriedkov ničenia.
Toto sú tradičné prvky, ktoré sa uvádzajú v učení o takzvanej „spravodlivej vojne“.
Hodnotenie týchto podmienok morálnej oprávnenosti patrí rozvážnemu úsudku tých, ktorí majú zodpovednosť za spoločné dobro. 1897

2310 Verejná moc má v takomto prípade právo a povinnosť uložiť občanom povinnosti potrebné na národnú obranu.

Tí, čo sa venujú službe vlasti vo vojenskom živote, 2239
1909 sú služobníkmi bezpečnosti a slobody národov. Ak si správne plnia svoju úlohu, naozajstne prispievajú k spoločnému dobru a k udržaniu pokoja. [76]

2311 Verejná moc sa má spravodlivo postarať o prípady tých, čo z dôvodov svedomia odmietajú používať zbrane. 1782
1790 Aj oni sú však povinní slúžiť ľudskej spoločnosti v nejakej inej forme. [77]

2312 Cirkev i ľudský rozum potvrdzujú, že počas ozbrojených konfliktov zostáva stále platný morálny zákon. „Aj keby už nanešťastie vznikla vojna, tým samým nie je medzi nepriateľskými stranami všetko dovolené.“ [78]

2313 Treba rešpektovať nebojujúcich, ranených vojakov a zajatcov a ľudsky s nimi zaobchádzať.

Akcie, ktoré sa vedome a dobrovoľne podnikajú proti právu národov a jeho všeobecným zásadám, ako aj nariadenia, ktoré ich prikazujú, sú zločinmi. Slepá poslušnosť nie je dostačujúcim dôvodom na ospravedlnenie tých, čo sa takýmto nariadeniam podriaďujú. Preto vyhladenie obyvateľstva, národa alebo národnostnej menšiny treba odsúdiť ako smrteľný hriech. Je morálnou povinnosťou vzoprieť sa rozkazom, 2242 ktoré nariaďujú genocídu.

2314 „Každá vojnová akcia, ktorá bez rozdielu smeruje k zničeniu celých miest alebo rozsiahlych krajov aj s ich obyvateľmi, je zločinom proti Bohu i proti samému človeku, ktorý treba rázne a bez váhania odsúdiť.“ [79] Riziko modernej vojny je v tom, že držiteľom moderných technických zbraní, najmä atómových, biologických alebo chemických, poskytuje príležitosť dopustiť sa takých zločinov.

2315 Hromadenie zbraní sa mnohým javí ako paradoxný spôsob odradenia prípadných protivníkov od vojny. Vidia v ňom najúčinnejší prostriedok na zabezpečenie mieru medzi národmi. Proti takémuto spôsobu odrádzania treba mať vážne morálne výhrady. Preteky v zbrojení nezabezpečujú mier. Nielenže neodstraňujú príčiny vojny, ale hrozí riziko, že ich ešte zväčšia. Vynakladanie obrovského bohatstva na prípravu stále nových zbraní znemožňuje poskytovanie pomoci obyvateľom trpiacim núdzu[80] a prekáža rozvoju národov. Nadmerné zbrojenie rozmnožuje príčiny konfliktov a zvyšuje riziko ich šírenia.

2316 Výroba zbraní a obchod s nimi sa týkajú spoločného dobra národov1906 a medzinárodného spoločenstva. Preto verejná moc má právo a povinnosť upravovať ich predpismi. Vyhľadávanie krátkodobých súkromných alebo kolektívnych záujmov neoprávňuje podujatia, ktoré roznecujú násilie a konflikty medzi národmi a ohrozujú medzinárodný právny poriadok.

2317 Nespravodlivosti a prílišné nerovnosti 1938 ekonomického alebo sociálneho rázu, závisť, nedôvera a pýcha,
2538 ktoré zhubne pôsobia medzi ľuďmi a národmi, neprestajne ohrozujú mier a vyvolávajú vojny.
Všetko, čo sa robí na odstránenie týchto neporiadkov, prispieva k budovaniu mieru 1941 a vyvarovaniu sa vojne.

„Keďže ľudia sú hriešnikmi, hrozí im nebezpečenstvo vojny a bude im hroziť až do Kristovho príchodu. Ale v miere, v akej zjednotení v láske premôžu hriech, premôžu aj násilie, kým sa nesplnia [Božie] slová: ,Z mečov si ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju‘ (Iz 2, 4).“ [81]

Zhrnutie

2318 „V Božej ruke je duša všetkých bytostí aj duch každého ľudského tela“ (Jób 12, 10).

2319 Každý ľudský život od chvíle počatia až po smrť je posvätný, pretože ľudská osoba je chcená pre ňu samu na obraz a podobu živého a svätého Boha.

2320 Vražda ľudskej bytosti je v závažnom rozpore s dôstojnosťou osoby a so svätosťou jej Stvoriteľa.

2321 Zákaz vraždy neruší právo zneškodniť nespravodlivého útočníka. Oprávnená obrana je závažnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život iných alebo za spoločné dobro.

2322 Dieťa má už od svojho počatia právo na život. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, je „hanebný čin“, [82] ktorý závažne protirečí morálnemu zákonu. Tento zločin proti ľudskému životu stíha Cirkev kánonickým trestom exkomunikácie.

2323 Keďže s ľudským embryom sa má už od jeho počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť.

2324 Úmyselná eutanázia je vraždou, nech by boli akékoľvek jej formy a dôvody. Je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi.

2325 Samovražda závažne protirečí spravodlivosti, nádeji a láske. Piate prikázanie ju zakazuje.

2326 Pohoršenie je ťažkým previnením, keď niekto svojím konaním alebo zanedbaním vedome a dobrovoľne privádza druhého k ťažkému prehrešeniu.

2327 Musíme urobiť všetko, čo je rozumne možné, aby sa vyhlo vojne, a to pre zlo a nespravodlivosť, ktoré každá vojna so sebou prináša. Cirkev sa modlí: „Od moru, hladu a vojny vysloboď nás, Pane.“

2328 Cirkev i ľudský rozum potvrdzujú, že počas ozbrojených konfliktov zostáva stále platný morálny zákon. Akcie, ktoré sa vedome a dobrovoľne podnikajú proti právu národov a jeho všeobecným zásadám, sú zločinmi.

2329 „Preteky v zbrojení sú veľmi vážnym nešťastím ľudstva a neprípustne poškodzujú chudobných.“ [83]

2330 „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5, 9).

6. článok

Šieste prikázanie


„Nescudzoložíš!“ (Ex 20, 14; Dt 5, 18).

„Počuli ste, že bolo povedané: ,Nescudzoložíš!‘ No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 27-28).

I. „Muža a ženu ich stvoril...“ 369-373

2331 „Boh je láska a žije sám v sebe z tajomstva osobného spoločenstva lásky. Tým, že Boh stvoril ľudskú prirodzenosť muža a ženy na svoj obraz..., vložil do nej povolanie – a teda schopnosť a morálnu zodpovednosť – k láske a spoločenstvu.“ [84] 1604

„Boh stvoril človeka na svoj obraz..., muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). „Ploďte a množte sa“ (Gn 1, 28). „žne protirečí dôstojnosti ľudskej bytosti, „zlatému pravidlu“ a svätosti Stvoriteľa. Zákon, ktorý takúto vraždu zakazuje,1956 má všeobecnú platnosť: zaväzuje všetkých a každého, vždy a všade.

2332 Sexualita má vplyv na všetky stránky ľudskej osoby v jednote jej tela a duše. Týka sa najmä citovosti, schopnosti milovať a plodiť 362 a všeobecnejšie aj schopnosti nadväzovať spoločenské vzťahy
s druhými:

2333 Každý človek, muž i žena, má uznať a prijať svoju sexuálnu totožnosť. Fyzická, morálna a duchovná rozdielnosť a komplementárnosť (vzájomné dopĺňanie sa) sú zamerané na dobrá manželstva a na rozvíjanie rodinného života. Súlad manželského páru a spoločnosti 1603 závisí čiastočne od spôsobu, akým sa medzi pohlaviami prežíva komplementárnosť a vzájomná potreba a opora.

2334 „Tým, že Boh stvoril človeka ako ,muža a ženu‘, obdaril rovnakou osobnou dôstojnosťou muža aj ženu.“[85] 357 „Človek je osoba, a to rovnakou mierou muž i žena: obaja sú totiž stvorení na obraz
a podobu osobného Boha.“ [86]

2335 Každé z oboch pohlaví je s rovnakou dôstojnosťou, hoci odlišným spôsobom, obrazom Božej moci a nežnosti. Spojenie muža a ženy v manželstve je spôsob, ako napodobniť v tele veľkodušnosť a plodnosť Stvoriteľa.2205 „Muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2, 24). Z tohto spojenia pochádzajú všetky ľudské pokolenia. [87]

2336 Ježiš prišiel, aby obnovil stvorenie v čistote jeho pôvodu. 1614 V reči na vrchu dôsledne vysvetľuje Boží plán: „Počuli ste, že bolo povedané: ,Nescudzoložíš!‘ No, ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 27-28). Človek nemá rozlučovať, čo Boh spojil. [88]

Tradícia Cirkvi chápala šieste prikázanie tak, že sa vzťahuje na celú ľudskú sexualitu.

II. Povolanie k čistote

2337 Čistota znamená úspešnú integráciu sexuality do ľudskej osoby 2520
2349 a tým vnútornú jednotu človeka v jeho telesnej a duchovnej skutočnosti. Sexualita, v ktorej sa prejavuje príslušnosť človeka do telesného a biologického sveta, stáva sa osobnou a skutočne ľudskou, keď je integrovaná do vzťahu osoby k osobe v úplnom a časovo neobmedzenom vzájomnom darovaní sa muža a ženy.

Čnosť čistoty zahŕňa teda mravnú neporušenosť osoby a úplnosť daru.

Mravná neporušenosť osoby

2338 Čistá osoba si zachováva neporušenosť síl života a lásky, ktoré sú v nej uložené. Táto neporušenosť zabezpečuje jednotu osoby a stavia sa proti každému správaniu, ktoré by ju narušilo. Nepripúšťa dvojtvárny život ani dvojzmyselné reči. [89]

2339 Čistota predpokladá naučiť sa sebaovládaniu, ktoré je výchovou k ľudskej slobode. Alternatíva je zrejmá: alebo človek ovláda svoje vášne a nadobudne pokoj, alebo sa nechá nimi zotročiť a stane sa nešťastným. [90] „Dôstojnosť človeka si... vyžaduje, aby konal podľa vedomej a slobodnej voľby, čiže pohýnaný a vedený osobným presvedčením, a nie pod vplyvom slepého vnútorného popudu alebo z čisto vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť človek nadobúda vtedy, keď sa oslobodí 1767 od akéhokoľvek zajatia vášní a ide za svojím cieľom slobodnou voľbou dobra, pričom si účinne a vynachádzavým úsilím zaobstaráva vhodné prostriedky.“ [91]

2340 Kto chce zostať verný svojim krstným sľubom a odolávať pokušeniam, má si dať záležať, aby používal na to prostriedky, ako je sebapoznanie, praktizovanie askézy prispôsobenej situáciám, 2015 v ktorých sa nachádza, poslušnosť Božím prikázaniam, praktizovanie morálnych čností a vernosť modlitbe. „Zdržanlivosť nás sústreďuje a privádza k jednote, od ktorej sme sa rozptýlili na mnohé veci.“ [92]

2341 Čnosť čistoty podlieha základnej čnosti miernosti, 1809 ktorá má za cieľ preniknúť rozumom vášne a túžby ľudskej zmyslovosti.

2342 Sebaovládanie je dlhotrvajúca snaha. Nemožno ho nikdy pokladať za dosiahnuté raz navždy. Predpokladá úsilie začínať vždy znova vo všetkých obdobiach života. [93] 407 Vyžadované úsilie môže byť
intenzívnejšie v určitých obdobiach, napríklad keď sa formuje osobnosť, v detstve a počas dospievania.

2343 Čistota má svoje zákony rastu, ktoré prechádzajú stupňami poznačenými nedokonalosťou a veľmi často aj hriechom. 2223 Čistý a čnostný človek „sa zo dňa na deň formuje svojimi početnými slobodnými rozhodnutiami. Preto poznáva, miluje a koná morálne dobro podľa stupňov svojho rastu“. [94]

2344 Čistota je nanajvýš osobnou úlohou. Zahŕňa aj kultúrne úsilie, pretože „pokrok ľudskej osoby a rozvoj samej spoločnosti sú navzájom závislé“. [95] 2525 Čistota predpokladá rešpektovanie práv osoby, najmä práva dostať takú informáciu a výchovu, ktoré rešpektujú morálne a duchovné dimenzie ľudského života.

2345 Čistota je morálna čnosť. 1810 Je aj Božím darom, milosťou, ovocím Ducha. [96] Duch Svätý dáva schopnosť napodobňovať Kristovu čistotu[97] tomu kto bol znovuzrodený vodou krstu.

Úplnosť daru seba samého

2346 Láska je formou (stvárňujúcim princípom) všetkých čností. 1827 Pod jej vplyvom sa čistota javí ako škola osobného darovania sa. Sebaovládanie je zamerané na sebadarovanie. Čistota vedie toho, kto ju žije, k tomu, aby sa pre blížneho stal svedkom Božej vernosti a nežnosti. 210

2347 Čnosť čistoty sa rozvíja v priateľstve. 374 Ukazuje učeníkovi, ako nasledovať a napodobňovať toho, ktorý si nás vyvolil za svojich priateľov, [98] úplne sa nám daroval a dáva nám účasť na svojej božskej prirodzenosti. Čistota je prísľubom nesmrteľnosti.

Čistota sa prejavuje najmä v priateľstve s blížnym. Priateľstvo pestované medzi osobami toho istého alebo rozdielneho pohlavia je veľkým dobrom pre všetkých. Vedie k duchovnému spoločenstvu.
Rozličné formy čistoty

2348 Každý pokrstený je povolaný k čistote. Kresťan si obliekol Krista [99] vzor každej čistoty. Všetci veriaci v Krista sú povolaní, aby viedli čistý život podľa svojho osobitného životného stavu. Pri krste sa kresťan zaviazal, že bude žiť svoj citový život v čistote.

2349 „Čistotou sa majú vyznačovať ľudia podľa svojich rozličných stavov:1620 jedni v panenstve alebo v Bohu zasvätenom celibáte, čo je vynikajúci spôsob, ako sa môžu ľahšie oddať jedine Bohu
s nerozdeleným srdcom; druhí zasa takým spôsobom života, ktorý pre všetkých určuje morálny zákon podľa toho, či žijú v manželstve, alebo sú slobodní.“ [100] Manželia sú povolaní žiť v manželskej čistote. Ostatní zachovávajú čistotu v zdržanlivosti:

„Vieme, že čnosť čistoty má tri formy: jednu manželskú, druhú vdovskú a tretiu panenskú. Nevychvaľujeme totiž jednu tak, aby sme vylučovali ostatné... V tomto je disciplína Cirkvi bohatá.“ [101]

2350 Snúbenci sú povolaní zachovávať čistotu v zdržanlivosti.1632 V tejto skúške majú objaviť vzájomnú úctu a učiť sa vernosti a nádeji, že dostanú jeden druhého od Boha. Osobitné prejavy nežnosti, ktoré sú vlastné manželskej láske, si majú vyhradiť pre čas manželstva. Majú si navzájom pomáhať rásť v čistote.

Previnenia proti čistote

2351 Chlipnosť (luxuria) 2528 je nezriadená túžba po pohlavnej rozkoši alebo nezriadený pôžitok z nej. Pohlavná rozkoš je morálne nezriadená, ak sa vyhľadáva pre ňu samu, oddelene od jej cieľov plodenia a spojenia, ktoré sú vlastné manželskej láske.

2352 Pod výrazom onánia (masturbácia) treba rozumieť úmyselné dráždenie pohlavných orgánov s cieľom vyvolať pohlavnú rozkoš. „Tak učiteľský úrad Cirkvi v priebehu stálej tradície, ako aj mravný cit veriacich v Krista bez váhania tvrdia, že onánia je vnútorne (svojou vnútornou povahou) a závažne nezriadený čin,“ pretože „vedomé a dobrovoľné používanie pohlavnej schopnosti mimo normálneho manželského styku – nech by sa dialo z akéhokoľvek dôvodu – podstatne protirečí jej cieľu.“ Pohlavná rozkoš sa tu vyhľadáva mimo pohlavného styku, „aký vyžaduje morálny poriadok, totiž styku, ktorý v ovzduší pravej lásky uskutočňuje plný zmysel vzájomného darovania sa a ľudského plodenia“. [102]

Na utvorenie si správneho úsudku o morálnej zodpovednosti jednotlivých osôb a na usmernenie pastoračnej činnosti treba brať do úvahy citovú nezrelosť, silu nadobudnutých návykov, stavy úzkosti alebo iné psychické či spoločenské faktory, ktoré môžu morálnu vinu zmenšiť, ba azda redukovať na najmenšiu mieru. 1735

2353 Smilstvo (fornicatio) je telesné spojenie slobodného muža so slobodnou ženou mimo manželstva. Je v závažnom rozpore s dôstojnosťou osôb a s ľudskou sexualitou, ktorá je prirodzene zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí. Okrem toho je aj veľkým pohoršením, keď sa tým kazí mládež.

2354 Pornografia 2532 spočíva v tom, že sa skutočné alebo predstierané pohlavné úkony oddelia od intimity partnerov, aby sa zámerne ukazovali iným osobám. Pornografia uráža čistotu, lebo znetvoruje manželský úkon, ktorý je vzájomným intímnym darovaním manželov. Ťažko uráža dôstojnosť tých, ktorí sa jej venujú (herci, obchodníci, diváci), pretože sa jeden stáva pre druhého predmetom nízkej rozkoše a nedovoleného zisku. Jedných i druhých ponára do ilúzie neskutočného sveta. Je ťažkým previnením. Občianske autority sú povinné zabrániť výrobe a rozširovaniu pornografických materiálov.

2355 Prostitúcia uráža dôstojnosť osoby, ktorá sa prostituuje, čím sa znižuje na predmet pohlavnej rozkoše, ktorú poskytuje. Ten, kto platí, ťažko hreší proti sebe samému: porušuje čistotu, ku ktorej ho zaväzuje jeho krst, a poškvrňuje svoje telo, chrám Ducha Svätého. [103] Prostitúcia je spoločenskou pliagou. Zvyčajne postihuje ženy, ale aj mužov, deti alebo dospievajúcu mládež (v týchto dvoch posledných prípadoch sa hriech zdvojnásobňuje pohoršením). Oddať sa prostitúcii je síce vždy ťažko hriešne, ale bieda, vydieranie a spoločenský tlak 1735 môžu zodpovednosť za vinu zmenšiť.

2356 Znásilnenie (stuprum) je násilné vniknutie do pohlavnej intimity nejakej osoby. Je proti spravodlivosti a láske. Znásilnenie závažne porušuje právo každého človeka na úctu, na slobodu a na fyzickú a morálnu neporušiteľnosť.2297 Spôsobuje ťažkú škodu, ktorá môže obeť poznačiť na celý život. Je to vždy skutok zlý svojou vnútornou povahou. 1756 Ešte väčším previnením je znásilnenie spáchané blízkymi
príbuznými 2388 (pozri incest – krvismilstvo) alebo vychovávateľmi na deťoch, ktoré sú im zverené.

Čistota a homosexualita

2357 Homosexualita označuje vzťahy medzi osobami mužského alebo ženského pohlavia, ktoré pociťujú výlučnú alebo prevládajúcu pohlavnú príťažlivosť voči osobám toho istého pohlavia. V priebehu stáročí a v rozličných kultúrach nadobúda veľmi odlišné podoby. Jej psychický vznik ostáva z veľkej časti nevysvetlený. Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť,[104] vždy hlásala, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“. [105] Sú proti prirodzenému zákonu. 2333 Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života.
Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať.

2358 Nemalý počet mužov a žien má hlboko zakorenené homosexuálne sklony. Táto objektívne nezriadená náklonnosť je pre väčšinu z nich skúškou. Treba ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim. Aj tieto osoby sú povolané plniť vo svojom živote Božiu vôľu a, ak sú kresťanmi, spájať s Pánovou obetou na kríži ťažkosti, s ktorými sa môžu stretnúť v dôsledku svojho stavu.

2359 Homosexuálne osoby sú povolané k čistote. Čnosťami ovládania sa, ktoré vychovávajú k vnútornej slobode, 2347 niekedy aj pomocou nezištného priateľstva, modlitbou a s pomocou sviatostnej milosti sa môžu a majú postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti.

III. Manželská láska

2360 Sexualita je zameraná na manželskú lásku muža a ženy. V manželstve sa telesná intimita manželov stáva znakom a zárukou1601 duchovného spoločenstva. Manželské zväzky medzi pokrstenými sú
posvätené sviatosťou.

2361 „Sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom odovzdávajú úkonmi, ktoré sú vlastné a vyhradené manželom, vôbec nie je iba čosi biologické, ale sa týka najvnútornejšieho jadra ľudskej osoby ako takej. 1643
2332 Sexualita sa realizuje skutočne ľudským spôsobom len vtedy, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti.“ [106]

„Tobiáš vstal z lôžka a povedal Sáre:1611 ,Vstaň, sestra! Modlime sa a prosme nášho Pána, aby nám preukázal milosrdenstvo a spásu.‘ Ona vstala a začali sa modliť a prosiť Pána, aby im daroval spásu. Začali slovami: ,Zvelebený buď, Bože našich otcov... Ty si stvoril Adama a utvoril si Evu, jeho ženu, aby mu pomáhala a podporovala ho. Z oboch vzišlo celé ľudské pokolenie. Ty si povedal: ‚Nie je dobre človeku samému; urobme mu pomoc ktorá mu bude podobná.‘ Teraz si neberiem túto moju sestru z chlipnosti, ale s čistým úmyslom. Zmiluj sa dobrotivo nado mnou i nad ňou, aby sme sa spoločne dožili staroby: Nato obaja povedali: ,Amen, amen!‘ A potom celú noc spali“ (Tob 8, 4-9).

2362 „Úkony, ktorými sa manželia intímne a čisto medzi sebou spájajú, sú čestné a dôstojné a, ak sa konajú spôsobom skutočne ľudským, vyjadrujú a napomáhajú vzájomné darovanie sa, ktorým sa navzájom radostne a vďačne obohacujú.“[107] Sexualita je prameňom radosti a potešenia:

„Sám Stvoriteľ... ustanovil tiež, aby manželia v tejto úlohe [plodenia] nachádzali rozkoš a šťastie tela i ducha. Manželia teda nerobia nič zlé, keď túto rozkoš hľadajú a tešia sa z nej. Prijímajú to, čo im Stvoriteľ určil. Ale aj manželia sa musia vedieť udržať v medziach správnej umiernenosti.“[108]

2363 Spojením manželov sa uskutočňuje dvojaký cieľ manželstva: dobro samých manželov a odovzdávanie života. Tieto dva významy alebo hodnoty manželstva nemožno oddeliť bez toho, aby sa nenarušil duchovný život manželov a nevystavili sa nebezpečenstvu dobrá manželstva a budúcnosť rodiny.

Manželská láska muža a ženy je tak postavená na dvojitej požiadavke vernosti a plodnosti.

Manželská vernosť 1646-1648

2364 Manželský pár vytvára „dôverné spoločenstvo1603 manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi. Je založené na manželskej zmluve, čiže na neodvolateľnom osobnom súhlase“.[109] Manželia sa definitívne a úplne dávajú jeden druhému. Nie sú viac dvaja, ale už tvoria jedno telo. Zmluva, ktorú manželia slobodne uzavreli, im ukladá povinnosť zachovať ju jedinú a nerozlučiteľnú.[110] 1615 „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mk 10, 9).[111]

2365 Vernosť vyjadruje stálosť v dodržiavaní daného slova. Boh je verný. Sviatosť manželstva vovádza muža a ženu do tajomstva vernosti1640 Krista voči jeho Cirkvi. Manželskou čistotou vydávajú pred svetom svedectvo o tomto tajomstve.

Svätý Ján Zlatoústy odporúča mladým manželom, aby svojej manželke hovorili takto: „Privinul som ťa k sebe, milujem ťa a dávam ti prednosť aj pred svojím životom. Veď terajší život je ničím, a preto prosím, povzbudzujem a robím všetko, aby sme tak dôstojne vedeli prežívať tento život, žeby sme mohli aj tam v budúcom veku žiť spolu s veľkou istotou... Tvojej láske dávam prednosť pred všetkým; a nič by mi nebolo také nepríjemné ako to, že by som sa niekedy s tebou nezhodoval.“[112]

Plodnosť manželstva 1652-1653

2366 Plodnosť je dar, je jedným z cieľov manželstva, lebo manželská láska prirodzene smeruje k tomu, aby bola plodná. Dieťa neprichádza zvonku ako čosi pridané k vzájomnej láske manželov; vzniká v samom srdci tohto vzájomného darovania sa, ktorého je ovocím a zavŕšením. Preto Cirkev, ktorá je „na strane života“,[113] učí, „že je potrebné, aby každý manželský úkon zostal sám v sebe otvorený na plodenie ľudského života“.[114] „Toto učenie, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi často vyložil, sa zakladá na Bohom stanovenej nerozlučiteľnej spojitosti – ktorú človek nesmie z vlastnej vôle porušiť – medzi významom spojenia a významom plodenia, ktoré sú obidva vlastné manželskému úkonu.“[115]

2367 Manželia tým, že sú povolaní dávať život,2205 majú účasť na stvoriteľskej Božej moci a na Božom otcovstve:[116] „Manželia vedia, že v úlohe odovzdávania a vychovávania ľudského života, čo treba
pokladať za ich vlastné poslanie, sú spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi. Preto majú plniť svoju úlohu s ľudskou a kresťanskou zodpovednosťou.“[117]

2368 Osobitný aspekt tejto zodpovednosti sa týka regulácie plodenia. Z oprávnených dôvodov[118] manželia môžu chcieť oddeliť časovým odstupom plodenie svojich detí. Majú si však overiť, či ich túžba nevyplýva z egoizmu a či je v súlade s pravou veľkodušnosťou zodpovedného rodičovstva. Okrem toho majú upravovať svoje správanie podľa objektívnych kritérií morálnosti:

„Keď sa má dať do súladu manželská láska so zodpovedným odovzdávaním života, morálnosť spôsobu konania nezávisí iba od úprimnosti úmyslu a zhodnotenia pohnútok, ale sa má určiť podľa objektívnych kritérií odvodených z prirodzenosti ľudskej osoby a jej úkonov, ktoré rešpektujú plný zmysel vzájomného darovania sa a ľudského plodenia v ovzduší pravej lásky. To však nie je možné, ak sa s úprimným srdcom nepestuje čnosť manželskej čistoty.“[119]

2369 „Ak sa zachovajú obidve tieto základné vlastnosti, totiž spojenie a plodenie, manželský úkon si plne podrží zmysel vzájomnej a pravej lásky i svoje zameranie na vznešenú úlohu rodičovstva“[120]

2370 Periodická zdržanlivosť a metódy regulácie plodenia založené na sebapozorovaní a využívaní neplodných období[121] sú v súlade s objektívnymi kritériami morálnosti. Tieto metódy rešpektujú telo manželov, napomáhajú ich vzájomnú nežnosť a podporujú výchovu k pravej slobode. Naopak, vnútorne (svojou vnútornou povahou)je zlé každé „konanie, ktoré – keď sa manželský úkon predvída alebo vykonáva, alebo vedie k svojim prirodzeným následkom – by malo za cieľ zabrániť plodeniu alebo by sa chcelo použiť ako prostriedok na tento cieľ“. [122]

„Proti prirodzenej reči, ktorá vyjadruje vzájomné a úplné darovanie sa manželov, antikoncepcia stavia objektívne protikladnú reč, že totiž už nejde o úplné darovanie sa druhému. Z toho plynie nielen pozitívne a rozhodné odmietnutie otvorenosti pre život, ale aj falšovanie vnútornej pravdy o manželskej láske, ktorá smeruje k darovaniu sa celej osoby... Tento antropologický a zároveň i morálny rozdiel medzi antikoncepciou a využívaním období neplodnosti... obsahuje v sebe dve predstavy o človeku a o ľudskej sexualite, ktoré sú navzájom nezmieriteliné.“ [123]

2371 „Nech je teda všetkým známe, že ľudský život a úloha odovzdávať ho ďalej sa neobmedzujú iba na tento svet a nenachádzajú v ňom ani svoju plnú dimenziu, ani svoj plný zmysel,1703 ale majú vždy
vzťah k večnému cieľu človeka.“ [124]

2372 Štát je zodpovedný za blaho občanov. Z tohto dôvodu je oprávnené, aby zasahoval do usmerňovania rastu obyvateľstva. Môže to robiť objektívnou a taktnou informáciou, ale nikdy nie autoritatívnym a donucovacím spôsobom. Nemôže oprávnene nahradiť iniciatívu manželov,2209 ktorí sú prví zodpovední za plodenie a výchovu svojich detí.[125] V tejto oblasti štát nemá právo zakročovať prostriedkami, ktoré sú v rozpore s morálnym zákonom.

Dieťa ako dar

2373 Sväté písmo a tradičná prax Cirkvi vidia v mnohodetných rodinách znak Božieho požehnania a veľkodušnosti rodičov.[126]

2374 Veľké je utrpenie tých manželských párov,1654 ktoré zistia, že sú neplodné: „Čože mi dáš?“ spytuje sa Abrahám Boha. „Veď ja odídem bezdetný...“ (Gn 15, 2). „Daj mi deti! Ak nie, tak zomriem!“ kričí
Ráchel na svojho manžela Jakuba (Gn 30, 1).

2375 Treba napomáhať výskumy,2293 ktoré sa zameriavajú na zníženie ľudskej neplodnosti, pod podmienkou, že sa postavia „do služieb ľudskej osoby, jej neodňateľných práv a jej skutočného a celkového
dobra podľa Božieho plánu a Božej vôle“.[127]

2376 Techniky, ktoré vylučujú spoločné rodičovstvo zásahom osoby, ktorá nepatrí k manželskej dvojici (darovanie spermy alebo vaječnej bunky, prepožičanie maternice), sú závažne nemorálne. Tieto techniky (heterológna inseminácia a heterológne umelé oplodnenie, t. j. od iného darcu) porušujú právo dieťaťa narodiť sa z otca a matky, ktorých pozná a ktorí sú medzi sebou spojení v manželstve. Zrádzajú „výlučné právo [manželov] stať sa otcom a matkou iba jeden prostredníctvom druhého“.[128]

2377 Ak sa tieto techniky (homológna inseminácia a umelé homológne oplodnenie) používajú vnútri manželského páru, sú možno menej škodlivé, ale ostávajú morálne neprijateľné. Oddeľujú totiž pohlavný úkon od úkonu plodenia. Akt, ktorý je základom existencie dieťaťa, už nie je aktom, ktorým sa dve osoby navzájom dávajú, ale aktom, ktorý „zveruje život a identitu embrya moci lekárov a biológov a zavádza nadvládu techniky nad počiatkom a osudom ľudskej osoby. Takáto nadvláda je svojou povahou v rozpore s dôstojnosťou a rovnosťou, ktoré majú byť spoločné rodičom i deťom.“[129] „Plodenie je z morálneho hľadiska pozbavené svojej vlastnej dokonalosti, keď nie je chcené ako ovocie manželského aktu, čiže osobitného úkonu spojenia manželov... Jedine rešpektovanie spojitosti medzi významami manželského úkonu a rešpektovanie jednoty ľudskej bytosti umožňujú také plodenie, ktoré je v zhode s dôstojnosťou ľudskej osoby.“[130]

2378 Dieťa nie je dlh, na ktorý možno mať nárok, ale dar. „Najvznešenejším darom manželstva“ je nová ľudská osoba. Dieťa nemožno považovať za predmet vlastníctva, k čomu by viedlo uznanie domnelého „práva na dieťa“. V tejto oblasti má iba dieťa skutočné práva: právo „byť plodom osobitného úkonu manželskej lásky svojich rodičov a aj právo byť rešpektované ako osoba už od chvíle svojho počatia“.[131]

2379 Evanjelium ukazuje, že fyzická neplodnosť nie je absolútnym zlom. Manželia, ktorí po vyčerpaní oprávnených prostriedkov lekárskej vedy naďalej trpia neplodnosťou, majú sa spojiť s Pánovým krížom, prameňom každej duchovnej plodnosti. Môžu prejaviť svoju veľkodušnosť tým, že adoptujú opustené deti alebo budú vykonávať náročné služby v prospech blížneho.

IV. Previnenia proti dôstojnosti manželstva

2380 Cudzoložstvo. Toto slovo označuje manželskú neveru. Keď dvaja partneri, z ktorých je aspoň jeden zosobášený, nadviažu medzi sebou pohlavný styk, hoci aj chvíľkový, dopúšťajú sa cudzoložstva. Kristus odsudzuje cudzoložstvo spáchané aj jednoduchou túžbou.[132] Šieste prikázanie a Nový zákon absolútne zakazujú cudzoložstvo.[133] 1611 Proroci poukazujú na jeho závažnosť. V cudzoložstve vidia obraz
hriechu modloslužby. [134]

2381 Cudzoložstvo je určitou nespravodlivosťou. Kto sa ho dopúšťa, nedodržiava svoje záväzky. 1640 Porušuje znak zmluvy, ktorým je manželský zväzok, narúša právo manželského partnera a ohrozuje
ustanovizeň manželstva tým, že porušuje zmluvu, ktorá je jej základom. Vystavuje nebezpečenstvu dobro ľudského plodenia a dobro detí, ktoré potrebujú trvalý zväzok rodičov.

Rozvod
2382 Pán Ježiš nástojil na pôvodnom úmysle Stvoriteľa, ktorý chcel, aby bolo manželstvo nerozlučiteľué.[135] 1614 Ruší ústupky, ktoré vkĺzli do starého zákona.[136]

Medzi pokrstenými „platne uzavreté a [manželským úkonom] zavŕšené manželstvo [matrimonium ratum et consummatum] nemôže byť rozviazané nijakou ľudskou mocou a z nijakého dôvodu, iba smrťou“.[137]

2383 Odluka manželov, 1694 pri ktorej však pretrváva manželský zväzok, môže byť oprávnená v niektorých prípadoch predvídaných kánonickým právom.[138]

Ak civilný rozvod je jediný možný spôsob, ako zaistiť určité legitímne práva, ako je starostlivosť o deti alebo ochrana majetku, môže sa tolerovať a nie je morálnym previnením.

2384 Rozvod je ťažkým previnením 1650 proti prirodzenému zákonu. Nárokuje si zrušiť zmluvu, ktorú manželia slobodne uzavreli, že budú žiť spolu až do smrti. Rozvod potupuje zmluvu spásy, ktorej je sviatostné manželstvo znakom. Uzavretie nového zväzku, aj keby ho civilný zákon uznával, ešte zväčšuje porušenie zmluvy: manželský partner, ktorý sa znovu zosobáši, sa v tomto prípade nachádza v situácii trvalého a verejného cudzoložstva:

„Keď muž prepustí manželku, nie je mu dovolené, aby si vzal inú; ani nie je dovolené, aby si iný vzal za manželku takú, ktorú manžel odpudil.“[139]

2385 Nemorálna povaha rozvodu vyplýva aj z neporiadku, ktorý vnáša do rodinnej bunky a do spoločnosti. Tento neporiadok má za následok vážne škody: pre manželského partnera, ktorý zostane opustený; pre deti, ktoré rozchod rodičov hlboko zraňuje a ktoré sú často predmetom sporu medzi nimi; pre spoločnosť, pre ktorú je rozvod svojimi nákazlivými účinkami skutočnou sociálnou pliagou.

2386 Môže sa stať, že jeden z manželov je nevinnou obeťou rozvodu vyhláseného civilným zákonom; takýto manželský partner sa neprehrešuje proti morálnemu príkazu. Je veľký rozdiel medzi manželským partnerom, ktorý sa úprimne snažil byť verným sviatosti manželstva a je nespravodlivo opustený, a tým partnerom, ktorý svojou ťažkou vinou ničí 1640 kánonicky platné manželstvo. [140]

Iné previnenia proti dôstojnosti manželstva

2387 Je pochopiteľná dráma človeka, ktorý sa chce obrátiť a žiť podľa evanjelia, a zistí, že musí prepustiť jednu alebo viacero žien, s ktorými sa roky podieľal na manželskom živote. 1610 Ale polygamia (mnohoženstvo) nie je v zhode s morálnym zákonom. Radikálne protirečí manželskému spoločenstvu: „priamo totiž popiera Boží plán, ako bol zjavený na samom začiatku, lebo je v rozpore s rovnakou osobnou dôstojnosťou muža a ženy, ktorí sa v manželstve dávajú jeden druhému s celou, a preto jedinou a výlučnou láskou.“[141] Kresťan, ktorý predtým žil v mnohoženstve, má z dôvodu spravodlivosti závažnú povinnosť dodržiavať záväzky, ktoré vzal na seba voči svojim bývalým manželkám a voči svojim deťom.

2388 Krvismilstvo (incestus)2356 označuje intímne styky medzi pokrvnými alebo príbuznými v takom stupni, ktorý nedovoľuje uzavrieť medzi nimi manželstvo.[142] Svätý Pavol odsudzuje toto mimoriadne ťažké previnenie: „Ba počuť aj o smilstve medzi vami, a o takom smilstve..., aby mal niekto manželku svojho otca... Ja som už rozhodol, že toho, čo to urobil, treba v mene nášho Pána Ježiša... vydať satanovi na záhubu tela...“ (1 Kor 5, 1. 4-5). Krvismilstvo ničí rodinné vzťahy 2207 a znamená úpadok do živočíšnosti.

2389 K incestu možno priradiť pohlavné zneužívania páchané dospelými na deťoch alebo na dospievajúcich zverených ich opatere. V takom prípade sa previnenie znásobuje tým, že ide o pohoršlivý skutok 2285 proti fyzickej a morálnej neporušiteľnosti mladých, ktorí tým ostanú poznačení na celý život, a o zneuctenie výchovnej zodpovednosti.

2390 Voľný zväzok (voľná láska) jestvuje vtedy, keď muž a žena odmietajú dať právnu a verejnú formu vzťahu,1631 ktorý zahŕňa v sebe sexuálnu intímnosť.

Výraz „voľný zväzok“ je zavádzajúci. Čo môže znamenať aký zväzok, v ktorom sa osoby navzájom nezaväzujú a tým dokazujú nedostatok dôvery k druhému, k sebe alebo v budúcnosť?

Výraz „voľný zväzok“ sa vzťahuje na rozličné situácie: konkubinát, odmietanie manželstva ako takého, neschopnosť zaviazať sa dlhodobými záväzkami. [143] Všetky tieto situácie urážajú dôstojnosť manželstva, ničia samu ideu rodiny a oslabujú zmysel pre vernosť. 2353 Sú v rozpore s morálnym zákonom: pohlavný úkon má mať miesto jedine v manželstve. Mimo neho je vždy ťažkým hriechom a vylučuje zo sviatostného prijímania. 1385

2391 Dnes sa mnohí dovolávajú akéhosi „práva na skúšku“ vtedy, keď jestvuje úmysel uzavrieť manželstvo. Nech je akokoľvek pevné predsavzatie tých, čo sa viažu predčasnými pohlavnými stykmi, „tieto styky nemôžu zabezpečiť úprimnosť a vernosť medziosobného vzťahu muža a ženy a najmä chrániť ho pred nestálosťou vášní a ľubovôle“. [144] Telesné spojenie je morálne oprávnené iba vtedy, keď sa utvorilo definitívne spoločenstvo života 2364 medzi mužom a ženou. Ľudská láska nepripúšťa „skúšku“. Vyžaduje úplné a definitívne vzájomné darovanie sa osôb.[145]

Zhrnutie

2392 „Láska je hlavné a prirodzené povolanie každého človeka.“[146]

2393 Tým, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu, obdaril obidvoch rovnakou osobnou dôstojnosťou. Každý človek, muž i žena, má uznať a prijať svoju sexuálnu totožnosť.

2394 Kristus je vzor čistoty. Každý pokrstený je povolaný viesť čistý život, a to každý podľa svojho životného stavu.

2395 Čistota znamená integráciu sexuality do ľudskej osoby. Predpokladá naučiť sa osobnému sebaovládaniu.

2396 Spomedzi hriechov, ktoré sú v závažnom rozpore s čistotou, treba spomenúť onániu (masturbáciu), smilstvo, pornografiu a homosexuálne styky.

2397 Zmluva, ktorú manželia slobodne uzavreli, zahŕňa vernú lásku. Ukladá im povinnosť chrániť nerozlučiteľnosť svojho manželstva.

2398 Plodnosť je dobro, dar a cieľ manželstva. Keď manželia dávajú život, majú účasť na Božom otcovstve.

2399 Regulácia plodenia predstavuje jeden z aspektov zodpovedného otcovstva a materstva. Odôvodnenosť úmyslov manželov neospravedlňuje používanie morálne neprípustných prostriedkov (napríklad priamu sterilizáciu alebo antikoncepciu).

2400 Cudzoložstvo a rozvod, polygamia a voľný zväzok (voľná láska) sú ťažkými previneniami proti dôstojnosti manželstva.

7. článok

Siedme prikázanie

„Nepokradneš!“
(Ex 20, 15; Dt 5, 19; Mt 19, 18).

2401 Siedme prikázanie zakazuje neprávom brať alebo si ponechať majetok blížneho a akýmkoľvek spôsobom spôsobovať blížnemu škodu na majetku. Prikazuje spravodlivosť a lásKeď Boh stvoril človeka, urobil ho na Božiu podobu, muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď boli stvorení“ (Gn 5, 1-2).
I. Všeobecné určenie dobier a súkromné vlastníctvo

2402 Na začiatku Boh zveril zem s jej zdrojmi spoločnému spravovaniu ľudstva, aby sa o ňu staralo, ovládalo ju svojou prácou a tešilo sa z jej plodov.[147] 226 Stvorené dobrá sú určené celému ľudskému pokoleniu. No zem je rozdelená medzi ľudí, aby sa zaistila bezpečnosť ich života, ktorý je vystavený biede a ohrozovaný násilím. Nadobúdanie vlastníctva pozemských dobier je oprávnené, aby sa zabezpečila sloboda a dôstojnosť osôb, aby sa každému umožnilo postarať sa o svoje základné potreby a o potreby tých, ktorých má na starosti.1939 Vlastníctvo má umožniť, aby sa medzi ľuďmi prejavovala prirodzená solidarita.

2403 Právo na súkromné vlastníctvo, ktoré niekto získal alebo dostal, neruší pôvodné darovanie zeme celému ľudstvu. Všeobecné určenie dobier zostáva prvoradé, hoci zveľaďovanie spoločného dobra vyžaduje rešpektovanie súkromného vlastníctva, práva naň a jeho uplatňovania.

2404 „Človek, ktorý používa tieto dobrá, má považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, aby mohli byť na osoh nielen jemu, ale aj iným“[148] 307 Vlastníctvo nejakého majetku robí z jeho vlastníka správcu Prozreteľnosti, aby ho urobil výnosným a podelil sa o jeho výnos s inými, predovšetkým so svojimi príbuznými.

2405 Výrobné dobrá – hmotné či nehmotné –, ako pozemky alebo továrne, odborné vedomosti alebo umelecké schopnosti, vyžadujú od tých, čo ich vlastnia, starostlivosť o to, aby ich výnos osožil čo najväčšiemu počtu ľudí. Majitelia úžitkových a spotrebných dobier ich majú užívať s umiernenosťou a vyhradiť z nich lepšiu časť hosťom, chorým a chudobným.

2406 Predstavitelia politickej moci1903 majú v záujme spoločného dobra právo a povinnosť riadiť oprávnené uplatňovanie vlastníckeho práva.[149]

II. Rešpektovanie ľudí a ich vlastníctva

2407 V hospodárskej oblasti si rešpektovanie ľudskej dôstojnosti vyžaduje praktizovanie čnosti miernosti,1809 aby sa miernila pripútanosť k dobrám tohto sveta, čnosti spravodlivosti,
1807 aby sa chránili práva blížneho a dalo sa mu, čo mu patrí, a solidárnosti1839 podľa zlatého pravidla a podľa štedrosti Pána, ktorý, „hoci bol bohatý, stal sa pre“ nás „chudobným“, aby sme sa my „jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9).

Rešpektovanie cudzieho vlastníctva

2408 Siedme prikázanie zakazuje krádež, to jest neoprávnené prisvojenie si cudzieho vlastníctva proti rozumnej vôli majiteľa. Nie je krádežou, ak sa dá predpokladať jeho súhlas alebo ak je odmietnutie v rozpore s rozumom a všeobecným určením dobier. Taký je prípad zjavnej a naliehavej potreby, keď jediným prostriedkom, ako uspokojiť bezprostredné a základné potreby (jedlo, prístrešie, odev a pod.), je mať k dispozícii a použiť cudzie dobrá.[150]

2409 Každý spôsob neoprávneného prisvojenia a ponechania si cudzieho vlastníctva, aj keď to neprotirečí nariadeniam civilného zákona, je proti siedmemu prikázaniu. Napríklad vedome si ponechať požičané veci alebo nájdené predmety, podvádzať pri obchodovaní,[151] 1867 platiť nespravodlivé mzdy,[152] zvyšovať ceny, špekulujúc s nevedomosťou alebo núdzou druhých.[153]

Morálne nedovolené sú aj: špekulácia, ktorou niekto umelo mení ocenenie majetku s cieľom ťažiť z toho výhodu na škodu druhého; podplácanie ktorým sa mení úsudok tých, čo majú rozhodovať podľa práva; privlastnenie si a súkromné používanie spoločného majetku nejakého podniku; zle vykonané práce; daňový podvod; falšovanie šekov a faktúr; prehnané výdavky a plytvanie. Úmyselne poškodzovať súkromný alebo verejný majetok je proti morálnemu zákonu a vyžaduje si odškodnenie.

2410 Sľuby treba plniť a zmluvy dôsledne zachovávať2101 v takej miere, v akej je prijatý záväzok morálne spravodlivý. Značná časť hospodárskeho a sociálneho života závisí od hodnoty zmlúv medzi fyzickými a právnickými osobami. Také sú napríklad obchodné zmluvy o predaji a nákupe; nájomné a pracovné zmluvy. Každú zmluvu treba uzatvárať a dodržiavať s čestným úmyslom.

2411 Zmluvy podliehajú výmennej (komutatívnej) spravodlivosti,1807 ktorá riadi výmeny medzi osobami a inštitúciami pri presnom rešpektovaní ich práv. Výmenná spravodlivosť prísne zaväzuje; vyžaduje ochranu vlastníckych práv; platenie dlžôb a plnenie slobodne uzavretých záväzkov. Bez výmennej spravodlivosti nie je možná nijaká iná forma spravodlivosti.

Výmenná spravodlivosť (iustitia commutativa) sa rozlišuje od zákonnej spravodlivosti (iustitia legalis), ktorá sa týka toho, čím je občan zaviazaný voči spoločnosti, a od rozdeľujúcej spravodlivosti (iustitia distributiva), ktorá riadi to, čím je spoločnosť zaviazaná voči občanom úmerne k ich daniam a potrebám.

2412 Na základe výmennej spravodlivosti1459náprava spáchanej nespravodlivosti vyžaduje vrátenie odcudzeného dobra jeho majiteľovi:

Ježiš chváli Zacheja za jeho rozhodnutie: „Ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne“ (Lk 19, 8). Tí, čo sa priamo alebo nepriamo zmocnili cudzieho vlastníctva, sú povinní ho vrátiť alebo dať rovnocennú náhradu2487 v naturáliách alebo v peniazoch, ak vec už zanikla, a takisto nahradiť aj výnos a výhody, ktoré by bol z neho majiteľ oprávnene získal. Rovnako sú povinní vrátiť úmerne k svojej zodpovednosti a k svojmu zisku všetci tí, čo nejakým spôsobom mali účasť na krádeži alebo z nej vedome mali osoh; napríklad tí, čo ju nariadili alebo pri nej pomáhali, alebo skrývali ukradnutú vec.

2413 Hazardné hry (hra v karty a i.) alebo stávky nie sú samy osebe v rozpore so spravodlivosťou. Stávajú sa morálne neprípustnými, keď zbavujú človeka toho, čo mu je potrebné na uspokojenie jeho potrieb a potrieb iných. Hráčska vášeň je vystavená nebezpečenstvu, že sa stane ťažkým otroctvom. Nečestne sa staviť alebo podvádzať pri hre je morálne závažnou vecou (materia gravis), ibaže by spôsobená škoda bola taká malá, že ten, kto ju utrpel, by ju rozumne nemohol pokladať za značnú.

2414 Siedme prikázanie 2297 zakazuje činy alebo podujatia, ktoré z akéhokoľvek dôvodu, sebeckého alebo ideologického, obchodného alebo totalitného, vedú k zotročovaniu ľudí, k neuznávaniu ich osobnej dôstojnosti, k ich kupovaniu, predávaniu alebo výmene, akoby boli tovarom. Redukovať ľudí násilím na úžitkovú hodnotu alebo zdroj zisku je hriechom proti dôstojnosti osôb a ich základným právam. Svätý Pavol nariadil kresťanskému pánovi, aby prijal svojho kresťanského otroka „už nie ako otroka, ale... ako milovaného brata... i podľa tela aj v Pánovi“ (Flm 16).

Rešpektovanie neporušiteľnosti stvorenstva

2415 Siedme prikázanie vyžaduje rešpektovanie 226
358 neporušiteľnosti stvorenstva. Zvieratá, ako aj rastliny a neživé bytosti sú určené na spoločné dobro minulého, terajšieho i budúceho ľudstva.[154] Využívanie nerastných, rastlinných a živočíšnych zdrojov sveta nemožno oddeľovať od rešpektovania morálnych požiadaviek. Vláda nad neživými a nad inými živými bytosťami, ktorú dal Stvoriteľ človekovi, nie je absolútna;373 je vymedzená starostlivosťou o kvalitu života blížneho, vrátane budúcich generácií; vyžaduje posvätnú úctu k neporušiteľnosti stvorenstva.[155] 378

2416 Zvieratá sú Božie tvory. Boh ich zahŕňa svojou prozreteľnou starostlivosťou.[156] Už svojím jestvovaním ho velebia a oslavujú.[157] Aj ľudia majú byť k nim láskaví.344 Je vhodné si pripomenúť, s akou ohľaduplnosťou zaobchádzali so zvieratami svätí, ako svätý František Assiský alebo svätý Filip Neri.

2417 Boh zveril zvieratá do správy tomu, ktorého stvoril na svoj obraz. [158] Je teda oprávnené používať zvieratá na pokrm a zhotovovanie šatstva. Možno ich udomácniť, aby pomáhali človekovi pri jeho prácach a v jeho voľnom čase. Lekárske a vedecké pokusy na zvieratách sú morálne prijateľné, ak zostávajú v rozumných medziach a prispievajú k liečeniu ľudí alebo k záchrane ľudských životov. 2234

2418 Protirečí ľudskej dôstojnosti zvieratá zbytočne trápiť a márniť ich životy. Rovnako je nedôstojné utrácať na ne sumy peňazí, ktoré by mali prednostne zmierňovať ľudskú biedu. 2234 Zvieratá možno mať rád, ale nemá sa na ne zameriavať láska, ktorá patrí len ľuďom.

III. Sociálne učenie Cirkvi

2419 „Kresťanské zjavenie... nás privádza k hlbšiemu chápaniu1960 zákonov spoločenského života.“ [159] Cirkev z evanjelia dostáva plné zjavenie pravdy o človekovi.
359 Keď plní svoje poslanie hlásať evanjelium,
potvrdzuje človekovi v Kristovom mene jeho dôstojnosť a jeho povolanie do spoločenstva osôb; učí ho požiadavkám spravodlivosti a pokoja podľa Božej múdrosti.

2420 Cirkev vynáša svoj morálny úsudok2032 o ekonomických a sociálnych otázkach, „keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší“.[160] V morálnom poriadku vychádza z poslania, ktoré sa líši od poslania politických autorít: Cirkev sa stará o časné aspekty spoločného dobra, lebo sú zamerané na najvyššie Dobro, náš posledný cieľ.2246 Usiluje sa inšpirovať správne postoje vo vzťahu k pozemským dobrám a v spoločensko-hospodárskych vzťahoch.

2421 Sociálne učenie Cirkvi sa rozvinulo v 19. storočí, keď sa evanjelium stretlo s modernou priemyselnou spoločnosťou, s jej novými štruktúrami výroby spotrebných dobier, s jej novou koncepciou spoločnosti, štátu a autority, s jej novými formami práce a vlastníctva. Rozvoj učenia Cirkvi o ekonomických a sociálnych otázkach svedčí o trvalej hodnote učenia Cirkvi a zároveň o pravom zmysle jej stále živej a činnej Tradície.[161]

2422 Sociálne učenie Cirkvi tvorí náukový celok, ktorý sa postupne dopĺňa v miere, v akej Cirkev za pomoci Ducha Svätého vysvetľuje udalosti v priebehu dejín vo svetle celého Božieho slova zjaveného Ježišom Kristom.[162] Toto učenie sa stáva tým prijateľnejším pre ľudí dobrej vôle, čím viac inšpiruje správanie sa veriacich.2044

2423 Sociálne učenie Cirkvi predkladá princípy uvažovania; odvodzuje kritériá úsudku; dáva smernice na činnosť:

Každý systém, podľa ktorého by sociálne vzťahy mali byť úplne určované ekonomickými faktormi, je proti prirodzenosti ľudskej osoby a jej konania.[163]

2424 Teória, ktorá zo zisku robí výlučné pravidlo a posledný cieľ ekonomickej činnosti, nie je morálne prijateľná. Nezriadená túžba po peniazoch nevyhnutne spôsobuje svoje zvrátené následky. 2317 Je jednou z príčin početných konfliktov, ktoré narúšajú sociálny poriadok.[164]

Systém, ktorý podriaďuje „základné práva jednotlivých osôb a skupín kolektívnemu organizovaniu výroby“, [165] je proti dôstojnosti človeka. Každé konanie, ktoré redukuje osoby iba na číre prostriedky zisku, zotročuje človeka, vedie k zbožňovaniu peňazí a prispieva k šíreniu ateizmu. „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“ (Mr 6, 24; Lk 16, 13).

2425 Cirkev zavrhla totalitné a ateistické ideológie, ktoré sú v modernej dobe spojené s „komunizmom“ alebo „socializmom“.676 Na druhej strane v praxi „kapitalizmu“ odmietla individualizmus a absolútny primát trhového zákona nad ľudskou prácou.
[166] Riadenie hospodárstva iba pomocou centralizovaného plánovania prevracia v základe spoločenské zväzky; jeho riadenie jedine prostredníctvom trhového zákona narúša sociálnu spravodlivosť, lebo „sú niektoré ľudské potreby, ktoré sa netýkajú trhu“. [167] Treba propagovať rozumnú reguláciu obchodu a hospodárskeho podnikania 1886 podľa správnej hierarchie hodnôt a so zreteľom na spoločné dobro.

IV. Ekonomická činnosť a sociálna spravodlivosť

2426 Rozvoj ekonomických činností a rast výroby majú za cieľ uspokojiť potreby ľudí. Ekonomický život sa nezameriava len na zvýšenie produkcie a na zväčšenie zisku alebo moci; je predovšetkým zameraný na službu osobám, celému človekovi a celému ľudskému spoločenstvu. Ekonomická činnosť riadená podľa vlastných metód sa má vykonávať v hraniciach morálneho poriadku podľa sociálnej spravodlivosti,1928 aby zodpovedala Božiemu plánu s človekom.[168]

2427 Ľudská práca307 má pôvod bezprostredne v osobách stvorených na Boží obraz a povolaných na to, aby jedny s druhými a pre druhých pokračovali v diele stvorenia tým, že ovládnu zem.[169]
378 Práca je teda povinnosťou: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3, 10). [170] Práca oslavuje Stvoriteľove dary a schopnosti, ktoré človek dostal.531 Môže byť aj vykupiteľská. Keď človek znáša útrapy[171] práce v spojení s Ježišom, remeselníkom z Nazareta a ukrižovaným na Kalvárii, istým spôsobom spolupracuje s Božím Synom na jeho vykupiteľskom diele. Dokazuje, že je Kristovým učeníkom, keď každodenne nesie kríž v činnosti, na ktorú je povolaný.[172] Práca sa môže stať prostriedkom posväcovania a oživovania pozemských skutočností v Kristovom duchu.

2428 V práci človek uplatňuje a zdokonaľuje časť schopností,2834 ktoré sú vpísané do jeho prirodzenosti. Základná hodnota práce závisí od samého človeka, ktorý je jej pôvodcom i cieľom.
2185 Práca je pre človeka, a nie človek pre prácu.“ [173]

Každý má mať možnosť čerpať z práce prostriedky na udržiavanie vlastného života i života svojich rodinných príslušníkov a na preukazovanie služby ľudskému spoločenstvu.

2429 Každý má právo na hospodárske podnikanie, každý má náležite používať svoje schopnosti, aby prispel k hojnosti osožnej všetkým a aby zbieral spravodlivé ovocie svojich námah. Má dbať o to, aby konal podľa nariadení vydaných zákonitými autoritami v prospech spoločného dobra. [174]

2430 Ekonomický život prináša so sebou rozličné, často navzájom protichodné záujmy. Tak sa dá vysvetliť vznik konfliktov, ktoré ho charakterizujú. [175] Treba sa usilovať, aby sa urovnali rokovaním, ktoré rešpektuje práva a povinnosti každého sociálneho partnera: vedúcich podnikov, zástupcov robotníkov, napríklad robotníckych odborových organizácií, a prípadne aj predstaviteľov verejnej moci.

2431 Zodpovednosť štátu. „Ekonomická činnosť, najmä tá, ktoré sa týka trhu, sa nemôže rozvíjať bez inštitucionálnych zákonov, bez právnych a politických noriem. Naopak, predpokladá istotu slobody jednotlivcov a vlastníctva,1908 ako aj stabilnú menu a dobre fungujúce verejné služby. Hlavnou úlohou štátu je teda zaručiť takú istotu, aby robotník, takisto ako výrobca mohli používať ovocie svojej práce a boli tak podnecovaní vykonávať svoju prácu efektívne a statočne... Štát má ďalej dozerať na uplatňovanie ľudských práv v ekonomickej oblasti a riadiť ho. Predsa však prvoradá zodpovednosť v tejto oblasti nepatrí štátu,1883 ale jednotlivcom a rôznym skupinám a združeniam, z ktorých sa spoločnosť skladá.“ [176]

2432 Vedúci podnikov2415 majú pred spoločnosťou ekonomickú a ekologickú zodpovednosť za svoju činnosť.[177] Sú povinní prihliadať na dobro osôb, a nie iba na zvyšovanie ziskov. Ale aj zisky sú potrebné.
Umožňujú realizovať investície, ktoré zabezpečujú budúcnosť podnikov. Zaručujú zamestnanosť.

2433 Prístup k práci a k zamestnaniu musí byť otvorený všetkým bez akejkoľvek nespravodlivej diskriminácie, mužom i ženám, zdravým i telesne alebo mentálne postihnutým, pôvodným obyvateľom i prisťahovalcom.[178] Spoločnosť má zasa podľa okolností občanom pomáhať, aby si našli prácu a zamestnanie. [179]

2434 Spravodlivá mzda je oprávneným ovocím práce. Odopierať ju alebo zadržiavať môže byť veľkou nespravodlivosťou. [180] 1867 Pri posúdení spravodlivej odmeny za prácu treba brať do úvahy potreby
a zároveň prínos každého: „Prácu treba odmeniť tak, aby sa človekovi a jeho rodinným príslušníkom poskytli prostriedky na dôstojné rozvíjanie materiálneho, spoločenského, kultúrneho a duchovného života, majúc na zreteli službu a produktivitu každého jednotlivca, ako aj situáciu podniku a spoločné dobro.“[181] Dohoda medzi stránkami nestačí na morálne ospravedlnenie výšky mzdy.

2435 Štrajk je morálne oprávnený, ak sa ukazuje ako nevyhnutný alebo aspoň potrebný prostriedok na dosiahnutie primeranej výhody. Stáva sa morálne neprijateľným, ak je sprevádzaný násilnosťami alebo ak sa mu určujú ciele, ktoré nie sú priamo spojené s pracovnými podmienkami alebo sú proti spoločnému dobru.

2436 Je nespravodlivé neplatiť inštitúciám sociálneho poistenia príspevky stanovené právoplatnou autoritou.

Strata práce z dôvodu nezamestnanosti je pre toho, kto je jej obeťou, takmer vždy urážkou jeho dôstojnosti a ohrozením jeho životnej rovnováhy. Okrem osobne utrpenej škody vyplývajú zo straty zamestnania mnohé riziká aj pre jeho rodinu.[182]

V. Spravodlivosť a solidarita medzi národmi

2437 Na medzinárodnej rovine1938 je nerovnosť zdrojov a ekonomických prostriedkov taká veľká, že vytvára medzi národmi ozajstnú „priepasť“.[183] Na jednej strane sú takí, čo vlastnia a rozvíjajú prostriedky ekonomického vzrastu, kým na druhej strane zasa takí, čo hromadia dlhy.

2438 Rozličné príčiny náboženskej, politickej, ekonomickej a finančnej povahy dávajú dnes sociálnej otázke svetový rozmer. [184] 1911 Medzi národmi, ktorých politiky sú už navzájom závislé, je nevyhnutne potrebná solidarita. Je ešte nevyhnutnejšia, keď ide o to, aby sa zastavili „zvrátené mechanizmy“, ktoré prekážajú rozvoju menej vyvinutých krajín.[185] Nezákonné alebo dokonca úžernícke finančné systémy,[186] 2315 nespravodlivé obchodné vzťahy medzi národmi a preteky v zbrojení treba nahradiť spoločným úsilím zmobilizovať prostriedky na dosiahnutie cieľov morálneho, kultúrneho a ekonomického rozvoja, pričom sa majú znova určiť priority a stupnice hodnôt, podľa ktorých sa majú robiť rozhodnutia.[187]

2439 Bohaté národy majú veľkú morálnu zodpovednosť voči tým národom, ktoré si samy nemôžu zabezpečiť prostriedky svojho rozvoja alebo im v tom zabránili tragické dejinné udalosti. Je to povinnosť solidarity a lásky; je to aj záväzok spravodlivosti, ak blahobyt bohatých národov pochádza zo zdrojov, za ktoré sa spravodlivo nezaplatilo.

2440 Priama pomoc je primeranou odpoveďou na bezprostredné mimoriadne potreby zapríčinené napríklad prírodnými pohromami, epidémiami atď. Lenže táto pomoc nestačí na nápravu ťažkých škôd, vyplývajúcich zo situácií núdze, ani na trvalé uspokojenie potrieb. Je potrebné reformovať aj medzinárodné ekonomické a finančné inštitúcie, aby účinnejšie podporovali spravodlivé vzťahy s menej vyvinutými národmi.[188] Treba napomáhať úsilie chudobných národov, ktoré pracujú na svojom rozvoji a na svojom oslobodení.[189] Toto učenie treba celkom osobitne aplikovať v oblasti poľnohospodárstva. Roľníci, najmä v treťom svete, predstavujú prevažnú masu chudobných.

2441 Zdokonalenie zmyslu pre Boha a poznania seba samého je základom každého úplného rozvoja ľudskej spoločnosti.1908 Tento rozvoj rozmnožuje hmotné dobrá a stavia ich do služby osoby a jej slobody.
Zmenšuje ekonomickú biedu a ekonomické vykorisťovanie. Zväčšuje úctu ku kultúrnym identitám a otvorenosť na transcendenfio.[190]

2442 Nie je úlohou pastierov Cirkvi priamo zasahovať do organizovania politického a sociálneho života. Táto úloha je súčasťou povolania veriacich laikov, ktorí z vlastnej iniciatívy spolupracujú 899 so svojimi spoluobčanmi. Sociálna činnosť môže zahŕňať rozličné konkrétne cesty. Má však vždy byť zameraná na spoločné dobro a zhodovať sa s evanjeliovým posolstvom i s učením Cirkvi. Je úlohou veriacich laikov „oživovať s kresťanskou angažovanosťou časné skutočnosti a ukázať sa v nich svedkami a tvorcami pokoja a spravodlivosti“. [191]

VI. Láska k chudobným 2544-2547

2443 Boh žehná tých, ktorí pomáhajú chudobným, a odmieta tých, čo sa od nich odvracajú: „Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať“ (Mt 5, 42). „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10, 8). Ježiš Kristus spozná svojich vyvolených786
525 podľa toho, čo urobili pre chudobných.[192] Keď sa „chudobným hlása evanjelium“ 544
853 (Mt 11, 5),[193] je to znamením Kristovej prítomnosti.

2444 „Láska Cirkvi k chudobným... patrí k jej stálej tradícii.“ [194] Inšpiruje sa evanjeliom blahoslavenstiev, [195] 1716 Ježišovou chudobou[196] a jeho pozornosťou voči chudobným. [197] Láska k chudobným je aj jedným z dôvodov povinnosti pracovať, aby človek „mal z čoho dať núdznemu“ (Ef 4, 28). Nevzťahuje sa len na materiálnu chudobu, ale aj na mnohoraké formy chudoby kultúrnej a náboženskej. [198]

On 2445 Láska k chudobným 2536 je nezlučiteľná s nezriadenou láskou k bohatstvám alebo s ich sebeckým používaním:

„A vy, boháči, plačte a kvíľte nad biedami,2547 ktoré prichádzajú na vás! Vaše bohatstvo zhnilo a vaše šatstvo rozožrali mole. Vaše zlato a striebro zhrdzavelo a ich hrdza bude svedčiť proti vám a zožerie vám telo ako oheň. Nahromadili ste si poklady v posledných dňoch. Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám žali polia, kričí. A krik žencov došiel k sluchu Pána zástupov. Tu na zemi ste hodovali a hýrili. Vykŕmili ste si srdcia na deň zakáľačky. Odsúdili ste a zabili spravodlivého; a on vám neodporuje“ (Jak 5, 1-6).

2446 Svätý Ján Zlatoústy to dôrazne pripomína: „Nepodeliť sa s chudobnými znamená okrádať ich a pripravovať ich o život;... nevlastníme svoje, ale ich veci.“ [199] 2402 „Najprv treba zadosť učiniť požiadavkám spravodlivosti, aby sa nedávalo ako dar lásky to, čo sa má povinne dať už z dôvodu spravodlivosti.“ [200]

„Ak dávame chudobným, čokoľvek potrebujú, nedávame im svoje [veci], ale im vraciame ich [veci]. Skôr splácame dlh spravodlivosti, ako by sme vykonávali skutky milosrdenstva.“ [201]

2447 Skutky milosrdenstva sú dobročinné skutky, 1460 ktorými pomáhame svojmu blížnemu v jeho telesných a duchovných potrebách. [202] Poučovať, radiť, potešovať, posilňovať sú skutky duchovného milosrdenstva takisto ako odpúšťať a trpezlivo znášať. Skutky telesného milosrdenstva sú najmä tieto: nasýtiť hladných, ujímať sa ľudí bez prístrešia, obliekať otrhaných, navštevovať chorých a väzňov, pochovávať mŕtvych [203] 1038
1969 Dávať almužnu chudobným [204] je medzi týmito skutkami jedným z hlavných svedectiev bratskej lásky; je aj vykonávaním spravodlivosti, ktoré sa páči Bohu. [205]

„Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne“ (Lk 3, 11). „Ale čo je vnútri, rozdajte ako almužnu a všetko vám bude čisté“ (Lk 11, 41). „Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: ,Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!‘, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?!“1004 (Jak 2, 15-16).
[206]

2448 „Vo svojich mnohorakých formách – materiálna núdza, nespravodlivý útlak, telesné a psychické choroby a nakoniec smrť386 – je ľudská bieda zjavným znakom vrodeného stavu slabosti, v ktorom sa človek nachádza po prvotnom hriechu, a jeho potreby spásy. Preto tak priťahovala súcit Krista Spasiteľa, ktorý ju vzal na seba a stotožnil sa s najmenšími zo svojich bratov (Porov. Mt 25, 40. 45). Preto tí, ktorých tlačí bieda, sú predmetom uprednostňujúcej lásky Cirkvi,1586 ktorá už od začiatku, aj napriek previneniam mnohých svojich údov, neprestala plniť svoju úlohu uľaviť im, brániť ich a oslobodiť. Robila tak nespočetnými dobročinnými dielami, ktoré sú vždy a všade nevyhnutné.“[207]

2449 Už v Starom zákone rozmanité právne opatrenia (rok odpustenia, zákaz požičiavať na úroky a zadržiavať mzdy, povinnosť odovzdávať desiatky, každodenná výplata nádenníkom, právo paberkovať hrozno a zbierať klasy) zodpovedajú povzbudeniu Deuteronómia: „Chudobní nebudú chýbať v krajine, kde budeš bývať, preto ti nariaďujem, aby si otváral svoju ruku núdznemu a svojmu chudobnému bratovi, ktorý bude s tebou bývať v krajine“ (Dt 15, 11). Ježiš robí tieto slová svojimi: „Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy“ (Jn 12, 8). Tým však neruší silu dávnych výrokov proti ľuďom, ktorí hovoria: „Chceme kúpiť za peniaz maličkých a chudobných za jeden pár sandálov...“ (Am 8, 6), ale nás vyzýva, aby sme spoznali jeho prítomnosť v chudobných, ktorí sú jeho bratmi: [208] 1397

Svätá Ružena Limská, keď jej raz matka vyčítala, že prijíma do domu chudobných a chorých, odpovedala: „Keď slúžime chorým, sme Kristovou dobrou vôňou.“[209] 786

Zhrnutie

2450 „Nepokradneš“ (Dt 5, 19). „Ani zlodeji, ani chamtivci..., ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1 Kor 6, 10).

2451 Siedme prikázanie prikazuje praktizovať spravodlivosť a lásku pri spravovaní pozemských dobier a plodov ľudskej práce.

2452 Stvorené dobrá sú určené celému ľudskému pokoleniu. Právo na súkromné vlastníctvo neruší všeobecné určenie dobier.

2453 Siedme prikázanie zakazuje krádež. Krádež je neoprávnené prisvojenie si cudzieho vlastníctva proti rozumnej vôli majiteľa.

2454 Každý spôsob neoprávneného prisvojenia a používania cudzieho vlastníctva je proti siedmemu prikázaniu. Spáchaná nespravodlivosť vyžaduje odškodnenie. Výmenná spravodlivosť vyžaduje vrátenie odcudzeného dobra.

2455 Morálny zákon zakazuje činy, ktoré z obchodných alebo totalitných dôvodov vedú k zotročovaniu ľudí, k ich kupovaniu, predávaniu a výmene, akoby boli tovarom.

2456 Nadvládu, ktorú Stvoriteľ dal človekovi nad nerastnými, rastlinnými a živočíšnymi zdrojmi sveta, nemožno oddeľovať od rešpektovania morálnych záväzkov, vrátane záväzkov voči budúcim generáciám.

2457 Zvieratá sú zverené do správy človeka, ktorý má byť k nim láskavý. Môžu slúžiť na oprávnené uspokojovanie potrieb človeka.

2458 Cirkev vynáša úsudok o ekonomických a sociálnych otázkach, keď si to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší. Stará sa o spoločné časné dobro ľudí, lebo je zamerané na najvyššie Dobro, náš posledný cieľ.

2459 Človek sám je pôvodcom, stredom a cieľom celého ekonomického a sociálneho života. Rozhodujúcim bodom sociálnej otázky je, aby sa dobrá, ktoré Boh stvoril pre všetkých, skutočne dostali ku všetkým podľa spravodlivosti a s prispením lásky.

2460 Základná hodnota práce závisí od samého človeka, ktorý je jej pôvodcom i cieľom. Prácou má človek účasť na diele stvorenia. Práca spojená s Kristom môže byť vykupiteľská.

2461 Skutočný rozvoj je rozvoj celého človeka. Ide o to, aby sa napomáhalo rozvíjanie schopnosti každého človeka odpovedať na svoje povolanie, teda na Božie volanie.[210]

2462 Dávať almužnu chudobným je svedectvom bratskej lásky; je aj vykonávaním spravodlivosti, ktoré sa páči Bohu.

2463 Ako v množstve ľudských bytostí bez chleba, bez strechy a bez stáleho miesta nespoznať Lazára, hladného žobráka z podobenstva?[211] Ako nepočuť Ježiša: „Ani mne ste to neurobili“ (Mt 25, 45)?

8. článok

Ôsme prikázanie

„Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!“ (Ex 20, 16).
„Otcom bolo povedané: ,Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!‘“ (Mt 5, 33).

2464 Ôsme prikázanie zakazuje prekrúcať pravdu vo vzťahoch k druhým. Tento morálny predpis vyplýva z povolania svätého ľudu byť svedkom svojho Boha, ktorý je pravda a chce pravdu. Previnenia proti pravde vyjadrujú, slovami alebo skutkami, odmietnutie zaviazať sa tým, čo je morálne správne: sú to základné nevernosti voči Bohu a v tomto zmysle podkopávajú základy Zmluvy.
I. Žiť v pravde

2465 Starý zákon dosviedča: Boh je prameň všetkej pravdy.215 Jeho slovo je pravda[212] Jeho zákon je pravda.[213] Jeho „vernosť z pokolenia na pokolenie“ (Ž 119, 90). [214] Pretože „Boh je pravdivý“ (Rim 3, 4), sú členovia jeho ľudu povolaní žiť v pravde. [215]

2466 V Ježišovi Kristovi sa zjavila celá Božia pravda. „plný milosti a pravdy“ (Jn 1, 14), je „svetlo sveta“ (Jn 8, 12), je Pravda. [216] „Kto verí“ v neho, „neostáva vo tmách“ (Jn 12, 46). Ježišov učeník ostáva verný jeho slovu, aby poznal pravdu, ktorá vyslobodzuje [217] a posväcuje.[218] Nasledovať Ježiša znamená žiť z „Ducha pravdy“ (Jn 14, 17), ktorého posiela Otec v jeho mene [219] a ktorý uvádza „do plnej pravdy“ 2153 (Jn 16, 13). Svojich učeníkov Ježiš učí bezpodmienečnej láske k pravde: „Vaša reč nech je ,áno – áno,‘ ,nie – nie‘“ (Mt 5, 37).

2467 Človek od prirodzenosti smeruje k pravde. Je povinný ju rešpektovať a dosviedčať: „V súlade so svojou dôstojnosťou všetci ľudia, pretože sú osoby,... sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň morálne povinní hľadať pravdu,2104 predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa požiadaviek pravdy.“ [220]

2468 Pravda ako správnosť v ľudskom konaní a v ľudskej reči sa volá aj pravdivosť, úprimnosť alebo priamosť. Pravdivosť alebo pravdovravnosť je čnosť, 1458 ktorá spočíva v tom, že sa človek prejavuje pravdivý vo svojich skutkoch a svojimi slovami hovorí pravdu, pričom sa vystríha dvojtvárnosti, pretvárky a pokrytectva.

2469 „Ľudia by nemohli spolunažívať, keby si vzájomne nedôverovali, t. j., keby si navzájom nehovorili pravdu.“ [221] Čnosť pravdivosti dáva spravodlivo druhému, čo mu patrí.1807 Pravdovravnosť zachováva správny stred medzi tým, čo treba povedať, a tajomstvom, ktoré treba zachovať: zahŕňa v sebe čestnosť a diskrétnosť. Na základe spravodlivosti „je človek povinný druhému čestne vyjaviť pravdu“. [222]

2470 Kristov učeník prijíma „žiť v pravde“, to jest v jednoduchosti života, ktorý sa zhoduje s príkladom Pána a ostáva v jeho pravde: „Ak hovoríme, že máme s ním spoločenstvo, ale chodíme vo tme, luháme a nekonáme pravdu“ (1 Jn 1, 6).

II. Vydať svedectvo v prospech pravdy

2471 Kristus pred Pilátom vyhlasuje, že prišiel na svet, aby vydal svedectvo v prospech pravdy. [223] Kresťan sa nemá hanbiť za svedectvo v prospech nášho Pána. [224 ku pri spravovaní pozemských dobier a plodov ľudskej práce. 1807 Vzhľadom na spoločné dobro vyžaduje, aby sa rešpektovalo všeobecné určenie dobier a právo na súkromné vlastníctvo. Kresťanský život sa snaží zameriavať dobrá tohto sveta na Boha a na bratskú lásku. 952

2472 Povinnosť kresťanov zúčastňovať sa na živote Cirkvi ich pobáda, aby konali ako svedkovia evanjelia a záväzkov, 863 905 ktoré z toho vyplývajú. Toto svedectvo spočíva v odovzdávaní viery slovami a skutkami.
Svedectvo je úkon spravodlivosti, ktorý potvrdzuje pravdu alebo ju dáva poznať. [225] 1807

„Všetci... veriaci v Krista, kdekoľvek žijú, sú povinní príkladom života a svedectvom slova ukázať nového človeka, ktorého si obliekli krstom, a moc Ducha Svätého, ktorý ich posilnil birmovaním.“ [226]

2473 Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery;852 označuje svedectvo, ktoré siaha až po smrť. Mučeník vydáva svedectvo zosnulému a vzkriesenému Kristovi, s ktorým je spojený láskou. Vydáva svedectvo o pravde viery a kresťanského učenia. Podstupuje smrť úkonom čnosti mravnej sily. „Nechajte, aby som bol pokrmom pre šelmy,1808 pomocou ktorých možno dosiahnuť Boha.“[227]
1258

2474 Cirkev s najväčšou starostlivosťou zozbierala svedectvá o tých, ktorí išli až do krajnosti, aby dosvedčili svoju vieru. Sú to spisy o mučeníkoch. Predstavujú archívy pravdy napísané krvavými písmenami:

„Nič mi nebudú osožiť končiny sveta ani kráľovstvá tohto veku.1011 Pre mňa je lepšie zomrieť v Krista Ježiša ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre
nás vstal z mŕtvych. Blíži sa moje narodenie...“[228]

„Zvelebujem ťa, že si ma v tento deň a v túto hodinu uznal za hodného, aby som bol pripočítaný medzi mučeníkov... Splnil si svoj sľub, Bože, ktorý nepoznáš lož a si pravdivý. Preto ťa za všetko chválim, velebím a oslavujem skrze večného a nebeského Veľkňaza Ježiša Krista, tvojho milovaného Syna, skrze ktorého nech je ti s ním a v Duchu Svätom sláva teraz i v budúcom veku. Amen.“[229]

III. Previnenia proti pravde

2475 Kristovi učeníci si obliekli „nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4, 24). Majú odložiť lož[230] a „všetku zlobu a každú lesť, pokrytectvo, závisť a každé ohováranie“ (1 Pt 2, 1).

2476 Falošné svedectvo a krivá prísaha.2152 Ak sa nejaké tvrdenie, ktoré je v rozpore s pravdou, vyjadrí verejne, nadobúda osobitnú závažnosť. Pred súdom sa stáva falošným svedectvom.[231] Ak sa koná pod prísahou, ide o krivú prísahu. Takéto správania prispievajú buď k odsúdeniu nevinného, alebo k ospravedlneniu vinníka, alebo k zvýšeniu trestu, do ktorého obžalovaný upadol.[232] Vážne ohrozujú vykonávanie spravodlivosti a správnosť rozsudku vyneseného sudcami.

2477 Rešpektovanie dobrého mena osôb zakazuje každý postoj a každé slovo, ktoré im môže zapríčiniť nespravodlivú škodu.[233] Previňuje sa: nerozvážnym posudzovaním, kto hoci aj mlčky bez dostatočného podkladu pripúšťa ako pravdivú nejakú morálnu chybu blížneho;
ohováraním, kto bez objektívne platného dôvodu odhaľuje chyby a previnenia blížneho osobám, ktoré o nich nevedia;[234] osočovaním, kto tvrdeniami, ktoré sú v rozpore s pravdou, poškodzuje dobré meno druhých a dáva príležitosť k mylným úsudkom o nich.

2478 Aby sa vyhlo nerozvážnemu posudzovaniu, každý sa má usilovať, pokiaľ je to možné, vysvetľovať si v priaznivom zmysle myšlienky, slová a skutky svojho blížneho:

„Predpokladá sa, že každý dobrý kresťan má byť ochotnejší skôr po dobrom si vysvetľovať nejasný výrok blížneho, než ho odsúdiť. Ak si ho nijako nemôže vysvetliť po dobrom, nech sa ho opýta, ako ho chápe; a ak ho chápe nesprávne, nech ho láskavo opraví. A ak to nestačí, nech hľadá všetky vhodné prostriedky, aby [blížny] výrok správne pochopil, a tak sa zachránil pred omylom.“[235]

2479Ohováranie a osočovanie ničia dobré meno a česť blížneho. Česť je totiž spoločenské svedectvo o ľudskej dôstojnosti a každý má prirodzené právo na česť svojho mena, na svoju dobrú povesť a na úctu.1753 Preto ohováranie a osočovanie narúša čnosť spravodlivosti a lásky.

2480 Treba zavrhnúť každé slovo alebo správanie, ktoré lichotením, pochlebovaním alebo povoľnosťou povzbudzuje a utvrdzuje druhého v jeho zlých skutkoch a v jeho skazenom správaní. Pochlebovanie je ťažkým previnením, ak sa človek stáva spoluvinníkom nerestí alebo ťažkých hriechov. Túžba preukázať službu alebo priateľstvo neospravedlňujú dvojakosť v reči. Pochlebovanie je všedným hriechom, keď vychádza iba z túžby byť príjemným, vyhnúť sa nejakému zlu, uspokojiť nejakú potrebu alebo dosiahnuť oprávnené výhody.

2481 Chvastanie alebo vystatovanie je previnením proti pravde. To isté platí aj o irónii, ktorá má za cieľ znevážiť niekoho tým, že zlomyseľne zosmiešňuje niektorú črtu jeho správania.

2482 „Je zrejmé, že nepravdivý výrok vyslovený s úmyslom klamať, je lož.“[236] Pán odhaľuje v lži diabolské dielo: „Vaším otcom je diabol... v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži“392 (Jn 8, 44).

2483 Lož je najpriamejším previnením proti pravde. Klamať znamená hovoriť alebo konať proti pravde s cieľom uviesť do omylu. Keďže lož narúša vzťah človeka k pravde a k blížnemu, poškodzuje základný vzťah človeka a jeho slova k Pánovi.

2484 Závažnosť lži sa posudzuje podľa povahy pravdy, ktorú deformuje, podľa okolností, podľa úmyslu toho, kto sa jej dopúšťa,1750 a podľa škôd, ktoré utrpeli tí, čo sú jej obeťou. Hoci lož je sama osebe len všedným hriechom, stáva sa smrteľným hriechom, keď vážne narúša čnosti spravodlivosti a lásky.

2485 Lož je odsúdeniahodná svojou povahou.1756 Je zneuctením slova, ktorého úlohou je komunikovať iným poznanú pravdu. Vedomý zámer priviesť blížneho do omylu tvrdeniami, ktoré sú v rozpore s pravdou, je priestupkom proti spravodlivosti a láske. Vina je väčšia, keď hrozí nebezpečenstvo, že úmysel oklamať bude mať zhubné následky pre tých, čo sú takto odvedení od pravdy.

2486 Lož – pretože je porušením čnosti pravdovravnosti – je skutočným násilím, spáchaným na blížnom. Zasahuje ho v jeho schopnosti poznania, ktorá je podmienkou každého úsudku a každého rozhodnutia. Obsahuje v zárodku rozdelenie duchov a všetko zlo, 1607 ktoré toto rozdelenie spôsobuje. Lož je škodlivá pre každú spoločnosť, podkopáva dôveru medzi ľuďmi a trhá tkanivo spoločenských
vzťahov.

2487 Každé previnenie proti spravodlivosti a pravde ukladá pôvodcovi previnenia povinnosť nápravy,1459 a to aj vtedy, keď sa mu odpustilo. Keď nie je možné napraviť krivdu verejne, treba to urobiť tajne. Ak toho, kto utrpel škodu, nemožno odškodniť priamo, treba mu dať v mene lásky morálne zadosťučinenie.2412 Táto povinnosť sa vzťahuje aj na priestupky proti dobrému menu blížneho. Toto morálne a niekedy aj materiálne odškodnenie sa má ohodnotiť podľa veľkosti spôsobenej škody. Zaväzuje vo svedomí.

IV. Rešpektovanie pravdy

2488 Právo na komunikovanie pravdy nie je absolútne.1740 Každý má svoj život usporadúvať podľa evanjeliového prikázania bratskej lásky. Tá vyžaduje, aby sa v konkrétnych situáciách posúdilo, či sa má vyjaviť pravda tomu, kto sa na ňu pýta, alebo nie.

2489 Láska a rešpektovanie pravdy majú určovať odpoveď na každú žiadosť o informáciu alebo o správu. Dobro a bezpečnosť blížneho, rešpektovanie súkromného života a spoločné dobro sú dostatočné dôvody, aby sa mlčalo o tom, čo sa nemá vedieť, alebo aby sa použila diskrétnosť v reči.2284 Povinnosť vyhnúť sa pohoršeniu si často vyžaduje prísnu diskrétnosť. Nikto nie je povinný vyjaviť pravdu tomu, kto nemá právo ju poznať.[237]

2490 Spovedné tajomstvo je posvätné1467 a pod nijakou zámienkou sa nemôže prezradiť. „Sviatostné tajomstvo je neporušiteľné; preto spovedníkovi je zakázané prezradiť nejako kajúcnika slovami alebo akýmkoľvek iným spôsobom a z akéhokoľvek dôvodu.“[238]

2491 Úradné tajomstvá, ktorými sú viazaní napríklad politici, vojaci, lekári a právnici, alebo dôverné informácie zverené pod pečaťou tajomstva sa majú zachovávať, okrem výnimočných prípadov, v ktorých by zachovanie tajomstva spôsobilo tomu, kto ho zveril, alebo tomu, kto ho prijal, alebo tretej osobe, veľmi ťažké škody, ktorým by sa mohlo vyhnúť iba vyzradením pravdy. Súkromné informácie škodlivé blížnemu, hoci neboli zverené pod pečaťou tajomstva, nesmú sa rozširovať bez závažného a primeraného dôvodu.

2492 Každý má zachovávať náležitú zdržanlivosť,2522 pokiaľ ide o súkromný život ľudí. Tí, čo sú zodpovední za spoločenské komunikačné prostriedky, majú zachovávať správny pomer medzi požiadavkami
spoločného dobra a rešpektovaním práv jednotlivcov. Zasahovanie informácií do súkromného života osôb, ktoré sú zaangažované v politickej alebo verejnej činnosti, je hodné odsúdenia v miere, v akej porušuje ich súkromie a slobodu.
V. Používanie spoločenských komunikačných prostriedkov

2493 V modernej spoločnosti majú spoločenské komunikačné prostriedky prvoradú úlohu v oblasti informácie, šírenia kultúry a výchovy. Táto úloha narastá v súvislosti s technickým pokrokom, šírkou a rozmanitosťou podávaných správ a s vplyvom na verejnú mienku.

2494 Informácia pomocou masmédií1906 je v službe spoločného dobra.[239] Spoločnosť má právo na informácie, ktoré sa zakladajú na pravde, slobode, spravodlivosti a solidarite:

„Správne uplatňovanie tohto práva vyžaduje, aby bola komunikácia vzhľadom na obsah vždy pravdivá a – pri zachovaní spravodlivosti a lásky – úplná. Čo sa týka spôsobu, má byť okrem toho slušná a primeraná, čiže má svedomite zachovávať morálne zákony a legitímne práva a dôstojnosť človeka pri získavaní i pri zverejňovaní správ.“[240]

2495 „Je potrebné, aby si všetci členovia spoločnosti906 plnili aj v tejto oblasti svoje povinnosti spravodlivosti a lásky. Preto nech sa aj pomocou týchto prostriedkov usilujú utvárať a šíriť správnu verejnú mienku.“[241] Solidarita sa javí ako
dôsledok pravdivého a správneho komunikovania a slobodného kolovania myšlienok, ktoré napomáhajú poznanie a rešpektovanie blížneho.

2496 Spoločenské komunikačné prostriedky (predovšetkým masovokomunikačné) môžu u používateľov vyvolať určitú pasivitu tým, že z nich urobia málo bedlivých konzumentov správ alebo predstavení.2525 Voči masovým médiám používatelia majú zachovať miernosť a uložiť si disciplínu. Majú si vypestovať poučené a správne svedomie, aby ľahšie odolávali menej slušným vplyvom.

2497 Tí, čo sú zodpovední za tlač, majú pri šírení informácií už z titulu svojho povolania povinnosť slúžiť pravde a nenarúšať lásku. S rovnakou starostlivosťou sa majú snažiť rešpektovať povahu faktov a hranice kritického úsudku o osobách. Majú sa vyvarovať tomu, aby podľahli pokušeniu osočovať.

2498 “Občianska moc má v tejto oblasti osobitné povinnosti2237 vzhľadom na spoločné dobro... Táto moc má totiž na základe svojho poslania chrániť a zabezpečovať pravdivú a správnu slobodu informácií.“[242] Keď predstavitelia verejnej moci vydávajú zákony a bedlia nad ich aplikovaním, majú zabezpečiť, „aby zo zlého používania týchto prostriedkov nevznikli vážne nebezpečenstvá2286 pre verejnú mravnosť a pokrok spoločnosti“.[243] Majú trestať porušenie práva každého človeka na dobré meno a na tajomstvo súkromného života. Včas a čestne majú podávať informácie, ktoré sa týkajú všeobecného dobra alebo dávajú odpoveď na odôvodnené obavy obyvateľstva. Nič nemôže ospravedlniť uchyľovanie sa k falošným informáciám s cieľom manipulovať verejnú mienku pomocou masmédií. Zásahy verejnej moci nemajú obmedzovať slobodu jednotlivcov a skupín.

2499 Morálka odsudzuje pliagu totalitných štátov, ktoré systematicky falšujú pravdu, vykonávajú politickú nadvládu nad verejnou mienkou prostredníctvom médií, manipulujú s obžalovanými i svedkami1903 pri verejných procesoch a domnievajú sa, že upevnia svoju tyraniu, keď udusia a potlačia všetko, čo považujú za „názorové delikty“.

VI. Pravda, krása a posvätné umenie

2500 Konanie dobra sprevádza ako odmena1804 duchovná radosť a mravná krása. Práve tak aj pravda so sebou prináša radosť a jas duchovnej krásy. Pravda je krásna sama v sebe. Pravda slova, racionálne
vyjadrenie poznania stvorenej i nestvorenej skutočnosti sú potrebné človekovi obdarenému rozumom. Ale pravda môže nájsť aj iné, dopĺňajúce formy ľudského vyjadrenia, najmä keď treba vyvolať v mysli to, čo je v tejto pravde nevysloviteľné, hlbiny ľudského srdca, povznesenia duše a tajomstvo Boha. Ešte skôr ako sa Boh zjavuje človekovi v slovách pravdy,341 zjavuje sa mu univerzálnou rečou stvorenia, ktoré je dielom jeho Slova, jeho múdrosti: z poriadku a harmónie vesmíru, ktoré objavuje dieťa i vedec, z veľkosti a krásy stvorení možno totiž analogicky poznať ich Stvoriteľa,[244] 2129 „veď ich stvoril prapôvodca krásy“ (Múd 13, 3).

„[Múdrosť] je dychom Božej moci a čistý výron slávy Všemohúceho. Preto sa jej nič nečisté dotknúť nemôže. Veď je odblesk večného svetla, zrkadlo Božej moci bez škvrny a obraz jeho dobroty“ (Múd 7, 25-26). „Krajšia je než slnko a prevyšuje všetky súhvezdia. V porovnaní so svetlom žiari jasnejšie, lebo za ním nasleduje noc, ale proti múdrosti zloba nič nezmôže“ (Múd 7, 29-30). „Zamiloval som sa do jej krásy“ (Múd 8, 2).

2501 Človek „stvorený na Boží obraz“ (Gn 1, 26) vyjadruje pravdu o svojom vzťahu k Bohu Stvoriteľovi aj krásou svojich umeleckých diel. Umenie je totiž formou typicky ľudského vyjadrovania, je darovanou hojnosťou vnútorného bohatstva ľudskej bytosti presahujúcou hľadanie životných potrieb, ktoré je spoločné všetkým živým tvorom. Umenie vznikajúce z talentu darovaného Stvoriteľom a z úsilia samého človeka je formou praktickej múdrosti, ktorá spája poznanie so zručnosťou,[245] aby pravde nejakej skutočnosti dala formu v reči prístupnej zraku alebo sluchu. Umenie tak má istú podobnosť s činnosťou Boha vo stvorení,339 a to v miere, v akej sa inšpiruje pravdou bytostí a láskou k nim. Umenie, ako každá iná ľudská činnosť, nemá svoj absolútny cieľ v sebe, ale je zamerané na posledný cieľ človeka a tento cieľ ho zošľachťuje.[246]

2502 Posvätné umenie je pravdivé a krásne,1156-1162 keď svojou formou zodpovedá vlastnému poslaniu: vo viere a adorácii pripomínať a oslavovať transcendentné tajomstvo Boha, zvrchovanú neviditeľnú krásu pravdy a lásky, ktorá sa zjavila v Kristovi, ktorý „je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3) a v ktorom „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9), ako aj duchovnú krásu, ktorá sa odzrkadľuje v preblahoslavenej Panne Márii, v anjeloch a svätých. Pravé posvätné umenie privádza človeka k adorácii, k modlitbe a k láske k Bohu, Stvoriteľovi a Spasiteľovi, Svätému a Posvätiteľovi.

2503 Preto sa biskupi majú osobne alebo prostredníctvom delegátov starať o to, aby sa podporovalo posvätné umenie, staré i nové, vo všetkých jeho formách, a s rovnakou svedomitou starostlivosťou odstraňovať z liturgie a bohoslužobných budov všetko, čo nie je v súlade s pravdou viery a s autentickou krásou posvätného umenia. [247]

Zhrnutie

2504 „Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu“ (Ex 20, 16). Kristovi učeníci si obliekli „nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4, 24).

2505 Pravdivosť alebo pravdovravnosť je čnosť, ktorá spočíva v tom, že sa človek prejavuje pravdivý vo svojich skutkoch a svojimi slovami hovorí pravdu, pričom sa vystríha dvojtvárnosti, pretvárky a pokrytectva.

2506 Kresťan sa nemá hanbiť za svedectvo v prospech nášho Pána (porov. 2 Tim 1, 8) skutkom ani slovom. Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery.

2507 Rešpektovanie dobrého mena a cti osôb zakazuje každý postoj a každé slovo ohovárania alebo osočovania.

2508 Lož spočíva v tom, že niekto hovorí nepravdu s úmyslom oklamať blížneho.

2509 Previnenie proti pravde vyžaduje nápravu.

2510 Zlaté pravidlo pomáha rozoznať v konkrétnych situáciách, či sa má vyjaviť pravda tomu, kto sa na ňu pýta, alebo nie.

2511 „Sviatostné tajomstvo je neporušiteľné.“[248] Úradné tajomstvá sa majú zachovávať. Tajné informácie škodlivé blížnemu sa nesmú rozširovať.

2512 Spoločnosť má právo na informácie, ktoré sa zakladajú na pravde, slobode a spravodlivosti. Pri používaní spoločenských komunikačných prostriedkov treba zachovať miernosť a uložiť si disciplínu.

2513 Krásne umenia, ale najmä posvätné umenie „sa svojou povahou zameriavajú na nekonečnú Božiu krásu, ktorú majú nejakým spôsobom vyjadriť v ľudských dielach, a sú tým viac zasvätené Bohu a povzneseniu jeho chvály a slávy, čím viac majú za cieľ iba to, aby svojimi dielami čo najviac prispeli k nábožnému zameraniu ľudských myslí na Boha“.[249]

9. článok

Deviate prikázanie


„Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížneho.
Nebudeš túžiť po manželke svojho blížneho ani po jeho sluhovi, ani po slúžke, ani po volovi, ani po oslovi, ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu“ (Ex 20, 17).

„Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 28).

2514 Svätý Ján rozlišuje tri druhy nezriadenej túžby 377
400 alebo žiadostivosti: žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýchu života. [250] Podľa katolíckej katechetickej tradície deviate prikázanie zakazuje telesnú žiadostivosť; desiate zakazuje nezriadenú túžbu po cudzom majetku.

2515 Z etymologického hľadiska „žiadostivosť“ (concupiscentia)405 môže označovať každú silnú formu ľudskej túžby. Kresťanská teológia jej dala osobitný význam hnutia zmyslovej túžby (appetitus sensibilis), ktorá odporuje činnosti ľudského rozumu. Svätý Pavol ju stotožňuje s bojom, ktorý vedie „telo... proti duchu“. [251] Žiadostivosť pochádza z neposlušnosti prvotného hriechu. [252] Vnáša neporiadok do morálnych schopností človeka, a hoci sama v sebe nie je vinou, pobáda človeka páchať hriechy. [253]

2516 Už v samom človeku, pretože je zložená bytosť 362 – duch a telo – jestvuje určité napätie a odohráva sa určitý boj náklonností medzi „duchom“ a „telom“. Ale tento boj patrí v skutočnosti k dedičstvu hriechu, je jeho následkom a zároveň potvrdením. Je súčasťou každodennej skúsenosti duchovného boja: 407

„Je jasné, že Apoštol ani neznevažuje, ani nezavrhuje telo, ktoré tvorí s duchovnou dušou prirodzenosť človeka a jeho osobnú povahu subjektu. Naopak, hovorí o skutkoch alebo skôr o stálych dispozíciách – čnostiach a nerestiach – morálne dobrých alebo zlých, ktoré sú ovocím poslušnosti (v prvom prípade) alebo odporu (v druhom prípade) vzhľadom na spasiteľné pôsobenie Ducha Svätého. Preto Apoštol píše: ,Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme‘“ (Gal 5, 25).[254]

I. Očisťovanie srdca

2517 Srdce je sídlo morálnej osobnosti: 368 „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá“ (Mt 15, 19). Boj proti telesnej žiadostivosti zahŕňa v sebe očisťovanie srdca a praktizovanie miernosti: 1809

„Zachovávaj prostotu, buď nevinný a budeš ako deti, ktoré nepoznajú zlobu ničiacu život ľudí.“ [255]

2518 Šieste blahoslavenstvo hovorí: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8). „Čistí srdcom“ sú tí, čo svoj rozum a svoju vôľu dávajú do súladu s požiadavkami Božej svätosti najmä v troch oblastiach: v láske, [256] v čistote alebo sexuálnej poctivosti, [257] 94 v láske k pravde a v pravej viere. [258] Medzi čistotou srdca, tela a viery je vnútorná spätosť:

Veriaci majú veriť články Vyznania viery, „aby veriac podriadili sa Bohu, podriadení počestne žili, počestne žijúc, očisťovali si srdce a s očisteným srdcom chápali, čo veria.“ [259] 158

2519 Tým, čo majú „čisté srdce“, 2548 je prisľúbené, že uvidia Boha z tváre do tváre a že mu budú podobní. [260] Čistota srdca je predpokladom videnia Boha. Už teraz nás robí schopnými vidieť všetko z hľadiska Boha2819 a prijímať druhého ako „blížneho“; dovoľuje nám vnímať ľudské telo, vlastné i telo blížneho, ako chrám Ducha Svätého, prejav Božej krásy. 2510

II. Boj o čistotu

2520 Krst udeľuje tomu, kto ho prijíma, milosť očistenia1264 od všetkých hriechov. Ale pokrstený musí naďalej bojovať proti žiadostivosti tela a nezriadeným túžbam. S Božou milosťou dosiahne víťazstvo:
prostredníctvom čnosti a daru čistoty, 2337 lebo čistota umožňuje milovať úprimným a nerozdeleným srdcom;
prostredníctvom čistého úmyslu, 1752 ktorý spočíva v zameraní na pravý cieľ človeka: pokrstený sa snaží prostým okom vo všetkom nájsť a plniť Božiu vôľu; [261]
prostredníctvom čistého pohľadu, 1762 vonkajšieho i vnútorného; ovládaním citov a obrazotvornosti; odmietaním akejkoľvek záľuby v nečistých myšlienkach, ktoré pobádajú k odvráteniu sa od cesty
Božích prikázaní: „Pohľad vzbudzuje vášeň u nerozumných“ (Múd 15, 5);
prostredníctvom modlitby: 2846

„Myslel som si, že zdržanlivosť je vo vlastných silách, o ktorých som si bol vedomý, že ich nemám, keďže som bol taký hlúpy, že som nevedel..., že nik nemôže byť zdržanlivý, ak mu [to] ty nedáš. Zaiste by si [mi to] bol dal, keby som bol klopal vnútorným vzdychaním na tvoj sluch a s pevnou vierou zložil na teba svoju starosť.“ [262]

2521 Čistota si vyžaduje cudnosť, ktorá je integrálnou súčasťou miernosti. Cudnosť chráni intimitu osoby. Znamená odmietať odhaľovanie toho, čo má zostať skryté. Je zameraná na čistotu a svedčí o jej chúlostivosti. Usmerňuje pohľady a gestá v súlade s dôstojnosťou osôb a vzťahu, ktorý ich spája.

2522 Cudnosť chráni tajomstvo osôb a ich lásky.2492 Nabáda k trpezlivosti a k umiernenosti v ľúbostnom vzťahu; vyžaduje, aby sa plnili podmienky daru a definitívneho vzájomného záväzku muža a ženy.
Cudnosť je skromnosť. Vnuká voľbu oblečenia. Zachováva mlčanie alebo zdržanlivosť tam, kde sa ukazuje nebezpečenstvo nezdravej zvedavosti. Stáva sa diskrétnosťou.

2523 Jestvuje cudnosť citov práve tak ako cudnosť tela.2354 Cudnosť citov sa napríklad vzpiera vystavovaniu ľudského tela v istých reklamách s cieľom vzbudiť nezdravú zvedavosť alebo podnecovaniu zo strany niektorých masmédií na to, aby sa zachádzalo príliš ďaleko vo vyjavovaní intímnych dôverností. Cudnosť vnuká štýl života, ktorý umožňuje odolávať vábeniam módy a nátlaku prevládajúcich ideológií.

2524Formy, ktoré berie na seba cudnosť, sa podľa rozličných kultúr menia. Ale cudnosť všade ostáva ako tušenie duchovnej dôstojnosti vlastnej človeku. Rodí sa s prebúdzaním svedomia subjektu. Učiť deti a dospievajúcich cudnosti znamená prebúdzať v nich úctu k ľudskej osobe.

2525 Kresťanská čistota2344 vyžaduje očistenie spoločenského ovzdušia. Od spoločenských komunikačných prostriedkov žiada také informovanie, ktoré dbá na úctu a diskrétnosť. Čistota srdca oslobodzuje od rozšíreného erotizmu a odmieta predstavenia, ktoré podporujú nezdravú zvedavosť a predstavy protiviace sa slušnosti.

2526To, čo sa volá uvoľnenosť mravov, 1740 zakladá sa na mylnom chápaní ľudskej slobody. Aby sa sloboda vybudovala, treba sa najprv nechať vychovať morálnym zákonom. Od tých, čo sú zodpovední za výchovu, treba vyžadovať, aby poskytovali mládeži vyučovanie, ktoré rešpektuje pravdu, hodnoty srdca a morálnu i duchovnú dôstojnosť človeka.

2527 „Kristova dobrá zvesť neprestajne obnovuje život 1204 a kultúru padlého človeka. Bojuje proti omylom a zlám, ktoré pochádzajú z ustavične hroziacich zvodov hriechu, a odstraňuje ich. Neprestajne očisťuje a povznáša mravy národov. Nebeskými bohatstvami akoby znútra zúrodňuje, upevňuje, zdokonaľuje a v Kristovi obnovuje hodnoty ducha a vlohy každého národa a každého veku.“ [263]
Zhrnutie

2528 „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 28).

2529 Deviate prikázanie varuje pred nezriadenou telesnou túžbou alebo telesnou žiadostivosťou.

2530 Boj proti telesnej žiadostivosti zahŕňa v sebe očisťovanie srdca a praktizovanie miernosti.

2531Čistota srdca nám umožní vidieť Boha; už teraz nám umožňuje vidieť všetko z hľadiska Boha.

2532 Očisťovanie srdca vyžaduje modlitbu, zachovávanie čistoty a čistý úmysel a pohľad.

2533 Čistota srdca si vyžaduje cudnosť, ktorá je trpezlivosťou, skromnosťou a diskrétnosťou. Cudnosť chráni intimitu osoby.


10. článok

Desiate prikázanie


Nebudeš žiadostivo túžiť... po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu!“ (Ex 20, 17). „Nebudeš túžiť po dome svojho blížneho ani po jeho poli, ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po jeho volovi, ani po jeho oslovi, ani po ničom, čo mu patrí!“ (Dt 5, 21).

„Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6, 21).

2534 Desiate prikázanie rozvíja a dopĺňa deviate, ktoré sa vzťahuje na telesnú žiadostivosť. Desiate zakazuje túžbu po cudzom majetku. Tá je koreňom krádeže, lúpeže a podvodu, ktoré zakazuje siedme prikázanie. „Žiadostivosť očí“ (1 Jn 2, 16) vedie k násilnosti a nespravodlivosti, ktoré sú zakázané piatym prikázaním. [264] Chamtivosť, podobne ako smilstvo, má pôvod v modloslužbe,2112 ktorá je zakázaná v prvých troch predpisoch Zákona. [265] Desiate prikázanie sa vzťahuje na úmysel srdca;2069 spolu s deviatym zhŕňa všetky príkazy Zákona.

I. Nezriadenosť žiadostivostí

2535 Zmyslová túžba nás pobáda na to, aby sme túžili po príjemných veciach, ktoré nemáme. Túžime sa napríklad najesť, keď sme hladní, alebo sa zohriať, keď nám je zima. Takéto túžby sú samy v sebe dobré, ale často prekračujú rozumnú mieru a nutkajú nás,1767 aby sme neprávom túžili po tom, čo nám nepatrí, ale patrí druhým alebo sa im to dlhuje.

2536 Desiate prikázanie zakazuje chamtivosť a túžbu bez miery si privlastňovať pozemské dobrá. 2445 Zakazuje nezriadenú žiadostivosť pochádzajúcu z nemiernej túžby po bohatstve a jeho moci. Zakazuje aj túžbu dopustiť sa takej nespravodlivosti, ktorou by sa poškodilo blížnemu na jeho pozemskom majetku.

„Keď Zákon varuje: ,Nebudeš žiadostivo túžiť‘, tieto slová majú ten zmysel, aby sme krotili svoje žiadostivé túžby po cudzích veciach. Lebo smäd žiadostivej túžby po cudzích veciach je nesmierny a nekonečný a nikdy sa neutíši, ako je napísané: ,Lakomec sa nikdy nenasýti peniazmi‘ (Kaz 5, 9).“ [266]

2537 Toto prikázanie sa neporuší, ak niekto túži nadobudnúť veci, ktoré patria blížnemu, pokiaľ to chce dosiahnuť spravodlivými prostriedkami. Tradičná katechéza realisticky poukazuje na tých, „ktorí viac ako iní trpia neresťou chamtivosti“ a ktorých preto treba „horlivejšie napomínať, aby zachovávali toto prikázanie“:

„Sú to... [tí] obchodníci..., ktorí si želajú nedostatok vecí a drahotu tovaru a ťažko znášajú, že okrem nich sú aj iní, ktorí predávajú alebo kupujú, a to preto, aby sami mohli drahšie predávať alebo lacnejšie kupovať. V tejto veci podobne hrešia aj tí, čo si želajú, aby druhí trpeli núdzu, aby sa takým spôsobom – či už predajom, alebo kúpou – sami obohatili. Podobne hrešia aj lekári, ktorí si želajú choroby, alebo právnici, ktorí túžia po dôležitých a početných súdnych sporoch a procesoch.“ [267]

2538 Desiate prikázanie vyžaduje odstrániť z ľudského srdca závisť. 2317 Keď prorok Nátan chcel kráľa Dávida povzbudiť k ľútosti, vyrozprával mu príbeh o chudobnom, ktorý mal iba jednu ovečku, s ktorou zaobchádzal ako s vlastnou dcérou, a o boháčovi, ktorý napriek tomu, že mal množstvo svojich stád, závidel tomu chudobnému a nakoniec mu jeho ovečku ukradol.[268] Závisť môže priviesť k najhorším zločinom. [269] 391 „Závisťou diabla... prišla na svet smrť“ (Múd 2, 24).

„Stojíme navzájom proti sebe a závisť [nám] zrejme podáva zbrane... Keď všetci konáme tak, aby sme zničili [Kristovo telo], aký to raz bude koniec?... Kristovo... telo sme usmrtili... A hoci sa všetci voláme údmi, predsa sa navzájom neznášame – tak ako divé zvery.“ [270]

2539 Závisť je jedným z hlavných hriechov. 1866 Označuje smútok, ktorý človek pociťuje nad dobrom blížneho, a nemiernu túžbu prisvojiť si toto dobro, hoci aj neoprávnene. Keď želá blížnemu veľké zlo, je to smrteľný hriech.

Svätý Augustín v závisti videl „diabolský hriech“. [271]

„Zo závisti sa rodí nenávisť, ohováranie, osočovanie, radosť z nešťastia blížneho, ale smútok z jeho šťastia.“ [272]

2540 Závisť je jednou z foriem smútku, a teda je odmietnutím lásky; pokrstený má proti nej bojovať dobroprajnosťou. 1829 Závisť často pochádza z pýchy; pokrstený sa má usilovať žiť v pokore:

„Chcel by som, aby bol Boh mnou oslávený. – Teš sa teda, keď brat vyniká, a Boh bude tebou oslávený. A všetci budú hovoriť ,Nech je zvelebený Boh‘, ktorý má takých služobníkov, čo úplne premohli závisť a vzájomne sa tešia z dobier druhých.“[273]


II. Túžby Ducha

2541 Ekonómia zákona a milosti odvracia ľudské srdce od chamtivosti a závisti; uvádza ho do túžby po najvyššom Dobre; 1718
2764 poúča ho o túžbach Ducha Svätého, ktorý nasycuje srdce človeka.

Boh prisľúbení vždy varoval človeka pred zvodmi 397 toho, čo sa od počiatku zdá „najedenie chutné, na pohľad krásne a na poznanie vábivé“ (Gn 3, 6).

2542 Zákon daný Izraelu nikdy nebol dostačujúci na ospravodlivenie1963 tých, čo mu boli podriadení; ba stal sa nástrojom „žiadostivosti“. [274] Nezhoda medzi chcením a konaním [275] poukazuje na konflikt medzi Božím zákonom, ktorý je zákonom rozumu, a iným zákonom, ktorý „ma robí zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch“ (Rim 7, 23).

2543 „Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona1992 a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria“ (Rim 3, 21-22). Odvtedy veriaci v Krista „ukrižovali telo s jeho vášňami a žiadosťami“ (Gal 5, 24); vedie ich Duch[276] a riadia sa túžbami Ducha. [277]

III. Chudoba srdca 2443-2449

2544 Ježiš prikazuje svojim učeníkom, aby mu dali prednosť pred všetkým a pred všetkými a navrhuje im, aby sa zriekli všetkého, čo majú, [278] pre neho a pre evanjelium. [279] Krátko pred svojím umučením im dal za príklad chudobnú jeruzalemskú vdovu, ktorá pri svojej chudobe dala všetko, čo mala na živobytie. [280] Príkaz odpútať sa od bohatstva je záväzný pre vstup do nebeského kráľovstva. 544

2545 Všetci veriaci v Krista sa majú snažiť „správne usmerňovať svoje náklonnosti, aby im používanie pozemských vecí a lipnutie na bohatstve proti duchu evanjeliovej chudoby neprekážalo v úsilí o dokonalú lásku“. [281] 2013

2546 „Blahoslavení chudobní v duchu“ (Mt 5, 3). Blahoslavenstvá zjavujú poriadok šťastia a milosti, krásy a pokoja. 1716 Ježiš velebí radosť chudobných, ktorých už je Božie kráľovstvo. [282]

„Domnievam sa, že Slovo nazýva chudobou v duchu dobrovoľnú pokoru ducha a ako príklad tejto [pokory] nám Apoštol predkladá chudobu Boha, keď hovorí: ,Ktorý, hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným‘ (2 Kor 8, 9).“ [283]

2547 Ježiš sa sťažuje na bohatých, lebo nachádzajú svoju útechu v hojnosti majetkov (Lk 6, 24). „Nech teda pyšní vyhľadávajú a obľubujú pozemské majetky: Blahoslavení však chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ [284] Odovzdanosť do prozreteľnosti nebeského Otca oslobodzuje 305 od ustarostenosti o zajtrajšok. [285] Dôvera v Boha pripravuje človeka na blahoslavenstvo chudobných. Oni uvidia Boha.

IV. „Chcem vidieť Boha“

2548 Túžba po pravom šťastí oslobodzuje človeka od nezriadenej náklonnosti k bohatstvám tohto sveta, aby sa zavŕšila vo videní Boha2519 a v jeho blaženosti. „Prisľúbenie [vidieť Boha] je také veľké, že presahuje najvyššiu hranicu blaženosti... Lebo vidieť znamená v Písme to isté ako vlastniť... Kto teda vidí Boha, tým, že vidí, dosiahol, čokoľvek sa počíta medzi dobrá.“ [286]

2549 Svätý ľud má s pomocou milosti zhora bojovať, aby dosiahol dobrá, ktoré Boh sľubuje. Aby veriaci v Krista mohli vlastniť a vidieť Boha, umŕtvujú svoje žiadostivosti a s Božou milosťou víťazia nad zvodmi rozkoše a moci. 2015

2550 Na tejto ceste dokonalosti Duch a nevesta volajú tých, čo ich počúvajú,[287] k dokonalému spoločenstvu s Bohom:

„Tam bude opravdivá sláva, kde nikto... nebude chválený ani omylom, ani lichotením; skutočná pocta, ktorá sa neodoprie nikomu, kto je jej hoden, a neudelí sa žiadnemu nehodnému; ale ani sa jej nebude dožadovať nikto nehodný, kde bude pripustený iba ten, kto je hoden; [tam bude] opravdivý pokoj, kde nikto nebude znášať nijaké protivenstvá ani od seba samého, ani od druhého. Odmenou za čnosť bude on, ktorý dal čnosť a prisľúbil sám seba, nad ktorého nemôže byť nič lepšie a väčšie... ,Ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom‘ (Lv 26, 12)... Tak sa totiž správne chápe i to, čo hovorí Apoštol: ,Aby bol Boh všetko vo všetkých‘ (1 Kor 15, 28). On bude cieľom našich túžob, 314 on, ktorého budeme vidieť bez konca, milovať bez presýtenia a chváliť bez únavy. Tento dar, táto láska, táto činnosť budú isto spoločné všetkým ako sám večný život.“ [288]

Zhrnutie

2551 „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6, 21).

2552 Desiate prikázanie zakazuje nezriadenú žiadostivosť pochádzajúcu z nemiernej túžby po bohatstve a jeho moci.

2553 Závisť je smútok, ktorý človek pociťuje nad dobrom druhého, a nemierna túžba prisvojiť si toto dobro. Je jedným z hlavných hriechov.

2554 Pokrstený bojuje proti závisti dobroprajnosťou, pokorou a odovzdanosťou do Božej prozreteľnosti.

2555 Veriaci v Krista „ukrižovali telo s jeho vášňami a žiadosťami“ (Gal 5, 24); vedie ich Duch a riadia sa jeho túžbami.

2556 Odpútanie sa od bohatstva je nevyhnutné na vstup do nebeského kráľovstva. „Blahoslavení chudobní v duchu“ (Mt 5, 3).

2557 Človek plný túžby hovorí: „Chcem vidieť Boha.“ Smäd po Bohu uháša voda večného života. [289]

http://dkc.kbs.sk/dkc.php?in=kkc969

 


Moje
webové stránky 

Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín :
http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.szm.com
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz
Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org
Viktorian
http://viktorian.wz.sk
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org
Seniorka: http://seniorka.szm.com
Jáska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz
Cintorín: http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky: http://svetbabik.czweb.org
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org
Moji psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan: http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz
 Horn?Chlebany : http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatéstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz

 Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK Chlebany: http://cbrsk.euweb.cz
Blog Jáska noc a iné
http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk

Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org
Seniorka a deti:
http://seniorka-deti.wz.cz
Olympionik: http://olympionikholub.wz.sk
Sedmičkari:
http://rannisedmicka.wz.cz

Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org
Späť
| Obnoviť | Dopredu